Pátranie po protokoloch z Bajan Kara Ula • Pekingský človek má 400 000 rokov • Nijaké svedectvá čínskej prehistórie? • Pchan Ku, stvoriteľ vesmíru • Pochabá bohyňa Jü Čching • Protikladné sily jin - jang • Kotúče z jadeitu podľa vzorov z Bajan Kara Ula? • Starý pán Jang-š’ • Lovci lebiek z Pchajwanu a ich sochy • Vtáčí ľudia ako v Babylone • Tunelový systém pri jazere Tung-tching • Kto zastrelil bizóna v mladšej dobe kamennej?

Boeing China Airlines štartoval v Singapure s hodinovým meškaním a do pristátia v Tchaj-pej o 15,30 skrátil meškanie iba o pol hodiny. Schôdzka s riaditeľom National Palace Museum pánom Ťiang Fu-cungom bola dohodnutá na 17. hodinu.

Nechal som svoju batožinu v Ambassadore na Nanking East Road a zakýval som na taxík. Sadol som si vedľa priateľsky sa usmievajúceho vodiča a povedal som: „To the National Palace Museum, please!“ Chudý malý budha vedľa mňa sa na mňa usmial, ale nemal som dojem, že rozumel mojej žiadosti. Cieľ jeho bláznivej jazdy som mu opísal vo všetkých jazykoch, ktoré ovládam. Môj budha zhovievavo a jemne prikyvoval, pridal plyn a zastavil pred železničnou stanicou. So svižnosťou lasice otvoril dvere auta a so žiariacou tvárou ukázal na stanicu, kde moje múzeum určite nebolo. Mal by som trochu, aspoň trochu vedieť po čínsky! Vošiel som do haly a tu mi svitlo. Uprostred stál kiosk s pohľadnicami a ponúkal turistom pozdravy z Tchaj-pej a celého Tchaj-wanu na stovkách fotografií všetkých stavieb, ktoré sa oplatilo vidieť. Nakúpil som pohľadnice všetkých svojich cieľov na nasledujúce dni. Môj budha veľmi vážne prikývol, keď som mu ukázal nádhernú budovu múzea, a vracal sa po tej istej ceste, po ktorej sme prišli. Múzeum bolo neďaleko hotela.

U pána Ťiang Fu-cunga nebudú s dorozumievaním nijaké ťažkosti, hovorí po nemecky, študoval v Berlíne.

To som vedel od pána Čchi, ktorý má vo švajčiarskom Luzerne čínsku reštauráciu Li Tchaj-pej, najlepšiu, v akej som kedy jedol. Pán Čchi bol väčšiu časť svojho života v diplomatických službách Čankajška, skôr ako sa rozhodol otvoriť si túto reštauráciu. Môj známy Čchi vedel, že som posadnutý túžbou prísť na stopu tajomného nálezu Bajan Kara Ula.

Tam, na čínsko-tibetskom pohraničí, čínsky archeológ Čchi Pu-tej našiel v roku 1938 716 žulových kotúčov, ktoré sú 2 cm hrubé, presne v prostriedku majú otvor, od ktorého sa špirálovite rozbieha na okraj dvojstopové ryté písmo. Granitové kotúče pripomínajú naše dlhohrajúce platne. Tajomstvo kamenných kotúčov skúmali vedci dlhé roky. Roku 1962 sa podarilo profesorovi Cu Wu-niuovi z Akadémie pre prehistóriu v Pekingu rozlúštiť časť rytých písmen. Analýzy geológov preukázali značný obsah kobaltu a kovu, fyzici zistili, že všetky kotúče majú vysoký vibračný rytmus, z čoho sa dá urobiť záver, že kedysi boli vystavené vysokému elektrickému napätiu. Nálezy z Bajan Kara Ula sa stali senzáciou, keď ruský filológ Dr. Viačeslav Zajcev zverejnil dešifrované texty kamenných kotúčov: pred 12 000 rokmi zahnali na tretiu planétu skupinu neznámeho národa. Ale ich lietajúce dopravné prostriedky už nemali dosť sily, aby mohli znovu opustiť vzdialený cudzí svet. Tieto doložené fakty som podrobne opísal v knihe Späť ku hviezdam.

V Moskve zverejnili oznámenie, že celá správa vedcov o kamenných kotúčoch je uložená v pekingskej akadémii a v historickom archíve v Tchaj-pej. A to bola pohnútka na môj let na Tchaj-wan.

