Operácia lebky 2000 rokov pred n. l. • Mozgová chirurgia pre ľudstvo a cesty do vesmíru • Biotechnika budúcnosti • Kyborg je skonštruovaný! • Obrovské skoky v kozmickej technike • Posolstvo na palube Pioneer 10 • Čo hovorí Dr. Frank Drake • Rýchlejšie ako svetlo • Mojžiš používal laserové lúče • Prúdový motor na Veľkonočnom ostrove ? • Bytosti s anténami, v skafandri a s plynovými maskami • „Železný muž“ v Kottenforste pri Bonne • Blok z uhlíkovo-niklovej ocele v Salzburgu • Topánka stará 15 miliónov rokov • Kliatba faraónov • Röntgenové lúče odhaľujú technické predmety v egyptských múmiách • Ľudia doby kamennej stavali mesačné observatória • Odkiaľ prišli banány? • Uruovia s čiernou krvou • Poznali ľudia doby kamennej písmo? • Včelí bohovia • Život je starší ako Zem • Pokračovacie vzdelávacie kurzy pre ľudí z doby kamennej • Štartovali Indovia pred 3 000 rokmi na lety do vesmíru? • Sídla pod vodou pri Bahamách • Hromadné vraždenie zvierat v prehistorických časoch • Jaskyne v Kanheri • Špekulácia! • Ezechiel poznal medziplanetárny dopravný prostriedok • Rozhovor s Josephom F. Blumrichom • Sen, v ktorom sa mi splnilo želanie

Americký diplomat E. G. Squier našiel v roku 1863 v Cuzcu na andskej vysočine v Peru ľudskú lebku, ktorá podľa odhadu pochádza z čias 2000 rokov pred n. 1. Z lebečnej kosti bol odstránený pravouhlý kúsok. Squier dal svoj nález francúzskemu antropológovi Paulovi Brocovi (1824-1880), ktorý ako prvý lokalizoval rečové centrum v jednom závite predného mozgu (Brocovo centrum). Broca našiel v dutine lebečnej 6 vlasovo tenkých drôtikov a zistil infekciu kosti. To ho viedlo k zisteniu, že za života pacienta museli na lebke uskutočniť operáciu.

Podľa toho nie sú dnešné operácie lebky nijaké epochálne lekárske zákroky. Lenže aj moderného človeka sa zmocní hrôza, keď číta o operáciách mozgu. Pravda, všetci musíme byť šťastní, že medicína natoľko pokročila a môže človeka oslobodiť od starých utrpení. To je pri týchto lekárskych zákrokoch podstatné. Musíme však dodať, že dôležitým „stimulátorom“ sú základné potreby budúcich plánov kozmických letov.

V Metropolitan General Hospital v Clevelande v USA pracuje neurochirurg profesor Robert Y. White. Cieľom výskumu tohto velikána mozgovej chirurgie je úsilie „predísť“ zlu ľudstva - mozgovej mŕtvici - operatívnym zákrokom v mozgu. White buduje na výskumoch svojich tokijských kolegov z univerzity Keo, ktorí uskutočňujú operácie tak, že mozgy dajú podchladiť asi na 6 °C. Pri telesnej teplote 36 °C by na operáciu mali iba 3 minúty. White experimentuje už niekoľko rokov s podchladenými mozgami opíc. Správa o tom, že sa Whitovi pri pokusoch podarilo udržať od tela oddelený mozog opice Rhesus tri dni pri živote, spôsobila v odbornej lekárskej tlači veľký rozruch. White zásoboval oddelený mozog krvou tak, že pripojil jeho cievy na krčné tepny živého zvieraťa toho istého druhu. Herbert L. Schrader, ktorý bol prítomný pri jednom pokuse, o tom referuje:

„Oddelený opičí mozog žije. Vysiela elektrické akčné prúdy ako každý živý mozog. Môže mať dojmy, bolesti, strach Možno tiež spí, možno sníva. Zvyšok, ktorý tu ešte zostal z osobnosti opice, nemôže nič vidieť, počuť, čuchať, nič pociťovať. Mozog nemôže získať informácie z vonkajšieho sveta, lebo jeho zmyslové nervy sú prerušené. Nemôže utekať, lebo už nemá telo, ktoré by uskutočnilo jeho príkazy. Ale môže prikazovať, lebo jeho nervová centrála je nedotknutá a dobre prekrvená - krvou inej opice. Nikto nevie, čo v takom mozgu prebieha, lebo sa ešte nepodarilo rozlúštiť význam jeho elektrických prúdov. Aj preto je pre bádateľov iba organizovanou hŕbou miliónov nervových buniek, v ktorých sa uskutočňuje premena látok a vysielajú sa prúdy.“

Spolupracovníci profesora Whita sa domnievajú, že funkcie mozgu oddeleného od tela reagujú presnejšie a rýchlejšie ako mozog „zaťažený“ celým organizmom. Mozog v oddelenom stave je už iba centrom nahromadených informácií, ktoré prevzal z údov a orgánov, je celkom neporušený a rýchlym reagovaním schopný vzniku nových akcií.

Nevyhnutným vývojom radu takých pokusov je napojenie oddeleného mozgu na počítač. Kalifornský mozgový špecialista Dr. Lawrence Pinneo nahradil kúsok opičieho mozgu počítačom a technika bola schopná riadiť pohyby ramien zvieraťa.

Profesor José Delgado z univerzity v Yale šiel o krok ďalej. Opičej samičke Paddy zaviedol do mozgového centra agresivity niekoľko sond a vložil jej pod kožu na hlave miniatúrny vysielač. Keď sa Paddy začala hnevať, Delgado stisol gombík ovládača a opičia dáma bola okamžite krotká ako ovečka. (Pri celej procedúre necítila nijakú bolesť.)

Londýnsky mozgový chirurg profesor Giles Brindley pracuje aj na ľudských mozgoch. Brindley vsadil jednej starej slepej panej 80 miniatúrnych elektród do mäkkej mozgovej hmoty a dáma už opäť rozoznáva geometrické obrazce. Na univerzitnej klinike v New Orleans zaviedli trom mužom elektródy do centra ovládajúceho pohlavnú aktivitu. Ovládačom, ktorý páni nosia vo vrecku alebo ho skryjú pod vankúšom, môžu byť okamžite pripravení na pohlavný akt. Tieto technické afrodiziaká môžu mať veľkú budúcnosť pre mužský svet gniavený stresom

Biotechnika (bioinžinierstvo) je zatiaľ veľmi mladý výhonok medzi existujúcimi vedami, ale pod tlakom nevyhnutnosti sa rýchlo vzmáha. Podarí sa zostrojiť kyborg, túto kombináciu oddeleného mozgu a počítača? Nesporne. Dr. R. M. Page z Washingtonu, vedúci výskumného laboratória námorníctva USA, predložil už na serióznu diskusiu projekt, ako nasýtiť počítač cez oddelený mozog myšlienkami, plánmi a príkazmi - bez akýchkoľvek vplyvov. Kedy sa tento projekt uskutoční? Profesor Robert L. Sinsheimer z California institute of Technology v Pasadene v USA o možnostiach vedeckého bádania hovorí:

„História prírodných vied a techniky hlavne v tomto storočí ukázala, že vedci, najmä konzervatívni, takmer vždy sa mýlili, keď mali predpovedať tempo, akým sa uvedú do praxe nové poznatky vedeckého výskumu.“

Ku kyborgu sa musí neodvratne dospieť, pretože tucet miliárd nervových buniek, rozmnožených stámiliardami buniek podporného tkaniva nervového systému, je sám schopný využiť a uchovať pre budúcnosť poznatky prítomnosti. Čoho je naozaj schopných l 300 - l 800 gramov mozgovej hmoty, to sa ukáže až na konci tohto nového, rozsiahleho výskumu. Jedine kyborg ukáže, aký nepatrný zlomok obrovského potenciálu našich sivých mozgových buniek sa doteraz využil.

