Rozpad Monarchie a etablovanie slovenskej menšiny v Rumunsku

Rozpad Monarchie a etablovanie slovenskej menšiny v Rumunsku

Pádom Rakúsko-Uhorska po jeho porážke v prvej svetovej vojne sa od neho odèlenili utláèané národy. Boli to Ukrajinci a Poliaci v Halièi, Rumuni v Sedmohradsku, Banáte a Maramureši, Srbi vo Vojvodine, Slovinci, Chorváti, Èesi a Slováci. Takto vznikli nové štáty, èím sa skonèili štátne dejiny Uhorska. Parižska mierová konferencia, ktorá sa zaèala januára 1919, si zaumienila rekonštruova Európu na základe nových princípov. Malo sa to udia tak aby sa zabránilo zopakovanie situácie z rokov 1914-1918. Poèas mierových konferencíí novo vytvorené Rumunsko sa viackrát snažilo získa územia bývaleho Rakúsko Uhorska, so sľubom že dodrží práva národností ktoré tiež obývali toto územie. Preto bola podpísaná dohoda o národnostiach z 9. decembra 1919 v Paríži. Tu boli vymenované všetky práva ktoré národnosti dostali, a ktoré boli aj súèasou legislácie. Táto zmluva bola podpísaná po tom èo Rumunsko uznalo všetkých obyvateľov rôznych národností za rumunských obèanov. Všetky zákony ktoré Rumunsko po tomto období vydalo, mali na základe princíp o etnickej nediskriminácii. Boli to hlavne zákony z rokov 1921, 1925, školský zákon z rokov 1924-1925 a iné.

Vytváranie nových štátov podliehalo èiastoène národným snahám vymani sa spod cudzej nadvlády. Aj touto problematikou sa zaoberala mierová konferencia v Paríži. Tu Maïarsko bolo prinútené podpísa 4. júna 1920 mierovú zmluvu, kde sa zaviazalo rešpektova štátne hranice so susednými krajinami. Išlo o hranice so Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Táto zmluva, riešila mnohé problémy, ale zároveò nastolila aj niekoľko ïaľších problémov, hlavne týkajúcich sa menšinových národností. Do roku 1918 Slováci žili v rámci toho istého štátneho útvaru a po ukonèení vojny sa veľká èas z nich ocitla mimo materskej krajiny. Stali sa tak menšinou v rámci viacerých štátov. Tak to bolo aj so Slovákmi v Rumunsku.[3]

V druhej polovici októbra 1918 sa v bývalej dualistickej monarchii zaèali vytvára národné rady a národné gardy ako revoluèné orgány nastupujúcej moci dovtedy podrobených národov. 28. októbra bola vyhlásená Èeskoslovenská republika. 1. decembra v Alba Iulii prebiehalo veľké národné zhromaždenie. Zúèastnili sa ho aj Nadlaèania, v delegácii však nebol ani jeden Slovák. V tom istom èase sa v Nadlaku situácia vyostrovala a prejavovali sa tri politické tendencie: (1.) prorumunský prúd presadzoval pripojenie Nadlaku do formujúceho sa Veľkého Rumunska; túto myšlienku presadzovali najmä farár L. Boor a Michal Laciak, za rumunov to bol Uroš Patean[4]; () projuhoslovanský prúd presadzoval vytvorenie tzv. Wilsonovej župy a jej podriadenie vytvárajúcemu sa juhoslovanskému štátu; tento prúd podporovala najmä inteligencia ako dr. Ľudovít Mièátek, uèiteľia L. Hrdlièka a J. Pelrichoviè ; (3.) promaïarský prúd usiloval o prièlenenie Nadlaku k Maïarsku.Tento prúd podporovala tenká vrstva maïarov, hlavne remeselníkov a sociálnymi demokratmi. Slováci v tomto neboli jednotní, podporovali súèasne všetky tri prúdy.