Na toto mokré a chladné januárové odpoludnie som bol listom môjho známeho pána Čchi ohlásený u riaditeľa palácového múzea, ktorý schôdzku potvrdil ešte pred začiatkom mojej tretej cesty po svete.

Domnieval som sa, že mám veľkú šancu zachytiť stopu kamenných kotúčov v palácovom múzeu. Tento drahocenný majetok s viac ako 250 000 číslami katalógu v posledných rokoch niekoľko ráz premiestnili zo stáleho miesta v Pekingu. Roku 1913 počas povstania Kuomintangu - 1918 počas občianskej vojny - 1937 počas vojny s Japonskom, ktoré Peking obsadilo - a 1947, keď Mao Ce-tung s Národnooslobodzovacou armádou založil Čínsku ľudovú republiku a Peking opäť povýšil na hlavné mesto. Od roku 1947 sú tieto umelecké poklady uložené v Tchaj-pej.

Ozdobná vizitka, na ktorej pán Čchi napísal jemným štetcom pozdravy a odporúčania svojmu priateľovi Ťiang Fu-cungovi, mi otvorila všetky dvere až po miestnosť šéfa. Riaditeľ ma pozdravil po nemecky. Len keď som sa ospravedlňoval za meškanie, odpovedal s úsmevom dlhou čínskou vetou: „Ste priateľ môjho priateľa, ste i môj priateľ. Vítam vás v Číne. Čo pre vás môžem urobiť?“ Keď sme prechádzali k nízkemu stolíku, nahlas predniesol (komu?) akýsi príkaz. Skôr ako sme si pohodlne sadli, livrejovaní sluhovia priniesli tenké porcelánové šálky a zdobenú kanvicu s voňavým bylinkovým čajom. Riaditeľ naplnil šálky.

Šiel som priamo na vec a povedal som, že ma zaujímajú nálezy z Bajan Kara Ula, že by som sa tu v Tchaj-pej chcel pozrieť na správu prírodovedcov o skúmaní kamenných kotúčov. Až ma zamrazilo, keď pán Ťiang vyhlásil, že táto obsiahla správa je uložená v Pekingskej akadémii, s ktorou nemá nijaký kontakt. Všimol si moje veľké sklamanie a mohol mi dať svojimi ďalšími správami len nepatrnú útechu.

„Som informovaný o vašom úsilí. Zaoberáte sa prehistóriou národov. Môžem vám poslúžiť len naším prapredkom sinantropom, ktorého objavili až v roku 1927 v údolí pri Čou-kchou-tchien 40 km juhozápadne od Pekingu Tento sinanthropus pekinensis, človek pekingský, podľa mienky antropológov má byť podobný homo heidelbergiensis. V každom prípade je podobný čínskej rase, ktorá dnes existuje v 800 miliónoch exemplárov. Človek pekingský má pochádzať zo stredného pleistocénu, má byť teda asi 400 000 rokov starý. Potom už vlastne nijaká pravá prehistória nie je.“

Riaditeľ vyhlásil, že až z tretieho tisícročia pred n. 1. sa opäť vyskytujú v severnej Číne svedectvá kultúr z mladšej doby kamennej. Kultúra Jang-šao pri Chuang-che: maľovaná pásová keramika. Okolo druhého tisícročia pred n.l. nasleduje Ma-čang, kultúra čiernej keramiky. Potom kamenná a medená kultúra z Čcheng-ce-an zo Šantungu, až po počiatky doby bronzovej s bohatou ornamentikou. Potom Tchao-tchie a kultúry Lej-wen s pravouhlo lomenými kresbami blesku. Od 15. - 11. storočia pred n. 1. nachádzame vysoko vyvinuté písmo s viac ako 2 000 znakmi slov v obrazoch a symboloch, ktoré boli rozlúštené ako veštby. Čínski panovníci všetkých čias, „Synovia nebies“, mali vraj za úlohu starať sa o usporiadaný priebeh prírodných javov.

Čínska perokresba boha Pchan Kua, legendárneho syna Chaosu a stvoriteľa čínskeho vesmíru. Vraj vybudoval svet zo žulových kvádrov, ktoré prilietali z vesmíru.

