Vojny vo vesmíre • Odkazy v textoch na boje medzi bohmi • Premožení odleteli v kozmickej lodi • Miesto úteku: naša modrá planéta • Koľko je hviezd s inteligentným životom? • Kde vznikol prvý život? • Domnienka lorda Kelvina • Podobajú sa cudzie inteligencie homo sapiens? • Mali cudzí kozmonauti vyspelejšiu techniku ako naša prítomnosť? • Technické plánovanie v tunelovom systéme • Mýtus o stvorení je len jeden • Americkí vedci rátajú s inteligentnými mimozemskými civilizáciami • Rozprávanie o „náhradnom náboženstve“

Odvtedy už uplynulo takmer 30 rokov a stalo sa to v druhej triede základnej školy v Schaffhausene. Vtedy sme my, malí chlapci, počuli z úst nášho učiteľa náboženstva po prvý raz, že v nebi sa mal odohrať boj. Vraj jedného dňa predstúpil pred Boha Lucifer a vyhlásil: „My už ti nebudeme slúžiť!“ Vtedy Boh prikázal silnému archanjelovi Gabrielovi, aby Lucifera a povstalcov zničil plamenným mečom.

Dnes už viem, že v Starom zákone nie je nijaký Lucifer. Bolo by to nemožné, lebo Mojžiš žil podľa autorov Starého zákona okolo roku 1225 pred n. 1. Slovo Lucifer je latinského pôvodu a tento jazyk sa datuje najskôr po roku 240 pred n. 1. Lucem fere (= Lucifer) znamená prinášajúci svetlo, robiaci svetlo, svetlonos. Je paradoxné, že práve v katolíckej náboženskej výuke sa zlý diabol predstavuje ako svetlonos.

Ale Starý zákon presne vie o boji v nebi.

Od židovského proroka Izaiáša (740-701 pred n. 1.) si môžeme v Starom zákone v kapitolách 1-35 prečítať opis príhod a proroctiev, pokiaľ sa zachovali. V kap. 14, verš 12 sa hovorí: „Ako si padla z neba, žiarivá zornička! Zrazený si k zemi, čo si vládol nad národmi. Veď v srdci si hovoril: Do nebies vstúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu zhromaždenia“* V Zjavení apoštola Jána v Novom zákone, kap. 12, verš 7 máme jednoznačné dôkazy o bojoch na nebi: „Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi.“

O vojnách a bojoch v nebi sa hovorí v mnohých prastarých dokladoch ľudstva. V tibetských kryptách po tisícročia strážili knihu o dzyane, tajnej náuke. Pôvodný text (o ktorom sa nevie, či ešte niekde existuje) sa opisoval z generácie na generáciu a dopĺňal sa novými správami a poznatkami zasvätených. Zachované časti knihy o dzyane putujú po svete v tisícoch prekladov do sanskritu a znalci tvrdia, že táto kniha obsahuje vývoj ľudstva presahujúci milióny rokov. V 6. slohe knihy o dzyane sa hovorí: „V štvrtom (svete) prikázali synom, aby si vytvorili obrazy na svoju podobu. Tretina sa zdráhala, dve tretiny počúvli. Kliatba bola vyslovená Staršie kolesá sa krútili hore a dolu. Materský plôdik vyplnil všetko. Nastali boje medzi stvoriteľmi a ničiteľmi a boje o priestor. Semeno znovu a znovu vchádzalo. Rátaj, Lanoo, ak sa chceš dozvedieť skutočný vek svojho kolesa.“

V Egyptskej knihe mŕtvych, v tejto zbierke textov, obsahujúcej pokyny, ako sa správať na onom svete, ktorú dávali mumifikovaným zosnulým do hrobu, bojuje mocný boh slnka Ra s odpadlými deťmi vesmíru. Ra počas boja nikdy neopustil „vajce svetov“. Rímsky básnik Ovídius (43 pred n. 1. - 17. n. 1.) je známejší svojím dielom Umenie milovať ako zbierkou mytologických eposov Premeny. Práve v Premenách Ovídius rozpráva o Faetonovi (Svietiacom), ktorému raz jeho otec slnečný boh Hélios dovolil viesť slnečný voz. Faeton však nevedel viesť voz, zrútil sa a zapálil Zem. V gréckej mytológii hrá veľkú úlohu 12 detí Urána (personifikácia neba) a Gáie (personifikácia Zeme). Títo 12 titani boli hrozné deti, ktoré sa svojimi nespútanými silami vzopreli proti usporiadaniu sveta, vzopreli sa Diovi, vládcovi bohov, a napadli Olymp, sídlo bohov. Hesiodos (okolo roku 700 pred n. l), starší grécky Ovídiov kolega, ktorý rozpráva vo svojej Teogónii o pôvode bohov a vzniku sveta, sa zmieňuje o titanovi Prométeovi, ktorý po búrlivej výmene názorov s Diom priniesol ľuďom z neba oheň. Sám Zeus sa po bratovražednom boji musel rozdeliť o vládu nad svetom so svojimi bratmi Poseidónom a Hádom. Aj keď podľa mena bol bohom svetla, Homér (asi 800 rokov pred n. 1.) ho opisuje ako hromovládcu a škriepnika, ktorý so svojím protivníkom nezaobchádza príliš zdržanlivo. Udiera bleskami a tým rozhoduje o bojoch vo svoj prospech. Blesk ako zbraň sa vyskytuje aj v maorských legendách, ktoré rozprávajú o vzbure v nebi, keď Tane usporiadal hviezdy. Legenda uvádza aj mená rebelov, ktorí ho už neboli ochotní počúvať. Tane potom vraj zasiahol bleskom, porazil povstalcov a zhodil ich na Zem. A vraj odvtedy na Zemi bojuje muž proti mužovi, národ proti národu, zviera proti zvieraťu, ryba proti rybe. Bohu Hinunovi v povesti severoamerických Indiánov Payutov sa nedarí lepšie. Len čo začal spor s bohmi, vyhnali ho z neba.

