Obdobie druhej svetovej vojny

Obdobie druhej svetovej vojny

1 Medzinárodná a národná politická situácia

Napätie v politike sa začalo nebezpečne stupnovať po roku 1933, keď v Nemecku sa k vláde dostal fašizmus. Hitler si želal zjednotenie všetkých Nemcov žijúcich v okolitých krajinách, pričom rovnako podporoval aj požiadavky Maďarska a Poľska ohľadom zmeny československých hraníc. Rovnako podporoval aj požiadavky Maďarska a Bulharska ohľadom zmien hraníc Rumunska. Tieto požiadavky boli čoraz väčšie najmä pod vplyvom podpory Nemecka.[1]

Asi najdôležitejším momentov v tejto revanšistickej politike bolo podpísanie Mníchovskej dohody v roku 1938. 29. septembra 1938 zástupcovia Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska sa stretli na konferencii v Mníchove. Tu bez účasti ČSR sa rozhodlo o odstúpení územia Sudet. O niekoľko týždňov neskôr, podpísaním Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 Slovensko stratilo poľnohospodárske kraje na juhu krajiny, v prospech Maďarska, pretože toto územie bolo prevažne obývané silnou maďarskou menšinou.

Koncom roku 1937 a začiatkom roku 1938 sa Rumunsko dostalo do vážnej vnútropolitickej situácie. Vo voľbách  roku 1937 zvíťazila Národno-liberálna strana (Partidul National Liberal) ktorú viedol Constantin Bratianu. Vyhrala 152 mandátov z celkových 387 poslaneckých miest. Ďaľšie miesto obsadila Národno-Sedliacka strana (Partidul National Taranesc). Tieto dve strany sa tak stali najvýznamnejšími stranami na vytvorenie koaličnej vlády. Spoločné rokovanie však stroskotalo okrem iného na nezmieriteľnom odpore Iulia Maniu voči kráľovi Karolovi II. To spôsobilo vymenovanie novej vlády už tesne po voľbách. Na jej čele stál Octavian Goga. Táto vláda nemala dlhú trvácnosť aj z dôvodu že v pôvodných voľbách vyhrala len 39 mandátov. Už vo februári 1938 nastolil Karol II. kráľovskú diktatúru, zakázal všetky politické strany vrátane železnej gardy. Nová ústava z 28. februára 1938 ktorú vyhlásil panovník sústredila všetkú moc do jeho rúk. Aj keď pre takéto riešenie sa Karol II. rozhodol predovšetkým z vnútorných príčin, z ktorých najvýznamnejšia bola nutnosť zasitiť pozíciu kráľovskej rodiny, nemožno podcenovať ani určitú snahu nakloniť si sympatie fašistických mocností. Najakútnejšie vonkajšie nebezpečie pre Rumunsko vychádzalo v druhej polovici 30. rokov zo silnejúcej iredentistickej politiky Maďarska. Malá dohoda, zaisťujúca kolektívnu bezpečnosť jej členov práve proti madarským územným požiadavkám, bola však príliš nesúrodným telesom z hľadiska ekonomickej a politickej štruktúry. Napriek neustálym pokusom o jej upevnenie nemohla zaistit jednoznačne bezpečnosť svojich členov teda ani Rumunska. Bolo potrebné hľadať aj iné možnosti.

Ešte v roku 1934 uzavreli Rumunsko, Juhoslávia, Grécko a Turecko Balkánsky pakt. Rumunsko videlo v Balkánskom pakte oporu pri riešení územného sporu s Bulharskom ale aj určitý článok pri zaisťovaní svojej bezpečnosti vôbec. Ani Balkánsky pakt však nedosiahol nikdy väčšieho významu pre bezpečnosť členských štátov. Nevyriešená otázka severnej Bukoviny a Besarábie viedla rumunskú zahraničnú politiku na hľadanie spolupráce s Poľskom, ktoré tiež malo územné problémy so Sovietským zväzom.[4]

Už čoskoro sa ukázalo že snahy kráľa boli opodstatnené. V lete roku 1940 Sovietsky zväz na základe tajne dohody, ktorú Stalin uzavrel s Hitlerom 23.augusta 1939, si vyžiadal odstúpenie Besarábie, severnej Bukoviny a oblasti Herta. Týmto Rumunsko stratilo významnú časť územia ktorú získalo v roku 1918.[5]

V roku 1940 sa medzinárodná situácia vyostruje. Toto podnietilo Karola II., aby začal politiku „ národného zmierenia“. Táto politika mala slúžiť na vyriešenie všetkých vnútorných problémov. Jún 1940 výrazne ovplyvnil rumunskú politiku. Pod vplyvom medzinárodnej situácie (výhry Nemecka vo vojne) kráľovská diktatúra sa premenila na totalitný režim. Keď Červená armáda obsadila Besarábiu a sever Bukoviny v júli znamenalo to koniec vlády Karola II.

