Vlastnícky doklad Juana Moricza • V jaskyniach pod Ekvádorom • Siene ako letecký kryt, 240 m pod zemou • Lúče neznámeho pôvodu • Zoologická záhrada neusporiadanosti • Kovová knižnica • Prvé písmo ľudstva? • Amulet zo strednej doby kamennej • Kamenná platňa s dinosaurom • Prvá kupolovitá stavba všetkých čias • Strážené divokými Indiánmi • Prvá správa o zlatom poklade pátra Crespiho v Cuenke • Zlaté plastiky rozprávajú • Hady, symboly kozmonautiky? • Chybné vedecké výklady • Pyramídy mali tých istých konštruktérov • Veda napráva omyl: Inkovia mali písmo • Tri zlaté modely lietadiel • Zlatá guľa z Cuenky a jej matrice v Istanbule • Zmätený počtový systém Inkov • Zlaté majstrovské dielo s bombou • Čo si myslí vedec o zlatých pokladoch: najväčší nález od objavenia Tróje! • Prečo v Ekvádore nemajú na výskum • Senzačný objav v Peru v roku 1971: jaskyňa s dverami z kameňa s hmotnosťou niekoľkých ton • Čo Pizarro nenašiel • Jaskyne: obydlie praotca ľudstva a zlaté trezory • Otázky!

Pokladám to za najneuveriteľnejšiu a najnepravdepodobnejšiu udalosť tohto storočia.

Mohlo by to byť science-fiction, keby som to neuveriteľné sám nevidel a nefotografoval.

To, čo som videl, nie je ani sen, ani fantázia, je to skutočnosť.

Hlboko pod juhoamerickou pevninou sa nachádza gigantický tunelový systém, dlhý niekoľko tisíc kilometrov, ktorý kedysi ktosi vybudoval. V Peru a Ekvádore ich už stovky prešli a zmerali. Je to však iba začiatok a svet o tom nič nevie.

21. júla 1969 Argentínčan Juan Moricz uložil u notára Dr. Gustáva Falconiho v Guayaquile právoplatnú listinu, podpísanú niekoľkými svedkami, ktorá potvrdzuje, že je objaviteľom tunelového systému. Tento dokument, napísaný v španielčine, som si dal preložiť jednému z tlmočníkov OSN.

Jeho najdôležitejšie časti teraz uvádzam na začiatku správy o neuveriteľnom.

Ja, Juan Moricz, argentínsky štátny príslušník, narodený v Maďarsku, pas č. 4 361 689 som objavil vo východnej oblasti provincie Morona-Santiago, na území Republiky Ekvádor, drahocenné predmety s vysokou kultúrnou a historickou hodnotou pre ľudstvo. Sú to hlavne kovové platne; obsahujú pravdepodobne historický prehľad nejakej stratenej civilizácie, o ktorej ľudstvo nemalo doteraz am tušenie, ani dôkazy. Predmety sa nachádzajú v rozličných jaskyniach a sú rozličného druhu. Objav sa mi podaril za priaznivých okolností

Ako vedec sa zaoberám folkloristickými, etnologickými a lingvistickými hľadiskami ekvádorských kmeňov

Predmety, ktoré som našiel, majú tieto zvláštnosti:

1. Predmety z kameňa a kovu rozličných veľkostí a farieb.

2. Kovové tabule (listy) s vyrytými značkami a písmom. Ide pritom o ozajstnú kovovú knižnicu, ktorá obsahuje súhrn dejín ľudstva, pôvod človeka na Zemi a poznatky o zničenej civilizácii.

Skutočnosť, že som tieto popísané kovové platne a ostatné predmety objavil, ma podľa čl. 665 občianskeho zákona oprávňuje stať sa ich zákonným vlastníkom.

Pretože však podľa môjho presvedčenia ide o predmety nepredstaviteľnej kultúrnej hodnoty, ktoré som našiel na vlastnom pozemku, odvolávam sa na čl. 666, podľa ktorého mnou objavené bohatstvo zostáva síce v mojom osobnom vlastníctve, ale bude pod štátnou kontrolou.

Prosím Vás, vážený pán prezident republiky, aby ste vymenovali vedeckú komisiu, ktorá moje oznámenie preskúma a určí hodnotu nálezu

Tejto komisii ukážem presnú zemepisnú polohu a miesto vchodu, ako aj predmety, ktoré som tam doteraz objavil

Moricz počas svojich výskumných prác, pri ktorých mu boli dobrými pomocníkmi a obratnými sprostredkovateľmi peruánski Indiáni s ich

kmeňovými príslušníkmi, narazil v júni 1965 na podzemné chodby. Svojou povahou opatrný a ako vedec skeptický tri roky mlčal. Až keď prešiel veľa kilometrov podzemných štôlní a našiel pozoruhodné predmety, vyžiadal si roku 1968 prijatie u prezidenta Velasca Ibarru. Lenže prezident krajiny, v ktorej takmer všetkých jeho predchodcov zvrhli v povstaniach ešte pred uplynutím funkčného obdobia, nemal čas pre jednotlivca a jeho hlásenie o nesmiernom náleze. Palácoví pätolízači usúdili, že nedisciplinovaný archeológ je síce veľmi milý, a po dlhom čakaní ho aj ubezpečili, že ho pán prezident prijme o niekoľko mesiacov. A tak Moricz dostal termín až na rok 1969. Rozhorčený zaliezol do svojho podzemného labyrintu.

S Juanom Moriczom som sa stretol 4. marca 1972.

Jeho právnik Dr. Matheus Pena z Guayaquilu sa ho dva dni pokúšal niekde zastihnúť telegramami a telefónom. Priznám sa, že som sa dosť nervózny usadil v kancelárii, kde som mal čo čítať. Podľa všetkých opisov bol Moricz ťažko prístupný človek a prejavoval hlbokú nedôveru ku každému, kto mal niečo spoločné s písaním. Jeden telegram ho zastihol. Poznal moje knihy! „S vami sa pozhováram!“ vyhlásil.

V noci na 4. marca tu stál dohneda opálený, svalnatý, sivovlasý muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. Patrí k ľuďom, na ktorých treba hovoriť, sami toho veľa nenahovoria. Moje naliehavé otázky ho rozveselili. Pomaly začal vecne a plasticky rozprávať o „svojich“ jaskyniach.

„Ale to neexistuje!“ zvolal som.

„A predsa je to pravda!“ povedal advokát Pena. „Sám som to všetko videl!“

Moricz ma pozval na prehliadku jaskýň. Moricz, Dr. Pena, Franz Seiner (môj sprievodca na ceste) a ja sme nastúpili do terénneho auta. Počas 24-hodinovej jazdy k cieľu sme sa striedali za volantom. Skôr, ako sme vošli do jaskýň, dožičili sme si výdatný spánok. A keď sa na rannom nebi ohlásil horúci deň, začalo sa naše dobrodružstvo, najväčšie v mojom živote.

V provincii Morona-Santiago, v trojuholníku Gualaquiza - S. Antonio - Yaupi, v kraji obývanom Indiánmi nepriateľsky naladenými voči cudzincom, je v skale vytesaný vchod, široký ako vráta na stodole. Krok za krokom sa denné svetlo náhle zmenilo na najčernejšiu tmu. Popri hlavách nám preletovali vtáky, bolo cítiť závan vzduchu. Sklonili sme hlavy. Zažiarili reflektory na prilbách a vreckové baterky. Pred nami otvorila svoj pažerák vstupná šachta. Kĺžeme sa po lanovom kladkostroji dolu na prvú plošinu do hĺbky 80 metrov, odtiaľ ešte dvakrát po 80 metroch dolu a dolu. Začína sa pochod do tisíc rokov starého umelého podsvetia cudzej, neznámej rasy.

Podzemné chodby sú napospol pravouhlé, raz úzke, inokedy široké, steny sú hladké, často akoby vyhladené, strop rovný, potiahnutý akousi glazúrou. To nie sú chodby, ktoré vznikli prirodzenou cestou - tak vyzerajú dnešné letecké kryty.