„Pokiaľ som informovaný (sám nie som prehistorik), v Ríši Stredu sa nenachádza nič, čo by mohlo okrídliť vašu osobnú fantáziu. Nijaké pästné kliny, nijaké primitívne nástroje, ba ani stopy po jaskynných maľbách. Najstaršie kosti s nápismi boli datované po roku 3000 pred n. 1.“

„Čo je na tých kostiach?“

„Nápisy sa nedali až doteraz rozlúštiť.“

„Ináč nemáte nič?“

„Jednu jedinú vázu, ktorú vykopali v An-jangu v Chu-nane. Môže byť datovaná 2800 rokov pred n. 1.“

„Prepáčte, pán riaditeľ, ale starý čínsky národ predsa musí mať svedkov svojej prehistórie! Musí byť nejaký doklad vývoja od doby predhistorickej po historickú. Vari nemáte nijaké ruiny, nijaké zvyšky kyklopských múrov?“

„Naše čínske dejiny sa dajú sledovať bez akejkoľvek medzery späť až k cisárovi Chuang Tiovi, a ten žil okolo roku 2698 pred n. 1. Už vtedy bol známy kompas, to je dokázané. Čas sa teda nemohol začínať Chuang Tiom! Čo bolo predtým, milý priateľu, to je vo hviezdach!“

„Ako to, vo hviezdach?“

Bolo v tomto rozhovore predsa len niečo pre mňa? Bolo. Pán Tiang sa usmial:

„Nuž áno, sú tu legendy o lietajúcich drakoch. Drak je od nepamäti symbolom božstva, nedosiahnuteľnosti a nepremožiteľnosti. Pchan Ku sa v legende volá tvorca čínskeho vesmíru, stvoril Zem zo žulových blokov, ktoré mu na jeho želanie prilietali z vesmíru. Oddelil vodu, prerazil do neba obrovskú dieru a rozdelil nebo na východnú a západnú hemisféru“

„Bol to dajaký nebeský vládca, ktorý sa objavil na obzore v kozmickej lodi?“

„Nie, milý priateľ, o kozmických lodiach nevie legenda nič, hovorí ustavične len o drakoch, ale označuje Pchan Kua za krotiteľa chaosu vo vesmíre. Vytvoril jin a jang, predstavu dvoch síl v prírode. Jang zastupuje mužskú silu a nebo, jin ženskú krásu a Zem. Všetko, čo sa odohráva vo vesmíre a na Zemi, sa podriaďuje jednému z dvoch symbolov, ktoré vnikli hlboko do kozmologickej čínskej filozofie.“

Každý panovník, „Syn nebies“, mal podľa legendy žiť 18 000 pozemských rokov a Pchan Ku sa o nebeský poriadok staral už pred 2 229 000 rokmi (ak prijmeme skepticky tieto dáta). Možno, že sa niekto pri tých spätných astronomických výpočtoch o dajaký ten rok pomýlil. Ale čo to znamená pri takom rodokmeni?

Pchan Kua, ktorého legenda je rozšírená po celej Číne, predstavujú v rôznych krajoch rozlične a nemožno sa tomu čudovať pri nekonečnej veľkosti tejto krajiny s rozlohou 9 561 000 km². Raz je to tvor s dvoma rohmi na hlave a s kladivom v pravej ruke, inokedy sa zjavuje ako drak, ktorý premáha štyri živly, potom zasa drží v jednej ruke Slnko a v druhej Mesiac, alebo pozorovaný hadom opracúva skalné steny.

V skutočnosti čínska legenda o Pchan Kuovi nemá byť taká stará, ako je ten silný muž. Mali ju priviezť do Číny cestovatelia z kráľovstva Siam (Thajsko) až v 6. storočí pred n. 1.

„Čínska mytológia označuje Jang-š’ Tchien-cuna ako ,Otca vecí’,“ povedal riaditeľ. „On je Bytie, ktoré sa nedá preskúmať, počiatok a koniec všetkých vecí, to najvyššie a nepredstaviteľné na nebi. V neskorších časoch ho volali aj Jü Čching. Ak budete o tom písať, musíte poukázať na to, že Jü Čching sa nesmie zamieňať s mýtickým cisárom Jüom, ktorý mal skrotiť potopu. Poznáte legendu o Jang-š’ tchien-wangovi?“

Nepoznal som ju. Riaditeľ vytiahol z police na knihy jeden zväzok slovníka čínskej mytológie.