Generál Ion Antonescu písanom adresovaným kráľovi sa ponúkol „zachrániť z Rumunska čo sa dá“. To malo za následok jeho uväznenie v domácej väzbe. Kráľ vymenoval novú vládu pod vedením Iona Giurtu. Táto vláda predstavovala akýsi spôsob získať podporu Nemecka a Talianska a tak predísť ďaľším územním stratám. Tieto drastické zmeny v politike krajiny však nemali úspech. Už čoskoro Hitler listom prinútil kráľa začať rokovania s Bulharskom a Maďarskom, ktorým Rumunsko malo prepustiť dalšie územia. Karol II. však pokračoval v politickej ceste ktorú si predvolil. V auguste vydal dekrét ktorým upravoval postavenie židov v krajine. V tom istom mesiaci Rumunsko odviedlo rokovania s Bulharskom ktorej odstúpilo časť Dobrudži nazvanú Cadrilaterul.

Odstúpenie časti Transylvánie Viedenským diktátom vyvolalo prudkú reakciu obyvateľstva. Karol II. bol nútený abdikovať v prospech svojho syna Michala. Deň predtým však udelil plnú moc generálovi Antonescuovi. [8]

2 Rumunskí Slováci počas druhej svetovej vojny

V rokoch 1938 - 1940 sa Slováci v Rumunsku stali priamymi účastníkmi historických zlomových premien. Napriek tomu že v Rumunsku v tomto období vznikol režim kráľovskej diktatúry, Slováci neutrpeli vážnejšie ujmy. Navyše, následkom dvoch kultúrnych dohôd z roku 1936 a 1938 došlo k prudkému rozvoju slovenského školstva v Rumunsku. Nový školský zákon ktorý vyšiel v roku 1939 dal menšinám v krajine značné práva. V lokalitách kde bolo aspoň 20 školopovinných detí, so súhlasom ministerstva školstva možné založiť triedy s vyučujúcím jazykom tam žijúcej menšiny. V tomto prípade to bola slovenčina. Po rumunsky sa vyučoval len zemepis a dejepis Rumunska,  rumunský jazyk, a občianska výchova.[9]

O tieto slovenské školy v Rumunsku sa starala Slovenská odbočka Národnej rady československej v Bratislave. Od mája 1939 ich prevzala Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov. Slovenská Republika aj nadalej vysielala učiteľov do Rumunska.[10]

V januari v roku 1941 general Ion Antonescu zaviedol vojensku diktaturu a potlačil vtedy zuriacu legionarsku rebeliu. Prave vtedy vychadzalo posledne čislo Našich Snah,kde P.P.Doval sa začina zasadzovat za prestahovanie rumunskych Slovakov na Slovensko.

“My,zahranični Slovaci,by sme mu odpovedali že tieto možnosti mame prave aj my,zahraničny Slováci,ktori by sme ich radi na to obetovali, keby sa našla možnsťt hromadneho navratu do našej vlasti. S dobrou vôlou by sa všetky prekažky prekonali. Musime totiž vediet, že le doma možeme žit po svojsky, len doma sme vo svojom a po svojom a len doma sme u nas.“

Vtom istom roku začina zurit vojna. Počas vojny politicke aktivity Slovakov boli znemožnene. Narukujú aj Slováci, na strane Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Tu boli až do roku 194 Na jar toho roku vojenské ťaženie Nemecka a jeho spojencov sa dostáva do ťažkej situácie. Sovietska armáda ohrozila bezprostredne územie Rumunska. Že nie všetci Slováci zdieľali sympatie k fašizmu svedčí i fakt, že podaktorí frontoví vojaci, ktorí padli do sovietskeho zajatia, sa dobrovoľne prihlásili na boj proti nacistickému Nemecku.

Za takýchto okolností v Rumunsku prebehol pokus o štátny prevrat. Maršala Iona Antonesca zatkli v auguste 194 Prevratu sa zúčastnil aj mladý kráľ Michal I. Na jeho rozkaz malo rumunské vojsko obrátiť sa proti dovtedajšiemu spojencovi Nemecku. V tomto istom období vypuklo povstanie aj na Slovensku, ktoré ale na rozdiel od rumunského nebolo úspešné.

Počnúc 2 augustom 1944 sa Slováci bojujúci v rumunskom vojsku stali spojencami Soviestkeho zväzu a zúčastnili sa bojov o oslobodenie rumunského územia. Takto sa dostali aj k oslobodeniu severozápadného Sedmohradska. Od 25. októbra 1944 až do mája nasledovného roku sa Slováci zúčastnili bojov na území Maďarska a Československa. Časť z nich pokračovala v bojoch proti nemeckým jednotkám. V týchto bojoch Slováci však bojovali na rôznych frontoch. Slováci z Banátu, Nadlaku a iných lokalít bojovali na rumunskej strane a Slováci zo Sedmohradska museli bojovať pre horthyovské Maďarsko až do pádu režimu.