Medzinárodná akadémia pre výskum sanskritu v Misore v Indii nahradila v sanskritskom texte Maharišniho Bharadwaju (veštec dávnych čias) tradičný preklad pojmami nášho moderného sveta. Výsledok bol ohromujúci: Z prastarých legiend sa stali perfektné technické správy.

Ak opatrne použijem rovnaký postup a nahradím slovo „nebo“ moderným pojmom „vesmír“, z legiend a mýtov o hrdinských bojoch bohov v nebi sa obratom ruky stanú správy o gigantických bojoch vo vesmíre medzi dvoma znepriatelenými stranami. Lenže v nebi našich náboženstiev neboli nijaké vojny, tam bol a je jeden jediný dobrotivý, vševedúci Boh.

V Starom zákone sa však nehovorí iba o jednom, ale o viacerých bohoch: „Urobme človeka na náš obraz podľa našej podoby. Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba“ (l Mojž, l, 26). A ešte raz Mojžišovi „ujde“ tento pluralis majestatis: „Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné“ (l Mojž, 6, 2)

Helena Petrovna Blavatská (1831-1891), ktorá v roku 1875 založila v Londýne Teozofickú spoločnosť, napísala vo svojom šesťzväzkovom diele Tajná náuka (1888):

Jedno z mien židovského Jehovu „Sabaoth“, čiže Pán zástupov (Tsabaoth), patrí chaldejským Sabeicom (alebo Tsabeicom) a má koreň v slove „tsab“, čo znamená „voz“, „loď“ alebo „armádu“. Takže Sabaoth doslovne znamená „armáda lodí“, „mužstvo“ alebo „eskadra lodí“.

Domnievam sa, že pri objavení Zeme, rovnako ako pri „stvorení“ človeka, malo v hre ruku viacero bohov. Mýtus o stvorení kmeňa Mayov Quiché Popol Vuh rozpráva, ako bol človek stvorený: „Len stvorení, vraj len urobení boli: nemali matku, nemali otca. Hovorilo sa im muži. Neporodila ich žena a ani Alom a Caholom. Iba zázrakom, iba kúzlom boli stvorení“

Indiánsky národ Mayov, ktorého vstup do tzv. histórie krátko po zmene letopočtu sa s nadšením oslavuje, žil spočiatku veľmi primitívne v lesoch a lovil zver najjednoduchšími zbraňami. Ich hlavy neposvätili vyššie vedomosti. Z týchto pradávnych čias vraj pochádzajú mýty Popol Vuhu. Ako sa mohli do primitívneho myslenia dostať formulácie ako nemali matku, nemali otca.neporodila ich žena kúzlom boli stvorení To všetko sa zdá také rozporuplné a zamotané. Súčasnými metódami sa to nedá vyriešiť. Chcel by som preto ponúknuť inú myšlienku.

Ak vo vesmíre prišlo k bojom, potom mali víťazov a porazených (ako všetky spory spojené s násilím). Víťazi mohli nesporne zostať na svojej planéte, porazení museli ujsť. Boli donútení v čo najkratšom čase s ešte dajakou neporušenou kozmickou loďou zamieriť k inej planéte. Do kozmickej lode sa dajú uložiť zásoby energie a potravín len na obmedzený čas. Víťazovi ostáva len určitá časová lehota, ktorej dĺžku pozná, aby nepriateľa definitívne zničil. Tento nepatrný časový náskok poskytuje porazeným výhody, pretože vo svojej kozmickej lodi môžu ťažiť z časového posunu. (Tento jav je vedecky dokázaný: v kozmickej lodi, ktorá sa pohybuje tesne pod rýchlosťou svetla, plynie čas pomalšie ako na planéte.) Víťaz nepotrebuje nikoho, kto prežil. Ak iba jediný pár porazených dosiahne bezpečný cieľ, bude plodiť potomkov a vyrastie v národ, ktorý sa bude chcieť pomstiť za svoju porážku. (A ak ten pár disponuje poznatkami z molekulárnej biológie - čo víťazi vedia -, bude môcť na cieľovej planéte dokonca zmeniť primitívny život.) Porazení zase poznajú „mentalitu“ víťazov, majú ich technické vedomosti a „ducha“. V pretekoch s časom zamieria k najbližšie dosiahnuteľnej planéte. Našli porazení po bitke vo vesmíre vo vzdialenosti 28 000 svetelných rokov od stredu Galaxie tretiu planétu od Slnka, našu Zem?

Stala sa naša planéta útočiskom tých, ktorí v kozmickej bitke prehrali?