Keď som skúšal a ohmatával steny, začal som sa srdečne smiať. Ozvena mi smiech vracala z tunela. Moricz mi posvietil do tváre:

„Čo je? Stalo sa niečo?“

„Chcel by som tu teraz vidieť archeológa, ktorý mi vysvetlí, ako túto prácu uskutočnili kamennými pästnými klinmi!“

Moje pochybnosti o realite týchto skutočností zmizli a naplnil ma pocit veľkého šťastia. „Chodby, ako je tá, ktorou práve ideme,“ tvrdí Moricz, „sa ťahajú pod Ekvádorom a Peru v dĺžke stoviek kilometrov.“

„Teraz zahneme doprava!“ volá Moricz.

Stojíme pri vchode do siene, veľkej ako hangár pre Jumbo-Jet. Mohla by to byť dajaká rozdeľovňa alebo sklad materiálu, myslím si. Tu sa končia, vlastne začínajú chodby rozbiehajúce sa na rozličné smery. Kompas, na ktorom chcem zistiť kam, štrajkuje. Zatrasiem ním, ale ručička sa nepohne. Moricz ma pozoruje:

„To nepomôže. Tu dolu je žiarenie, ktoré znemožňuje orientáciu podľa kompasu. Nerozumiem žiareniu, len ho pozorujem. To je práca pre fyzikov.“

Na prahu jednej z bočných chodieb leží kostra, je taká čistá, ako keby ju anatóm pripravil na poučenie svojich študentov a posypal ju zlatým prachom. Kosti svietia vo svetle reflektorov ako rýdze zlato.

Moricz nás žiada, aby sme zhasli svetlá a šli pomaly za ním. Je ticho. Počujem naše kroky, náš dych a šelest vtákov, na ktorých si človek rýchlo zvykne. Tma je černejšia ako noc.

„Rozsvieťte!“ zvolá Moricz.

Stojíme ohromení a očarení v obrovskej sieni. Moricz, pyšný objaviteľ, pripravil svoj zlatý klinec práve tak dobre ako obyvatelia Bruselu, ktorí podobným trikom zoznamujú cudzincov so svojím osvetleným Grand’ Place, azda najkrajším na svete.

Táto bezmenná sieň, do ktorej vedie siedma chodba, má stiesňujúcu výšku, stuhnutú krásu a ušľachtilé proporcie. Dozvedáme sa, že jej pôdorys má 110 x 130 m. Napadne mi, že to sú takmer rozmery slnečnej pyramídy v Teotihuacane, ani tam ani tu nikto nevie, kto boli stavitelia, vynikajúci technici.

Uprostred siene stojí stôl.

Je to stôl?

Pravdepodobne, lebo pozdĺž neho stojí sedem stoličiek.

Sú to stoličky?

Asi sú to stoličky.

Z kameňa?

Nie, nevyžarujú kamenný chlad.

Z dreva?

Určite nie. Drevo by si po tisícročiach nezachovalo takú stabilitu.

Sú z kovu?

Myslím, že nie. Na dotyk pôsobia dojmom, ako keby boli z temperovanej umelej hmoty, ale sú ťažké a tvrdé ako oceľ.

Za stoličkami stoja zvieratá; jaštery, slony, levy, krokodíly, jaguáry, ťavy, medvede, opice, bizóny, vlky - lezú tu jašterice, slimáky, raky. Ako odliate do foriem, zoraďujú sa vedľa seba nenútene a priateľsky. Nie v pároch, ako pri znázorňovaní zvierat v arche Noemovej. Nie tak, ako by chceli zoológovia - podľa pôvodu a druhu. Nie tak, ako by to chcela biológia - v poradí prirodzeného vývoja.

Je to zoologická záhrada neusporiadanosti a jej zvieratá sú z rýdzeho zlata.

V sieni je aj poklad najvzácnejší, kovová knižnica, o ktorej sa hovorí v notárskom doklade a ktorú som si nijako nevedel predstaviť.

Oproti zoologickej záhrade, vľavo za konferenčným stolom, stojí knižnica z kovových platní. Sú to jednak platne, jednak milimeter tenké kovové fólie, ktoré majú zväčša rozmery 96 x 48 cm. Po dlhom kritickom pozorovaní ostáva pre mňa záhadou, aký materiál môže mať takú pevnosť, ktorá umožňuje takým tenkým a takým veľkým fóliám stáť. Stoja totiž vedľa seba ako zviazané listy obrovského foliantu. Každá tabuľa je popísaná, má značku, je rovnomerne vytlačená akoby strojom. Moriczovi sa zatiaľ nepodarilo zrátať stránky svojej kovovej knižnice. Prijímam jeho odhad, že ich môže byť niekoľko tisíc.

Písmo na kovových platniach je neznáme, som však presvedčený, že vzhľadom na množstvo porovnávacích možností sa dá relatívne rýchlo rozlúštiť, ak sa príslušní vedci dozvedia o existencii tohto unikátu.

Nech bol autorom a tvorcom tejto knižnice ktokoľvek, tento veľký neznámy a jeho pomocníci ovládali nielen techniku zhotovenia kovovej fólie v takom množstve „na mieru“ - toto dielo je tu - , ale poznal aj písmo, ktorým chcel bytostiam vo vzdialenej budúcnosti oznámiť niečo dôležité. Túto kovovú knižnicu vyrobili tak, aby pretrvala veky, aby zostala naveky čitateľná. Ukáže sa, či naša prítomnosť má skutočne záujem o to, aby sa toto obrovské tajomstvo odhalilo.

Záleží jej vôbec na rozlúštení prastarého diela, ktoré by mohlo vyniesť na svetlo pravdy, schopné postaviť celkom na hlavu ten krásny, ale zároveň taký pochybný svetový poriadok?

Neboja sa napokon predstavitelia všetkých náboženstiev odhalení, ktoré by mohli nahradiť vieru o stvorení poznatkami o stvorení?

Chce vôbec človek vziať na vedomie, že história jeho pôvodu bola celkom iná, ako je zbožná rozprávka, ktorú mu naočkovali? Hľadajú prehistorici naozaj, usilovne a bez klapiek na očiach skutočnú pravdu?

Nikto nerád padá z mrakodrapu, ktorý si sám postavil.

Steny a chodby tunelového systému sú holé. Nie sú tam nijaké maľby ako v hlbokých hrobkách v Údolí kráľov pri Luxore, nijaké reliéfy, aké nájdeme v prehistorických jaskyniach na všetkých miestach sveta. Zato sú tu kamenné figúrky, o ktoré sa potkýname na každom kroku.

Moricz má 12 cm vysoký a 6 cm široký kamenný amulet. Na jeho prednej strane je postava so šesťhranným trupom a guľatou hlavou, akoby vyrytou detskou rukou. Figúrka drží v pravej ruke mesiac, v ľavej slnko. V poriadku, nie je to nič prekvapujúce. Ale stojí pevne, oboma nohami na guľatej zemeguli! Nie je to jednoznačný dôkaz, že už v čase, keď do kameňa vyryli prvú primitívnu kresbu, prinajmenšom elita našich najranejších predkov vedela, že žijeme na guli? Zadná strana je označená polmesiacom a žiariacim slnkom. Vidí sa mi nepochybné, že tento amulet, objavený v jaskyniach, je dôkazom toho, že tunelový systém existoval už v strednej dobe kamennej ( 9000-4000 pred n. l.).

Na kamennej platni vysokej 29 cm a širokej 53 cm je vyryté zviera. Domnievam sa, že predstavuje dinosaura: tento druh vymretých pravekých zvierat sa po zemi pohyboval pomocou dlhých zadných nôh, ako to znázorňuje rytina. Obrovský vzrast (dinosaury boli až 20 m dlhé) sa dá vycítiť aj v skrátenom prevedení ťažkého tela. Aj nohy s troma prstami potvrdzujú moju domnienku. Ak moje určenie tejto kresby „sedí“, potom to začína byť veľmi, preveľmi záhadné. Tieto vyhynuté plazy žili na Zemi v období vrchnej kriedy, čiže pred 135 miliónmi rokov, keď dnešné kontinenty nadobúdali svoju podobu. Neodvážim sa o tom ďalej uvažovať. Len si v tejto súvislosti kladiem otázku: Ktorý mysliaci tvor videl živého dinosaura?

Pred nami leží kostra človeka vytesaná z jedného kusa kameňa. Narátam 10 párov rebier. Existovali azda kedysi anatómovia, ktorí pitvali telo pre sochárov? Wilhelm Conrad Röntgen objavil „nový druh lúčov“, ktoré označil ako lúče X, až v roku 1895!