V roku 1943 vznika v Temešváre ilegálna spoločná organizácia Slovákov a Srbov s nazvom Kultúrne demokratické združenie Slovanov, ktoré sa neskoršie zmenilo na Antifašisticky front Slovanov v Rumunsku. Do jeho činnosti sa zapájali najmä učitelia zo Slovenska, ktorí v Rumunsku pôsobili (v Brestovci Ján Buban a Pavel Horský, inšpektor slovenských škôl v Rumunsku). Nadlacká organizácia frontu, ktorej lídrami boli Ján Ondrejovič a Ján Repa, sa v decembri v roku 1944 pokúšala spojiť sa s protifašistickými organizáciami v Maďarsku. Po skončení vojny sa táto organizácia rozpustila.

18.augusta 1945 sa konalo valné zhromaždenie Československého zväzu v Rumunsku, účelom ktorého bolo obnovenie za vojny utlmeného Zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku. Za predsedu bol zvolený Ivan Bujna, ktorého potom vystriedal Jan Duriš. Činnosť vedúcich tohto zväzu sa začala zameriavať na verbovanie rumunskych Slovakov na vysťahovanie na Slovensko podľa rumunsko-československej dohody o repetriácii z roku 1945.

Slováci v Sedmohradskom rudohorí tiež prežívali zložité časy. Po viedenskej arbitráži, presnejšie od 30. augusta 1940 pripadlo toto územie horthyovskému Maďarsku. Následkom toho boli perzekvovaní nielen zo stránky národnostnej, ale i politickej. Začalo sa to školami. V septembri 1940 slovenskí učitelia boli prinútení opustiť školy na nátlak maďarských okupačných úradov. Časť sa vrátila na Slovenska a časť do škôl v Nadlaku. Niektorí boli však aj internovaní, pretože nechceli školy opustiť.[15]

Prvoradou úlohou maďarských orgánov bolo čo najskôr pomaďarčiť tam žijúcich ľudí, a neváhali používať ani násilie proti tým, ktorí sa rozprávali po slovensky. Aby splnili svoju úlohu, zámerne skresľovali aj štatistické údaje o počte Slovákov v Sedmohradsku. Ani hromadné trestné výpravy proti Slovákom však nezmarili národnouvedomovaciu činnosť Vladimíra Hríbika. Kedže bol duchovný prekladali ho na rôzne farnosti, hlavne na maďarské, aby mu tak zabránili stýkať sa so Slovákmi a získavať pre nich knihy a časopisy.

Slovákov v Sedmohradsku používali okupačné vojenské orgány aj na nútené práce v maďarskom vnútrozemí. Brali všetkých mladých ľudí na práce do Pécsu a Mezőhegyesu v poľnohospodárskych podnikoch.[16] Toto skončilo iba po oslobodení rumunskou a sovietskou armádou v roku 1945.

V marci roku 1945, ešte pred koncom vojny, sa v Rumunsku vytvára nová vláda pod vedením Dr. Petra Grozu. Do tejto vlády prenikli predstavitelia rumunskej komunistickej strany podporení Moskovou. Hneď nato, Sovietsky zväz vrátil Rumunsku severozápadnú časť Sedmohradska, ktorú mal vo svojej moci. Takto sa do Rumunska vrátili všetky župy, kde bývali Slováci.

V roku 1948, komunisticky režim zrušil ako „nacionalistické“ všetky slovenské spolky v Nadlaku a veľkú časť bohatých knižných fondov spolkov miestna komunistická mládež verejne spálila.[17]

V roku 1945 moc v Nadlaku postupne preberali komunisti, z ktorých v tejto dobe veľkú väčšinu predstavovali práve Slováci, najmä z radov remeselníkov a bezzemkov, ktorí už i dávnejšie zdieľali socialistické myšlienky.

Rumunskí komunisti, podporovaní Moskvou, krok po kroku, nastoľovali komunizmus v Rumunsku. Postupne zrušili demokratické politické strany, organizácie, kultúrne spolky. Sociálno-demokratickú stranu prinútili zjednotiť sa s vlastnou Rumunskou komunistickou stranou, ktorá mala evidentne menej členov. Tým vznikla Rumunská robotnícka strana. Komunisti po sfalšovaní volieb získali prevahu v parlamente a 30.decembra 1947 donútili mladého kráľa Michala I. odstúpiť z trónu. Parlament bol vystriedaný narýchlo zvolaným veľkým národným zhromaždením. Vedúce postavenie v štáte mal prvý tajomník Rumunskej robotníckej strany Gheorghe Gheorghiu-Dej. V lete v roku 1948 sa uskutočnilo „znárodnenie“,čím vlastne poštátnili súkromné podniky.

V tom isto roku, tak ako v celej východnej Európe, okupovanej Sovietskym zväzom, bola zrušená gréckokatolícka cirkev v Rumunsku. Jej veriaci boli nasilu pripojení k rumunskej pravoslávnej cirkvi. Takto sa časť gréckych katolíkov slovenskej národnosti ocitli v rumunskej cirkvi, čo malo za následok ich skoré asimilovanie a odnárodnenie.

V roku 1949 komunisti začali proces kolektivizácie formou tzv. združovaní (intovarasiri), aby následne presadili proces násilného združstevnenia maloroľníkov a stedných roľníkov. Prebiehali rôzne kampane, aby tieto ciele presadili, a zapojili do toho aj učiteľov.[18]