Aký dôležitý je výskum mozgu a mozgová chirurgia pre blaho ľudstva, by malo byť jasné bez komentára. Lenže zrejmé je aj to, aké dôležité sú výsledky výskumov humanitného lekárstva pre budúce cesty do vesmíru. Technický výskum hviezd má dve možnosti. Ak sa v najbližších desaťročiach nepodarí skonštruovať pohonnú jednotku, ktorá by dala kozmickej lodi rýchlosť blízku rýchlosti svetla (300 000 km za sekundu), potom je cesta pozemšťanov k najbližšej stálici Proxima Centauri nemožná. Je od nás vzdialená 4,3 svetelného roka a predstava letieť vesmírom 3 000 pozemských rokov je absurdná. Čas ako obrovská prekážka medziplanetárnych letov sa môže prekonať iba kyborgom. Oddelený mozog, zásobený živným roztokom a čerstvou krvou, bude po pripojení na počítač riadiacim strediskom kozmickej lode. Podľa názoru Rogera A. Macgowana, vedeckého praktika, kyborg sa raz vyvinie na elektronického „tvora“, ktorého funkcie budú naprogramované v oddelenom mozgu a ním realizované na príkazy. Kyborg nestarne, nie je chorý, nedostane nádchu, nemá medzery v pamäti. Bol by ideálnym veliteľom medziplanetárnych lodí. Nepredstaviteľná priepasť medzi nami a hviezdami v mori času by sa prekonala

Skoky technického vývoja ciest do vesmíru sú mohutné. Treba si pripomenúť, že prvé merania v blízkosti Mesiaca sa uskutočnili sondou Lunik 11 bez posádky 13. septembra 1959. Len o 10 rokov neskôr, od roku 1969, štartujú kozmické lode s ľudskou posádkou k Mesiacu ako podľa cestovného poriadku.

Až do toho roku, ktorý otvoril nebo, sa uskutočnili úspešné lety bez posádky:

USA ZSSR

okolo Zeme  529 272

Mesiac zasiahlo  12 6

Mesiac obehlo  6 5

Venušu zasiahlo  - 2

Slnko obehlo  11 8

a s posádkou:

lety  15 9

obehy Zeme  840 310

hodiny pilotov v priestore  2 773 533

Na jar 1973 opúšťa Houston Skylab, prvá kozmická stanica, „maznáčik“ Wernhera von Brauna.

Ak pri všetkých doterajších letoch Apolla sa šetrilo s každým kilogramom hmotnosti - na každý kg užitočného zaťaženia treba 5 180 kg pohonných látok - Skylab ponúka na svoju štvordennú cestu už značnú mieru komfortu, ako ho mohli navrhnúť autori science-fiction. Je 14 m dlhý a 6,60 m široký. Astronauti majú k dispozícii pracovný priestor a spálňu, dokonca aj kúpelňu, napájanú z nádrže s 3 000 l vody. V chladničke je uskladnená tona vybraných potravín. Astronauti majú s Houstonom nielen trvalé bezdrôtové a televízne spojenie, ale výsledky svojich vedeckých úloh môžu odovzdať na Zem aj ďalekopisom. Aby astronauti nemuseli pracovať stále v tom istom odeve, Skylab má skriňu so 60 kusmi odevov.

Čo všetko by som si bol musel vypočuť, keby som v roku 1968 vo svojich Spomienkach na budúcnosť predpovedal tento Skylab na rok 1973!

Prvý lietajúci objekt skonštruovaný pozemšťanmi, ktorý mal opustiť našu slnečnú sústavu, bola americká sonda Jupiter Pioneer 10, ktorá odštartovala v marci 1972 z mysu Kennedy na cestu trvajúcu azda 100 miliónov rokov. Asi po 600 dňoch, začiatkom decembra 1973, mal Pioneer 10 minúť najväčšiu planétu našej Galaxie - Jupitera (obvod rovníka 143 640 km). Svojou hmotou, ktorá je 318-násobkom hmotnosti Zeme, je Jupiter väčší ako všetky planéty našej Galaxie dokopy. Potom má Pioneer 10 križovať dráhu Saturna, Uránu a Pluta a potom našu slnečnú sústavu opustiť.

Už štart tejto takmer 300 kg ťažkej sondy bol senzáciou v technike medziplanetárnych letov. Sonde sa muselo trojstupňovou raketou Atlas-Centaur udeliť zrýchlenie 52 000 km za hodinu, aby sa docielila balistická krivka tesne mimo Jupitera. Tým sa predstihli všetky doterajšie rýchlostné rekordy. Pioneer 10 má na palube jednu technickú novinku, dôležitú pre ďalší vývoj. Pretože v blízkosti Jupitera je slnečného svitu iba 1/27 intenzity ako na Zemi, nebolo možné zabudovať do Pioneera 10 slnečné batérie na hromadenie energie. Tak sa preň po prvý raz skonštruovala malá atómová elektráreň! Reaktory sa poháňajú dioxidom plutónia 238. Vyrobená energia stačí na vysielanie signálu na Zem počas letu dlhého 28 biliárd ( 28 x l0¹⁵) km.

Mňa ani tak nezaujímajú údaje, ktoré bude Pioneer 10 dodávať, také dôležité na začiatku veku skúmania planét.

Platnička zo zlata a hliníka, ktorú viezla na svojej 9 461 biliónov km dlhej ceste sonda Pioneer 10 ako posolstvo cudzím inteligenciám. Autormi tohto kozmického písma sú Carl Sagan a Frank Drake.

Mňa zaujíma doštička zo zlata a hliníka, ktorú má Pioneer 10 na palube. Americkí astrofyzici a exobiológovia Carl Sagan z Cornellovej univerzity a Frank Drake z Astronomického výskumného centra USA presadili u NASA, aby v sonde bola upevnená hliníková pozlátená doštička s rozmermi 15,20 x 29 x l,27 cm s informáciou pre mimozemské inteligencie, ktoré sa azda s Pioneerom 10 stretnú.

Text posolstva nemohol byť napísaný v nijakej nám známej reči, lebo by jej nik stopercentne nerozumel. Sagan a Drake teda vyvinuli znakové písmo, ktoré by podľa ich názoru mohlo byť zrozumiteľné všetkým mysliacim tvorom.

O čom má plaketa informovať?

Odkiaľ Pioneer 10 prichádza? Kto ho vyslal do kozmu? Kedy odštartoval? Ktorá je jeho domovská planéta?

Ako „obraz“, ktorý netreba lúštiť, pretože ho všetky inteligentné bytosti poznajú, bolo na platničke zobrazené Slnko so svojimi deviatimi planétami. Vzdialenosť planét od Slnka sa udáva v binárnych jednotkách. Ak napríklad vzdialenosť Merkúra od Slnka je 10 binárnych jednotiek - vyjadrené 10 10 10 - potom je Zem od Slnka vzdialená 26 jednotiek - (11 0 10). Pretože binárny číselný systém je „rečou“ všetkých logicky vybudovaných počítačov, mohli by tomu cudzie inteligencie najskôr rozumieť, hovoria Sagan a Drake. Vpravo na platničke je vyrytý schematický obrys Pioneera 10 na dráhe Zem-Jupiter. Pred ním stojí nahý muž a nahá žena. Muž dvíha pravú ruku na znamenie mieru. Ľavá polovica plakety ukazuje postavenie Slnka so 14 lúčmi, kozmickými zdrojmi energie, ktoré binárnym zápisom z pozície Slnka majú vyvodiť aj dátum štartu a domov sondy. Ako „kľúč“ na rozlúštenie všetkých oznámení je na ľavom hornom okraji plakety vyrytý atóm vodíka, ktorého štruktúra je zaručene rovnaká vo všetkých svetoch. Takto sa dokonca cudzia inteligencia (ak myslí technicky) môže dozvedieť výšku ženy. Dĺžka vlny atómu vodíka v spektrálnej analýze (ktorá na plakete vychádza zo Slnka symbolicky linkou dlhou 20,3 cm) by znásobila binárnym číslom 10 00, ktoré je vyznačené vedľa ženy a zodpovedá „8“, čiže 8 x 20,3 = 162,4 cm. Tak by bola výška tela Evy na platničke 162,4 cm!

S Dr. Drakom som sa stretol v New Yorku. Pýtal som sa ho, prečo bola hliníková platňa potiahnutá vrstvou zlata.

Povedal: „Teoreticky sa môže sonda vzdialiť 28 biliárd km. Môže byť na ceste aj 3 000 svetelných rokov (svetelný rok je vzdialenosť 9,461 biliónov km, ktoré svetlo prejde za rok). Ak chceme, aby ešte po takom dlhom čase našu plaketu mohol niekto rozlúštiť, musí byť chránená pred koróziou ušľachtilým kovom. Hliník potiahnutý zlatom bol najvhodnejší.“

„Komu sú určené údaje na platničke?“

„Inteligentným tvorom, ktoré možno raz zachytia sondu a podrobia ju dôkladnej prehliadke. Ale už skutočnosť, že sme Pioneeru 10 mohli dať kozmického posla, Sagan a ja oceňujeme ako nádejné znamenie našej civilizácie, zainteresovanej na budúcnosti, ktorá nečaká len na správy z vesmíru, ale aj sama vysiela informácie.“

Podnikanie Sagana a Drakea pokladám za ozajstnú šancu „prihrať“ informácie vedcom na cudzích planétach.