Ak budeme ďalej uvažovať o tejto teórii, nemôžeme zamlčať nasledujúce predpoklady. Domov zahnaných sa musel prinajmenšom podobať podmienkam na našej Zemi. Domovská planéta by musela mať približne rovnakú vzdialenosť od Slnka, rovnakú veľkosť a teda aj podobnú gravitáciu ako Zem. Samozrejme aj atmosféru s kyslíkom.

Aká veľká je možnosť kozmických letov z planét, ktoré by sa podobali Zemi?

Štatistická pravdepodobnosť je obrovská. Otázka existencie kozmických susedov sa stala „serióznou výskumnou témou“, hovorí prof. Hans Elsässer. „Súvisí to s názorom mnohých prírodovedcov, ktorí pociťujú ako velikášstvo domnienku, že sme jedinými inteligentnými bytosťami vo vesmíre.“

Kto vie, koľko je hviezdičiek?

V našej Galaxii sa ráta so 100 miliardami stálic. Ak len každá desiata stálica má planetárnu sústavu, potom je to 10 miliárd stálic s planetárnym systémom. Ak budeme rátať „len“ s číslom 10 miliárd stálic (z oveľa väčšieho počtu) a každú iba s jednou planétou a iba u každej desiatej z nich budeme predpokladať podmienky podobné Zemi, prídeme ku skutočne astronomickému číslu jednej miliardy planét príbuzných našej Zemi. Keby z toho len každá desiata planéta mala veľkosť Zeme, teplotné podmienky umožňujúce vznik a rozvoj života, ocitli by sme sa pred nepredstaviteľným číslom sto miliónov planét! Ak z nich v pomere 1:10 vyčleníme tie planéty, ktoré azda sú obklopené atmosférou zo vzácnych plynov, napokon zostáva 10 miliónov planét, u ktorých sa dajú predpokladať podmienky na organický život.

Doktor prírodných vied Hans F. Ebel z Heidelbergu vo svojej eseji Možný život na cudzích planétach podobných Zemi píše: „Odhady astronómov predpokladajú, že Zemi podobných a obývateľných planét iba v našej Mliečnej ceste sú stovky miliónov.“

Takže moja teória nemusí stroskotať na nedostatočnom počte miest na štartovacie rampy na planétach podobných Zemi. Nezmyselný názor, ktorý ešte donedávna panoval v našich vedeckých kruhoch, že jedine Zem môže byť nositeľkou inteligentného života, zmizol aj z okruhu najprísnejších katedrových vedcov. Tempi passati.

A tu je ďalší otáznik.

Aj keď sa to vo vesmíre len tak hemží planétami a inteligentným životom, nemuseli alebo nemohli sa tam vyvinúť všetky formy života v celkom odlišných pomeroch ako u nás na Zemi? Nie je opovážlivé priznávať popri tolerancii, ktorá sa priznáva každému štatistickému počtu veľkých čísel, ešte aj to, že bytosti, ktoré viedli kozmickú vojnu, sa podobali ľuďom?

Najnovšie výskumy v mnohých oblastiach súvisiacich s našou témou potvrdzujú, že mimozemské inteligencie sa museli podobať ľuďom. Štruktúra atómov a chemické reakcie vo vesmíre sú všade rovnaké. Ako hovorí prof. Heinz Haber: „Vôbec to nie je tak, ako sme si to predtým rozlične predstavovali, že fenomén života trpezlivo čaká, kým mu neoživená príroda na nejakej planéte vytvorí podmienky, v ktorých môže existovať. Skôr to vyzerá tak, že život so svojou vynikajúcou chemickou aktivitou prispieva v maximálnej miere k tomu, aby si vytvoril svoje vlastné prostredie. Chce planétu premeniť tak, aby bola schopná niesť život v celej jeho pestrosti a plnosti.“

Lord Kelvin of Largs (1824-1907) bol profesorom v Glasgowe. V prírodných vedách si získal veľké meno ako fyzik, lebo objavil nielen tzv. druhý zákon termodynamiky, ale vyjadril aj prísnu vedeckú definíciu absolútnej teploty (dnes sa meria v stupňoch Kelvina). Kelvin okrem toho určil štandardný vzorec pre čas kmitov oscilácií vystupujúcich v elektrických kmitavých okruhoch a objavil podľa neho pomenovaný termoelektrický efekt. Lord Kelvin bol, ako z uvedeného vyplýva, velikánom exaktných prírodných vied. Každému študentovi ho predstavujú ako jedného zo skutočne najväčších vo svojom odbore. Naša doba sa však nič nedozvedela o Kelvinovom presvedčení, že „život“ v najstarších počiatkoch nevznikol na Zemi (na našej nepatrnej planéte), ale skôr ho sem privialo z hĺbok vesmíru vo forme spór. Kelvin bol presvedčený, že tieto jednobunkové rastlinné zárodky (bezpohlavné zárodočné bunky, z ktorých môže vzniknúť nový život), také odolné voči extrémne nízkym teplotám, sa životaschopné dostali na Zem s meteoritmi alebo meteoritickým prachom. Potom sa rozvíjali pod oživujúcou silou svetla, takže sa z nich mohli napokon vyvinúť vyššie organizmy. Som za to, aby sa celý Kelvin bral vážne, čiže aj ten, ktorý už svojho času odkázal do patričných medzí opovážlivú tézu, že život mohol vzniknúť „len“ na našej planéte. Aj v týchto vlastne iba prírodovedeckých oblastiach človek naráža na prekážky, ktoré stavia religiózne (= verné kostolu) myslenie: pretože život je konečný, musí byť konečný aj vo vesmíre. Kým prírodovedci nedokážu, že presvedčenie lorda Kelvina, ktorého si tak vysoko vážia, je omyl, malo by sa mu ponechať popredné miesto medzi domnienkami v širokom spektre názorov na možnosť vzniku prvého života na Zemi. Veľavážený lord si to zaslúži.

