Kto alebo čo vytvorilo vesmír?

Kto alebo čo umiestnilo vo vesmíre hviezdy?

Kto alebo čo obsluhuje vo vesmíre „riadiacu páku“ a má potešenie z toho, že necháva vybuchovať Slnko, narážať do seba hviezdy a celé galaxie?

Kto alebo čo „vdýchlo ducha“ prvému životu?

Kto alebo čo chcelo, aby vznikol inteligentný život, aby sme boli takí, akí sme?

Keď všetko, čo je, stvoril jeden a jediný Boh, potom tento Boh musí byť spravodlivý, všemohúci a dobrý, lebo všetko je stvorené podľa jeho vôle.

Prečo tento všemohúci Boh dovolí, aby vznikali vojny a aby sa prelievala krv a slzy?

Prečo dovolí tento spravodlivý Boh vraždiť nevinné deti?

Ak tento múdry Boh chce, aby mu všetci ľudia „slúžili“, ako hlása náboženstvo, prečo pripúšťa na jednej jedinej planéte 20 000 cirkví a siekt, ktoré sa v jeho mene vzájomne zabíjajú v krvavých vojnách?

Ako sa môže v mene tohto Boha, ktorý, ako hovorí náboženstvo, bol kedysi človekom, a preto musí ľuďom v ich šťastí a núdzi rozumieť, požehnávať víťazstvo zbraní znepriatelených strán? Nemal by tento vševedúci Boh nechať zvíťaziť len stranu, ktorá bojuje v jeho mene, z jeho príkazu a vôle?

Prečo sa môžu lotri a ničomníci, hrdlorezi a falošní sudcovia podieľať na rovnakom šťastí pod božím slnkom ako dobré bytosti?

Ako môže múdry a dobrotivý Boh dopustiť, aby bohatí boli ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší, keď sú všetci jeho deťmi?

Aký zmysel prisúdil tento jediný Boh inteligentnému životu?

Molekulárny biológ Jacques Monod, riaditeľ Pasteurovho ústavu v Paríži a nositeľ Nobelovej ceny za rok 1965, vzrušil a vydesil svet veriacich svojou knihou Náhoda a nutnosť.

Dokonca aj ateistická ľavica bola rozhorčená Monodovými tézami, lebo v nich tušila filozofické povýšenie biologických faktov na akési náhradné náboženstvo.

Monod vo svojom diele vymenúva tri stupne, ktoré umožňujú akýkoľvek život:

Tvorba hlavných chemických súčastí života na Zemi: nukleotidy a aminokyseliny. (Nukleotidy sú zlúčeniny kyseliny fosforečnej, nukleínových báz a uhľovodíkov, ktoré sa vyskytujú najmä v bunkových jadrách. Aminokyseliny sú organické kyseliny, ktoré majú význam ako stavebné kamene bielkovín.)

Vznik prvých makromolekúl schopných replikácie na základe týchto látok. (Makromolekuly sa skladajú z l 000 a viac atómov.)

3. Okolo týchto neohraničene opakovaných štruktúr vzniká tzv. teleonomický aparát, systém, ktorý sa sám drží pokope a vedie k prabunke.

Monod pozná najnovšie výskumy v odbore molekulárnej biológie a genetiky. Pred miliardami rokov v zemskej atmosfére a kôre vznikli isté jednoduché zlúčeniny uhlíka (ako metán), neskôr sa vytvorila voda a amoniak. Z týchto jednoduchých zlúčenín vznikli početné substancie; medzi nimi nukleotidy a aminokyseliny, ktoré v tej prabiotickej prapolievke vytvorili nakoniec prvý organizmus, prvú bunku a tým aj začiatok života. Stalo sa to v časoch, keď ešte chemické a fyzikálne javy neboli viazané na prítomnosť živých tvorov. „Posledný zvyšok“ až po vývoj tvora homo sapiens údajne prebiehal podľa evolučnej teórie pokojne a bez revolučných zásahov.

Jadrom Monodových téz je, že táto rozhodujúca udalosť vzniku života sa odohrala iba raz. Monod hovorí: „Človek napokon vie, že je to on sám, kto sa náhodou vynoril z nezmerného vesmíru. O jeho osude a povinnostiach sa nerozhodlo nikde.“

Život ako výhra v lotérii prírody? Aj keď myšlienky ateistického profesora sú vedecky bezchybne fundované, ostáva nakoniec nezodpovedaná rozhodujúca otázka: Ktorá prasila pripravila chemické substancie na vznik života? Odkiaľ sa teda vzali prísady do prapolievky, na ktorej prvý život plával ako mastné oká?

