Rozpad Monarchie a etablovanie slovenskej menšiny v Rumunsku

Rozpad Monarchie a etablovanie slovenskej menšiny v Rumunsku

Pádom Rakúsko-Uhorska po jeho porážke v prvej svetovej vojne sa od neho odčlenili utláčané národy. Boli to Ukrajinci a Poliaci v Haliči, Rumuni v Sedmohradsku, Banáte a Maramureši, Srbi vo Vojvodine, Slovinci, Chorváti, Česi a Slováci. Takto vznikli nové štáty, čím sa skončili štátne dejiny Uhorska. Parižska mierová konferencia, ktorá sa začala januára 1919, si zaumienila rekonštruovať Európu na základe nových princípov. Malo sa to udiať tak aby sa zabránilo zopakovanie situácie z rokov 1914-1918. Počas mierových konferencíí novo vytvorené Rumunsko sa viackrát snažilo získať územia bývaleho Rakúsko Uhorska, so sľubom že dodrží práva národností ktoré tiež obývali toto územie. Preto bola podpísaná dohoda o národnostiach z 9. decembra 1919 v Paríži. Tu boli vymenované všetky práva ktoré národnosti dostali, a ktoré boli aj súčasťou legislácie. Táto zmluva bola podpísaná po tom čo Rumunsko uznalo všetkých obyvateľov rôznych národností za rumunských občanov. Všetky zákony ktoré Rumunsko po tomto období vydalo, mali na základe princíp o etnickej nediskriminácii. Boli to hlavne zákony z rokov 1921, 1925, školský zákon z rokov 1924-1925 a iné.

Vytváranie nových štátov podliehalo čiastočne národným snahám vymaniť sa spod cudzej nadvlády. Aj touto problematikou sa zaoberala mierová konferencia v Paríži. Tu Maďarsko bolo prinútené podpísať 4. júna 1920 mierovú zmluvu, kde sa zaviazalo rešpektovať štátne hranice so susednými krajinami. Išlo o hranice so Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Táto zmluva, riešila mnohé problémy, ale zároveň nastolila aj niekoľko ďaľších problémov, hlavne týkajúcich sa menšinových národností. Do roku 1918 Slováci žili v rámci toho istého štátneho útvaru a po ukončení vojny sa veľká časť z nich ocitla mimo materskej krajiny. Stali sa tak menšinou v rámci viacerých štátov. Tak to bolo aj so Slovákmi v Rumunsku.[3]

V druhej polovici októbra 1918 sa v bývalej dualistickej monarchii začali vytvárať národné rady a národné gardy ako revolučné orgány nastupujúcej moci dovtedy podrobených národov. 28. októbra bola vyhlásená Československá republika. 1. decembra v Alba Iulii prebiehalo veľké národné zhromaždenie. Zúčastnili sa ho aj Nadlačania, v delegácii však nebol ani jeden Slovák. V tom istom čase sa v Nadlaku situácia vyostrovala a prejavovali sa tri politické tendencie: (1.) prorumunský prúd presadzoval pripojenie Nadlaku do formujúceho sa Veľkého Rumunska; túto myšlienku presadzovali najmä farár L. Boor a Michal Laciak, za rumunov to bol Uroš Patean[4]; () projuhoslovanský prúd presadzoval vytvorenie tzv. Wilsonovej župy a jej podriadenie vytvárajúcemu sa juhoslovanskému štátu; tento prúd podporovala najmä inteligencia ako dr. Ľudovít Mičátek, učiteľia L. Hrdlička a J. Pelrichovič ; (3.) promaďarský prúd usiloval o pričlenenie Nadlaku k Maďarsku.Tento prúd podporovala tenká vrstva maďarov, hlavne remeselníkov a sociálnymi demokratmi. Slováci v tomto neboli jednotní, podporovali súčasne všetky tri prúdy.