Nikdy by som neriskoval diskutovať o takej trúfalo nádhernej téze. Pritom sa ustavične znovu presviedčam, že špekulatívne myšlienky, kvôli ktorým ma napadajú, pri troche usilovného čítania možno doložiť z vedeckej literatúry. Uspokojivé pre mňa, znepokojujúce pre mojich kritikov. Napríklad (a to je dôležité pri ponuke mojej teórie o boji vo vesmíre) sa stretávam so skepsou, keď sa pokúšam jaskynnými maľbami doložiť skutočnosť, že rozoznateľné potreby na kozmické lety (obleky, antény, zásobovacie systémy atď.) poukazujú na návštevu inteligentných bytostí z iných hviezd. Vraveli mi, že je to nezmysel: Keby na zobrazenia z takých dávnych čias boli dnes používané potreby, potom tieto cudzie inteligencie by sa museli vyvíjať celkom ináč ako my. Pravda, presné argumenty nepočujem, ale nemôže byť to, čo byť nesmie.

V mori domnienok existuje niekoľko logických záverov, ktoré podporujú celkom solídnym spôsobom moju tézu, že cudzie inteligencie musia byť také isté ako homo sapiens, alebo aspoň veľmi podobné.

Profesor Roland Puccetti, spolupracovník renomovaných odborných časopisov ako The Philosophical Quarterly a Analysis, vo svojej knihe Mimozemská inteligencia z hľadiska filozofického a náboženského napísal, že k predloženej štúdii pristúpil preto, lebo „podľa môjho úsudku je načase po všetkých amatérskych záveroch preskúmať najnovšie vedecké poznatky z okruhu týchto námetov bez predpojatosti z hľadiska vedca z oblasti filozofie a teológie“. Puccetti so svojím názorom, že inteligentné tvory v celom vesmíre musia byť v čo najväčšej miere podobné druhu homo sapiens, sa úplne zhoduje s prírodovedcami. Už v roku 1964 známy biológ Dr. Robert Bieri zverejnil v American Scientist vo svojom príspevku Humanoides an other planets to isté presvedčenie. Biochemik Dr. Joseph Kraut z Kalifornskej univerzity prišiel k rovnakému výsledku po 15-ročnom výskume enzýmov.

Lenže ako „dokázať“, že sa mimozemský inteligentný život vyvíjal rovnako ako človek? „Dokazovanie“ môže byť len logický sled záverov, ktoré sa zakladajú na dokázaných faktoch.

Profesor Puccetti vychádza z toho, že rovnaké vonkajšie podmienky vedú k vytváraniu podobných postáv a orgánov u geneticky rozdielnych tvorov. Takéto konvergencie stretávame na všetkých planétach podobných Zemi, kde sa vyskytujú životné podmienky na komplexné systémy tvorov. Preto by rozdiely medzi tvormi našej alebo niektorej inej planéty mali byť z hľadiska histórie vývoja iba nepatrné. Aj tam, aj tu sa život začal chemickou premenou povrchu planéty - „vznikom organických látok z neživej látky, na základe zlúčenín uhlíka vo vodnom prostredí“. Že sa bylinožravci a mäsožravci vo svojom morskom prostredí rozdelili a rozvinuli do rozdielnych foriem, „skôr ako dobyli pevninu“, je dokázané. Skameneliny sa našli nielen v kameni starom 60 miliónov rokov, ale aj v „neporovnateľnej“ bridlici, starej miliardu rokov. Vývoj nových telesných foriem vtedajších obojživelných tvorov nie je náhodný. Na pohyb po zemi potrebovali iné končatiny, ako majú ryby. Príroda vyvinula jedinečne dômyselný spôsob pohybu chôdzou, lebo tá je možná na každom podklade. Ak obojživelníci mali ešte iba malý mozog, tvory žijúce na zemi potrebovali väčší mysliaci aparát, pretože nebezpečie z ich okolia sa znásobilo. Väčší mozog sa však postojačky lepšie nosí a zásobuje krvou. Koľko nôh museli mať noví obyvatelia? pýta sa Puccetti. Jedna noha bola málo, pretože keby taký tvor spadol, nemohol by znovu vstať. Nepárny počet by bol nepraktický kvôli rovnováhe, ale ani veľa párov nie je to pravé, pretože by to umožňovalo iba pomalé plazenie. Skutočne, nálezy fosílií sú presvedčivým dôkazom toho, že evolúcia v priebehu miliónov rokov spôsobila postupné zakrpatenie počtu nôh, až sa nakoniec ukázalo, že mimoriadne účelné sú dva páry. „Dve nohy sa zdali najlepším predpokladom na vytvorenie veľkého mozgu, lebo dva páry umožňujú pri prechode k životu na stromoch nevyhnutnú premenu jedného páru na ruky a uľahčujú v ďalšom vývoji zaobchádzanie s náradím.“ Bije do očí, že prechod od obojživelníkov k suchozemským tvorom si túto zmenu „podvozka“ vynútil. A ak u nás, tak inde tiež. O fakte, že všetok život pochádza z oceánov, už nie sú nijaké pochybnosti a medzi vedcami v tomto smere panuje blahodárna jednota. Ukázalo sa však, že je nevyhnutná aj nová konštrukcia „šasi“. So začiatkom aktívneho spôsobu života dravcov s obojstrannou symetrickou postavou patrila papuľa na prednú a zadok na zadnú časť tela. Oboje umiestnenie sa u loviacich zvierat (a nielen u nich) ukázalo ako maximálne vyhovujúce na prijímanie potravy a na vylučovanie. Najdôležitejšie zmyslové a uchopovacie orgány sú u dravcov umiestnené na prednej časti v okolí papule. Nečudo, že sa tam nachádza aj mozog, najväčší zväzok nervov. Takto príkazy sú od mozgu najbližšie k uchopovacím orgánom. S vývinom na pevnine dochádza k zjemneniu nervovej sústavy, ktorá postupne získava schopnosť tvoriť pojmy. Je známe, že delfíny „majú pozoruhodný mozog, aj keď žijú vo vode. Schopnosť tvoriť pojmy sa však - ako sa zdá -vytvára iba v spojení so životom v spoločnosti, s rečou a používaním nástrojov“. Keďže používať aj najjednoduchšie náradie pod vodou je neobyčajne ťažké, je „nepravdepodobné, že by sa za týchto podmienok mohol rozvíjať mozog schopný myslenia v pojmoch, pretože tento proces predpokladá sociálne okolie a určitú formu objektívnej reči.“ Profesor Puccetti vylučuje aj možnosť, že by inteligentné bytosti mohli mať podobu vtákov, pretože lietajúce tvory musia byť ľahšie. Veľký mozog je však ťažký a potrebuje silný prívod krvi. Uvádza aj tento variant života, aby fantastické vývojové špekulácie priviedol späť k realistickým myšlienkovým modelom.

