Brazília, krajina extrémov • Tajomstvo Sete Cidades • Opäť domnienky • „Medzinárodné“ skalné maľby • „Biely medveď“ vie čítať symboly • Legenda o červenom meste na juhu • Beloška, ktorá sa stratila v pralese • Ako predkovia Indiánov Hopi našli zem • Kayapovia ako astronauti • Legenda o nebeskom Bep-Kororotim

Od južného výbežku Sicílie do Hammerfestu, najsevernejšieho mesta Európy, preletíme na ceste dlhej 4 000 km osem krajín. Pri lete z Moskvy do Južného Jemenu uvidíme pod sebou na približne rovnako dlhej trati krajiny siedmich národov. No ak letíme z Cacipore 4000–4500 km severným smerom do Rio Grande, na zemskom koberci sa rozprestiera iba jedna krajina - Brazília. Aj západovýchodným smerom od peruánskych hraníc až k Recife pri Atlantickom oceáne všetka zem je Brazília. Túto obrovskú juhoamerickú krajinu s plochou 7511 965 km² predstihuje iba Rusko, Čína, Kanada a USA.

Táto mohutná prekvitajúca krajina je plná tajomstva.

Keď pilot leteckej spoločnosti VASP pri „normálnom“ 2 000 km dlhom lete pod sebou uvidí veže, dediny alebo zrúcaniny, ktoré nie sú vyznačené na mapách, lokalizuje ich geografickú polohu a ohlási to. Keď sa o tri dni neskôr majú údaje overiť, môžu veža, dedina alebo zrúcaniny znovu zmiznúť. To, čo bolo krátko viditeľné len za priaznivých poveternostných podmienok, vhodného stavu vetrov alebo vďaka lesnému požiaru, nakoniec opäť bujne zarastie a pohltí to moloch pralesa.

Brazília je krajina extrémov. Ťažko sa vyzná sama v sebe, nie to ešte vo svojej najranejšej prehistórii. Pritom denne, odkedy tu Dodge, VW, Ford a Chevrolet vyrábajú autá všetkých druhov, dochádza k archeologickým nálezom, ktoré zo zeme vyhrabávajú na svetlo armádni ženisti pri výstavbe ciest, čo majú prekonať obrovské vzdialenosti. Nikto nemôže posúdiť, koľko jedinečností sa navždy stratí v hromadách vykopaného materiálu.

V Brazílii je archeológia koníčkom každého. Archeológovia z povolania sú však v tejto krajine vzácni. Keby niekde inde boli známe také výnimočné nálezy, univerzitné ústavy by sa podujali na výskumné úlohy a vlády by poskytovali finančnú pomoc odborne vedeným vykopávkam. Tu je všetko ináč.

Veľkosť krajiny, mnohostrannosť archeologického bohatstva, no najmä jej obťažná dosiahnuteľnosť sotva niekedy dovolí plánovitý prieskum a vyhodnotenie. Keď je prastaré zabudnuté mesto presne lokalizované a dokonca dosiahnuteľné zodpovedajúcimi dopravnými prostriedkami, trvá celé roky, kým sú k dispozícii peniaze na vybavenie modernej expedície. Nakoniec to až príliš často znamená, že je už neskoro.

V Brazílii za archeologické nálezy najčastejšie vďačíme šťastiu, usilovnosti a nadšeniu laikov. Taký posadnutý bol aj Rakúšan Ludwig Schwennhagen. Bol učiteľom filozofie a histórie. Dlho žil v Teresine, hlavnom meste severobrazílskeho štátu Piauí. Schwennhagen bol prvý, kto v roku 1928 v knihe Antiga história de Brasil podrobne písal o tajomstvom opradených Sete Cidades - Siedmich miest. Keď konečne v roku 1970 vyšlo druhé vydanie jeho knihy, Schwennhagen bol už dávno mŕtvy, zomrel ako chudobný učiteľ.

Meno Schwennhagen som po prvý raz počul z úst Dr. Renata Castela Brancu, ktorý mi odovzdal pozvanie vlády z Piauí na prehliadku Sete Cidades.

„Kde ležia Sete Cidades?“ pýtal som sa.