V októbri 1918 nadlacký evanjelický farár Ľudovít Boor navštívil Slovensko. Pravdepodobne on bol tým reprezentantom Nadlaku, ktorý sa zúčastnil podpísania Deklarácie slovenského národa v Turčianskom Sv. Martine. V novembri sa vrátil do Nadlaku, kde založil Slovenskú národnú radu. [7]

V tomto istom čase konávali sa v meste zhromaždenia, na ktorých prevládala tendencia pričleniť sa k Juhoslávii. Na národnom zhromaždení vo februári 1919 banátski Slováci prijali memorandum v záujme zamarušských Slovákov, ktoré podporila aj Ústredná národná rada dolnozemnských Slovákov (ÚNRDS) a zaslali ho v slovenskej, srbskej a francúzskej verzii do Belehradu, Prahy a Paríža. Naprotimu regionálne národnorevolučné centrum v Nadlaku na čele s predsedom tamojšej Slovenskej národnej rady farárom Boorom, Jánom Suchanským a.i. vytváralo spolu s revolučnými orgánmi zamarušských Srbov, Národnou radou v Batanji a Srbskou Národnou radou v Nadlaku i hlavné iniciatívy v prostredí zamarušských Slovákov pre hlavné štátnoprávne sebaurčovanie vystúpenia. Ide najmä o významné Národné zhromaždenie Slovákov a Srbov z 29 obcí Čanádskej, Békešskej a Aradskej župy v kláštore Vezdin z 27.12,1918- 9.1. 1919. Podniklo sa niekoľko krokov, najdôležitejším bolo podpísanie Memoranda-Spomenice, ktoré Slovenská Národná rada v Nadlaku zaslala Autonómnej vláde Vojvodiny. Dožadovali sa okupácie Nadlaku srbským vojskom a jeho pripojenie k Juhoslávii. Toto memorandum podpísali Boor a J. Suchánsky. Preložené bolo do francúzštiny a zaslané mierovej komisii v Paríži. Žiadalo pripojenie 22 obcí tzv. Baťanského trojuholníka k Juhoslávii s odôvodnením, že toto územie je obývane slovanskou väčšinou. Tento dokument vyvolal prudkú reakciu maďarských úradov. V decembri bola podpálená Boorova fara. Plán pripojenia Nadlaku a spomínanej oblasti k Juhoslávii stroskotal. Maďarská republika rád rozpútala vojnu proti Slovensku začlenenému do ČSR a proti Rumunsku. Išlo o akýsi pokus zachovať územnú celistvosť niekdajšieho Uhorska.

Vojenským ťažením Kúnova armáda obsadila Nadlak. Vznikla Sociálno-demokratická rada a Robotnícka rada v Nadlaku. Ľudovít Boor bol vypovedaný z Nadlaku spolu s rodinou a jeho syn Uroš bol uväznený za protištátnu činnosť. Toto trvalo až do 6. apríla 1919, keď rumunské vojsko dostalo rozkaz prekročiť hranice. Kúnovské gardy opustili Nadlak. S nimi utiekli aj miestni vodcovia maďarskej revolúcie, a to Oprea, Lehotský, Hellebrandt, Saják, Hlovoška a Čelovský.[10] Za týchto okolností Boor znovu dostal svoje miesto v Nadlaku. V tomto období, s príchodom rumunskej armády sa zabudlo na projuhoslovanskú tendenciu a hľadalo sa iné, prijateľnejšie riešenie ohľadom štátneho začlenenia Nadlaku.

1 Boj Slovákov za pričlenenie k Rumunsku

Už od 1.decembra 1918 pre Slovákov v Rumunsku sa črtalo nové štátoprávne postavenie, teda začlenenie do Rumunska. Toto nové postavenie upresňovala Deklarácia veľkého národného zhromaždenia. Na krátku dobu Slováci z oblasti Nadlaku, Pitvaroša, Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby, ktoré pripadli pod rumunskú vojenskú správu, dostali národnostné práva spresnené v tejto deklarácii. Išlo o voľné používanie materinského jazyka, slobodu prejavu a politického organizovania, samostatnosť slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Prestavitelia obcí to využili a prejavili sa aj politicky pre začlenenie do Rumunska.