V októbri 1918 nadlacký evanjelický farár Ľudovít Boor navštívil Slovensko. Pravdepodobne on bol tým reprezentantom Nadlaku, ktorý sa zúèastnil podpísania Deklarácie slovenského národa v Turèianskom Sv. Martine. V novembri sa vrátil do Nadlaku, kde založil Slovenskú národnú radu. [7]

V tomto istom èase konávali sa v meste zhromaždenia, na ktorých prevládala tendencia prièleni sa k Juhoslávii. Na národnom zhromaždení vo februári 1919 banátski Slováci prijali memorandum v záujme zamarušských Slovákov, ktoré podporila aj Ústredná národná rada dolnozemnských Slovákov (ÚNRDS) a zaslali ho v slovenskej, srbskej a francúzskej verzii do Belehradu, Prahy a Paríža. Naprotimu regionálne národnorevoluèné centrum v Nadlaku na èele s predsedom tamojšej Slovenskej národnej rady farárom Boorom, Jánom Suchanským a.i. vytváralo spolu s revoluènými orgánmi zamarušských Srbov, Národnou radou v Batanji a Srbskou Národnou radou v Nadlaku i hlavné iniciatívy v prostredí zamarušských Slovákov pre hlavné štátnoprávne sebaurèovanie vystúpenia. Ide najmä o významné Národné zhromaždenie Slovákov a Srbov z 29 obcí Èanádskej, Békešskej a Aradskej župy v kláštore Vezdin z 27.12,1918- 9.1. 1919. Podniklo sa niekoľko krokov, najdôležitejším bolo podpísanie Memoranda-Spomenice, ktoré Slovenská Národná rada v Nadlaku zaslala Autonómnej vláde Vojvodiny. Dožadovali sa okupácie Nadlaku srbským vojskom a jeho pripojenie k Juhoslávii. Toto memorandum podpísali Boor a J. Suchánsky. Preložené bolo do francúzštiny a zaslané mierovej komisii v Paríži. Žiadalo pripojenie 22 obcí tzv. Baanského trojuholníka k Juhoslávii s odôvodnením, že toto územie je obývane slovanskou väèšinou. Tento dokument vyvolal prudkú reakciu maïarských úradov. V decembri bola podpálená Boorova fara. Plán pripojenia Nadlaku a spomínanej oblasti k Juhoslávii stroskotal. Maïarská republika rád rozpútala vojnu proti Slovensku zaèlenenému do ÈSR a proti Rumunsku. Išlo o akýsi pokus zachova územnú celistvos niekdajšieho Uhorska.

Vojenským ažením Kúnova armáda obsadila Nadlak. Vznikla Sociálno-demokratická rada a Robotnícka rada v Nadlaku. Ľudovít Boor bol vypovedaný z Nadlaku spolu s rodinou a jeho syn Uroš bol uväznený za protištátnu èinnos. Toto trvalo až do 6. apríla 1919, keï rumunské vojsko dostalo rozkaz prekroèi hranice. Kúnovské gardy opustili Nadlak. S nimi utiekli aj miestni vodcovia maïarskej revolúcie, a to Oprea, Lehotský, Hellebrandt, Saják, Hlovoška a Èelovský.[10] Za týchto okolností Boor znovu dostal svoje miesto v Nadlaku. V tomto období, s príchodom rumunskej armády sa zabudlo na projuhoslovanskú tendenciu a hľadalo sa iné, prijateľnejšie riešenie ohľadom štátneho zaèlenenia Nadlaku.

1 Boj Slovákov za prièlenenie k Rumunsku

Už od 1.decembra 1918 pre Slovákov v Rumunsku sa èrtalo nové štátoprávne postavenie, teda zaèlenenie do Rumunska. Toto nové postavenie upresòovala Deklarácia veľkého národného zhromaždenia. Na krátku dobu Slováci z oblasti Nadlaku, Pitvaroša, Slovenského Komlóša a Békešskej Èaby, ktoré pripadli pod rumunskú vojenskú správu, dostali národnostné práva spresnené v tejto deklarácii. Išlo o voľné používanie materinského jazyka, slobodu prejavu a politického organizovania, samostatnos slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Prestavitelia obcí to využili a prejavili sa aj politicky pre zaèlenenie do Rumunska.