Čo sa však stane, ak táto platnička „zapadne“ do kultúry, ktorá nevie nič o binárnom číselnom systéme a počítačovej technike? Budú sa potom neznámi bratia vo vesmíre dívať na pozlátenú hliníkovú platničku ako na mimoriadny dar bohov z neba, tam vysoko hore? Budú potom naši cudzí bratia azda učiť svoje deti, ako sa dajú podobné „obrazy“ zhotoviť? Budú sa sami prplať s napodobeninami a vystavovať ich vo svojich chrámoch? Budú azda i tam, kdesi vo vesmíre, archeológovia tvrdiť, že ide o rituálne rekvizity? Čo všetko sa ešte dá urobiť z takej platničky z Kennedyho mysu?

Keď vedci roku 1972 posielajú do vesmíru dva nahé tvory nášho druhu, k tomu Slnko, linky a kruhy na lesklej platničke, prečo by vlastne nemohli aj mimozemské tvory, vzdialené od nás 3 000 svetelných rokov, vyslať k nám podobné posolstvá alebo zodpovedajúce im variácie? Ak si položím plaketu z Pioneera 10 vedľa nejakej zlatej platne Inkov a ak kresby porovnám pod lupou, pýtam sa sám seba, prečo sa raz nezačnú pozorovať a skúmať všetky tie kruhy, linky, kosoštvorce, štvorce a bodkované čiary očami ľudí kozmického veku? Možno by sa dokonca dali rozlúštiť.

Nestála by tá námaha za možný úspech?

V Spomienkach na budúcnosť som váhavo ukázal na možnosť toho, že rýchlosť svetla možno nemusí byť bezpodmienečne hornou hranicou zrýchlenia. Táto frivolná narážka sa prešla ľadovým mlčaním, veď predsa každý vie o Einsteinovom dôkaze, že neexistuje nič rýchlejšie ako svetlo. Einstein skutočne dokázal, že svetlo je univerzálna konštanta, ale vo svojom vzorci vzal zreteľ i na faktor „t“, na čas. Faktorom „t“ sa stáva horná hranica rýchlosti relatívnou. Napríklad: Čas v rakete ubieha podľa jej pohybu buď rýchlejšie, alebo pomalšie, vzdialenosti sa menia, a tak sa posúva aj horná hranica rýchlosti.

To nehovorí proti teórii relativity. Ona totiž rozhodne a na všetky časy dokazuje, že teleso, ktoré sa pohybuje pod rýchlosťou svetla s konečným využitím energie, nikdy nemôže prekročiť rýchlosť svetla. Lenže ako je to s nekonečnou spotrebou energie?

Dnes fyzici a astronauti naozaj potvrdzujú, že rýchlosť svetla nie je hornou hranicou akéhokoľvek pohybu.

Profesor Dr. Y. A. Wheeler z univerzity v Princentone v USA, vynikajúci znalec všeobecnej teórie relativity a okrem toho spoluvynálezca vodíkovej bomby, nie je rozhodne nijaký fantasta. Načrtol model „superpriestoru“, v ktorom tak čas, ako aj rýchlosť svetla strácajú svoju hodnotu. Aj keď to znie ako nezmysel: v superpriestore môžu byť kozmické lode bez straty času na každom mieste podľa želania.

Sú teda teoreticky všetky možnosti medzihviezdnych letov vo vesmíre naporúdzi? Možno. Niekedy so subatómarnými časticami tachyónmi, luxónmi a tardyónmi vstupuje do fyzikovho zorného poľa nový svet. Všetky tieto častice sa pohybujú vo svojom „inerciálnom systéme“ rýchlejšie ako svetlo. („Inerciálny“ systém je vzťahový systém, v ktorom nevystupujú nijaké sily zotrvačnosti. Hmotný bod zbavený sily tam zostáva v pokoji alebo v jednosmernom pohybe.) Tachyóny, luxóny a radióny sa tam ustavične pohybujú nadsvetelnou rýchlosťou. Tým pre tieto častice už doterajšie výpočty energie neplatia, lebo sú „od prírody“ rýchlejšie ako svetlo. Náš svet, v ktorom je rýchlosť svetla absolútnou vzťahovou veličinou pre hornú hranicu zrýchlenia, je jeden inerciálny systém. Svet tachyónov, luxónov a tardyónov s ich nadsvetelnou rýchlosťou je druhý inerciálny systém.

Fyzici to dnes vedia, ale astronómovia objavili, že rýchlosť svetla už nie je absolútnou hranicou rýchlosti. Skupina britských výskumníkov z oxfordskej univerzity pod vedením Y. S. Allena a Geoffreyho Endaena sa po mnohoročnom výskume dopracovala k výsledku, že elektromagnetické polia v Krabej hmlovine v súhvezdí Býka sa pohybujú rýchlosťou 600 000 km za sekundu. O tejto po prvý raz zistenej dvojnásobnej svetelnej rýchlosti referuje americký odborný časopis pre fyziku Nature. Ale tieto nové objavy sú iba prvými indíciami pre možnosť nekonečného zrýchlenia.

Ako je to dávno, čo atóm bol identifikovaný ako najmenšia čiastočka s vlastnosťami chemického prvku, a aký starý je poznatok, že každé množstvo látky sa skladá z nepredstaviteľne vysokého počtu atómov? Až v roku 1913 dánsky nositeľ Nobelovej ceny Niels Bohr (1885-1962) svojím modelom atómu položil základy modernej teórie atómu. Dnes sa atómová energia získaná z energie protónov a neutrónov v atómovom jadre už zužitkúva priemyselne. Atómová energia sama môže zabezpečiť zásobovanie sveta energiou. Efektívne využitie tejto prevratnej fyzikálnej myšlienky si ľudstvo s hrôzou uvedomilo, keď USA v novembri 1952 v oblasti Masrshallových ostrovov priviedli k výbuchu prvú vodíkovú bombu. Aj to je produkt atómovej energie, ktorý obrazom „atómového hríba“ ešte zatieňuje mierové využitie.

Tento príklad je veľmi praktickou ukážkou, ako napriek plnému uplatňovaniu fantázie technikov môžu prvé objavy rýchlo viesť k nečakaným výsledkom. Objavením častíc rýchlejších ako svetlo sa nám hviezdy prinajmenšom o kúsok priblížili

Nie je to tak dávno, čo autori utopických románov vyzbrojovali tajomné mocnosti lúčovými zbraňami, ktoré mohli prepaľovať diery do stien, taviť zbrane a premeniť ľudí na prach.

Tieto lúče už dnes existujú. Každé dieťa ich pozná ako laserové lúče. Celé tajomstvo spočíva v zariadení na zosilnenie svetelných lúčov prostredníctvom vynúteného vyžarovania kryštálov. Rýchly technický vývoj už dávno vymenil spočiatku používané rubíny za iné pevné telesá, dokonca za zmesi plynov, ktoré vysielajú nepretržité svetlo. V ohnisku šošovky postavenej do laserového lúča vzniká také mohutné silové pole, že sa vyparia dokonca aj kovy, ktoré sa tavia až pri vysokých teplotách. Úžitok týchto lúčov zameraných na mikroskopicky jemné body slúži nielen na zosilnenie svetla v astronomických ďalekohľadoch a na nerušené bezdrôtové spojenie, ale aj pri výrobe hodiniek, na vŕtanie nepatrných otvorov do tenučkých kovových platničiek. Pri operáciách očí sa nimi „privaruje“ odlúpená sietnica. Nie je nijakým tajomstvom, že sa robia pokusy s laserovými puškami a delami.

A čo keď myšlienka laserových lúčov nie je celkom taká nová?

Vidí sa mi, že text v Druhej knihe Mojžišovej, kap. 17, verš 10-12 ukazuje jednoznačne na použitie laserovej zbrane: „Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka.“

Čo sa stalo?