Prirodzene, z atmosféry, odpovedá veda. Táto odpoveď mi však nestačí. Pýtam sa ako zvedavé dieťa: A odkiaľ prišla atmosféra? - Z obalu ochladzujúcej sa Zeme, synček. - Aha, a odkiaľ prišla Zem? - Tá je časťou Slnka, synček. - A Slnko? - Je časťou Mliečnej cesty, synček. - A prosím, odkiaľ prišla Mliečna cesta? - Tá je časťou iných mliečnych ciest vo vesmíre, synček. - A tie mliečne cesty odkiaľ prišli? - O tom sú iba teórie, synček!

Profesor Georges Lemaitre, fyzik a matematik z Bruselu, vniesol do mnohých diskusií fenomenálnu ideu o vzniku všetkých svetov. Pred miliardami rokov bola všetka hmota vesmíru zhustená v jednom praatóme, ťažká masa hmoty, ktorú kohézia neustále stláčala do jadra. Obrovské sily sa sčítali a násobili natoľko, že tá kopa hmoty explodovala. Jej kusy roztrieštené na mnoho miliárd častí sa za dlhý čas konsolidácie nahromadili v nekonečnom množstve galaxií.

Ruský fyzik George Gamow (1904-1968), ktorý cez Paríž a Londýn prišiel na univerzitu do Michiganu, je známy vo vedeckom svete svojimi smelými formuláciami. Pre teóriu o vzniku svetov a všetkého života Gamow vniesol do literatúry myšlienku veľkého tresku, vedeckou mienkou toho času prijatú ako najpravdepodobnejšiu. Je celkom vierohodné, že tento druh stvorenia sveta sprevádzal veľký tresk - Big Bang!

Teória „veľkého tresku“ má oproti všetkým ostatným teóriám tú prednosť, že sa dá „dokázať“ tzv. Dopplerovým efektom! Rakúsky fyzik profesor Christian Doppler (1803-1853) objavil roku 1842 efekt šírenia všetkých zvukových a svetelných vín, podľa neho nazvaný Dopplerov efekt. Spočíva v zmene výšky tónov, ak sa zdroj tónov alebo pozorovateľ pohybujú. Keď sa ich vzájomná vzdialenosť zväčšuje, tón je nižší, ak sa zmenšuje, tón je vyšší. Tento jav možno pozorovať napríklad pri prechode alebo odchode pískajúcej lokomotívy. Pri svetelných lúčoch dochádza pri pohybe svetelného zdroja k pozorovateľovi k posunu spektra smerom k modrej, pri pohybe od pozorovateľa k červenej. Dopplerovým efektom sa dá merať rýchlosť pohybu všetkých hviezd, pretože sa dokázalo, že hviezdy všetkých galaxií majú rovnaké chemické zloženie a veľmi podobné fyzikálne podmienky ako hviezdy našej Mliečnej cesty.

Na základe týchto overených poznatkov astrofyzik Edwin Powel Hubble (1889-1953) v roku 1929 pri svojich prácach o kozmických hmlovinách a hviezdnom systéme v observatóriu na Mount Wilson objavil, že s pribúdajúcou vzdialenosťou od nás rastie v galaxiách červený posun. Hannes Alfvén, profesor fyziky plazmy na Kráľovskej technickej vysokej škole v Štokholme, uvádza: „Galaxie sa pohybujú od nás rýchlosťami, ktoré sú úmerné ich vzdialenosti od nás.“ Frekvencia svetla sa o nejaké percento zmenšuje, ak sa zdroj svetla pohybuje od nás stotinou rýchlosti svetla (takmer 300 000 km/s). Predstavme si detský balónik, ktorý ešte nie je nafúknutý. Ak ho pomaľujeme červenými bodkami a potom nafúkneme, bodky sa od seba vzdialia, a to proporcionálnou rýchlosťou, pretože každý bod sa vzďaľuje od druhého tým viac a tým rýchlejšie, čím je objem balónika väčší. Je jasné, že z rýchlostných údajov, ktoré udávajú vzájomnú vzdialenosť bodov, a zo smeru, ktorým sa body pohybujú, sa dá spätne vyrátať, kedy boli body v jednom centre.