V jednej kancelárii, pardon, v jednej štvorcovej kamennej sieni mi Moricz ukazuje kopulu. Okolo jej základne sú ako strážcovia zoradené figúry s tmavými tvárami, na ktorých trónia špicaté klobúky. V rukách majú predmety podobajúce sa na oštepy, pripravené na obranu. Nad kopulou sa vznášajú, lietajú postavy. Za „románskym“ vchodom do kopuly vzadu rozoznávam vo svetle baterky skrčenú kostru. To ma nešokuje, šokuje ma tento model kupolovitej stavby. Kupolovitú stavbu po prvý raz našiel Heinrich Schliemann, keď v rokoch 1874 - 1876 objavil hrad a mesto Mykény v severovýchodnej časti Peloponézu.

Kupolu mali postaviť Achájci koncom 14. storočia pred n. 1. V škole som sa dokonca učil, že Panteón v Ríme, postavený v rokoch 120 až 125 pred n. 1. za Hadriánovej vlády, mal byť prvou kupolovitou stavbou. Túto kamennú prácu teda pokladám za najstarší model tejto stavby.

Na kamennom podstavci sedí šašo s nosom ako guľa. Malý chlapík pyšne nesie prilbu, ktorá mu zakrýva uši. Na ušiach má slúchadlá ako u našich telefónov. Na čele prilby je prilepené guľaté puzdro s priemerom 5 cm a hrubé l cm, má 15 otvorov, ktoré môžu slúžiť ako zásuvky. Okolo krku sa mu hompáľa článková reťaz, na nej visí puzdro s otvormi podobajúcimi sa na číselník našich telefónov. Aj jeho oblek je pozoruhodný - sú v ňom náznaky príslušenstva oblekov kozmonautov s rukavicami, prsty v nich sú dobre chránené pred nebezpečnými kontaktmi.

Okrídlenému materskému tvorovi, ktorému medzi rukami kľačí šikmooké dieťa s cyklistickou prilbou, by som nevenoval nijakú pozornosť, keby som nevidel takú istú figúru, pravda hlinenú, pri návšteve Amerického múzea v Madride.

O týchto jaskyniach a ich pokladoch by sa dali napísať knihy. Aj sa napíšu! Potom sa v nich bude okrem mnohého iného hovoriť aj o kamenárskych dielach vysokých dva metre, ktoré predstavujú tvory s troma a siedmimi hlavami, o trojuholníkových platniach s písmom pripomínajúcim prvé pokusy žiaka v písaní, o kockách, na ktorých na šiestich plochách sú zobrazené geometrické obrazce, o plochom kúsku mastenca dlhom 114 cm a širokom 24 cm, ohnutom ako bumerang a posiatom hviezdami

Nikto nevie, kto vybudoval tunely, nikto nepozná sochárov, ktorí tam uložili svoje diela. Iba jedno sa mi vidí jasné.

Konštruktéri jaskýň neboli súčasne kamenármi, účelné, jednoduché chodby „hovoria“ proti dekoratívnym požiadavkám. Možno klenuté podzemné pivnice ukazovali prominentným osobám a možno to, čo videli a počuli, stvárnili v kameni a uložili v hlbinách

Vchod k podzemnému trezoru ľudskej histórie až dosiaľ pozná iba niekoľko dôveryhodných osôb a strážia ho divokí Indiáni. Nevidení Indiáni číhajú v húštinách a sledujú každý pohyb niekoho cudzieho. Náčelník strážcov jaskýň a jeho traja príslušníci, ktorí udržiavajú príležitostný kontakt s civilizáciou, prijali Moricza ako priateľa, čiže ako priateľa celého kmeňa.

Raz do roka, 21. marca, na začiatku jari, náčelník sám zostúpi do podzemia až k prvej plošine, aby tam vykonal rituálne modlitby. Na oboch lícach ma také isté znaky, aké sú vyznačené na skalách pri vchode do tunela. Kmeň strážcov jaskýň aj dnes vyrába masky a rezby „ľudí s dlhými nosmi“ (plynové masky?) a ako mi oznámil Moricz, rozprávajú si o hrdinských činoch „lietajúcich bytostí“, ktoré kedysi prišli z neba. Ale Indiánov ani darmi ani sľubmi nemožno prinútiť, aby s nami šli do jaskýň.

„Nie,“ vysvetľujú Moriczovi, „tam dolu žijú duchovia!“ Je veľmi zaujímavé, že indiánsky náčelník z času na čas zlatom vyrovnáva dlžoby, ktoré majú v civilizovanom svete, alebo priateľom, ktorí kmeňu preukázali dajakú službu, daruje drahocenné zlaté predmety z ich dávnej minulosti.

Počas nášho pochodu mi Moricz veľakrát bránil fotografovať. Vždy mal dajakú zámienku. Raz to boli lúče, ktoré aj tak zničia negatív, inokedy zasa bleskové svetlo by mohlo poškodiť knižnicu. Spočiatku som nevedel pochopiť dôvody. Až po niekoľkohodinovom pobyte v podsvetí som prišiel na zmysel zvláštneho Moriczovho správania. Človek sa nemôže zbaviť pocitu, že ho niekto ustavične pozoruje, že by mohol zničiť dajaké kúzlo a spôsobiť pohromu. Zatvorili by sa východy? Zapálilo by bleskové svetlo nejaký synchronizovaný laserový lúč? Už nikdy neuvidíme denné svetlo? Pochabé úvahy mužov, ktorí by chceli prísť veciam na koreň? Možno. Kto to tam dole zažil, pochopí podobné absurdné myšlienky. Iba modernými technickými pomôckami sa dá preveriť, či tu hrozí nejaké nebezpečenstvo.

Keď som pred sebou videl tú kopu zlata, ešte raz som poprosil, aby som si mohol urobiť len jednu jedinú snímku. Opäť ma odmietli: museli by sa zlaté kusy z kopy povyberať, to by mohlo narobiť hluk a ten by mohol ako lavína uvoľniť kamene zo stropu. Moricz pozoroval môj hnev a smial sa:

„Ešte dostaneš pred kameru dosť zlata, len nie v takom množstve. Spokojný?“

Dnes viem, že najväčší zlatý poklad z tmavých jaskýň nie je ani v jednom juhoamerickom múzeu. Leží v zadnom dvore kostola chudobných Maria Auxiliadora v Cuenke v Ekvádore, v pútnickom kostole 2 550 m nad morom.

Páter Carlo Crespi nahromadil neoceniteľné skvosty, a to len podľa ceny rýdzeho zlata. Žije tu v Cuenke už 45 rokov.

Má povesť spoľahlivého priateľa Indiánov, ktorí mu v predošlých desaťročiach darovali a aj dnes dávajú najcennejšie zlaté a strieborné umelecké diela, ktoré kus za kusom vyťahujú zo svojich úkrytov.

Vopred ma varovali: páter je vtipkár, rád si zo svojich návštevníkov vystrelí. Rýchlo to skúsil aj u mňa. Celkom vážne mi ukázal predmet, ktorý bol nesporne spodkom žehličky, a povedal: „Pozrite sa, to je dôkaz, že už panovníci Inkov si dávali žehliť nohavice!“ Smiali sme sa a Crespi, ktorý ani okom nemihol, nás viedol po svojej klenotnici. V prvej miestnosti boli kamenárske práce, v druhej ležia výrobky Inkov zo zlata, striebra, medi a mosadze. V tretej uschováva zlatý poklad, ktorý ukazuje nerád a zriedka. Cuenca má „Zlaté múzeum“, ale s Crespiho pokladmi nemôže súťažiť.

Preto ak sa ďalej bude hovoriť o zlate, o rýdzom zlate, treba to v každom prípade chápať doslovne.

Nádherná stéla, 52 cm vysoká, 14 cm široká a 9 cm hrubá. V 56 štvorcoch je „vyrazených“ 56 rozličných znakov. Na fóliách v kovovej knižnici vo veľkej sieni som videl rovnaké písmená. Tvorca tejto stély zo zlata ovládal nejaký kód (abecedu?) z 56 písmen alebo symbolov, ktoré boli zoradené do písma. Je to tým pozoruhodnejšie, že sa až doteraz tvrdí, že juhoamerické kultúry (Inkovia, Mayovia atď.) nemali nijaké písmo založené na abecede.

„Videl si túto dámu?“ volá Moricz.