V bitke proti Amalekovcom víťazil Izrael iba tak dlho, kým mal Mojžiš na končiari vrchu zdvihnuté ruky. Samotné zdvihnuté ruky unaveného vojvodcu by asi neboli „nebezpečné“, aj keď ich podopierali jeho verní. Preto predpokladám, že Mojžiš vo svojich zdvihnutých rukách držal dajaký značne ťažký predmet, ktorý rozhodoval o vojne. Na svojom veliteľskom vrchu videl pred sebou nepriateľské strany. Keď zasiahol Amalekovcov svojou lúčovou zbraňou, víťazili jeho ľudia, keď spustil ruky dolu (a súčasne s nimi lúčovú zbraň), úspešne útočili Amalekovci, bojujúci zastaranými zbraňami. Moju domnienku podporuje 9. verš tej istej kapitoly, ktorý hovorí, že Mojžiš stál na končiari vrchu s „Božou palicou v ruke“! So zreteľom na to nie je logické, že sa bitka obrátila v neprospech Izraelitov, keď unavený Mojžiš nechal svoju lúčovú zbraň klesnúť?

V knihe Späť ku hviezdam som ukázal jeden petroglyf z Veľkonočného ostrova, ktorý predstavuje zvláštnu postavu - napoly rybu, napoly človeka.

Medzitým ma istý technicky rozhľadený čitateľ (Horst Haas) upozornil, že v prípade spomínanej kresby na pôde Veľkonočného ostrova môže pravdepodobne ísť o zobrazenie prúdového motora. Predpokladajme, že na „hlave“ kresby je otvor pre prívod vzduchu. Nasledujúce zúženie by mohlo byť prívodom pohonných látok a vypuklé rozšírenie spaľovacia a tlaková komora so zúžením k výfukovému otvoru, kde plyny získavajú vysokú rýchlosť. Nakreslenej hviezde by sa dalo rozumieť ako symbolu zážihovej iskry. Celá kresba by predstavovala štylizovaný model prúdového motora. „Aj keď kresba celkove nemá úplne aerodynamický tvar,“ píše mi Horst Haas, „ďalšie dôkazy o správaní za letu etc. možno by sa dali odvodiť z presného premerania pristávacích dráh na pláni Nazca.“

Domnievam sa, že archeológovia by sa už konečne mali poradiť so svojimi kolegami z vysokej školy technickej!

Veľkonočný ostrov zostáva územím plným záhad. Tu sa výskum oplatí. Francis Maziére rozpráva vo svojej knihe Phantastique Íle de Paques o vykopávke, ktorá vyniesla na denné svetlo hlavu neznámeho typu. Zatiaľ čo hlavy všetkých sôch sú bez fúzov, túto hlavu ozdobujú fúzy a zložené oči, aké má hmyz (ako je známe z japonských plastík Dogu). Najohromujúcejšie sú dve tyče, ktoré trčia z hlavy. Keby sa niekto domnieval, že ide o nejaké symbolicky mienené formovanie zvieracích parohov, trafil vedľa. Na Veľkonočnom ostrove nikdy neboli zvieratá s rohmi! Ani nijaký praveký sochár so zmyslom pre humor nemal predlohu, podľa ktorej by mohol nejakému mužovi nasadiť rohy. Je takmer pochabé navrávať si, že prehistorickí umelci - bez akejkoľvek fantázie - nevytvárali antény, aké videli u bohov, ktorí k nim prišli z vesmíru

Louis Pauwels a Jacques Bergier sa zmieňujú o tvoroch neľudského pôvodu so znakmi techniky v celkom inom kúte sveta. V pohorí Chu-nan v Číne sa našli v žule reliéfy, ktoré predstavujú tvorov v potápačskom alebo astronautickom výstroji so „sloními chobotmi“. Natíska sa otázka, či tieto choboty neboli dýchacie prístroje. Interpreti týchto nálezov podobnú otázku odmietnu ako absurdnú, lebo týmto tvorom s chobotmi prisudzujú vek 45 000 rokov pred n. 1. Každý z týchto nálezov nás musí znepokojiť, pretože takýto nález čoraz väčšmi upevňuje istotu o pravekej návšteve cudzích astronautov.

Musí sa šuster vždy držať svojho kopyta?

V Dillí existuje starý stĺp zo železa, ktoré neobsahuje ani fosfor, ani síru, a preto ho nemôžu narušiť poveternostné vplyvy. No nemusíme stále opúšťať vylúpený Západ, aby sme sa dostali až k podobným pozoruhodným objavom. V Kottenforste, niekoľko kilometrov západne od Bonnu, stojí železný stĺp, ktorý tunajší obyvatelia, ako píše Dr. Harro Grubert z Kolína, odpradávna volajú železným mužom. Železný stĺp vyčnieva 1,24 m nad zem, ale podľa rozličných odhadov a meraní magnetického odporu má trčať 28 m hlboko v zemi.

Kus vyčnievajúci zo zeme vykazuje ľahké povrchové zvetranie, ale na počudovanie nijaké stopy po hrdzi. Stĺp sa objavuje po prvý raz v jednej listine zo 14. storočia ako označenie hranice obce. V bezprostrednej blízkosti železného stĺpa je vybudovaný celý systém kamenných chodieb i so zvyškami rímskeho vodovodu. Lenže tento vodovod nevedie zvyčajným smerom Eifel-Bonn alebo Eifel-Kolín, ale, čuduj sa svete, mieri v pravom uhle k stĺpu. Dodnes nikto nevie, čo si s tým štvorhranným stĺpom počať, a v tomto kraji o železe vedia všeličo. Nechceli by si metalurgovia niekedy nájsť čas a pri dajakej ceste do Indie preskúšať, či železný stĺp na nádvorí chrámu v Dillí nie je rovnako legovaný ako ten zvláštny stĺp v Kottenforste? Z takéhoto poznatku môžu vyplynúť dôkazy o veku oboch stĺpov, pretože pokladám za absurdné vidieť v tomto „železnom mužovi“ „hraničnú značku“ akejsi dediny. Prečo by potom mal takýto železný stĺp trčať 28 m hlboko v zemi? Veď aj stredná Európa mohla byť cieľom „návštev bohov“ a potom by „železný muž“ už dostal svoj zmysel

Aj v Salzburgu majú jednu raritu. Johannes von Buttlar sa pýta: „Kto rozlúšti tajomstvo kocky Dr. Gurltsa? Tento veľmi zvláštny útvar sa našiel v kuse uhlia z treťohôr, v ktorom bol uzavretý mnoho miliónov rokov. Táto takmer presná kocka sa našla roku 1885. Okolo jej stredu sa ťahá hlboký zárez a dve paralelné plochy boli zaoblené. Bola to uhlíkovo-niklová oceľ a vážila 785 g. Mala príliš nepatrný obsah síry na to, aby sa dala pokladať za pyrit, ktorý sa občas vyskytuje v pozoruhodných geometrických útvaroch. Vedci sa nikdy nevedeli zjednotiť v názore na pôvod kocky. Bola uložená v Salzburskom múzeu až do roku 1910 a potom zvláštnym spôsobom náhle zmizla. Záhada nad záhadu!“

Ak kocka mala treťohorný pôvod, môžem sa len opýtať: „Poznali opice technológiu ocele?“

Vo Fisherovom kaňone v Nevade sa našiel v jednej uhoľnej vrstve odtlačok topánky. Odtlačok podrážky je taký zreteľný, hovorí Andrew Thomas, že sa dokonca dajú rozoznať stopy hrubej nite. Vek tohto odtlačku sa odhaduje na 15 miliónov rokov. „Človek sa objavil až po ďalších 13 miliónoch rokov. Inými slovami, primitívny človek sa vynoril podľa všeobecne platného názoru pred 2 miliónmi rokov a obuv začal nosiť až pred 20 000 rokmi! Môže to byť odtlačok topánky?“

Otázku môžem zodpovedať tiež len domnienkou. Buď si opice vyrábali obuv a plietli topánky (ale potom by predajná láska nebola najstarším remeslom na svete), alebo sa pred miliónmi rokov prechádzali po Zemi bytosti, ktoré už poznali obuv ako účelnú ochranu nôh

Roku 1972 anglický archeológ profesor Walter Bryan Emery našiel v podzemnej chodbe pri Sakkáre v Egypte úlomok vápenca. Keď ho bádateľ opatrne rozobral, objavila sa soška slnečného boha Osirisa. Profesor náhle pocítil bolesť v tele a zrútil sa. Srdcový infarkt. O dva dni zomrel v jednej káhirskej nemocnici. Bola to už dvadsiata obeť „kliatby faraónov“.