„Iba 3 000 km vzdušnou čiarou odtiaľto,“ odpovedal Dr. Branco. „Severne od Teresiny, medzi mestečkom Piripiri a Rio Longe. Pozajtra tam môžeme byť.“

Že sme pristáli v Teresine na štátne útraty, malo dva dôvody: Spomienky na budúcnosť a Späť ku hviezdam dosiahli v Južnej Amerike (a zvlášť v Brazílii) vysoké náklady a otvorili autorovi všetky dvere. A guvernér z Piauí by chcel urobiť z miesta Sete Cidades národný park. Preto využíva na svoje plány každú publicitu.

Z Teresiny do Piripiri vedie dobre vybudovaná 160 km dlhá cesta. Krajina je rovná a sýto zelená. Okraje cesty vrúbi krovie, ktoré vytláča bujná džungľa. Divé prasce, divé kravy a divé kone sa starajú o prevádzku do istej miery nebezpečnú.

Aj keď je to takmer pod rovníkom, podnebie je znesiteľné. Od morského pobrežia, vzdialeného iba 300 km, vanie ustavične ľahká bríza. Z Piripiri sa ide k Sete Cidades 16 km dlhou poľnou cestou, ktorú používajú tuzemské vozidlá. Náhle a nečakane stojíme pred prvou zrúcaninou.

Je to nezmysel, tu sa vôbec nedá hovoriť o zrúcanine. Nie sú tu nijaké neusporiadané zvyšky skôr navrstvených kameňov. Nie sú tu monolity s ostrými hranami a umelecky vytesanými žľabmi ako na bolívijskej vysočine v Tiahuanacu. Ani pri intenzívnom hľadaní s pridaním najdivokejšej fantázie nemôžete si vybrať ani stupne, ani schodisko alebo ulicu, v ktorých by mohli stáť domy. Sete Cidades, to je jediný obrovský chaos, ako biblická Gomora, ktorá bola zničená ohňom a sírou z neba. Kameň je zničený, vyschnutý, roztavený apokalyptickým násilím. Musí to byť dávno odvtedy, čo tu zúril požiar.

Tu nikdy nekopal nijaký človek.

Veda sa tu ešte nikdy nepokúsila o to, aby odlúčila z kamennej pradávnej minulosti vrstvu po vrstve.

Bizarné kamenné tvary a rozbité bloky tu vyčnievajú z pôdy ako otázniky.

Vedecky školený sprievodca, ktorého mi guvernér z Piauí pridelil, ma oboznámil s domnienkou, že Sete Cidades vytvorili svoje zvláštne formy z ľadovcových nánosov. Možno. No nemôžem to prijať, aspoň nie sám pre seba. Ľadovce zanechávajú na svojom ústupe všade vo svete široké pruhy kamenia z erózie ako stopy, ktoré nemožno nezbadať. Poznám to veľmi dobre zo svojej švajčiarskej vlasti. Tu nijaké podobné stopy nie sú. Sete Cidades ohraničuje dosť presne kruh s priemerom 20 km. Môj sprievodca mi ponúkol ešte jednu domnienku. Vraj tam predtým asi bola morská kotlina a Sete Cidades sú vraj zvyšky vymytého kamenia, ktoré vietor a zmeny teploty vraj vymodelovali do týchto svojráznych, pitoreskných zvyškov.

Môže to tak byť, prečo nie?

Videl som zvláštne stavby, ktoré vznikli v dôsledku bohatstva nápadov a nevyčerpateľných možností prírody. Groteskné a nádherné Death Valley v USA, Soľnú katedrálu v Kolumbii, žulový kotol v Bolívii, bizarné, takmer architektonicky zoradené črty krajiny pri Mŕtvom mori. Existuje veľa zvláštnych hier veľkého staviteľa Prírody.

V Sete Cidades mi všetko pripadá záhadne iné.

Na „úradnej“ mape, ktorú pre Sete Cidades nakreslili, je zreteľne rozoznateľné rozdelenie „zrúcanín“ do siedmich okrskov. Náhoda? Nálada prírody? Nemôžem pokladať tento dosiahnutý poriadok za výsledok hry prírodných síl. Skôr sa mi vidí, že za tým poriadkom stál presný plán. No najväčšmi ma zarážala mrviaca sa kovová masa vystupujúca medzi vrstvami kameňa, ktorej hrdzavé stopy stekajú v dlhých slzách zo stien. V celkovom chaose sa táto zvláštnosť opakuje príliš často, príliš pravidelne. Pre „korytnačku“, túto zvláštnu pozemnú atrakciu Sete Cidades, sa možno dá nájsť geologické vysvetlenie. Pre nedostatok výskumu nikto nevie nič presné.