K evolúcii nevyhnutne patrí podobnosť stavby očí vo svete zvierat u celkom odlišných druhov. Majú k dispozícii dokonalé oko so šošovkou podobnou kamere, sietnicou, očnými svalmi, priehľadnou rohovkou atď. Počet a umiestnenie očí sú takisto rovnaké. Sú vždy na hlave v blízkosti mozgu a práve tak ako obe uši nachádzajú svoje účelné miesto na najvyššom mieste tela. Čuch a chuť sa vyvinuli spolu s ústami a nosom v bezprostrednej blízkosti nervového centra.

Profesor Puccetti tu v koncentrovanej podobe vyvracia tvrdenia biológov, že inteligentný život sa technicky mohol neobmedzene rozvíjať mnohými smermi. Tvrdenie o mnohostranných a rozporných možnostiach vývoja má totiž vylúčiť, že sa život za určitých podmienok podobných podmienkam na Zemi musel rozvinúť do inteligentných foriem aj na planétach mimo slnečnej sústavy. Puccetti zistil, a to je téza, ktorú som vždy obhajoval, že v mimozemských podmienkach podobných pozemským museli z tekutiny - vody - vzniknúť aj inde živé tvory, ktoré sa nutne vyvíjali podľa rovnakých vzorov ako na našej Zemi, len čo sa dostali na pevninu, „kde mali možnosť rozvinúť reč, používať nástroje a prejsť k sociálnym formám spoločného spolužitia“. Táto cesta evolúcie bola predznačená inteligentným tvorom na každej inej planéte. Tento vývoj vo vesmíre vraj bol taký častý, hovorí Puccetti, že možnosť stretnúť inteligentné pozemské tvory a môcť sa s nimi dorozumieť „nie je predurčená na neúspech“. Puccetti: „Môj záver je jednoducho taký, že inteligentné mimozemské tvory v celom kozme sa musia veľmi podobať homo sapiens.“

Kruh sa uzatvára. Lord Kelvin sa domnieval, že začiatok života na našu planétu „privialo“ z vesmíru. Puccetti zo zistených faktov o vzniku všetkého života vyvodzuje, že zákony vývoja všade boli a sú rovnaké. Joseph Kraut je presvedčený, že príroda na planétach podobných našej Zemi musela riešiť svoje problémy rovnako ako u nás.

Albert Einstein hovorí: „Pýtam sa sám seba, či príroda nehrá stále rovnakú hru.“

Ak niekto chce (alebo smie) pripustiť, že na miliónoch iných planét existuje inteligentný život, myšlienka, že tento život bol (a je) starší, a preto v každom smere pokročilejší ako pozemský, je síce špekuláciou, ale nemožno ju pri tom všetkom odmietnuť. Nemali by sme starého Adama ako „korunu tvorstva“ konečne pochovať? Svoju teóriu síce nemôžem „dokázať“, ale nikto nemá argumenty, ktorými by ma mohol presvedčiť o opaku. Takže pokračujem vo svojej teórii:

Súperiace strany v kozme mali rovnaké matematické vedomosti, tie isté skúsenosti a rovnaký stupeň technického vývoja. Porazený súper, ktorý unikol z boja v kozmickej lodi, musel zamieriť na planétu podobnú svojej vlasti, tam pristáť a vytvoriť civilizáciu (pretože nijaká nebola). Porazení vedeli, aké veľké je nebezpečenstvo hroziace z kozmu, vedeli, že víťaz ich bude hľadať s nasadením všetkých technických prostriedkov. Začala sa hra na schovávačku, v ktorej šlo o prežitie. Astronauti sa po pristátí uchýlili do podzemia a tam sa usadili. Vybudovali podzemné spoje na veľké vzdialenosti, oporné body, ktoré im poskytovali ochranu, mohli z nich obhospodarovať nový domov a zahrnúť ho do premyslenej infraštruktúry.