Je 32 cm vysoká, samozrejme z rýdzeho zlata. Má hlavu z dvoch prekrývajúcich sa trojuholníkov, na ich stranách akoby boli privarené krídla. Z uší jej vyrastajú pokrútené káble, iste to nie je nijaký klenot, lebo náušnice sú zachytené v ušných lalôčikoch.

Dáma má správne, hoci trojuholníkové proporcie, dobre tvarované prsia a rozkročené nohy. Že nemá nijaké plecia, to jej neuberá na kráse. Zato nosí elegantné dlhé nohavice. Nad hlavou sa jej vznáša guľa a mne sa zdá, že i hviezdy vyryté vedľa jej lakťov ukazujú na jej pôvod. Hviezda minulej epochy? Dievča z hviezd? Je tu aj zlatý disk s priemerom 22 cm. Nemôže ísť o ochranný štít, ako by ho archeológovia zapísali do katalógu. Je príliš ťažký a na zadnej hladkej strane nemá nijaké držadlo. Domnievam sa, že i tento disk bol nosičom správ. Dve štylizované, ale neuveriteľne verne zobrazené spermie, dve usmievajúce sa slnká, kosáčik ubúdajúceho mesiaca, veľká hviezda, dve štylizované trojuholníkové ľudské tváre. Uprostred sú body, ktoré vo svojom usporiadaní poskytujú pozorovateľovi estetické uspokojenie. Pravdepodobne chceli oznámiť niečo viac a niečo iné, než len zapôsobiť.

Páter Crespi vlečie pred kameru ťažkú zlatú platňu.

„Toto je, mladý priateľu, niečo zvláštne pre vás. Tento kus pochádza z čias pred potopou!“ Upreto na mňa hľadia tri tváre, ktoré predkladajú vysokú platňu s akýmisi kresbami. Páry očí sú také podobné, ako keby hľadeli cez okuliare. Ľavé horné monštrum ukazuje guľu, práve trčí od hlavy po päty v akomsi po stranách znitovanom obleku a na hlave pyšne nesie trojhrannú hviezdu. Nad tabuľou s kresbami sa vznášajú dve gule zasadené v krídlach. Čo tie monštrá predstavujú? Niečo ako morzeovku - bodky, čiarky, volanie o pomoc? Elektrickú rozvodnú dosku alebo iné elektrické zariadenie? Všetko je možné, ale mám taký pocit, že na tejto tabuli nie je nijaké písmo, skôr technické analógie A pochádzajú z čias pred potopou, ako vraví páter Crespi, ktorého Vatikán uvoľnil na archeologické výskumy.

Čestné slovo. Pri pohľade na poklady na zadnom dvore kostola Maria Auxiliadora sa človek musí poriadne ovládať, aby nepodľahol zlatému opojeniu! Lenže nebolo to množstvo zlata, ktoré ma vzrušovalo. Na stovkách zlatých platní svietili vyobrazenia hviezd, mesiacov, sĺnk a hadov, ktoré sú nepochybne symbolmi kozmických letov.

Vyťahujem niektoré zvlášť fotogénne exempláre týchto kresieb z údajne nezvestného dedičstva Inkov, ktorí dobre poznali znamenie hada a vedeli ho majstrovsky uviesť do súvislostí s ich panovníkom - „Synom Slnka“.

Zlatý reliéf s pyramídou. Strmé steny vrúbia hady. Sú tam dve slnká, dve postavy astronautov, dve zvieratá podobajúce sa na jeleňov a krúžky s bodkami. Označuje ich súčet počet astronautov pochovaných v pyramídach?

A ešte jedna zlatá platňa s pyramídou. Dva jaguáry, symbol sily, šplhajú sa hore po stenách. Na úpätí pyramídy je jasne zreteľné akési písmo, vpravo a vľavo od neho slony, ktoré žili v Južnej Amerike asi pred 12 000 rokmi, keď údajne ešte neexistovala nijaká kultúra. A hady sú opäť raz tam, kam patria - na oblohe.

Nikto nepoprie, že hady a draky majú vo všetkých mýtoch o stvorení sveta svoje stále miesto. Prírodovedecká pracovníčka Dr. Irene Sängerová-Bredtová, ktorá pracovala ako inžinierka v leteckom a kozmickom priemysle, sa vo svojom diele Nevyriešené záhady stvorenia zaoberá otázkou: „Prečo dračí motív hrá takú veľkú úlohu vo figurálnych vyobrazeniach a mýtoch starých národov Číňanov, Indov, Babyloncov, Egypťanov, Židov, Germánov a Mayov?“

Vo svojej odpovedi naznačuje pravdepodobnosť, že dračie a hadie symboly musia mať nejakú súvislosť so stvorením a vesmírom.

Róbert Charroux vo svojej knihe Učitelia sveta na základe starých spisov dokazuje, že vo všetkých kultúrach sa vyskytovali svietiace hady, ktoré sa vznášali vo vzduchu, že Feníčania a Egypťania hady a draky povýšili na bohov, že had patrí k živlu ohňa, pretože má takú rýchlosť, že ho vzhľadom na jeho dych nič nemôže predstihnúť. Charroux doslovne cituje Areia z Herakleopolisu: „Prvé a najvyššie božstvo je had so svojou krahulčou hlavou. Keď otvorí oči, celá dávno stvorená Zem sa naplní svetlom, keď ich zavrie, nastane tma.“

Dejepisec Sanchuniaton, ktorý žil okolo roku 1250 pred n. 1. v Bejrúte, vraj zaznamenal mytológiu a dejiny Féničanov, z ktorých Charroux vyberá nasledujúcu vetu:

„Had má takú rýchlosť, že ho vzhľadom na jeho dych nemôže nikto predstihnúť. Špirálam, ktoré opisuje pri svojich pohyboch vpred, prepožičiava ľubovoľnú rýchlosť Jeho energia je neobyčajná Svojím leskom všetko osvetľuje“

To nie sú nijaké opisy hadov, ktorých videli mysliace tvory plaziť sa po zemi.

Lenže prečo sa hady tak tvrdošijne usadili vo všetkých dejinách stvorenia?

Počúvnem teda radu vedcov, ktorá umožní pochopiť našich prapredkov iba podľa ich vtedajšieho rozumu, a budem sa tu zaoberať celkom jednoduchou hĺbkovou psychológiou.

Keď naši vzdialení prapredkovia videli dajakého veľkého, neobyčajného vtáka, opísali ho ako vtáka, ktorého pozorovali. Mali na to vo svojej skromnej slovnej zásobe potrebné výrazy. Lenže ako mohli vykresliť nejaké pozorovanie, dajaký nový jav na oblohe, ktorý ešte nikdy nevideli, a ak im na to chýbali pojmy a slová? Dá sa predpokladať, že cudzí kozmonauti neboli pri svojom prvom pristátí na našej planéte príliš jemní. Divákov pravdepodobne pri ňom zasiahol ohnivý chvost lúčov z dýzy a popálil ich, alebo pri opätovnom štarte ich výbuch rakety zničil. Pre správu očitých svedkov o tej obrovskej, strašnej príhode im chýbal akýkoľvek technický slovný podklad! Tá neznáma (kovová) lesklá vec, ktorá tu so zápachom a hrmotom pristála alebo odletela, nebol nijaký vták, určite nie. Opísali teda to, čo pozorovali, bežnými výrazmi ako čosi, čo vyzeralo „ako drak“, alebo „ako veľký ligotavý vták“, alebo (pretože sa to videlo také nepochopiteľné) „ako okrídlený had, vypľúvajúci oheň“. Šokovaní tým, čo prežili, celé stáročia a tisícročia potom rozprávali otcovia synom a synovia vnukom o tom strašnom haďom či dračom zjavení. Časom rozprávanie čoraz viac strácalo svoje obrysy. Raz dominoval drak, čo vypľúval oheň, inokedy lietajúci had (práve preto, že bol taký nepredstaviteľný!) a ten sa potom prevažne usadil v mýtoch.

Na zlatých platniach v jaskyniach v Ekvádore a v Peru, ako aj na pokladoch pátra Crespiho sa vyskytujú hady v nekonečnom množstve. Lezú po pyramídach, predierajú sa k vrcholu, lietajú na nebi s ohnivými chvostmi, ležiacimi na hlavách bohov. Ani tu, ani inde sa však nenájde jediný had, ako ho mohli ľudia všetkých čias pozorovať. Plaziaci sa v tráve, visiaci zo stromu, pravdepodobne požierajúci myš, v klbku sa zvíjajúci v bahne.