Aj keď vznik Sete Cidades nie je vysvetlený a môže tak zostať, skalné maľby sú zistené fakty. Možno ich vidieť, dotknúť sa ich a fotografovať ich. Nemôže existovať ani nijaký názorový spor o tom, že tieto maľby sú podstatne mladšie ako drsné, zvetrané znamenia na kameňoch. Sete Cidades majú dve „minulosti“: jednu temnú, prastarú, ktorá sa dá ťažko rekonštruovať, druhú modernú, ale tá má tiež prehistorický dátum.

Ani tá najbystrejšia hlava pod naším slnkom nevie, kto tie maľby na stenách namaľoval. No veľmi rýchlo je jasné, že pravekí umelci - s malou výnimkou - dávali prednosť motívom a symbolom, ktoré nájdeme na jaskynných a skalných maľbách po celom svete. Kruh, kruh (s lúčmi), slnko, kruh v kruhu, štvorec v kruhu, variácie krížov a hviezd. Ako keby všetci prehistorickí maliari na tých najodľahlejších miestach chodili do tej istej školy!

Oswald O. Tobisch vo svojej knihe Kult, symbol, písmo prehľadne na tabuľkách dokázal, že skalné maľby v Afrike, Európe, Ázii a Amerike sú si vzájomne príbuzné. Na konci svojich porovnávacích štúdií sa Tobisch prekvapene pýta:

Plán Sete Cidades (Sedem miest) ukazuje určitý poriadok v chaose -kamene rozmetané apokalyptickými silami!

Bola azda kedysi jednota pojmu boha taká „internacionálna“, že je pre dnešné názory priam nepochopiteľná? Bolo vari vtedajšie ľudstvo ešte pod vplyvom sily „prazjavenia“ jediného najvyššieho stvoriteľa, ktorému sa podriaďovala a podriaďuje hmota, duch i celý vesmír s nebeskými telesami a živými tvormi?

Chcem tu uviesť z výstredných nápadov skalného maliara v Sete Cidades iba niekoľko príkladov, ale rád dám vedcom k dispozícii svoj archív farebných fotografií.

Nápadné sú červeno-žlté kruhy, ktoré majú signálny charakter, a ten nemožno prehliadnuť, lebo dvojfarebné skalné maľby sú všade na svete zriedkavé. Preto nesporne majú oznámiť niečo zvláštne.

Podivuhodný (dosiaľ bez porovnania) je technický náčrt pripomínajúci skúmavku, v spodnej časti ktorej sú rozoznateľné dve signálne zástavky. Na hrubej, 32 cm vysokej krvavočervenej tyči je zoradených päť oválov ako gule na vianočnom stromčeku. Tu nemohlo byť modelom nič zo sveta predstáv pradávnych ľudí - zvieratá, rastliny a hviezdy.

Je tu linka, pod ktorou sa hojdajú štyri gule ako hlavičky nôt. Pravekí ľudia nepoznali nijaký notový zápis - kto by to popieral? Zrejme tu teda ide o nejakú inú graficky znázornenú informáciu. Ako náprotivok existuje staroindický reliéf, ktorý ukazuje deväť „notových“ hlavičiek pod linkou a dve nad linkou. Indický bádateľ s pomocou sanskritských textov identifikoval reliéf ako zobrazenie vimaana - lietadla (Späť ku hviezdam).

Za najpozoruhodnejšie pokladám lietadlo, akoby nakreslené detskou rukou. Prehistorickí maliari prekva-pujúco jednoducho štylizovali všetko, čo videli. Čo tu slúžilo ako „predloha“? Autori jaskynných a skalných malieb vždy maľovali objekty okolitého prostredia. Čo asi bolo modelom pre toto jednoduché lietadlo ?

Najsvojráznejšou a najpôso-bivejšou prácou je pre mňa stena s astronautmi. Dve postavy s guľatými prilbami, nad ktorými sa vznáša čosi, čo by fantasti označili ako UFO. Medzi postavami sa vinie špirála. Vedľa nich je znova nákres, ktorý nijako neobmedzuje fantáziu.