„Prečítajte si tú poviedku v hoteli. V slovníku nájdete niekoľko pre vás fascinujúcich rozprávaní, ako napríklad legendu o bohyni Č’Nü. Bola patrónkou tkáčov. Jej otec poslal mladú dcéru k susedovi, ktorý mal stráž na ,Nebeskom striebornom prúde’, zrejme sa tým myslí Mliečna cesta. Č Nü dorástla a bola veľmi krásna, dni a noci trávila v hrách a smiechu. V nebi nebolo pochabejšej a neskrotnejšej milovníčky ako Č’Nü. Lenže jej kúsky omrzeli Slnečného kráľa. Keď mala dieťa so svojím strážcom-milencom, prikázal ohnivému milovníkovi, aby zaujal miesto na druhom konci strieborného prúdu. Takto videl krásnu Č’Nü iba raz v roku, v siedmu noc siedmeho mesiaca“

„Rozprávka o kráľovských deťoch, ktoré sa nemôžu stretnúť!“

„Legenda má šťastný koniec. Milióny trblietavých nebeských vtákov sa zoradili do nekonečného mosta cez Mliečnu cestu. Č’Nü sa mohla stretnúť so strážcom, kedy sa jej zachcelo!“

„Keby tie lesklé nebeské vtáky boli kozmické koráby, ktoré hliadkovali medzi planétami, videlo by sa mi samozrejmé, že sa milenci stýkali podľa želania.“

Pán Ťiang Fu-cung vstal:

„Vy ste naozaj fantasta! No nemusíte hneď stuhnúť v úcte pred tým, čo som vám tu predložil. Možno moderná interpretácia mýtov a legiend má svoje oprávnenie, možno nás privedú ďalej. Ešte veľa toho nevieme“

Pána Marshalla P. S. Wu, šéfa oddelenia vykopávok, mi pridelil riaditeľ na čas môjho pobytu ako najlepšie informovaného sprievodcu. Aj keď pri častom sťahovaní exponátov ich je z 250 000 iba zlomok, ostáva ich ešte priveľa. Takže bez pána Wu, ktorý pochopil, o čo mi ide, by som sotva mohol pozbierať svoje „nálezy“.

• Bronzové džbány z čias dynastie Šang (1766-1122 pred n. 1.) mi jasne pripomínajú druhú stranu Pacifiku. Keramika prehistorických Inkov z Nazca ukazuje tie isté ornamenty, aj keď je oveľa mladšia ako čínske džbány: geometrické linky, štvorce umiestnené proti sebe, špirály atď.

• Sekera z jadeitu, malá kópia veľkej sekery. Do zeleného kameňa je vyrytý božský symbol draka s ohnivým chvostom, obzor zdobia gule. Spomínam si na takú istú kresbu na asýrskych vojnových pečatiach.

• Ozdoba oltára boha hôr a mrakov - tak to stojí na štítku pod pravouhlým predmetom z roku 206 pred n.l. Vidieť horu, ale nad ňou vyčnieva mohutná guľa s ohnivým chvostom. Táto guľa (nad ktorou sú tri geometricky zoradené guľôčky) nie je svojimi rozmermi v nijakom rozumnom pomere k Slnku, Mesiacu a hviezdam. Ozdoba oltára? Nebola to kedysi skôr spomienka na nejaký nezabudnuteľný, nepochopiteľný jav na nebi?

• Kotúče z jadeitu s priemerom od 7 do 16,5 cm. Uprostred majú otvor ako gramofónové platne. Zvislo sú upevnené čapom na 20 cm vysokom obelisku. Neberiem archeológom, že tieto „obradné“ kotúče boli nebeskými symbolmi moci a sily práve tak ako obelisk falickým symbolom. Mňa fascinovali tie kotúče, ktoré mali dookola čisto vyfrézované zuby ozubených kolies. Je nejaká súvislosť medzi týmito údajnými obradnými kotúčmi a kamennými kotúčmi z Bajan Kara Ula? Keby sme tie kotúče z čínsko-tibetského pohraničia prijali ako modely pre tieto obradné kotúče, odhrnuli by sme záhadný závoj. Po návšteve astronautov v priestore Bajan Kara Ula, kde zhotovili kamenné kotúče (pravdepodobne na podávanie správ), ctihodní kňazi sa domýšľali, že by vykonali bohumilý skutok, keby vyrobili tiež také kotúče ako cudzinci. Azda by sa aspoň trochu mohli podobať na tie múdre bytosti, ktoré zmizli. Tak by sa mohol kruh uzavrieť, tak by sa mohli stať (okľukou) ozubené kotúče kultovými predmetmi.