Všade je drak a najmä had ako znamenie pre zjavenie z kozmu.

Čo na to hovoria archeológovia?

Had mal byť symbolom nesmrteľnosti. Prečo? Preto, lebo naši rafinovaní predkovia mohli pozorovať, ako zviera vyzlieka kožu a vylieza z nej stále nové zviera. Vari nepozorovali naši prastarí predchodcovia bádateľov o správaní zvierat, že had napokon predsa uhynie?

Had má byť výrazom pohyblivosti, agilného života. Nemohli by ako lepší príklad slúžiť vtáky alebo motýle než toto úbohé zviera, ktoré sa plazí po zemi?

Had má byť znamením plodnosti a preto ho uctievali primitívne národy, ktoré sa hadov báli! Podivuhodný vzor na plodenie potomstva.

Obyvateľ lesov sa bál hadov, preto si ich vyvolil ako božstvo. Levy, medvede alebo jaguáry boli predsa oveľa nebezpečnejšie. Hady napadajú iba zver, ktorá im slúži ako potrava, inak neútočia.

Mojžiš je bližšie k pravde. Pre neho je had poslom nešťastia asi ako v severogermánskom epose z ranej doby, kde sa hady plazia, okolo Midgardu, onoho „dvorca“ medzi nebom a zemou. Svedectvá prehistórie dokazujú:

- Had (a drak) má čosi do činenia so stvorením človeka,

- had (a drak) je v spojení s hviezdami,

- had vie lietať,

- had má škaredý a horúci dych.

Až dosiaľ v archeologicko-etnografickej literatúre chýba podrobné štúdium o pôvode hadov v mýtoch a legendách. Pre budúcnosť je možné túto medzeru uzavrieť. Rád poskytnem svoj archív.

Páter Crespi urovnal zlaté platne čiastočne podľa motívov, napríklad podľa zobrazenia pyramíd. Viac ako štyridsať z nich som dôkladne prezrel, niektoré z nich sú reprodukované v tejto knihe. Všetky tieto kresby majú štyri spoločné prvky:

- Nad pyramídami je vždy aspoň jedno, ale väčšinou niekoľko sĺnk,

- vedľa pyramíd alebo nad nimi vždy lietajú hady,

- vždy sú tam rozličné zvieratá,

- pozoruhodné je, že okolo pyramíd sú vyryté dvojité krúžky rovnakej veľkosti v rozličnom počte. Narátal som ich od 9 do 78.

Tieto „dvojité“ kruhy - vlastne hrubé bodky uprostred krúžkov - nenachádzame iba tu v Cuenke, stretávame sa s nimi na všetkých prehistorických jaskynných maľbách a na všetkých reliéfoch.

Dosiaľ sa tieto bodky v krúžku interpretovali a interpretujú ako symboly slnka.

Obraz boha nájdený v jaskyni pri Kimberley Ranges v Austrálii. Nikto predsa nemôže vážne pokladať za „slnko“ 62 malých krúžkov!

Pochybujem o tom. Slnko (so smejúcou sa tvárou alebo s vencom lúčov) má okrem toho svoje stabilné miesto, často žiari dokonca viac sĺnk. Keď sú slnká tak zreteľne zobrazené, mali by sme porozmýšľať, čo nám tie krúžky chcú povedať. Zaznamenávajú počet zbadaných astronautov? Pripomínajú - v blízkosti pyramíd - počet cudzích bohov, ktorí tam sú pochovaní? Alebo označujú azda poradie pozorovaných explózií? Domnievam sa, že krúžky s bodkami slúžia čisto na výpočty. Moja domnienka sa nedá graficky znázorniť jasnejšie, ako to robí jaskynná maľba, ktorú objavili v Kimberley Ranges v Austrálii. Božia „svätožiara“ symbolizuje slnko, vedľa postavy však nachádzame 62 namaľovaných krúžkov. Majú to azda byť malé slniečka? Je tu mnoho možných otázok a každá odpoveď sa mi vidí správnejšia ako domnienka, že krúžky s bodkami vedľa jasne zobrazených sĺnk sú tiež slnečné symboly. Také jednoduché nám to naši pradávni spravodajcovia neurobili.

A opäť sú pri tom zvieratá! Nemôžem si odpustiť poznámku. Na úpätí zvlášť presne postavenej pyramídy z čistých kvádrov stoja dva rozkošné malé slony. V Severnej Amerike a v Mexiku síce vykopali slonie kosti, ale boli datované pred rok 12 000 pred n. 1. Za čias Inkov, ktorých kultúrne začiatky sa dajú dokázať okolo roku 1200 n. 1., sa už v Južnej Amerike nijaké slony nevyskytovali. Jednoducho už nijaké neboli. To je isté.

Nech teraz hádanku rozlúšti, kto vie. Buď k Inkom prišli nadaní návštevníci z Afriky a naskicovali im slony vedľa pyramíd, alebo sú tieto zlaté platne staršie ako 14 000 (12 000 + 2 000) rokov. Existuje len buď- alebo.

Do zlata vyryté pyramídy z pokladu pátra Crespiho podľa môjho názoru vylučujú nesprávne výklady. Až dosiaľ panoval názor, že juhoamerické pyramídy i pyramídy Mayov zo Strednej Ameriky vznikli bez akejkoľvek súvislosti s egyptskými. Tieto kolosálne stavby tu boli hrobkami, tam iba nádhernými konštrukciami, na najvyššej plošine ktorých boli vybudované chrámy. Tunajšie zlaté platne neukazujú ani v jedinom prípade na špičke dajakú plošinu a na nej chrám! Sú to tie isté formy pyramíd ako v Egypte. Kto od koho kopíroval? Kto prvý budoval pyramídy, Inkovia, alebo Egypťania? Neskoršie falzifikáty to nemôžu byť. Falzifikátori by museli mať k dispozícii viac zlata, ako ho leží vo Fort Knoxe. Museli by zamestnávať množstvo umelcov, museli by mať dôkladné vedomosti prastarých národov a ovládať ich kultúru. A okrem toho by tieto grandiózne falzifikáty museli vzniknúť ešte za čias Inkov.

Z fenickej abecedy s 22 znakmi sa vyvinuli všetky písmové abecedy sveta. Tvrdilo sa doteraz.

Som zvedavý, akým fígľom sa „znesie zo sveta“ tento obrovský poklad neoceniteľnej archeologicko-historickej hodnoty, ktorý sa tu po prvý raz opisuje a ktorý, ako sa zdá, sa nehodí do tohto sveta. Je možné, aby všetky pyramídy vo svete mali tých istých konštruktérov?

Na zobrazených zlatých plastikách z Cuenky sa často dá rozoznať písmo. Je staršie ako všetky doteraz známe písma.

Okolo roku 2000 pred n. l. vo Fenícii malo krížením egyptských a babylonských kultúrnych vplyvov vzniknúť klinové písmo, v Egypte hieroglyfy. Zjednodušeným slabikovým písmom asi so 100 znakmi, ktoré vzniklo zmiešaním oboch, malo písať okolo roku 1700 pred n. l. predizraelské obyvateľstvo Palestíny. Z neho sa mala pred rokom 1500 pred n. l. vyvinúť fenická abeceda s 22 znakmi. Z tejto fenickej vznikli pridaním alebo inými zmenami všetky písmenové abecedy. Okolo roku 1000 pred n. l. Gréci prevzali fenickú abecedu v dvoch variantoch, vynechali nepotrebné znaky pre spoluhlásky a využili ich na označenie samohlások. Tak vzniklo prvé hláskové písmo na svete

Vedci tvrdili po generácie, že predinskí obyvatelia a ani Inkovia nemali písmo. Obdivovali civilizačné výkony Inkov. Ale aj stavbu ciest, budovanie vodovodov, presný kalendár, kultúru Nazca, stavby v Cuzcu, veľmi rozvinuté poľnohospodárstvo, fungujúcu (ústnu) poštu a mnoho iného. Len písmo im nepriznali.