Rébus delikátneho druhu. Čo to môže byť?! Kozmická orbitálna stanica? Dvojité kruhy s okienkami na okrajoch kruhy s „vyvažovacím závažím“ s rozvetvujúcimi sa útvarmi. Okraje kresby som obtiahol drevným uhľom, aby boli zreteľnejšie. Last not least. Primitívna kresba, ktorá znázorňuje astronauta v kompletnom kozmickom obleku. Pýtam sa s Ernstom von Khuon: Boli bohovia astronauti?

Naozaj zvláštne a (doteraz) nevysvetliteľné je miesto nálezu týchto skalných malieb. Všetky tu prezentované vzorky z kolekcie skalných malieb sú v osemmetrovej výške na jednej z ťažko prístupných stien. Nazdávam sa, že maliari (pokiaľ to neboli obri) museli stáť na dajakom podstavci z kamenných kvádrov. Lenže ten za tisícročia musel tak zvetrať, že z neho dolu pod vysokou stenou nezostal ani najmenší kúsok. Zvetranie kamenného podstavca by mohlo svedčiť o vysokom veku skalných malieb Sete Cidades

V Arizone a v Novom Mexiku v USA sú loviská Indiánov kmeňa Hopi z veľkej skupiny Pueblo. Dnes ich zostalo ešte okolo 8 000. Podľa starých remeselných poznatkov pletú veľmi pekné koše a robia obdivuhodné hrnčiarske výrobky. Napriek požehnaniu civilizácie, ktorá ich utláčala, si Indiáni Hopi udržali vo svojich rezerváciách prastaré obrady a zvyky, ako aj ústne odovzdávané legendy nefalšované a celkom pôvodné.

Náčelník kmeňa Coyottov (v roku 1972 sa volal White Bear - Biely medveď) ešte väčšinu prastarých skalných malieb vedel prečítať. Tak White Bear vie, že lopta s piatimi roztiahnutými prstami vedľa maľby znamená, že kmeň, ktorý kedysi zhotovil maľby, vedel všetky poznatky, ktoré mu odovzdali. White Bear je schopný ihneď vyložiť zmysel skalných a jaskynných malieb, ktoré sú odtiaľ značne vzdialené a ktoré predtým nikdy nevidel. Bohužiaľ, náčelník je veľmi mlčanlivý a (z pochopiteľných dôvodov) veľmi skeptický voči bielym mužom. Petroglyfy v rezerváciách majú podivuhodnú štruktúru a často sú nimi pokryté celé skalné steny.

Čo nám môže prezradiť legenda Indiánov Hopi?

Hovorí, že prvý svet bol Toktela. (Toktela znamená v doslovnom preklade nekonečný vesmír.) V prvom svete sa zdržiaval len Taiowa, stvoriteľ, kým stvoril ľudí. Predkovia vraj prešli niekoľko svetov, kým našli vlasť na našej planéte. Taiowa im určil ako najvyšší boží zákon príkaz: „Nezabiješ!“ Keď u Hopiov časom došlo (a dochádza) k nedorozumeniam a sporom, súperi odchádzajú. Vzďaľujú sa opačnými smermi a hľadajú si nové obydlia. Každá strana však zachováva odovzdané zákony a na svojich dlhých pochodoch označuje skaly a jaskyne stále rovnakými maľbami.

Na skalách v rezervácii vidieť veľa petroglyfov, ktoré sú však často ťažko prístupné. Vyniká najmä „Star-Blower“ - Fúkač hviezd. Pri mnohých ďalších možno rozoznať výčnelky podobné anténam.

V knihe o Indiánoch Hopi (The first revelation of the Hopi’s historical and religious world-view of life) je zachytená aj táto legenda. V dávnych časoch došlo k boju o Červené mesto na juhu. Nech sa kmene sťahovali kamkoľvek, ustavične ich sprevádzali Kachinovia, tvory, o ktorých sa hovorilo, že nie sú zo „štvrtého sveta“, zo Zeme. Dokonca vraj neboli vôbec ľudia. No vždy sa osvedčili ako ochrancovia a poradcovia kmeňov. Často im pomohli z nepríjemných situácií svojimi nadľudskými silami a zručnosťami. Tak to vraj bolo aj v Červenom meste na juhu, keď tam niekoľko kmeňov Hopi napadli zo všetkých strán. Kachinovia rýchlosťou vetra vybudovali tunel, ktorým Hopiovia bez krviprelievania mohli ujsť na slobodu za front svojich útočníkov. Pri ich odchode povedali Kachinovia náčelníkom kmeňov: „My tu zostaneme brániť mesto. Ešte neprišiel čas nášho odchodu na vzdialenú planétu.“

Ak sledujeme ústne podanie Hopiov, všetky tie červené maľby nie sú nič iné ako staré oznámenia príslušníkom kmeňa, ktorí by niekedy touto krajinou prechádzali.