Dr. Viačeslav Zajcev, ktorý publikoval o kamenných kotúčoch to najdôležitejšie, našiel pri Fergane v Uzbekistane neďaleko čínskych hraníc skalnú maľbu. Nielenže bytosť zobrazená na nej má astronautickú prilbu, nielenže dýchacie zariadenie je identifikovateľné, ale v rukách izolovaných kozmickým oblekom drží platňu, akej sa našli stovky pri Bajan Kara Úle.

Počas pobytu v Tchaj-pej som si jedného dňa v slovníku čínskej mytológie prečítal o Jang-š’ tchien-wangovi legendu, ktorú tu v skratke zaznamenávam.

Kedysi veľmi dávno žil v horách na okraji večného ľadu starec Jang-š’tchien-wang. Rozprával o pradávnych časoch takou obraznou rečou, že tí, čo ho počúvali, sa nazdávali, že sám bol účastníkom všetkých tých podivuhodných dejov. Akýsi Čchin Chung sa starca opýtal, kde žil predtým, kým prišiel na tento vrchol. Jang-š’ bez slov zdvihol obe ruky ku hviezdam. Teraz chcel Čchin Chung vedieť, ako sa mohol vyznať v nebeskej bezhraničnej prázdnote. Kým Jang-š’ mlčal, podišli k nemu dvaja bohovia v lesklom výstroji. Čchin Chung, ktorý to prežil, rozprával svojim ľuďom, že jeden z bohov povedal: „Poď, Jang-š’, pôjdeme. Budeme putovať tmou vesmíru a pôjdeme okolo vzdialených hviezd do našej vlasti.“

Tchaj-pej, hlavné mesto Tchaj-wanu (Formóza), má takmer 2 milióny obyvateľov, univerzity, vysoké školy a vynikajúco vedené múzeá. Z jeho hlavného prístavu Ti-Lung sa vyvážajú prírodné produkty ako cukor, čaj, ryža, banány, ananásy (ktorým sa darí v tropickom monzúnovom podnebí), drevo, gáfor a ryby. Odvtedy, čo sa ostrov Tchaj-wan so svojimi 13 miliónmi obyvateľov v roku 1949 stal samostatným štátom, vzrástol prudkým tempom jeho priemysel, takže dnes sa na lode nakladajú aj textílie, motory všetkých druhov, poľnohospodárske stroje a elektrotechnické výrobky so značkou Taiwan. Štát podporuje ťažbu uhlia, zlata, striebra a medi, ktoré prinášajú devízy.

Je tiež nevysvetliteľné, odkiaľ a kedy prišli na ostrov mongoloidní praobyvatelia Pchajwanci. Z ich neskorých potomkov dnes žije štvrť milióna v siedmich rozličných kmeňoch v neprístupných častiach ústredného horského masívu. Tam ich zatlačili vlny čínskych prisťahovalcov. Ešte v minulej generácii dokazovali pchajwanskí bojovníci svoju odvahu pri love lebiek, dnes lovia vo svojej horskej pevnosti zver. Kmeň si zachoval svoje staré zvyky, žije podľa zákonov večnej prírody. Meranie času je jednoduché ako ich spôsob života. Deň sa začína kohútím spevom, jeho priebeh sa meria dĺžkou tieňa. Nový rok sa určuje podľa kvetov horských bylín, jeho vyvrcholenie podľa dozretých plodov a koniec roka podľa včasného sneženia, ktoré ich odreže od okolitého sveta. Od najranejších čias Pchajwanci dodržiavajú monogamiu, pritom nie je podstatné, či sa nápadník slušne uchádza o nevestu, alebo si ju kúpi či ulúpi. Dôležité je iba to, aby si ju nechal po celý život. Pchajwanci oceňujú rastlinu betel ako povzbudzujúci prostriedok, ktorý si vyrábajú vo vlastnom „laboratóriu“ z plodov betelovej palmy, podobných muškátovým orieškom, s prídavkom haseného vápna a patričnej dávky betelového korenia. Betel chutí horko ako žlč, ale má osviežiť. Slinu farbí dočervena a zuby do modročierna. Pohľad na usmievajúceho sa pchajwanského bojovníka je skôr odstrašujúci ako dôveryhodný. Keby ma dostatočne neubezpečili, že sa už nezaoberajú lovom lebiek, bol by som utiekol, pretože svoju hlavu budem ešte istý čas potrebovať.