Profesor Thomas Barthel, riaditeľ Národopisného inštitútu univerzity v Tübingene, oznámil na 39. medzinárodnom kongrese amerikanistov v Lime, že sa mu podarilo zistiť 400 znakov písma Inkov, z ktorých 50 rozumie podľa zmyslu a 24 vie prečítať. Nemal na mysli alfabetické písmo. Peruánski a nemeckí bádatelia hovorili o „pestrých vzoroch a ornamentoch“, ktorým priznali charakter písma.

Skutočná bomba vybuchla v januári 1972 na kongrese o andskej archeológii v Lime. Peruánska etnologička Dr. Victoria de la Jara preukázala na základe svojej desaťročnej práce, že Inkovia naozaj mali písmo. Geometrické vzory (štvorce, obdĺžniky, kosoštvorce, čiarky atď.) na inkskej keramike, urnách a obrazoch nie sú ničím iným ako znakmi písma s jednoduchým až príliš zložitým obsahom. Oznamujú fakty z dejín, rozprávajú o mýtoch a dokazujú, že sa niektorí Inkovia oddávali krásnemu, ale obživu neprinášajúcemu básnickému umeniu. Základné skupiny po doplnkovom vyfarbení tvoria gramatiku. Keď doktorka de la Jara skončila svoju prednášku, vedci ju odmenili búrlivým potleskom.

Čo povedia etnológovia, keď onedlho budú skúmať znaky písma na zlatých platniach z Cuenky? Mne sa určite neujde búrlivý potlesk, ale predsa len to poviem: Nápisy na zlatých platniach nájdených hlboko pod zemou sa ukážu ako najstaršie písmo na svete! A tu zaznamenali posolstvo bohov, technické údaje a tipy pre budúcnosť!

Videl som tri prehistorické modely typov lietadiel najmodernejšej konštrukcie.

Prvý môže vidieť každý, kto sa dostane do Kolumbie. Vystavujú ho v Štátnej banke v Bogote. Druhý má, prirodzene, páter Crespi a tretí ešte leží 240 m pod zemou, v jaskyniach Juana Moricza.

Model v Bogote archeológovia po stáročia pokladali za „náboženskú ozdobu“. Ľutujem ich, ale „rien ne va plus“, hotovo. Na vec sa pozreli leteckí odborníci. Po skúškach v aerodynamickom tuneli dospeli k záveru, že pravdepodobne ide o model lietadla. Dr. Arthur Poyslee z Aeronautického inštitútu v New Yorku hovorí:

„Možnosť, že by predmet predstavoval rybu alebo vtáka, je veľmi nepravdepodobná. Nielen preto, že tento zlatý model našli hlboko vo vnútrozemí Kolumbie a umelec nikdy nijakú morskú rybu nevidel, ale aj preto, že nemožno si predstaviť vtáka s takými precíznymi nosnými plochami a kolmo postavenými chvostovými perami.“

Predná časť je masívna ako na veľmi ťažkom americkom stroji B-52. Priamo za čelom je pilotná kabína, chránená proti vetru. Trup lietadla so zabudovanými pohonnými agregátmi spočíva na dvoch zaokrúhlených nosných plochách. (Model v Bogote má dve nosné plochy v tvare delty ako Concorde a vyúsťuje takisto ako Concorde do špicatého nosa). Dve stabilizačné plochy a zvislé kormidlo dopĺňajú model lietadla Inkov.

Kto by bol ešte teraz natoľko bez fantázie, aby o týchto modeloch hovoril ako o vtákoch alebo lietajúcich rybách?

Zlato bolo za všetkých čias vzácny a drahý kov. Nachádzalo sa v chrámoch a v kráľovských palácoch. Ak už dajaký predmet uliali zo zlata, stalo sa tak preto, že bol a) dôležitý sám osebe, b) mal vydržať neobmedzený čas a c) bol preto vyrobený z takého materiálu, ktorý ani nehrdzavie, ani nezvetrá. Okrem toho nikdy neexistoval nijaký rybí alebo vtáčí kult, ktorému by sa tieto modely dali podstrčiť.

V kozmologickej pokladnici kostola Maria Auxiliadora žiari masívna zlatá guľa, vrúbená širokým okrajom. Aby som predišiel pochabým námietkam: nie je to nijaké plastické znázornenie dajakého klobúka s obrubou. Klobúky aj pre najhlúpejšie hlavy majú vždy dutú vypuklinu, do ktorej sa osvietené hlavy hodia.

V knihe Späť ku hviezdam som vyložil svoj názor, prečo pokladám guľu za ideálny tvar na vesmírne lode alebo stanice. Guľovité teleso vo voľnom priestore rotuje. Tým vzniká pre posádku v kabínach, na okraji najväčšieho priemeru, umelý stav tiaže, ktorý je nevyhnutný na metabolizmus orgánov pri dlhodobých cestách. Táto zlatá guľa potvrdzuje moju domnienku, že už v dávnych časoch mali kozmické lode tvar gule.

Široká rampa nemusela slúžiť len na pristavanie zásobovacích lodí, ale v rozdelených článkoch sa mohla používať aj ako zásobáreň slnečnej energie. Technickej fantázii sa nekladú nijaké medze.

No rád by som vedel, ako sa matrica pre túto zlatú guľu dostala do Turecka, vzdialeného od Ekvádora 12 000 km!

Predmet vytesaný z kameňa sa nachádza v Tureckom múzeu v Istanbule. Je to negatív zlatej gule z pokladu pátra Crespiho. Taká istá guľa, taký istý vrúbkovaný vzor na okraji dookola. Pod kamennou matricou na prvom poschodí istanbulského múzea sa uvádza: „Neklasifikovateľné.“ Dokiaľ bude veda odmietať myšlienku, že lietadlá už v prehistorickej dobe mohli prekonávať najväčšie vzdialenosti medzi kontinentmi a morami, dovtedy budú existovať neriešiteľné hádanky.

Nemožno tvrdiť, že vedci nemajú nijakú fantáziu, len výsledky musia zapadať do klišé.

V Cuenke som fotografoval zlatú plastiku vysokú 52 cm s vyobrazením tvora normálnych ľudských proporcií. Nezvyčajné na ňom bolo iba to, že mal na každej ruke a nohe len po štyroch prstoch. Ak to posudzujeme presne, v starej Indii, u Maorov, Etruskov a inde sa stretávame s kresbami bohov, ktorí nemajú všetky časti tela.

Raz som čítal vo vážnej vedeckej publikácii, aké je jednoduché rozriešiť túto hádanku. Prsty na rukách a na nohách majú byť určitým druhom počítadla. Ak chceme vyjadriť napríklad číslo 19, vynecháme jeden prst. Keby sme postupovali podľa tejto „vedeckej“ fantázie, číslo 16 by sme dostali zobrazením tvora so 4 prstami na každej končatine! Takáto prostoduchá metóda sa mi nevidí hodná národa, ktorý budoval cesty, pevnosti a mestá.

Prečo by, preboha, šikovní Inkovia vyrábali celého človeka s rukami a nohami, aby takýmto nezmyselným spôsobom vyjadrili napríklad číslo 4? Seriózna veda sa takto hrozne zamotáva do siete vlastnej fantázie. Pripúšťa predsa, že Inkovia vedeli rátať, ale neverí, že mohli štvorku vyjadriť štyrmi čiarkami alebo bodkami. Na to museli odrezávať prsty. Ó, svätá prostota!

Pokiaľ ide o figúru z Cuenky, neveľmi vysvetľuje ľudské rátanie pomocou rúk a nôh, pretože podľa pátra Crespiho ide o zobrazenie „božstva hviezdy“. Milý slnečný boh drží v pravej ruke kombináciu morského koníka, papagája a hada - v ľavej paličku, ktorú hore zdobia jeho insígnie, smejúce sa slnko, a dolu hadia hlava. Zo spokojnej tváre vystupujú cípy hviezdy. Majú ich aj dvaja jeho kolegovia z jaskýň v austrálskom buši nazývaní Stvoritelia. Lenže oni majú kombinézy so širokými pásmi cez prsia.

Raz sa príde na to, možno po rozlúštení kovovej knižnice, že u tvorov s anatomicky nepresnými údmi ide o zobrazenie ústne podaného opisu bytostí z vesmíru, ktoré boli „iné“.

Majstrovským dielom akéhosi inkského Dürera alebo Picassa je zlatá platňa s rozmermi 98 x 48 x 3 cm. Človek sa na ne môže dívať akokoľvek dlho, a stále objavuje niečo nové.