Uskutočnil sa zaujímavý pokus: Veľkému náčelníkovi White Bearovi zaslali moje farebné snímky skalných a jaskynných malieb zo Sete Cidades. Ktovie, možno „prečítal“ z tých takých podobných motívov a symbolov, že tajuplné Červené mesto na juhu bolo znovu objavené

Keď som sa vrátil, čakal som plný napätia v Teresine na schôdzku s Felicitas Barretovou, poprednou znalkyňou brazílskych Indiánov. Jej kniha Danzas Indigenas del Brasil s opisom rituálnych tancov rozličných divo žijúcich indiánskych kmeňov na mňa veľmi zapôsobila. Píšeme si už niekoľko rokov. Teraz som sa mal s ňou zoznámiť. Pani Barretová, už 20 rokov „stratená“ pre civilizáciu, prišla z Bohom opusteného územia, z Ria Paru, od hraníc Brazílie a Francúzskej Guayany. Až do Belému ju vzalo so sebou brazílske vojenské lietadlo. Let do Teresiny tam a späť som jej zabezpečil ja.

„Preboha, aký je tu v meste hluk! Nemohli by sme zaliezť do nejakej tichej skrýše?“ povedala pani Barretová, staršia dáma športovej postavy. Povypytoval som sa na dajakú pokojnejšiu miestnosť v hoteli National. Rozhovor uvádzam z magnetofónovej pásky:

„Ako dlho už ste neboli v meste?“

„Takmer presne dvadsať mesiacov. Ale tento jeden deň mi opäť postačí na veľmi dlho. Už teraz mi je smutno za Indiánmi v ich pralesoch“

„Smutno? Za čím?“

„Jednoducho za prírodou. Naučila som sa mlčky zhovárať so stromami, kameňmi, zvieratami, kvapkami rosy. U Indiánov sa toho veľa nenahovorí, ale všetci si rozumieme.“

„Žijete medzi divokými Indiánmi. Prečo vás ako belošku nezabijú?“

„Indiáni sú iní ako povesť o nich, a som žena. A žena je ako had bez jedu, ako zbraň bez špičky. Pre moje svetlé vlasy ma volajú Bledý polmesiac. Všetky kmene o mne vedia. Poznajú ma pod týmto menom. Keď zmením územie kmeňa, všade ma priateľsky privítajú.“

„Ako sa obliekate? Nosíte džínsy?“

„Nezmysel! Väčšinou behám nahá alebo s bedernou zásterkou. Náčelník kmeňa, v ktorom teraz žijem, mi navrhol, aby som bola jeho treťou ženou“

„Preboha! Vari ste mu nepovedali svoje áno?“

„Ešte nie, ale bolo by to krásne byť treťou ženou náčelníka! Ako tretia žena by som mala najmenej práce. Okrem toho v trojici by sme mohli náčelníka aj vyplatiť“

„Naozaj?“

„Áno, prečo nie? Keď dajaký Indián nezaobchádza so svojou ženou slušne alebo ju príliš preháňa, ženy ho vybijú.

Po výprasku musí ísť z domu k rieke a tam si sadnúť do drepu. Ak poňho ani jedna zo žien nepríde, musí stráviť túto a ďalšiu noc v mužskom dome a hľadať si nové ženy. Je to azda v dôsledku prísnych zvykov, že Indiáni sú ozajstní džentlmeni Musím povedať, že kmeň nikoho neopustí, keď je osamotený alebo ťažko chorý. Dvakrát ma uštipol jedovatý had, niekoľko dní som bola v bezvedomí. Indiáni sa o mňa starali. Uzdravili ma rastlinami, ktoré rozžúvali a potom prikladali na ranu“

„Poznáte moje knihy. Čo vedia Indiáni o myšlienke, že človek pochádza z kozmu?“

„Dovoľte mi odpovedať legendou, ktorú si rozprávajú v kmeni Kaiato. Tento kmeň žije na hornom Xingu v štáte Mato Grosso. Ostatne všetky kmene poznajú túto legendu, alebo dajakú podobnú