Aké dosiaľ neznáme sily môžeme tušiť za týmito tajuplnými úmrtiami, ktoré sú bez výnimky doložené dôkazmi?! Nemôžu tu pôsobiť doteraz nezistené formy energie, len čo sa človek dotkne prekliatych pozostatkov?

Takáto úvaha dostane pomerne pevný základ, keď vieme, že až v dvoch posledných rokoch pomocou röntgenových lúčov sa zistili zvláštne predmety v múmiách, uložených od počiatku 20. storočia v Káhirskom múzeu. United Press International publikoval správu vedúceho skupiny archeológov Jamesa Harrisa z Ann Arboru v štáte Michigan: Na tele Setiho I. (+ 1343 pred n.l.) röntgen odhalil na ľavom predlaktí sväté oko. Thutmose III. (+1447 pred n.l.) má na ľavom predlaktí nejaký technický predmet, ktorý bádatelia označili ako zlatú brošňu. Kráľovná Notmet má na prsiach 4 maličké sošky a oválny kameň. Všetky tieto „prídavky“ doteraz nikto nevidel, pretože múmie sú pokryté hustou čiernou živičnou pastou. Až röntgen odhalil tieto technické predmety, ktoré sa iste objavia v archeologickej literatúre ako „obyčajné šperky“. Ako informuje James Harris, káhirské úrady sa doteraz nerozhodli, či sa objavené drahocenné a dosiaľ neznáme nálezy môžu z múmií vybrať. Bolo by žiaduce, aby sa tento výskum mohol uskutočniť všetkými technickými prostriedkami. Možno veda rozlúšti otázku, prečo sa také malé predmety inštalovali do vnútra tiel, ktorých orgány boli odstránené Možno dokonca odhalia kliatbu faraónov

Keď faraóni stavali na Níle pyramídy, dejiny Európy sa ani nezačínali. Prvé európske „stavby“ vznikli z megalitov. Najznámejšie z nich v Stonehenge v Anglicku sú cieľom turistov z celého sveta. Profesor Alexander Thom z Oxfordu, ktorý preskúmal takmer 400 takýchto megalitických stavieb, objasnil novinám Welt am Sonntag: „Človek mladšej doby kamennej mal takmer neuveriteľné vedomosti z astronómie a geometrie.“ Thom prišiel na to, že niektoré z týchto stavieb boli výbornými mesačnými observatóriami a že „ľudia doby kamennej mohli vopred vyrátať výsledky, ktoré dnes dodávajú počítače“. Tak ľudia mladšej doby kamennej (4000-1800 pred n.l.) mohli denne vyratúvať bod východu Mesiaca až na minimálne odchýlky oblúkových sekúnd. O 3 000 rokov sa museli tieto stratené vedomosti znovu objavovať. Tieto zistenia sa zhodujú so správami profesora Dr. Rolfa Müllera, ktorý dokázal, že ľudia doby kamennej orientovali svoje megalitické stavby podľa súhvezdí.

Ako sa dajú zlúčiť naše školské vedomosti o ľuďoch z mladšej doby kamennej, ktorí sa práve naučili prevrtávať kamene, aby si mohli zhotoviť kamenné sekery a brúsiť prvé nože z pazúrika a obsidiánu, ktorí práve začínali chovať domáce zvieratá a pestovať úžitkové rastliny a opustili jaskyne, aby si stavali primitívne obydlia, s úspechmi takej rozvinutej kultúry? Mali tí tupí obyvatelia jaskýň takých veľmi múdrych učiteľov? A ak mali, odkiaľ asi prišli?

Opäť a opäť narážame na takéto nezrovnalosti! Mnoho tisíc rokov vo všetkých tropických a subtropických oblastiach našej Zeme sú banány známe ako chutná potrava. Indická povesť hovorí o „zázračnom kandali“ (banánovom húští), ktorý na našu planétu priviezli „manu“, najvyšší duchovia a ochrancovia ľudstva z akejsi inej hviezdy a tá bola vo vývoji oveľa vyspelejšia ako naša Zem. Ale banánové húštie alebo strom vôbec neexistuje. Banánovník je jednoročná rastlina, ktorá sa nerozmnožuje semenami (pretože ich nemá), ale výhonkami. Takto videný banán je problémom. Nachádza sa i na tých najosamelejších ostrovoch Tichomoria.

Archeológovia pomenovali túto zvláštnu bytosť z Tulumu v Mexiku, ‚Včelí boh‘. Zvláštna včela!

Ako „vznikla“ táto úžitková rastlina taká dôležitá pre výživu ľudstva? Ako to, že putovala okolo Zeme, keď nemá nijaké semená? Priviezli ju so sebou „manu“, o ktorých hovorí indická legenda, z inej hviezdy ako potravu?

Na trstinových ostrovoch jazera Titicaca v Bolívii žijú Indiáni Uru, ktorí o sebe tvrdia, že ich rod je starší ako Inkovia, že existovali ešte pred To-Ti-Tu, otcom nebies, ktorý stvoril bielych ľudí. Urovia skalopevne tvrdia, že neboli ľuďmi, pretože mali čiernu krv a žili vraj už vtedy, keď Zem bola ešte v temnotách. Nie sme ako iní ľudia, lebo sme prišli z inej planéty. Tých niekoľko Uruov, čo ešte zostali, sa vyhýba akémukoľvek styku s okolitým svetom. Pyšne a tvrdošijne obhajujú svoje iné bytie ako dedičstvo, ktoré si priniesli so sebou z inej planéty

Dr. Alexander Marshack z Peabodyho archeologického múzea v Harvarde preskúmal mnoho tisíc kostí, kusov slonoviny a kameňa, ktoré mali rovnaké vzory. Bodka, kľukaté čiary, kruhy. Až doteraz sa hovorilo, že ide o ozdoby. Marshack hovorí: „Vidí sa mi, že ide skôr o nejaké písmo, ktoré sprostredkuje záznamy o mesačných fázach a hviezdach. Všetky porovnané objekty pochádzajú z čias 30 000-10 000 rokov pred n.l.“

Čo to má zasa byť? Prečo sa ľudia doby kamennej namáhali s astronomickými kresbami? Hovorí sa predsa, že mali plné ruky práce s tým, aby si obstarali dostatok potravy vo vytrvalých lovoch. Kto ich učil podobnej práci? Dal im niekto návod na pozorovania, ktoré boli vysoko nad ich „úroveň“? Robili si poznámky pre nejakú očakávanú návštevu z kozmu?

Aj táto nepekná bytosť s dvoma bombami sa v literatúre označuje ako ,Včelí boh’.

V chráme fresiek v Tulume v Mexiku archeológovia (Redfield, Landa, Cogolludo, Roys) odhalili - takmer sa to tu ostýcham napísať - včelích bohov! Z literatúry nie je nič zrejmé o včelom štáte a jeho zriadení, je tam iba zmienka o tom, že Ah-Muzencab boli veľké včely, ktoré ovládali tie ostatné. Reliéf včelieho boha nemá, pravdaže, ani najmenšiu podobnosť s včelami. Tvor (určite to nie je nijaká včela) leží na bruchu vzopretý na ramenách, človek by mu dal do rúk najradšej riadiacu páku. Jeho obuté nohy akoby obsluhovali pedále. Okolo včelieho boha sa to len tak hemží technickými detailmi, čo sa do nijakého včelieho úľa nehodia. Nájde sa jeden jediný človek, ktorý nemá na očiach klapky a bol by ochotný rozpoznať v tomto tvorovi včelieho boha? Keby tak vysoko umelecky nadaní Mayovia chceli, pričarovali by archeológom takého včelieho boha, že by tým múdrym pánom jeho bzukot znel v ušiach ešte dnes.

V Codexe Tro-Cortesianus v Madride je tiež jeden včelí boh. Ten nepekný tvor leží opäť na bruchu, podopiera sa rukami, na chrbte má dve bomby klasického formátu, opatrené širokými pásmi a zapaľovacou šnúrou. O madridskom včelom bohu sa povie bez opýtania: To predsa nie sú nijaké bomby, to sú včelie krídla! Odkedy včelie krídla vyzerajú ako bomby? Aby som bol úprimný, je mi celkom nejasné, prečo včelí bohovia vyzerajú v literatúre o Mayoch ako technické monštrá!