Tieto veselé mýtické postavy, praobyvatelia Austrálie, nazývané „Stvoritelia“, majú rovnaké hviezdy ako „hviezdne božstvo“, ktoré sa vydáva za počítadlo.

Zaznamenávam, čo vidím: Hviezda - tvor s tučným bruchom a hadím chvostom - zviera podobné potkanovi - človek v pancierovej košeli, na ktorej je pripevnená prilba - trojhranná figúra s prederaveným bruchom - figúra s trojhrannou hlavou, z ktorej vyžarujú lúče - dve tváre - koleso, z ktorého vyčnieva tvár - vtáky - hady - vlasaté a holé hlavy - tvár vyrastajúca z inej tváre - had s tvárou - dvojitý kruh s tvárou. Chaos! Všetko vo vírivom zmätku. Dva hrubé stĺpy, ktoré zdôrazňujú tvár nad padajúcou bombou.

Čo nám chcel umelec oznámiť?

Je to pandémia?

Zvečňuje to okamih, keď hviezdny boh zničil chaos?

Nepatrná časť pokladov z dvora mariánskeho kostola v Cuenke, ktorú mi ukazujú, je ešte nepatrnejším zlomkom drahocenností, ktoré odpočívajú v jaskyniach Juana Moricza. Sú to orgie dejín ľudstva v zlate.

Aký je účel týchto zlatých výtvorov Inkov? Sú to iba primitívne, drahé hračky? Nie sú to náhodou posolstvá z veľmi dávnych čias, ktoré nevieme rozlúštiť?

Dr. Miloslav Stingl je popredný amerikanista krajín východného bloku. Promoval na tému starých amerických kultúr a je autorom archeologických a etnologických prác. Jeho kniha Za pokladmi mayských miest (1971) má vysokú úroveň. Dr. Stingl, ktorý bol hosťom v mojom dome, si prezeral snímky, ktoré som urobil v Cuenke.

„Ak sú tieto obrázky pravé, a všetko tomu nasvedčuje (v zlate sa nerobia falzifikáty, a ešte v takom množstve), potom je to najväčšia archeologická senzácia od objavenia Tróje! Pred rokmi som sám ešte zastával názor, že Inkovia nepoznali písmo v alfabetickom zmysle. A teraz tu stojím pred písmom Inkov! Musí to byť veľmi, veľmi staré písmo, lebo sa v ňom dajú rozoznať prechody od ideogramov k písmu.“

„Ako posudzujete tieto rytiny, ako by ste ich zaradili do existujúceho systému?“

„Aby som mohol zaujať presné vedecké stanovisko, musel by som každú platňu dôkladne a dlho skúmať, každú porovnávať s materiálom, ktorý je poruke. Teraz môžem povedať iba toľko: Som uchvátený! Na dosiaľ známych rytinách Inkov bolo slnko často súčasťou dajakej scenérie, ale človek sa nikdy nerovnal slnku - ako opätovne vidím na týchto fotografiách. Tu sú obrazy ľudí so slnečnými lúčmi okolo hláv. Symbolom ,svätej sily’ bola vždy hlava. Na týchto obrazoch však hlava je súčasne slnko alebo hviezda! To ukazuje na nové, priame súvislosti.“

„Aký význam prisudzujete ,bombe’ na tej nádhernej platni?“

Známy muž vzal lupu a dlho mlčky pozoroval fotografiu. Potom takmer zlostne povedal:

„Akýkoľvek výklad je nemožný. Je to všetko celkom nové! Povedal by som, že totemisticky vysvetlené žiariace bytosti s hviezdami hore a so symbolmi hadov dolu ukazujú na spojenie neba so zemou. A to znamená, že hviezdne bytosti a slnko by boli v nejakej súvislosti s obyvateľmi Zeme.“

„A ináč?“

„Nedá sa to vysvetliť! Známe je iba slnečné koleso, ale ani tu nie je isté, či ide o slnečné koleso, pretože uprostred je tvár, čo je zvlášť protikladné. V každom prípade sa zdá, že všetky tie figúry, vtáky, hady, bytosti s prilbami a všetko, čo je tu zobrazené, pochádza z nejakého vysnívaného sveta, z mytológie“

„Mytológia, ktorá získava denne hmatateľné a realistické pozadie!“

„Musím uznať,“ povedal, „že vo svojej skladačke máte argumenty, ktoré zarážajú a nútia premýšľať aj takého starého lišiaka, ako som ja.“

Kto bude skúmať jaskyne a poklady pod Ekvádorom, kto vrhne objasňujúce svetlo vedeckých výskumov na senzačné archeologické nálezy? Človek taký bohatý ako Heinrich Schliemann, ktorý objavil Tróju a Mykény, nie je v dohľade. Keď Moricz objavil tunelový systém, bol chudobný ako kostolná myš. Od tých čias našiel železné a strieborné bane, ktorých licenciu odovzdal železiarňam, dosiahol obstojný blahobyt a využíva ho vo svojom nenáročnom spôsobe života výhradne na svoje výskumné práce. Ale Juan Moricz nie je taký bohatý, aby mohol sústavne pokračovať vo svojej práci a najať si zaškolené pomocné sily. Vie, že by hneď dostal pomoc od špekulantov, zlatokopov ako na „divokom západe“. Lenže musel by im ukázať časť lákavého množstva zlata v jaskyniach pod Ekvádorom. Ale on nechce takýto spôsob pomoci, lebo by sa to zvrhlo na rabovanie a ľudstvu by to nijako nepomohlo. To je dôvod, prečo je také ťažké zostaviť nezištnú expedíciu, ktorá by slúžila iba výskumu. Už v roku 1969, keď si Moricz pozval hostí, dal ich skupinu sprevádzať niekoľkými ozbrojenými ochrancami. Čím hlbšie prenikali do labyrintu - rozprávali Moricz a Pena, tým kritickejšia a podráždenejšia bola nálada a napokon skupina dostala strach zo svojich ochrancov, ktorých zachvátila zlatá horúčka, zlaté opojenie. Museli sa vrátiť.

Prečo Ekvádor nepodnikne nič na záchranu, na podporu vedeckej expedície, ktorá by preslávila túto krajinu?

Ekvádor so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov patrí k najchudobnejším krajinám Južnej Ameriky. Pestovanie kakaa, banánov, tabaku, ryže a cukrovej trstiny neprináša dostatok devíz na nákup moderného technického zariadenia. Indiánske poľnohospodárstvo vo vysoko položených oblastiach produkuje zemiaky a obilie, chovajú sa tu ovce a lamy. Už nie je dopyt po kaučuku, ktorý sa predtým získaval vo východných lesoch. Možno v budúcich rokoch prinesie nejaký zisk ťažba nerastného bohatstva (zlato, striebro, meď, olovo, mangán) podporovaná štátom, alebo i ropa, ktorú našli pri pobreží. Zatiaľ však všetok výnos spotrebovali vopred, aby zmiernili značnú chudobu. Zatiaľ nikto nemá pochopenie s výdavkami, ktoré by neslúžili na potlačenie hladu.

Juan Moricz odhaduje, že len prehliadka tunelového systému, bez podrobnejšieho prieskumu, by stála viac ako milión švajčiarskych frankov. Musí sa inštalovať elektrická stanica, treba založiť sklady na zariadenie a potraviny, čiastočne budú nevyhnutné aj banské práce.

Na základe presných poznatkov týchto nevyzdvihnutých pokladov histórie ľudstva znovu vyslovujem požiadavku, ktorú som napísal v roku 1968 v Spomienkach na budúcnosť:

„Rok archeologickej utópie dozrel. V tomto jednom roku by sa mali archeológovia, fyzici, chemici, geológovia, metalurgovia a všetky príbuzné odvetvia zaoberať jedinou otázkou: Navštívili našich predkov hostia z vesmíru?“

V susedstve, v peruánskych Andách, objavil Francisco Pizarro (1478-1541) na hore Huascaran, 6 768 m nad morom, vchody do jaskýň, ktoré boli uzavreté kamennými platňami. Španieli predpokladali, že sú za nimi zásobárne.