Viacero faktorov ovplyvnilo prestavitelov slovenských obci. Boli to napríklad sľuby ohľadom samosprávy, postup rumunských vojsk, používanie materinského jazyka v miestnych inštitúciách a školách. Všetci predstavitelia osád zo stolíc Békeš a Čanád sa zúčastnili veľkého zhromaždenia v Békešskej Čabe, ktoré sa konalo 13. júla 1919, na ktorom žiadali pripojenie slovenských lokalít a ich obyvateľstva k rumunskému štátu. Zostavili list, ktorý bol zaslaný Eduardovi Benešovi, československému ministrovi zahraničných vecí. V liste sformulovali viaceré požiadavky.V Paríži, predstavitelia rumunskej vlády na čele s premiérom I.C. Bratianom privítali túto žiadosť s nadšením, ba dosiahli s nou aj nejaké úspechy, najmä náklonnosť anglického komisára G. Clerka. Táto žiadosť, aj napriek menšiemu úspechu bola zamietnutá po úvahe, že týmto by sa k Rumunsku pripojilo aj ďaľšie maďarské obyvateľstvo. Týmto by sa predišli ďaľšie územné nároky voči Maďarsku zo strany ČSR, Juhoslávie a Rumunska. [12]

Celková situácia sa ustálila až v roku 1922, keď zastupiteľský konvent schvaľuje Boorom predložený text rozhodnutia, s ktorým sa nadlacká delegácia predstavila pred komisiu Antanty.[13] Text znel nasledovne:

„Zatupiteľský konvent jednohlasne vyslovuje , že cirkev ev. a.v. nadlacká so všetkými svojimi údami chce byť a ostať vernou svojej novej vlasti rumunskej. Tejto vernosti dala výraz už i v tom, že sa jednohlasne privtelila k rumunským štátom uznanej Landeskirche a v budúcnosti, keď to okolnosti pripustia, chce tvoriť v tomto štáte spolu s ostatnými slovenskými evanjelickými cirkvami samostatný slovenský seniorát. Prosí však čo najdôraznejšie, aby čo najmenšia aby čo najmenšia menšina národná na hraniciach našej vlasti nikdy nebola utlačovaná. Aby katastrálne hranice našej obce boli v predválečnom stave a keby bolo možné, hranice našej vlasti rozšíriť až po obec Magyar Csanád aj s mostom cez Maruš. S tlmočením želania evanjelickej a. v. cirkvi nadlackej okolo 8000 Slovákov pred delimitačnú komisiu sa poveruje velebný pán Ľudovít Boor.“

Keď do Nadlaku prišla delimitačná komisia Antanty prijal ju farári Ľudovít Boor a Ivan Bujna, ktorí významne prispeli na ustálení hranice, tak ako je súčasnosti.

Išlo hlavne o to, „aby hranice našej obce boli ustálené v predválečnom stave, a keby bolo možné, hranice našej vlasti rozšíriť až po obec Magyarcsanád cez Marušu.“[15] Boor a Bujna predstúpili pred delimitačnú komisiu s viacerými požiadavkami, ale nie všetky sa im podarilo dosiahnuť. Dosiahli len pričlenenie Nadlaku k Rumunsku, ale nie začlenenie celého nadlackého chotára. Časť chotára, zahrnujúca železničnú trať, stanicu a jedinú továreň, zostala v Maďarsku. Dôležité však bolo, že týmto počinom sa Nadlak stal de facto a de jure súčasťou Rumunska a vytvorili sa tak predpoklady pre iný národný život ako v ostatných slovenských lokalitách v Maďarsku.