Múzeum provincie Tchaj-pej má jedinečnú zbierku pchajwanských drevorezieb. Jej drevené plastiky sa pokladajú za posledné príklady vymierajúceho národného umenia. Zachovávajú motívy z povestí a legiend mnohých generácií.

Kto hľadá bohov, nájde ich.

Visí tu 72 cm široká a 25 cm vysoká doska, ktorá kedysi na nejakom dome signalizovala: Tu býva náčelník! Vľavo od vyznačených štvornásobných kruhov sa vznášajú dve figúry, ktoré majú priam klasické „zástery“ pradávnych astronautov. Môžeme ich vidieť napríklad v Národopisnom múzeu v Berlíne na monolitoch Toltékov. Obe figúry majú na sebe akúsi kombinézu a nosia topánky. Ľavá postava má prilbu a vztýčenú anténu na VKV.

Ďalšia plastika predstavuje tvora s veľkým pohlavným údom, hlavu mu chráni tesne priliehajúca prilba. Na prilbe je vyrytý malý trojuholník, možno odznak astronautickej formácie, okolo prilby sa vinie had! V biblických časoch sa had ako symbol škaredosti a pokryteckej plazivosti v ságach Mayov vznáša vo vzduchu ako „operený tvor“ a opäť sa vynára u zabudnutých kmeňov horského masívu na Formóze.

Lietajúce hady sú na celom svete súčasťou folklórneho umenia. Prečo Pchajwanci maľujú škaredých hadov na svoje kanoe; prečo majú „božské postavy“ hlavy guľaté ako prilby; prečo majú medzi sebou (anténový) kontakt; prečo sa kontakty končia v ozubenom „slnku“? Prečo hady okrútené okolo hviezd trčia svojimi trojhrannými hlavami vždy k nebu? Prečo pchajwanský boh balancuje s hadom v ruke nad hlavou s prilbou? Prečo práve ženská bohyňa sa zakrýva maskou, prečo má neforemné okuliare a okolo seba i nad sebou hada? Nedá sa povedať, že by bol takýto výstroj elegantný, ale je účelný na let do vesmíru.

To všetko treba chápať v zmysle niekdajších náboženstiev, vravia archeológovia. Hady vraj boli božským „symbolom úcty“. Keď už si Pchajwanci zdobili kanoe symbolmi náboženského druhu, prečo si nevzali na to ako predlohu ryby, žraloky, vlny alebo korytnačky? Prečo si náčelník nepripichol na stenu štít so znakom svojho kmeňa? Ich rezby, často polozhnité, sú veľmi krásne. Všetky majú vyznačené kruhy a špirály. Opäť je tu spojenie hada a človeka, pričom had sa vlní vždy nad tvorom smerom k nebu. Figúry niekedy nestoja rovno, vznášajú sa v rezbe, ako keby boli bez tiaže. Tieto reprodukcie nepokladám za vnuknutie umeleckej fantázie. Prapredkovia Pchajwancov museli vidieť, že sa tvor môže vznášať, a potom o tom rozprávali potomkom. Pchajwanci sú dodnes primitívni. Znázorňujú na svojich krásnych drevorezbách reálne veci okolitého sveta a stereotypy, ktoré akoby prichádzali zo spomienok na časy pred dávnymi vekmi. Ich práce ukazujú, že pchajwanskí rezbári vždy čerpali zo súčasnosti. Zvečňujú mužov v japonských uniformách s puškami. Tých videli. Nenamáhajú svoju fantáziu. Nikdy to nerobili. Vo všetkých časoch zobrazovali v umeleckej kombinácii s tradíciou to, čo videli.

Zvlášť zaujímavým motívom je tvor s troma hlavami, ktorý letí v hadovi, motív, s ktorým sa opäť stretávame na jednom hodvábnom rukopise kultúry Čou (l 122-236 pred n.l.)

V Historickom múzeu v Tchaj-pej ma sprevádzal riaditeľ Y. C. Wang po svojich zbierkach kresieb mytologických tvorov (poloľudí, polozvierat), často s vtáčími hlavami na okrídlených telách, paralely k asýrsko-babylonským tvorom s krídlami. Pečatí z obdobia Čou je veľa, ako prsteňov v škatuli so skvostami u klenotníka. Sú až l cm vysoké, nemali by vraj predstavovať nič iné ako dekoratívne ozdoby. Pod mojou lupou sa však podobali integrovaným obvodom. V „bronzových zrkadlách“ s priemerom od 7 do 15 cm sú vyryté symboly a písmo, ktoré mohlo byť čiastočne rozlúštené. Rozlúštenie jednej rytiny z dynastie Čou znie: „Všade, kde svieti slnko, je život.“ Štvorec naprostred tohto bronzového zrkadla by mal byť zo žartu položený medzi tlačené integrované spoje od firmy Siemens!