Dr. Carl Sagan pred niekoľkými rokmi navrhol, aby sa z našej susednej planéty Venuše stala planéta spôsobilá na obývanie ľuďmi tak, že by sa do horúcej atmosféry Venuše nafúkalo z kozmických lodí niekoľko sto ton modrej algy (riasa sinavá, Cyano Phyceae). Táto riasa je taká odolná, že ani horúčava jej neuškodí. Má schopnosť veľmi rýchlo sa rozmnožovať vo veľkom množstve a vytvárať kyslík až v nepríjemnej hojnosti. Sagan vychádza z toho, že kyslík obohatí atmosféru Venuše a povrch planéty sa ochladí, takže pri rýchlom striedaní búrok a dažďov by sa jej pôda zúrodnila.

Zdá sa, že astrofyzik Sagan je na správnej ceste. V Transvaale v Južnej Afrike sa našli v usadeninách starých 3,5 miliardy rokov najstaršie dokázateľné zvyšky živých tvorov na Zemi. Ich stupeň vývoja zodpovedá dnes žijúcim riasam sinavým. Pred 3,5 miliardami rokov však na našej planéte nebol nijaký organický život. Paleontológ H. D. Pflug z univerzity v Giessene predpokladá, že život je starší ako Zem.

Bola azda napokon - možno sa predsa takto spýtať - naša modrá planéta tiež preparovaná dodaním riasy sinavej pre budúci život a osídlenie? A kto uviedol do chodu tento biologický proces premeny?

V uplynulých rokoch americko-iránsky tím uskutočňoval vykopávky v Tepe Jahja, 250 km južne od Kermanu. Obyvatelia opustili Tepe Jahja niekedy okolo zmeny letopočtu. Manželia C. C. a Martha Lamberg-Karlovsky, obaja antropológovia, našli množstvo umeleckých predmetov z bronzu obsahujúceho arzén z čias najmenej 3500 rokov pred n. 1. Priznaným materiálom pre bronzovú dobu - medzi mladšou dobou kamennou a železnou - bola meď, zinok a olovo. Arzén sa vyskytuje v prírode v črepinovom kobalte alebo v spojení s inými prvkami v rozličných mineráloch. Sotva si možno predstaviť, ako primitívi extrahovali arzén na legovanie bronzu. No ak pre starých tavičov bronzu sa usporadúvali pokračovacie vzdelávacie kurzy, potom treba hľadať majstra, ktorý ich viedol

V rodine Springensguthovcov v San Salvadore som videl mayskú misu, na ktorej bola vypálená mayská žena s leteckým prístrojom pripevneným na chrbte. Postava má okolo bokov veľmi široký pás a na ňom sú upevnené prístroje. Podobná postava zdobí jednu vázu v Tureckom múzeu v Istanbule. V Americkom múzeu v Madride stojí váza, ktorá patrí do kultúry Nazca. Kresba na 17 cm vysokej a 8 cm širokej váze sa líši vlastne iba tým, že je na nej zobrazená materská bohyňa, astronautka, ktorá je v drieku obopnutá širokým pásom. Plecia a stehná má omotané dvoma popruhmi. Bohyňa nesie na chrbte ako samozrejmú rekvizitu svoj lietajúci agregát. Spomienka na lietajúce prístroje pre jedného, Rocket-Bells, zanechala, ako sa zdá, svoje hojné stopy po celej zemeguli

Profesorka Ruth Reynová na príkaz Úradu pre letectvo a kozmonautiku USA vypracovala správu, ktorá sa opiera o výklad indických sanskritských textov. Podľa údajov Dr. Reynovej Indovia štartovali do vesmíru okolo roku 3 000 pred n.l., aby sa na Venuši zachránili pred hroziacou potopou. Tieto sanskritské texty rozlúštili na univerzite v Pandžábe

Čuvaši - tatársko-fínsky národ v Rusku, ktorý žije na oboch brehoch strednej Volgy - má dnes ešte asi l,5 milióna príslušníkov. Hovorovým jazykom je samostatná vetva turečtiny. Brazílsky jazykovedec a bádateľ Lubomir Zaphyrof, ktorý sa zaoberá jazykom Inkov, zistil, že ešte dnes sa v čuvaštine používa asi 120 výrazov zložených zo slov Inkov. Dajú sa presne vyjadriť asi 170 jednoduchými čuvašskými slovami. Zaphyrof hovorí, že sa zachovali najmä slová z mytológie Inkov.

Niekoľko príkladov:

Wiracocha = dobrý duch z vesmíru

Kon tiksi ilia Wiracocha = vládca najvyššieho pôvodu, trblietajúci sa ako blesk, dobrý duch z vesmíru

Chuwaš = boh svetla

UNESCO-Kurier z roku 1972 referuje o senzačných nálezoch amerického archeológa Mansona Valentina a potápača Dimitri Rebikoffa bezprostredne pri pobreží bahamských ostrovov Bimini a Andros. Pod vodou narazili na osadu s múrmi dlhými 70 až 250 m. Stavby ležiace viac ako 6 m pod hladinou sa rozprestierajú na ploche asi 100 km². Sú tam paralelné múry dlhé viac ako 600 m. Zistená hmotnosť jedného 5 m dlhého kameňa je 25 ton. Vedci z univerzity v Miami odhadujú vek stavieb, meraný podľa metódy C-14, na 7 000-10 000 rokov pred n.l. Podľa doterajších archeologických údajov v čase, keď stavby pod vodou vznikli, nemohli vzniknúť ani pyramídy v Gíze a sumerský Epos o Gilgamešovi ešte „nežil“. Rebikoff je presvedčený, že všetky fantastické domnienky, ktoré sa v súvislosti s bahamskými stavbami môžu vysloviť, sa v skutočnosti ďaleko prekročia, len čo sa nálezy dôkladne preskúmajú. Niektoré základy siahajú až do hĺbky 80 m!

Lokalizovala sa v Atlantiku Atlantída? Mňa by to neprekvapilo

Dr. John Lynde Anderson zo Chattanoogy v štáte Tennessee na jednom zasadaní chemikov v Los Angeles vyhlásil, že jeho pokusy s rádioaktívnym izotopom uhlíka C-14 vykazujú odchýlku od uvádzaných dát. Aby si bol istý, zopakoval pokusy s rozličným vybavením na stovkách organických predmetov, lenže výsledky u rovnakých objektov boli rozdielne.

Pre archeológov však na určenie veku stále platí metóda C-14 ako jedine spasiteľná. Ako niekto môže byť taký slepý a taký tvrdohlavý?

Severne od Fairbanksu na Aljaške a v údolí Yukonu sa v posledných rokoch pri ryžovaní zlata z hĺbky zeme vysokotlakovými pumpami a bagrami vyťažili zmrznuté dlhosrsté mamuty. Ich zamrznuté žalúdky obsahovali lístie a trávu, ktorú zvieratá práve zožrali. Mladé zvieratá ležali vedľa dospelých, mláďatá pri matke. Archeológ profesor Frank C. Hibben z univerzity v Novom Mexiku povedal: „Také množstvo zvierat jednoducho nezahynie naraz prirodzeným spôsobom!“ Podľa vyšetrenia zvieratá museli zahynúť zo dňa na deň a ihneď zmrznúť, ináč by sa boli ukázali aspoň minimálne stopy rozkladu. Okrem toho sa neďaleko Fairbanksu našlo l 766 čeľustí a 4 838 kostí z predpriehlavku zvláštneho druhu bizóna.

Kto tu usporiadal poľovačku na vysokú? Aká bola príčina takej zmeny podnebia, že počas niekoľkých hodín zamrzli práve sa pasúce zvieratá?