Viacero faktorov ovplyvnilo prestavitelov slovenských obci. Boli to napríklad sľuby ohľadom samosprávy, postup rumunských vojsk, používanie materinského jazyka v miestnych inštitúciách a školách. Všetci predstavitelia osád zo stolíc Békeš a Èanád sa zúèastnili veľkého zhromaždenia v Békešskej Èabe, ktoré sa konalo 13. júla 1919, na ktorom žiadali pripojenie slovenských lokalít a ich obyvateľstva k rumunskému štátu. Zostavili list, ktorý bol zaslaný Eduardovi Benešovi, èeskoslovenskému ministrovi zahranièných vecí. V liste sformulovali viaceré požiadavky.V Paríži, predstavitelia rumunskej vlády na èele s premiérom I.C. Bratianom privítali túto žiados s nadšením, ba dosiahli s nou aj nejaké úspechy, najmä náklonnos anglického komisára G. Clerka. Táto žiados, aj napriek menšiemu úspechu bola zamietnutá po úvahe, že týmto by sa k Rumunsku pripojilo aj ïaľšie maïarské obyvateľstvo. Týmto by sa predišli ïaľšie územné nároky voèi Maïarsku zo strany ÈSR, Juhoslávie a Rumunska. [12]

Celková situácia sa ustálila až v roku 1922, keï zastupiteľský konvent schvaľuje Boorom predložený text rozhodnutia, s ktorým sa nadlacká delegácia predstavila pred komisiu Antanty.[13] Text znel nasledovne:

„Zatupiteľský konvent jednohlasne vyslovuje , že cirkev ev. a.v. nadlacká so všetkými svojimi údami chce by a osta vernou svojej novej vlasti rumunskej. Tejto vernosti dala výraz už i v tom, že sa jednohlasne privtelila k rumunským štátom uznanej Landeskirche a v budúcnosti, keï to okolnosti pripustia, chce tvori v tomto štáte spolu s ostatnými slovenskými evanjelickými cirkvami samostatný slovenský seniorát. Prosí však èo najdôraznejšie, aby èo najmenšia aby èo najmenšia menšina národná na hraniciach našej vlasti nikdy nebola utlaèovaná. Aby katastrálne hranice našej obce boli v predváleènom stave a keby bolo možné, hranice našej vlasti rozšíri až po obec Magyar Csanád aj s mostom cez Maruš. S tlmoèením želania evanjelickej a. v. cirkvi nadlackej okolo 8000 Slovákov pred delimitaènú komisiu sa poveruje velebný pán Ľudovít Boor.“

Keï do Nadlaku prišla delimitaèná komisia Antanty prijal ju farári Ľudovít Boor a Ivan Bujna, ktorí významne prispeli na ustálení hranice, tak ako je súèasnosti.

Išlo hlavne o to, „aby hranice našej obce boli ustálené v predváleènom stave, a keby bolo možné, hranice našej vlasti rozšíri až po obec Magyarcsanád cez Marušu.“[15] Boor a Bujna predstúpili pred delimitaènú komisiu s viacerými požiadavkami, ale nie všetky sa im podarilo dosiahnu. Dosiahli len prièlenenie Nadlaku k Rumunsku, ale nie zaèlenenie celého nadlackého chotára. Èas chotára, zahrnujúca železniènú tra, stanicu a jedinú továreò, zostala v Maïarsku. Dôležité však bolo, že týmto poèinom sa Nadlak stal de facto a de jure súèasou Rumunska a vytvorili sa tak predpoklady pre iný národný život ako v ostatných slovenských lokalitách v Maïarsku.