Ďaleko odtiaľto na jednej cudzej hviezde sa zišiel indiánsky súd, ktorý sa uzniesol, že zmení bydlisko. Indiáni začali kopať dieru do zeme, ktorá bola čoraz hlbšia a hlbšia, až vyšli na druhej strane planéty. Náčelník sa vrhol do diery prvý a po dlhej, chladnej noci sa dostal na Zem. Lenže tam bol taký mohutný odpor vzduchu, že náčelníka hodil späť do jeho starej vlasti. Náčelník porozprával kmeňovému súdu o svojich zážitkoch. Vraj videl krásny modrý svet, veľa vody a veľa zelených lesov. Povedal, že im radí, aby všetci Indiáni odišli do tohto sveta. Súd sa uzniesol počúvnuť náčelníkovu radu a prikázal Indiánom pliesť dlhé laná z bavlnených vlákien. Po týchto lanách sa spustili do diery, celkom pomaly, aby aj ich zo Zeme nevyhodilo späť. Pretože sa spustili do zemskej atmosféry tak pomaly, veľké putovanie sa podarilo. Odvtedy žijú na Zemi. Kaiatovia rozprávali, že spočiatku ešte mali styk so starou vlasťou pomocou povrazu. Lenže raz zlý čarodejník prerezal povraz. Od tých čias Indiáni čakajú, že bratia a sestry zo starej vlasti ich budú hľadať na Zemi a že ich opäť nájdu“

„Hovoria Indiáni o hviezdach?“

„O hviezdach nie, ale s hviezdami. Často sedia dlhé hodiny bez pohnutia v kruhu a držia sa za plecia ako v nekonečnej reťazi. Neprehovoria ani slovo. Keby sa ich po takomto sedení niekto spýtal, čo vlastne robili, určite neodpovedia. Od žien však viem, že muži sa zhovárajú s nebom.“

„Čiže sa modlia?“

„Nie. Mlčky vedú dialóg s kýmsi tam hore.“ Pani Barretová zdvihla plecia a ukázala na strop.

„Povedzte mi, majú divokí Indiáni ešte obrady alebo rituálne predmety, ktoré by ukazovali na dajaký vzťah k vesmíru?“

„Áno. Sú to napríklad operení ľudia, Indiáni, ktorí sa polepia perím od hlavy po päty, aby sa podobali vtákom, čo sa ľahko môžu vzniesť a odletieť do vesmíru. Majú mnoho typov masiek, ktoré sa dajú vykladať vo vašom duchu. Z masiek niekedy vyčnievajú rozvetvené výčnelky ako vaše antény na jaskynných maľbách. Indiáni sa často celkom zakuklia do slamy, aby sa touto maškarádou podobali svojim bájnym predkom. Joao Americo Peret, jeden z našich významných bádateľov o Indiánoch, uverejnil len nedávno niektoré fotografie Indiánov Kayapo v kmeňových rituálnych oblekoch, zhotovené v roku 1952. Čiže dávno pred prvým Gagarinovým letom do vesmíru. Keď sa človek na tie obrázky díva, myslí, prirodzene, hneď na astronautov. Kayapov nezamieňajte za Kaiatov! Žijú na juhu štátu Para na Rio Fresco.“

Joao Americo Peret mi láskavo dal k dispozícii fotografie Kayapov v ich „rituálnych oblekoch“ na uverejnenie v tejto knihe. Zhotovili ich v indiánskej dedine na Rio Fresco južne od Para. Keď sa dívam na tú skutočne ohromujúcu maškarádu, pokladám za dôležité ešte raz poukázať na to, že Peret urobil tieto snímky v roku 1952, čiže v čase, keď nám všetkým (o primitívnych Indiánoch ani nehovoriac) ešte oblečenie a výstroj astronautov neboli dôverne známe. Jurij Gagarin obletel zemeguľu so svojou kozmickou loďou Vostok l až 12. apríla 1961 a až odvtedy nám sú astronauti a ich odevy známe ako figuríny vo výkladných skriniach.

Kayapovia v slamených odevoch astronautov nepotrebujú komentár okrem upozornenia, že tieto „rituálne obleky“ nosia (ako zistil Peret) muži tohto indiánskeho kmeňa pri slávnostných príležitostiach od nepamäti.