Keď som si 8. novembra 1968 pred hotelom Tádž Mahál v Bombaji najímal auto na cestu južným smerom do Kanheri neďaleko malabarského pobrežia, dal som sa zlákať turistickou atrakciou. Chcel som vidieť 87 skalných jaskýň označených v sprievodcoch ako Skalný chrám. Ale keď som prechádzal cez 15m vysoké katakomby, už vtedy mi bolo jasné (skôr ako som niečo vedel o jaskyniach pod Ekvádorom a Peru), že tieto jaskyne, razené prevažne v žule, ktoré ako kompletné domy prechádzajú do niekoľkých poschodí, museli slúžiť na celkom iné ciele ako na náboženské ceremónie. Pred zbožňovaniahodnými bohmi netreba predsa utekať pod zem a obetovať na oltároch v jaskyniach! Takéto mohutné stavby si stavajú tvory, ktoré hľadajú ochranu pred násilím. Na stenách farby antracitu, niekedy lesklých a meňavých, plastické diela predstavujú Šivov život (v sanskrite = veriaci). Šiva, symbol ničenia a spásy, tvorí s Brahmom - silou, ktorá tvorí svety - a Višnom, ktorý sa uvádza už vo Vedách ako „všetkoprenikajúci“ - indickú trojjedinosť, Trimurti. Prechádzal som cez obrovské siene, čudoval som sa a žasol som nad stopami, ktoré boli vo vyrúbanej žule na pilieroch, a nad majstrovskými reliéfmi. Musel som si opäť raz vypočuť, že čas vzniku tohto neuveriteľného stavebného diela je sporný, ale vedci rozličných disciplín predpokladajú, že ho postavili džainovia, stúpenci náboženstva, ktoré vzniklo pred budhizmom pol tisícročia pred n.l. Dôvody na túto titanskú stavbu možno opäť nájsť v mýtoch a legendách. A tie rozprávajú o synoch bohov, ktorí podľahli vo vojne s Kurusmi, najstarším národom na západe strednej Indie, a uchýlili sa do jaskynných pevností. Džainovia v sanskrite znamenajú „víťazi“. Neboli nakoniec tí, ktorí vo vojne zdanlivo prehrali, predsa len víťazmi, lebo boli dosť múdri a včas sa stiahli do pripravených jaskýň? Keďže indická mytológia o tom hovorí dosť dôrazne, domnievam sa, že jaskyne boli vyrazené do skál preto, aby poskytli žijúcim ochranu pred mocnými, čo ich ohrozovali z vesmíru, z neba.

Súkromný vedec Dr. Bernhard Jacobi vo svojej knihe Keď bolo ešte veľa bohov poukazuje na najväčšie indické skupiny podzemných priestorov so 150 jaskyňami v Džunnare na plošine Dekhan, na 27 jaskýň v Adžante a 33 v Ellóre.

Ponúkam úvahu, pre ktorú som v tejto knihe podal niekoľko indícií:

V neznámych časoch v hlbinách Galaxie došlo k vojne medzi inteligentnými tvormi podobnými človeku.

2. Tí, čo vojnu prehrali, sa zachránili v kozmickej lodi.

Pretože poznali spôsob myslenia víťazov, nastražili „pascu“, lebo nepristáli na planéte „ideálnej“ na ich existenciu.

4. Porazení si vybrali planétu Zem, ktorá bola v porovnaní s ich domácou planétou prijateľná, ale určite neponúkala ideálne podmienky. Porazení nosili v novej atmosfére ešte veľa rokov plynové masky, aby sa prispôsobili novej pozemskej zmesi vzduchu (preto na jaskynných maľbách prilby, choboty, dýchacie mušle atď.).

5. Zo strachu pred prenasledovateľmi vybavenými všetkými technickými prostriedkami sa prenasledovaní zahrabali do zeme, a tak vznikli tunelové systémy.

6. Na totálne oklamanie protivníka si zriadili na piatej planéte našej slnečnej sústavy (čiže nie na Zemi!) technické zariadenia a vysielače, ktoré vysielali kódované správy.

Víťazi im sadli na lep: piatu planétu brutálne zničili. Gigantická explózia rozdrvila planétu, časti jej hmoty sa rozleteli do pásu asteroidov. (Pohľad na mapu našej slnečnej sústavy nás poučí, že medzi dnešnou štvrtou a piatou planétou - Marsom a Jupiterom - je „neprirodzená“ medzera 480 miliónov km. Táto medzera však nie je „prázdna“, nachádzajú sa v nej státisíce väčších a menších úlomkov kameňa, ktoré sa označujú ako „pás asteroidov“. Astronómovia od počiatku ľudského myslenia hádajú, prečo a ako mohla medzi Marsom a Jupiterom „explodovať“ planéta. Ja sa odvážim tvrdiť: planéty „neexplodujú“ samy od seba, „niekto“ ich priviedol k výbuchu.

Víťaz sa domnieva, že protivníka zničil. Stiahne svoje kozmické lode na domovskú planétu.

Zničením piatej planéty sa pomery síl v našej slnečnej sústave prechodne dostali do zmätku. Zemská os sa vychýlila o niekoľko stupňov. Následkom boli veľké záplavy. (Povesti o záplavách a o potope nachádzame u všetkých národov sveta.)

l0. Porazení vychádzajú zo svojich prvotriedne vybudovaných katakomb a začínajú na Zemi vytvárať novú civilizáciu. Na základe vedomostí z molekulárnej biológie „stvoria“ z opíc (ktoré sú poruke) človeka podľa obrazu svojho (genetický kód, povesti o stvorení človeka, sľuby „boha“ Abrahámovi a iné, jeho potomkov bude tak veľa ako hviezd na nebi atď.).

11. Bývalí porazení, teraz neobmedzení páni, a preto bohovia, zisťujú, že vzostup a rozvoj ľudskej rasy napreduje príliš pomaly. Presne vedia, že nimi stvorené bytosti sú „božské“, ale želajú si plynulejší pokrok, (l Mojž, 11, 6): „Toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť.“ Bohovia vo svojej netrpezlivosti sú často prchkí, ľahko trestajú a ničia exemplárne a na povzbudenie tých, čo prežili - nespokojencov a všetkých, ktorí sa neriadia danými biologickými zákonmi. Bohovia nemajú nijaké „morálne“ zábrany pred takzvanými očistnými akciami, lebo sa ako stvoritelia človeka cítia zodpovední za budúci vývoj.

12. Ľudia sa však boja bohov a ich trestných expedícií, tým skôr, že to už nie sú bohovia z prvej generácie. Sú to ich synovia a dcéry, ktorí sa nazdávajú, že sa už ako ľudia asimilovali. (Doklad: Mytológie božských rodín).

13. Neraz sa celé skupiny ľudí z veľkého strachu pred božskými súdmi začali zakopávať. Tieto skupiny ľudí možno ešte disponovali nástrojmi, ktoré si zhotovovali pod vedením bohov, nástrojmi, ktorými sa ľahšie opracovával kameň, ako si to dnešní archeológovia vedia predstaviť.

14. Dnes sa na našej zemeguli naozaj nachádza čoraz viac obrovských podzemných sídlisk, ktoré však nie sú identické so systémom tunelov v Ekvádore a v Peru. Tieto ustavične odkrývané podzemné ľudské mestá sú jednoznačne dielom mnohých rúk - neboli vybudované dokonalými technickými prostriedkami, ako je napríklad tepelný vrták. Takéto ochranné štôlne, ktoré si ľudia zhotovovali zo strachu pred „záhubou z vesmíru“, sa nachádzajú napríklad:

v San Augustíne v Kolumbii: sú to podzemné siene so spojovacími chodbami;

v Cholule v Mexiku: kilometre dlhé labyrintové chodby s podzemnými chrámovými halami;

v Derinkuyu v Anatólii, Turecko: podzemné mesto s viacposchodovými „domami“ a veľkými zhromažďovacími priestormi.

Keď si ľudia, naši predkovia, budovali s nekonečnou námahou a silou svojich rúk ochranné zariadenia pod zemou, nerobili to ani pre svoje potešenie, ani na ochranu proti divej zveri, ani na slávu svojich náboženských ideálov. Nerobili to ani zo strachu pred dajakými cudzími dobyvateľmi. Podobné práce s jednoduchým náradím a hrubou ľudskou silou trvajú roky. Cudzí dobyvatelia - by mohli ľahko prinútiť takých naivných obrancov, aby sa vzdali. Stačilo by, aby sa im jednoducho posadili pred vchody do jaskýň, uzavreli ich, a tým ich vyhladovali.

16. Domnievam sa, že pre podzemné stavby vybudované ľudskou rukou je iba jeden dôvod, a to: strach pred útokmi zo vzduchu! Lenže kto mohol týchto ľudí napadnúť zo vzduchu? Len bohovia, o ktorých vedeli z rozprávania a ktorí už raz pradávno prišli na návštevu.

Teraz ponúkam za tieto odvážne predpoklady svoju hlavu každej kritike. Už som si na to zvykol.