Námietku, že by sa stavitelia tunelov museli „prezradiť“ obrovským množstvom vydolovanej horniny, môžem vyvrátiť. Prisudzujem im veľmi vyvinutú techniku, už disponovali pravdepodobne tepelným vrtákom, o ktorom dňa 3. 4. 1972 Der Spiegel písal ako o najnovšom vynáleze.

Tento tepelný vrták vyvinuli vedci z atómového výskumného laboratória v Los Alamos po poldruharočnej práci. S dnešným vŕtaním tepelný vrták nemá nič spoločné. Špička vŕtacieho zariadenia je z wolframovej ocele a rozžeraví sa tepelným článkom z grafitu. Z vyvŕtanej diery nezostane nijaký odpad. Tepelný vrták rozžeraví kameň, cez ktorý prechádza, a pritisne ho na steny, kde vychladne. Ako oznamuje Der Spiegel, prvý skúšobný model sa prevŕtal bez hluku cez 4 metre hrubé kamenné bloky. V Los Alamos už existuje plán konštrukcie tepelného vrtáka, ktorý pracuje s miniatúrnym atómovým reaktorom. Tento vrták „má prevŕtať asi 40 km hrubú zemskú kôru a vziať vzorky horúcej magmy, ktorá sa nachádza pod ňou“.

Myšlienky nepodliehajú clu, a preto pokladám za možné, že utečenci z kozmu mali možnosť použiť pri svojich podzemných prácach aj elektrónové lúče. Na horúcej katóde nechali elektróny „odparovať“ a urýchlili ich v elektrickom poli medzi katódou a anódou. Prúd „odparovaných“ elektrónov skoncentrovali do jedného lúča. Táto technika nie je produkt mojej fantázie. Americká firma Westinghouse vyvinula elektrónový lúčový generátor na pokusy so zváraním v kozmickom priestore. Elektrónový lúč je veľmi vhodný na lámanie kameňa, pretože tvrdosť kameňa mu nie je prekážkou. Ak elektrónový lúč zasiahne kameň, termoelektrickým napätím roztrhne aj najhrubšie bloky.

Mali azda stavitelia tunelov k dispozícii kombináciu tepelného vrtáka a elektrónového dela? Možné je všetko. Keby vrták narazil na mimoriadne tvrdú geologickú vrstvu, mohla by byť roztrhnutá niekoľkými dobre namierenými zásahmi dela. Do vzniknutého sloja by sa vtlačil opancierovaný tepelný vrták a roztavil by balvany do tekutého stavu. Roztavené kamene by sa hneď ochladili a vytvorila by sa tak glazúra tvrdosti diamantu, ktorá by chránila tunelovú sústavu pred vodou, a ďalšie výstuže jaskyne by boli zbytočné.

Podnet na tieto úvahy mi dal tunelový systém v Ekvádore. Juan Moricz sa domnieva, že najmä steny dlhých priamych chodieb majú glazúru a že veľké priestory vznikli trhaním. Pri vchode do tunelov sa dajú zreteľne rozoznať vrstvy kameňa oddelené odstrelom, ako aj pravouhlá brána vyrazená odstrelom v skale. Vrstvenie kamenných platní a dielcov, pripomínajúce ukladanie v modernom stavebníctve, nemohlo vzniknúť prirodzenou cestou, napríklad prívalom vody. O technickej dôkladnosti, s akou sa plánoval tunelový systém, svedčia aj 1,8 až 3,1 m dlhé a 80 cm široké vetracie šachty, rozmiestnené v pravidelných odstupoch. Cez tieto šachty denne opúšťajú tmavý labyrint kŕdle vtákov podobných myšiakom. Denne sa tam vracajú a nakoniec zahynú v úkrytoch.

Tu, v nepreniknuteľných hĺbkach, keď už poľavil strach pred objavením, sa „bohovia“ rozhodli stvoriť človeka „na svoj obraz“.

Popol Vuh, posvätné písmo Indiánov Quiché z veľkej rodiny Mayov, ktorá žila v Strednej Amerike, nás informuje o „stvorení“ v tejto dávnej dobe:

Ale názov miesta, kam zamierili Balam-Quitzé, Balam-Acab alqui-Balam, bol Tulská jaskyňa, Sedem jaskýň, Sedem priepastí. Pobrali sa tam aj Tamubovia a Ilocabovia. Tak znel názov mesta, kde prijali svoje božstvá Postupne opúšťali svojich bohov a Hacavitz bol prvýAj Mahucutah tam zanechal svojho boha. Ale Hacavitz nesídlil v lese, ukryl sa v holom kopci

Teraz sa v Popol Vuhu vyskytuje miesto, ktoré som už citoval a ktoré však vzhľadom na jeho pozoruhodný obsah v tejto súvislosti musím znovu uviesť:

„Len stvorení, vraj len urobení boli: nemali matku, nemali otca. Hovorilo sa im muži. Neporodila ich žena, ani Alom a Coholom. Iba zázrakom, iba kúzlom boli stvorení“

Tabuľka s klinovým písmom z Nippuru, mesta v strednej Babylónii, ktoré bolo v 3. tisícročí pred n. 1. sídlom sumerského boha Enlila, rozpráva o vzniku človeka takto:

V tých dňoch v ich dome Duku bohovia stvorili Lahar a Aschman

Niekto by mohol namietať, že paralela medzi textom Popol Vuhu a klinovým písmom z Nippuru je pritiahnutá za vlasy, lebo Stredná Amerika, sídlo Mayov, a Krajina dvoch riek medzi Eufratom a Tigrisom, vlasť Sumerov, sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou okolo 13 000 km! Nie je to nijaká zložito vypreparovaná spoločná vlastnosť dvoch kultúrnych krajín, ktoré sú priestorovo a obsahovo od seba veľmi vzdialené. Starý zákon a v ňom najmä päť Mojžišových kníh majú v sebe množstvo sumerských myšlienkových pokladov. To je známe. Starý zákon a Popol Vuh majú takisto veľa jasných a ešte viac skrytých zhôd, a to je novinka. Pochybovačom môžem ponúknuť niekoľko ukážok.

Mojžiš: „Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová.“ (l Mojž, 11, 1)

Popol Vuh: „Tam videli východ Slnka. Mali spoločnú reč. Nevzývali nijaké drevo ani kameň.“

Mojžiš: „Mojžiš však vystrel ruku nad more a Pán ho celú noc prudkým východným vetrom rozháňal a more vysušil. Takto sa voda rozdelila a Izraeliti prešli stredom mora po suchu, kým vody boli pre nich ako múr na ich pravici i ľavici.“ (2 Mojž, 14, 21-22)

Popol Vuh: „Sotva zbadali, ako sa dostali cez more. Akoby ani more nebolo, prešli ho. Šli po kameňoch. Z piesku vystupovali okrúhle kamene, a po rade kameňov prešli tam. To miesto nazvali Rozryté piesčiny, tieto mená im dali, keď prekročili more. Tak sa dostali na druhú stranu.“

Mojžiš: „A Boh hovoril ďalej: Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami“, (l Mojž, 9, 12)

Popol Vuh: „Toto tu vám pomôže, ak ma zavoláte. Toto je znamenie zmluvy. Ale teraz musím s ťažkým srdcom odísť“

Daniel: „Tých mužov teda naskutku poviazali a v plášťoch, s turbanmi, v obuvi a v šatách hodili do rozpálenej pece.“ (Dan, 3, 21). „Kráľ povedal: Ja vidím štyroch rozpútaných mužov prechádzať sa uprostred ohňa a niet na nich nijakého úrazu, výzor štvrtého je však podobný synovi bohov.“ (Dan, 3,92)

Popol Vuh: „Potom oni odišli do ohňa, do pece. Vnútri bolo všetko žeravé, ale nezhoreli. S hladkým telom a krásnou tvárou sa ukázali v súmraku. V tých miestach, ktorými prešli, ich mala stretnúť smrť. Ale to sa nestalo. Xibalbanov zachvátil zmätok.“

Je oprávnená otázka, čo má spoločné tá okľuka cez sumerský klinopis, Starý zákon a Popol Vuh s mojimi staviteľmi tunelov. Chcem dodať argumenty svojmu presvedčeniu, že na úplnom začiatku bol iba jeden prameň na vznik homo sapiens, totiž sami pôvodcovia stvorenia. Až oveľa neskôr, keď národy a rasy osídlili celú zemeguľu, do starého ústneho podania sa pridali nové príhody na nových miestach. V tradíciách všetkých národov sveta sa však zachováva jadro aktu stvorenia. Bohovia stvorili prvého človeka na svoj obraz! Stvorenie človeka nepozemšťanmi neuškodí ani učeniu o pôvode druhov, ani evolučnej teórii.

Dve otázky.

Prvá znie: Aká udalosť odštartovala proces vzniku človeka?

Druhá: Prečo sa zo všetkých hominidov stal inteligentný iba homo sapiens?

Existuje veľa odpovedí, ale ani jedna nie je presvedčivá. Pred zhruba miliónom rokov všetky druhy hominidných opíc mali rovnaký objem mozgu - cca 400 ccm. Keď v nasledujúcich státisícoch rokov podnebie umožnilo prechod opíc zo stromov na zem, potom všetkým druhom, a nie jednému, ktorý bol vyvolený stať sa počiatkom druhu homo sapiens. Lenže keby schopnosť zhotovovať náradie bola predpokladom na vývoj a prežitie, dnes by už nemali byť na svete opice. „Treba byť bezpodmienečne človekom, aby sme nevymreli?“ pýta sa Oskar Kiss Maerth vo svojej knihe Počiatok bol koniec. K problému vzniku človeka Maerth kládol vzrušujúce otázky, napríklad túto:

Ak bol jeden druh opíc prinútený postaviť sa na zadné nohy zo strachu pred divokými zvieratami a preto, aby sa ľahšie uživil, prečo sa nestavali na zadné nohy z takého istého dôvodu aj ostatné druhy opíc?