Až v roku 1971 si na tieto jaskyne Inkov spomenuli speleológovia. Časopis Bild der Wissenschaft referoval o expedícii vybavenej všetkými technickými prostriedkami (lanami, elektrickými káblami, banskými lampami, kyslíkovými fľašami), ktorá do nich vstúpila neďaleko peruánskej dediny Otuzco. 62 m pod zemou vedci uskutočnili ohromujúci objav - na konci niekoľkoposchodových jaskýň sa náhle ocitli pred dverami z obrovských skalných platní, 8 m vysokých, 5 m širokých a 2,5 m hrubých. Napriek obrovskej hmotnosti mohli štyria muži, ktorí sa o ne opreli, dvere otočiť: Spočívajú na kamenných guliach v ložisku vo vodnom kúpeli.

Časopis píše:

Za „šiestimi dverami“ sa začínajú mohutné tunelové stavby, pred ktorými od závisti blednú dokonca aj moderní banskí technici. Tieto tunely vedú, čiastočne so spádom 14 percent, pod zemou šikmo k pobrežiu. Dlážka je vyložená priečne ryhovanými kamennými platňami proti pošmyknutiu. Ak je dnes dobrodružstvom preniknúť týmto 90 až 105 km dlhým tunelom k pobrežiu a napokon dosiahnuť čiaru 25 m pod hladinou mora, aké to prinášalo ťažkosti v 14. a 15. storočí pri doprave tovaru hlboko pod Andami, aby sa odstránil z dosahu Pizarra a španielskeho miestokráľa! Na konci podzemných chodieb „ z Guanape“ (názov vznikol podľa ostrova ležiaceho pri peruánskom pobreží, pretože existuje domnienka, že chodby kedysi viedli pod morom k ostrovu) striehne Veľký oceán. Potom, čo chodby v hlbokej banskej tme niekoľkokrát stúpajú a klesajú, k uchu prenikne šum a čudne znejúci príboj. Nasledujúci svah sa vo svetle reflektorov končí na okraji vody čiernej ako smola, ktorá sa identifikuje ako morská. Tu v podzemí sa začína aj dnešné pobrežie. Bolo to kedysi inak?

Pátranie na ostrove Guanape vedci pokladali za nezmyselné, pretože nič nepoukazovalo na to, že by tam niekde ústila na svetlo nejaká chodba z pevniny. „Nikto nevie, kde sa tieto podzemné cesty Inkov a ich predchodcov končia a či neotvárajú cestu k naplneným klenotniciam dávno minulých svetov.“

Už Francisco Pizarro a jeho lupičský sprievod vetrili poklady v tajomných skrýšach Inkov. Roku 1532 vznešený Španiel sľúbil, že daruje Inkovi Atahualpovi život a slobodu, ak mu naplní zlatom 2/3 miestnosti (7x5x3 m). Atahualpa dôveroval slovám posla Jeho kresťanského veličenstva Jany Šialenej (1479-1555). Inkovia deň čo deň prinášali do miestnosti zlato, kým nebola naplnená do predpísanej výšky. Pizarro potom dané slovo zrušil a dal Atahualpu (roku 1533) popraviť.

V tom istom roku španielsky miestodržiteľ Inkov povýšil Manca Capaca na bábkového kráľa. (Aj jeho roku 1544 kresťanskí dobyvatelia zavraždili). Mancom Capacom sa skončila dynastia Inkov, ktorá vošla do dejín svojím legendárnym zakladateľom toho istého mena. Medzi prvým a posledným Mancom Capacom podľa zistenia historikov malo vládnuť trinásť „Synov Slnka“, slnečných kráľov. Ak pokladáme obdobie okolo roku 1200 n. 1. za historicky zistený začiatok ríše a za jej koniec rok úmrtia posledného slnečného kráľa roku 1544, táto ríša musela byť obrovská a siahala od Chile po Ekvádor a od Quita severne od And južne po Valparaíso. Vybudovali ju v priebehu 350 rokov. V tomto období sa muselo stmeliť prvé predkolumbovské impérium Južnej Ameriky. Podrobené krajiny a národy sa nepokladali za obsadené územia, tvorili súčasť štátu. Pokrokové vymoženosti v obrábaní pôdy sa sprostredkovali školenými úradníkmi podobne ako skvele fungujúce pravidlá štátneho hospodárstva.

Postavili Inkovia v tomto období sieť 4 000 km dobrých ciest so staviskami slúžiacimi na odpočinok? Vybudovali súčasne mestá ako je Cuzco, Tiahuanaco, Machu-Picchu, kyklopské pevnosti Oliantaytambo a Sascayhuaman? Založili pritom vodovody a ťažili v baniach striebro, zinok a meď, z ktorej vyrábali bronz? Rozvinuli pri tom ešte „iba tak bokom“ zlatnícke umenie, priadli veľmi jemné látky a vyrábali hrnčiarske práce ušľachtilých foriem? O vysokej kultúre, ktorú počas vymedzených 350 rokov vytvorili, sa už radšej ani nehovorí. A ak to neboli Inkovia, ale ich predchodcovia, ktorí vybudovali skvelé tunely, nestáli predinkské národy so svojou kultúrou a nástrojovou technikou vyššie ako ich nástupcovia? Ak tí istí Inkovia mali ešte raziť v skalách, vŕtať a vytesávať tunelový systém pod Ekvádorom a Peru, potom táto ríša so svojimi občanmi predstavovala najväčšiu technickú, kultúrnu a umeleckú veľmoc všetkých čias!

Nie, takto chronológiu nemožno zlepovať, lebo každá nová myšlienka by svojvoľnú (re-)konštrukciu vykoľajila.

Tvrdím: Tunelový systém existoval už tisícročia skôr, ako vznikla ríša Inkov. Ako a čím mali Inkovia vytvoriť stovky kilometrov tunelových chodieb pod zemou? Tunel pre diaľnicu pod prieplavom La Manche plánujú inžinieri nášho vysoko technického storočia už 50 rokov. Doteraz nie je jasné, akou metódou sa má tento - v porovnaní s tunelovým systémom „úbohý“ - tunel vybudovať! (Tunel v súčasnosti je už v prevádzke, pozn. prekl.)

Tvrdím: Vládnuce vrstvy Inkov poznali tieto prastaré tunelové systémy. (Po zavraždení Atahualpu posledný Manco Capac dal zozbierať všetky zlaté poklady roztrúsené v slnečných chrámoch po celej ríši a uložiť ich do existujúcich a jemu známych jaskýň, aby ich zabezpečil pred bielymi votrelcami.)

Tvrdím: Zlaté poklady pod Ekvádorom a Peru pochádzajú z omnoho starších čias, ako je vznik ríše Inkov a jej kultúry. Okolo roku 1570 pátral španielsky kronikár páter Christóbal de Molina po motívoch na stavbu jaskýň Inkov. V knihe napísanej roku 1572 pod názvom Ritos y fabulos de los Incas Molina informuje, že praotec ľudstva sa po vykonanej práci, keď sa tvorenie dokončilo, uchýlil do ústrania, do jaskyne. Toto tajomné „retiro“ však malo byť miestom zrodenia mnohých národov, ktorí z „nekonečnej noci“ vystúpili. Ako Molina hovorí, tieto jaskyne mali súčasne slúžiť z pokolenia na pokolenie ako trezory na bohatstvo pre národy, ktoré sa dostali do tiesne. Prísne zachovávanie tajomstva malo byť železným zákonom v okruhu tých, ktorí o skrýšach vedeli. Porušenie zákona sa trestalo smrťou. (Pri svojej ceste po Ekvádore roku 1972 som mal možnosť sa dozvedieť, aký je ešte dnes živý tento tradičný zákon!)

Korunným svedkom o predkresťanskom pôvode zlatých pokladov sa stane vatikánsky ochranca páter Crespi v Cuenke, ktorý mi povedal: „Všetko, čo mi priniesli Indiáni z tunela, pochádza z doby pred Kristom! Mnohé zlaté symboly a preddejinné vyobrazenia sú staršie ako potopa sveta.“

V jaskyniach a sieňach pod Ekvádorom a Peru sú na vyzdvihnutie poklady trojakého druhu:

1. Nesmierne dedičstvo budovateľov tunelového systému,

2. kamenárske práce prvých inteligentných ľudí, ktorí pravdepodobne boli žiakmi budovateľov tunelov,

3. zlaté a strieborné poklady Inkov, ktoré tu boli ukryté po roku 1532 pred španielskymi dobyvateľmi.

Lenže základná otázka znie: Prečo boli jaskyne vybudované?