Legenda o Kayapoch, ktorú dodal Joao Americo Peret, takisto nepotrebuje nijaké vysvetlivky. Počul ju v dedine Gorotire na brehu Fresca od Indiána Kuben-Kran-Keina, starého radcu kmeňa, ktorý má titul Gway-Baba, Múdry. A tu je legenda, ktorú Múdry rozprával:

„Náš národ býval na veľkej savane ďaleko odtiaľto, odkiaľ bolo vidieť horskú reťaz Pukato-Ti. Jej vrchol bol zahalený hmlou tajomstva a toto tajomstvo nebolo dodnes odhalené. Slnko, unavené dlhou dennou cestou, si ľahlo na zelený trávnik za krovím a Mem-Baba, vynálezca všetkých vecí, prikryl plášťom nebo, plné svietiacich hviezd. Keď niektorá hviezda spadne, Memi-Keniti prejde krížom po nebi a prinesie ju späť na správne miesto. O to sa stará Memi-Keniti, večný strážca.

Jedného dňa Bep-Kororoti zostúpil z pohoria Pukato-Ti a prišiel po prvý raz do dediny. Bol oblečený v bo (slamený oblek na obrázkoch), ktorý ho zahaľoval od hlavy až po nohy. V ruke niesol kop, hromovú zbraň. Všetci z dediny v strachu utiekli do krovín, muži sa usilovali chrániť ženy a deti. Niektorí sa dokonca pokúsili premôcť votrelca, ale ich zbrane boli príliš slabé. Zakaždým, keď sa nimi dotkli šiat Bep-Kororotiho, zrútili sa do prachu. Bojovník, ktorý prišiel z vesmíru, sa musel smiať nemohúcnosti tých, čo ho chceli premôcť. Aby im predviedol svoju silu, zdvihol svoj kop, ukázal na strom alebo kameň a oboje zničil. Všetci si mysleli, že Bep-Kororoti im chce takto ukázať, že neprišiel preto, aby s nimi viedol vojnu. Takto to dlho pokračovalo.

Bol to veľký zmätok. Najstatočnejší bojovníci sa pokúšali o odpor, no aj tí sa museli napokon zmieriť s prítomnosťou Bep-Kororotiho, pretože na nič a nikoho nedotieral. Jeho krása, žiariaca belosť jeho kože, jeho priateľstvo a náklonnosť ku všetkým ich pomaly prekonala a priťahovala k nemu. Všetci cítili istotu, a tak sa stali priateľmi.

Bep-Kororotimu sa naše zbrane zapáčili a učil sa, ako sa stať dobrým lovcom. Nakoniec to dotiahol tak ďaleko, že bol s našimi zbraňami zručnejší ako tí najlepší z kmeňa a statočnejší ako najstatočnejší z dediny. Netrvalo dlho a Bep-Kororotiho prijali do kmeňa ako bojovníka. Potom si vyhľadal mladé dievča a oženil sa s ním. Narodili sa im synovia a jedna dcéra, ktorej dali meno Nio-Pouti.

Bep-Kororoti bol múdrejší ako všetci, preto začal ostatných učiť neznáme veci. Primäl mužov, aby postavili Ng-Obi, mužský dom, aké sú dnes vo všetkých dedinách. Tam muži rozprávali mládencom o svojich dobrodružstvách. Tak sa učili, ako sa správať v nebezpečenstve a ako myslieť. V skutočnosti ten dom bol školou a Bep-Kororoti učiteľom.

V Ng-Obi sa rozvinuli ručné práce, zdokonalili sa naše zbrane. Nebolo nič, za čo by sme veľkému bojovníkovi z vesmíru neboli vďační. Bol to on, kto založil ,Veľkú komoru’, v ktorej sa prerokúvali starosti a potreby nášho kmeňa. Tak sa zlepšila organizácia, čo uľahčilo prácu a život.

Mladí sa neraz priečili a nechodievali do Ng-Obi. Potom Bep-Kororoti vytiahol svoj kop a vyhľadal mládencov, ktorí sa už nemohli priečiť, a rýchlo sa vrátili do Ng-Obi, lebo tam boli v bezpečí.

Keď bol ťažký lov, Bep-Kororoti si zašiel po svoj kop a zabil zvieratá tak, že ich neporanil. Lovec si mohol vziať najlepší kus koristi, ale Bep-Kororoti, ktorý potraviny dediny nejedol, si vzal iba to najnutnejšie pre svoju rodinu. Jeho priatelia s tým nesúhlasili, ale on nezmenil svoje správanie.