Kritika a pohŕdanie na mňa nemohli padať zlovestnejšie ako po mojom citáte Ezechielovho textu v Spomienkach na budúcnosť. Musím ho tu zopakovať. V Knihe proroka Ezechiela sa uvádza: „Stalo sa v tridsiatom roku, štvrtý (mesiac), piaty deň mesiaca, keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie Videl som teda: Hľa, od severu prichádzal búrlivý vietor, veľký oblak a blčiaci oheň, okolo ktorého bola žiara, a z jeho stredu - zo stredu ohňa - čosi ako výzor lesklého kovu. Zo stredu tohto však podoba štyroch bytostí. Toto bol ich výzor: Mali podobu človeka, každá mala štyri tváre a každá štyri krídla. Ich nohy boli rovné, chodidlo ich nôh ako chodidlo teľaťa, a leskli sa ako výzor lešteného kovu Pozeral som sa na bytosti a hľa, na zemi pri bytostiach - pri všetkých štyroch - bolo po jednom kolese. Výzor kolies a ich sústava bola ako výzor chryzolitu; všetky štyri mali rovnakú podobu, vyzerali a boli zostrojené tak, akoby bolo koleso uprostred kolesa. Keď išli, išli na svoje štyri strany, pri pohybovaní sa neobracali. Ich bahry mali výšku a vzhľad! Ich bahry, na všetkých štyroch, boli dookola plné očí. Keď bytosti išli, hýbali sa kolesá popri nich, keď sa bytosti zdvihli zo zeme, kolesá sa zdvihli! riekol mi: Syn človeka, postav sa na nohy, chcem s tebou hovoriť.“ (Ez l, 1-7, 15-19, 2,2)

V tomto Ezechielovom texte, ktorý som vo výňatkoch opakoval, som zhrnul niekoľko otázok formulovaných so znalosťou našej dnešnej kozmickej techniky. Bolo to tak presne vyjadrené, že v interpretácii sa nebolo možné mýliť. Koľko kritiky a výsmechu som musel znášať pre svoj moderný výklad biblického textu!

28. marca 1972 som mal v Hunstville v USA rozhovor s Josephom F. Blumrichom. Inžinier Blumrich, rodený Rakúšan, pracuje už 14 rokov v NASA. Je šéfom oddelenia projekčnej konštrukcie, v ktorom sa na rysovacích doskách navrhujú a detailne preratúvajú budúce kozmické stanice. Blumrich sa napríklad zúčastnil na konštrukcii posledného stupňa rakety Saturn a plánuje budúcu orbitálnu stanicu, v ktorej zostane niekoľko astronautov v priestore celé týždne.

V júli 1972 dostal od NASA vyznamenanie Exceptional Service Medal za svoje práce na Saturne a Apolle. Je to vyznamenanie, ktoré dostalo iba málo ľudí v NASA.

„Vy ste sa vo svojom voľnom čase zaoberali víziami proroka Ezechiela. Ako sa k tomu dostane muž vo vašom postavení?“

„Aby som to povedal celkom bez obalu, z protestu. Čítal som vašu knihu Spomienky na budúcnosť s prezieravým prístupom človeka, ktorý od začiatku vie, že to všetko nesedí. V množstve materiálu, ktorý uvádzate, som našiel v technických opisoch Ezechielovho proroctva odbor, do ktorého by som mohol, ako sa vraví, hovoriť, lebo som sa väčšiu časť svojho života zaoberal konštrukciami a výpočtami lietadiel a rakiet. Vzal som teda Bibliu, aby som si prečítal celý text, a bol som si istý, že vás v niekoľkých minútach vyvrátim a vybavím. Nemohli ste, jednoducho nesmeli ste mať pravdu! Pri starostlivom čítaní však moja istota bola zakrátko otrasená. Medzitým sa z niekoľkých minút stal dlhý čas intenzívneho spôsobu trávenia voľného času, v ktorom vypracúvam detaily a dokazujem to, čo som objavil v prvých hodinách.“

„Zahrnuli ste do svojich úvah aj osobu proroka Ezechiela?“

„Samozrejme. Z troch hľadísk: s ohľadom na jeho osobnosť všeobecne, na jeho kvalitu ako spravodajcu a napokon na jeho spoluúčasť na opisovaných udalostiach. Jeho osobnosť ovplyvňuje všeobecné hodnotenie jeho správy. Ako reportér mal vynikajúce pozorovacie schopnosti. Ako účastník nám pomáha zodpovedať otázku: Bol sám stredom udalosti? A pretože nebol, je tu ďalšia otázka: Prečo nebol?“

„Až doteraz sa v Starom zákone opisované stretnutia Boh - človek, ktorých sprievodnými javmi boli vždy dym, hluk, oheň, blesk, zemetrasenie, označovali ako ,ideogramy’. Pokladáte po vašom štúdiu Ezechiela za možné, že mohlo dôjsť k stretnutiu medzi ním a cudzími inteligentnými bytosťami? Ak áno, na základe ktorých hlavných indícií?“

„Odpoveď na vašu prvú otázku je jednoznačná: Áno! So slovom ‚indícia’ však nesúhlasím. Celkový vzhľad kozmickej lode, ktorú Ezechiel opísal, sa dá vyvodiť z jeho správy. Ako inžinier môžem celkom nezávisle od správy prerátať a rekonštruovať letecký prístroj takejto charakteristiky. Ak sa potom zistí, že výsledok je možný nielen technicky, ale že je dokonca v každom ohľade veľmi dômyselný a dobre premyslený - v Ezechielovej správe sa nájdu dokonca detaily a postupy dokonale sa zhodujúce s technickým výsledkom - potom sa už nedá hovoriť len o indíciách.“

„Viem, že ste o svojich úvahách a prepočtoch údajov proroka Ezechiela napísali knihu*“. Dajú sa podľa vašich prepočtov urobiť závery o rozmeroch a technickom know-how?“

„Na moje vlastné prekvapenie to bolo možné dosť presne. Takéto porovnanie sa v počtovej časti urobí parametricky - práve kvôli počiatočnej neistote, to znamená, že mnohé dôležité veličiny sa budú stupňovito obmieňať. K tomu je, pravdaže, nevyhnutná extrapolácia podľa dnešného stavu techniky, ktorá spočíva čiastočne na teoreticky známych možnostiach a čiastočne na odhadnutých hodnotách. Zistil som, že Ezechielova medziplanetárna loď má vierohodné rozmery a zaraďuje sa do takého stupňa techniky, ktorý dnešné ľudstvo dosiahne až o niekoľko desaťročí.“

„Nechcel by som predbiehať výsledky vašich výskumov, ale som, prirodzene, zvedavý, či nakoniec nezostali ešte nejaké otvorené otázky. Mohli by ste menovať aspoň dve?“

„Rád. Jedna otázka sa týka dvoch do určitej miery rovnakých možností: obsahuje správa zmes ,pravých’ videní a skutočných udalostí, alebo uvádza iba reálne pozorovanie? Druhá otázka sa týka skutočnej polohy chrámov, ku ktorým Ezechiel letel. Ani jedna z oboch naznačených možností sa nemôže uvádzať do súvislosti s Jeruzalemom. Zistenie skutočného miesta by bolo prirodzene veľmi dôležité.“

„Či viete, milý pán Blumrich, že svojimi logickými výpočtami a úvahami budete šokovať znalcov Starého zákona, a nielen ich?“

„Šok je určite nevyhnutný. Dúfam však, že dĺžka tohto šoku sa dá zredukovať na minimum tým, že moja kniha bude obsahovať všetky technické údaje, ktoré som použil na prepočty a na rekonštrukciu. Podávam výsledky v plnom rozsahu. Kto o tom pochybuje, môže si moju prácu preskúšať alebo dať si ju preveriť. Prepočty nevyžadujú veľkú prácu a už tým by sa mal ten najväčší šok prekonať. Nijaké iné východisko jednoducho nie je. Prirodzene, potom bude musieť nasledovať ešte ďalší čas adaptácie na viacerých úsekoch.“

Tu sa mi konečne splnilo moje vysnené želanie. Vynikajúci technik moje úvahy s príslušnými dokladmi vzal za slovo. Chcem, aby moje podnety na zamyslenie dráždili na protest, ako to bolo v Blumrichovom prípade. No chcel by som tiež, aby vedci, ktorí sú často takí domýšľaví, odložili svoje zakalené okuliare a nasadili si nové, s čistými sklami. Aby si ako Blumrich preskúmali, či ten fantasta Däniken neponúka cesty (a nesporne aj omyly), na konci ktorých možno nájsť viac skutočnej pravdy ako na starých hrboľatých cestičkách, ktoré sa ustavične krútia iba v bludnom kruhu. Errare humanum est, hovorí Sofokles (497-405 pred n.l.) v Antigone. Je naozaj také ťažké, je vari hanba vzdať sa pozícií, ktoré sa - možno už zajtra - nedajú udržať?