Všetky hominidné opice boli a sú v zásade vegetariánmi Boli nimi aj predkovia ľudí. Konzumentmi mäsa sa stali až v procese počlovečovania. Konzumácia mäsa má byť znakom rastúcej inteligencie a dokonca pokrokom, pretože mäsom sa človek môže živiť „ľahšie“ a „lepšie“. Za túto poklonu nám ďakujú vlky a divé mačky, ktoré boli mäsožravcami už pred miliónmi rokov.

Prečo sa zrazu konzumácia mäsa stala pre predkov človeka „ľahšou“ výživou? Odkedy je ľahšie zabiť gazelu, ako odtrhnúť zo stromu nejaký plod?

V priebehu posledného milióna rokov sa vystriedali daždivé a suché obdobia. Všetky opice sa mohli vrátiť do lesov a žiť tam svojím zvyčajným životom. Prečo to urobili všetky ostatné veľké opice, len nie tie, z ktorých mal neskôr vzniknúť človek?

Evolučná teória doteraz ničím nemotivuje mohutný skok, ktorým sa homo sapiens odpútal od svojej rodiny hominidov. Jednoducho ide o mozog, ktorý sa náhle stal výkonnejší, získal technické vedomosti, bol schopný pozorovať nebesá, nadviazal komunikáciu v sociálnych pospolitostiach. Z hľadiska histórie vývoja sa tento obrat z animálneho tvora k homo sapiens uskutočnil cez noc.

Zázrak? Zázraky sa nestávajú.

Tvrdenie, že inteligencia našich najranejších predkov sa zrodila už pred miliónom rokov a že sa pomaly rozvíjala od čias spoločného žitia, už „nesedí“. Všetky cicavce žijú v skupinách, svorkách, stádach, spoločne lovia a bránia sa. Stali sa preto inteligentnými? Ani tvor podobný človeku, ktorý si zhotovuje primitívne náradie, ešte nemusí byť homo sapiens. Riaditeľ Leakey z Národného výskumného centra pre prehistóriu a paleontológiu v Nairobi poukazuje na nálezy pri Fort Ternane. Dokazujú, že kenyapithecus wickeri si vyrábal hranaté nástroje a homo habilis používal jednoduché náradie už pred dvoma miliónmi rokov. Leakey ďalej uvádza, že Jane van Lawicková-Goodallová študovala šimpanzy v ich prirodzenom prostredí a zistila, že si pravidelne vyrábajú viacero jednoduchých nástrojov a používajú ich. Kto by tieto šimpanzy, ktoré tým spĺňajú kritériá na pripustenie k druhu homo sapiens, chcel vziať do okruhu inteligentných bytostí? Tvory podobné ľuďom, ktoré si vyrábajú nástroje a používajú ich, existujú „odpradávna“. Tvory podobné ľuďom, ktoré uctievajú bohov a boja sa ich, pokrývajú steny jaskýň freskami, spievajú piesne, poznajú hanblivosť, nadväzujú priateľstvá a pochovávajú svojich zosnulých - tento druh tvorov neexistuje tak dávno. Pochybujem o tom, že by tu vôbec boli, keby nebolo umelej mutácie prostredníctvom mimozemských návštevníkov. Preto riskujem tvrdenie, že až porazení v kozmickom boji svojou znalosťou genetických zákonov a cestou umelej mutácie uviedli do chodu proces vzniku človeka.

5. júna 1972 Associated Press vo Washingtone rozšírila informáciu o 129 stránkovej správe Výboru pre astronomický výskum americkej akadémie vied. Podľa názoru vedcov v posledných siedmich rokoch silne vzrástla pravdepodobnosť, že vo vesmíre existujú inteligentné mimozemské civilizácie. Akadémia odporučila podporiť väčšími štátnymi prostriedkami pátranie po týchto vzdialených svetoch s inteligentnými bytosťami. Dnešné teleskopy síce už môžu prijímať signály od mimozemských civilizácií, predsa treba vyvinúť nové prístroje, ktoré by boli schopné prijímať signály obývaných nebeských telies i mimo našej slnečnej sústavy. V správe výboru sa doslova hovorí: V tomto okamihu možno k nám prichádzajú rádiové vlny s rozhovormi ďaleko žijúcich bytostí. Mohli by sme tieto rozhovory zaznamenať, keby sme zamierili rádioteleskop správnym smerom a nastavili správnu frekvenciu.

Pokiaľ pre nejakú teóriu možno predložiť indície, potom je užitočné zaradiť ju do vážnej diskusie. Ktorú vedeckú teóriu možno od prvej myšlienky vybudovať na dôkazoch? Nejde ani o nijaké „náhradné náboženstvo“, ako tvrdia mnohí kritici. Keby moje teórie mohli mať „príchuť“ nejakého náhradného náboženstva, potom vedecké poznatky, ktorých zárodkom bola teória, by logicky museli byť v určitom okamihu najprv „náhradným náboženstvom“. Obyčajný človek nemôže zopakovať pokusy, ktoré majú viesť k dôkazom teórie. Má alebo musí veriť vedeckým teóriám napriek nebezpečenstvu, že sa výsledky skúmania nakoniec ukážu mylné.

Svojimi teóriami chcem dať podnety na premýšľanie. Predniesol som tu svoju novú, indíciami podporenú teóriu o tom, ako mohol vzniknúť tunelový systém v Ekvádore a Peru a kedy asi odbila „hodina zrodu“ druhu homo sapiens.

Slovo má vedecký výskum