Po rokoch v jeho správaní nastala zmena. Už nechodil s ostatnými, zostával vo svojej chatrči. Keď ju však opustil, vždy chodieval na horu Pukato-Ti, odkiaľ prišiel. Jedného dňa poslúchol vôľu svojho ducha, lebo ju už nemohol premôcť, a opustil dedinu. Najprv zhromaždil svoju rodinu a potom náhlivo odišiel. Iba Nio-Pouti pri tom nebola, lebo niekam odišla. Dni plynuli a Bep-Kororotiho nebolo možné nájsť. Náhle sa objavil v dedine na námestí so strašným bojovým krikom. Všetci mysleli, že sa pomiatol, a chceli ho upokojiť. No keď sa k nemu priblížili, došlo k strašnému boju. Bep-Kororoti nepoužil svoje zbrane, ale jeho telo sa chvelo a kto sa ho dotkol, padol mŕtvy na zem. Bojovníci umierali jeden za druhým.

Boj trval celé dni, pretože padlí bojovníci mohli opäť vstať a snažili sa Bep-Kororotiho premôcť. Prenasledovali ho až na hrebene pohoria. A tu sa stalo čosi strašné, až všetci onemeli. Bep-Kororoti šiel pospiatky až na okraj Pukato-Ti. Svojím kopom zničil všetko, čo bolo v jeho blízkosti. Keď sa dostal na vrchol pohoria, stromy a kríky sa premenili na prach. Potom nastal strašný výbuch, ktorý otriasol celou krajinou. Bep-Kororoti zmizol vo vzduchu, obklopený plamennými oblakmi, dymom a hromobitím. Strašná udalosť, ktorá rozrušila celú krajinu, vytrhla z pôdy korene stromov a zničila aj plody. Zver zmizla, takže náš kmeň postihol hlad.

Nio-Pouti, dcéra nebeského Bep-Kororotiho, sa vydala za bojovníka a porodila mu syna. Svojmu mužovi povedala, že vie, kde nájdu potravu pre celú dedinu, ale musí s ňou ísť do Pukato-Ti. Na naliehanie Nio-Pouti jej muž pozbieral odvahu a nasledoval ju do kraja Pukato-Ti. Tam v oblasti Mem-Baba-Kent-Kre vyhľadala zvláštny strom a sadla si na jeho vetvy. Pritom mala v lone svojho synčeka. Muža požiadala, aby vetvy stromu zohýnal tak dlho, kým sa nedotknú zeme. V okamihu dotyku nastal veľký výbuch a Nio-Pouti zmizla uprostred mrakov, dymu, prachu, bleskov a hromu.

Muž čakal niekoľko dní. Už klesal na mysli a chcel umrieť hladom, keď počul výbuch a videl, že strom stojí opäť na starom mieste. Bolo to preňho veľké prekvapenie, keď videl, že sa jeho žena vrátila a s ňou Bep-Kororoti. Priniesli so sebou veľké koše plné potravín, ktoré nikto nepoznal a nikdy nevidel. Po istom čase si nebeský muž zase sadol na fantastický strom a prikázal ohnúť vetvy k zemi. Po výbuchu strom opäť zmizol vo vzduchu.

Nio-Pouti sa vrátila so svojím mužom do dediny a oznámila rozkaz Bep-Kororotiho. Všetci sa majú ihneď presťahovať a vybudovať svoje dediny pred Mem-Baba-Kent-Kre na mieste, kde majú dostať potraviny. Nio-Pouti tiež povedala, že semená plodov, zeleniny a kríkov musia uschovať až do času dažďov, aby ich potom opäť vložili do pôdy a získali novú úrodu. Tak u nás vzniklo poľnohospodárstvo Náš národ sa k Pukato-Ti presťahoval a žil tam v mieri. Chatrčí v našich dedinách pribudlo a bolo ich možné vidieť od hôr až po obzor“

Túto legendu Kayapov, získanú od bádateľa o Indiánoch Joaa America Pereta, som dal doslovne preložiť z portugalčiny Slamený odev astronautov, ktorý nosia Indiáni na pamiatku zjavenia Bep-Kororotiho, je starý ako táto legenda.