Geológ Tchung-li Lynn mi rozprával o jednom náleze neznámom v západnom svete.

V júli 1961 archeológ Čchi Pen-lao, profesor starovekého výskumu na univerzite v Pekingu, narazil pri vykopávkach v Údolí kameňov na časti podzemného tunelového systému. Západne od J-Jangu pri výbežku pohoria Chu-nan, pri južnom brehu jazera Tung-tching, archeológ objavil v hĺbke 32 m prístupy k labyrintu. Lokalizovali sa chodby, ktoré bez akýchkoľvek pochybností vedú pod jazero.

Steny chodieb boli hladké a glazované. Steny jednej haly a križovatka niekoľkých chodieb boli posiate maľbami. Predstavujú zvieratá, ktoré - hnané ľuďmi s „fúkačkami“ v ústach - utekajú jedným smerom. Okrem faktu o podzemnom tunelovom systéme je pre mňa senzáciou jadro správy, že nad utekajúcimi zvieratami letí štít, na ktorom stoja ľudia, v rukách majú prístroje podobné puškám a mieria nimi na zvieratá. Ľudia na „lietajúcom štíte“, ako hovorí profesor Čchi Pen-lao, majú moderné bundy a dlhé nohavice. Datovanie vzniku tunelového systému sa azda medzitým už podarilo zistiť, ako sa domnieva pán Lynn, ale z Čínskej ľudovej republiky prichádzajú správy len zriedka a so značným oneskorením.

Informácia o „lietajúcom štíte“ a o ľuďoch mieriacich na utekajúcu zver mi okamžite pripomenula nezabudnuteľný dojem, ktorý som si odniesol v roku 1968 z moskovského Paleontologického múzea. Majú tam lebku bizóna, na čele ktorého je hladký priestrel.

Pravlasťou bizóna bola ruská Ázia. Bizónia skamenelina sa datuje do mladšej doby kamennej (8000-2700 pred n.l.). Vtedy sa vyrábali zbrane brúsením kameňa, ako sa uvádza na označenie doby, a najmodernejším výtvorom onej epochy bola kamenná sekera. Úder kamennou sekerou by rozhodne rozdrvil čelnú kosť, ale nikdy by nevytvoril priestrel. Strelná zbraň v dobe kamennej? Myšlienka sa zdá naozaj taká absurdná, že odborníci ju môžu odbaviť mávnutím ruky. Pravda, keby sme bizónovú trofej strelca z mladšej doby kamennej nevideli v Moskve.

Na jedenásty a posledný deň môjho pobytu v Tchaj-pej prezident Ku Čcheng-kang, člen parlamentu, usporiadal na moju počesť večeru. Sedel som v kruhu osvietených vedcov a politikov: B. Hsieh, profesor na univerzite Fu-jen-Šu Jao, v januári 1972 ešte generálny sekretár republiky v UNESCO - Su Č’-sin a Šuang Jeff Jao z Public Relation Department (ministerstvo zahraničia) - Sen-jung Čou z vlády a samozrejme moji priatelia z múzea Tiang, Lynn, Wang a Wu.

Mená pánov boli také bežné ako pán Müller, mister Smith a monsieur Dupont. Namáhal som sa, aby som rozoznal tváre, ktoré sa neustále usmievali, ale nepodarilo sa mi priradiť k nim mená.

Počas letu na pacifický ostrov Guam som bilancoval. Protokoly z Bajan Kara Ula som si nemohol prezrieť. Ale na svojej mape sídiel bohov som mohol vylúčiť biele miesto čínskeho územia. Stopy, ktoré hľadám, sa nachádzajú po celej zemeguli.

P. S.: Môj film Spomienky na budúcnosť zakúpila pre Maovu ríšu Štátna požičovňa filmov. Možno mi to umožní cestu do Pekingu. S pohľadnicou v ruke už nájdem akadémiu s historickým archívom. Okrem toho som už dávno chcel ísť do púšte Gobi