Podľa metódy červeného posunu sa vyrátal vek vesmíru a určil sa asi na 6-10 miliárd pozemských rokov. Keď sa výskumníci konečne zjednotili na tomto výpočte, ohlásil sa Georges Abell, vedúci astronomického oddelenia Kalifornskej univerzity. V novembri 1971 povedal: „Omyl, vážení páni. Po trinásťročnom pozorovaní ôsmich značne od seba vzdialených galaxií môžem dokázať, že vesmír je dvakrát taký starý, ako sa doteraz predpokladalo!“

Big Bang!

Lenže vesmír nie je dajaká dáma, ktorá by sa dala uraziť príliš vysokým odhadom svojho veku. Mne je celkom ľahostajné, či od pratresku uplynulo šesť, desať alebo dvadsať miliárd rokov. Vek nič nehovorí o vzniku prvého života! Nech sa už ten ohňostroj prihodil kedykoľvek, muselo tu niečo byť pred tým. Explóziou praatómu možno vysvetliť vznik galaxií s nespočetnými miliardami hviezd. Nech prírodovedci všetkých odvetví, ale aj filozofi, preniknú ešte hlbšie do tajomstva atómu ako začiatku všetkých vecí. Ateisti nech čoraz vehementnejšie popierajú existenciu sily, ktorú pomocne voláme „Boh“. Na počiatku bolo stvorenie!

Ak hmota všetkých hviezd pochádza z praatómu, je len logické, že hviezdy vo všetkých galaxiách sú vytvorené z rovnakej látky, skladajú sa teda z rovnakých prvkov. Buď sa teória „veľkého tresku“ dokáže červeným posunom, potom by bola všetka hmota pôvodne v jednom zhluku, alebo sa pratresk nekonal, potom sa z červeného posunu a Dopplerovho efektu nedá nič odvodiť.

V skutočnosti sa práve v posledných rokoch v mimozemských hmotách preukázalo viac aminokyselín a komplexov molekulárnych zlúčenín. Geológovia Goesta Vollin a David B. Ericson z Columbijskej univerzity v New Yorku uverejnili 29. októbra 1971 v časopise Nature, že pri laboratórnych pokusoch spočívajúcich v ožiarení zmesi štyroch látok, ktoré sa preukázateľne vyskytujú vo vesmíre, sa im podarilo získať aminokyseliny ako produkty reakcie. Takmer súčasne výskumníci Rádioastronomického observatória Green Bank v Západnej Virgínii oznámili, že v plynovom oblaku B2 v súhvezdí Strelca sa zistila látka, ktorá obsahuje všetky predpoklady na vznik života. Ide o kyanoacetylén, najkomplexnejšiu chemickú zlúčeninu, aká sa mohla doteraz preukázať v medzihviezdnom priestore. Ďalej mohli byť vo vesmíre dokázané molekuly vodíka, oxidu uhoľnatého, amoniaku, vody, kyanidu vodíka, formaldehydu, kyseliny mravenčej, metylalkoholu a celý rad uhľovodíkov, ako aj aminokyseliny v meteoritoch a v mesačných kameňoch. Vedci NASA v októbri 1971 hlásili, že zistili v meteoritoch Murchison a Murray (nazvaných podľa nálezísk v južnej Austrálii) sedemnásť (!) aminokyselín, medzi nimi tie, ktoré sa nachádzajú v pozemských organizmoch ako stavebné kamene proteínov. Univerzita v Miami objavila v mesačnom kameni, ktorý so sebou priviezla zo svojho výletu posádka Apolla XI, dve voľné proteínové aminokyseliny, glycín a alanín.

Človek, ktorý je nerád sám, by mal byť šťastný z dôkazov vedy, ktoré mu dávajú istotu, že ani vo vesmíre nie je sám.

Naopak, ako sa zdá, čaká tam veľmi veľa múdrych spoluhráčov na to, kedy zachytí stopy, ktoré zanechali na Zemi počas svojej niekdajšej návštevy. Podľa súčasného stavu nálezov treba predpokladať toto:

- Všetka hmota vesmíru bola pôvodne zjednotená v praatóme.

- Chemické predpoklady života na ostatných hviezdach v našej Galaxii existujú.

Kde sa však ešte v tomto nádhernom myšlienkovom modeli postavenom vedou nájde miesto pre „milého Boha“?

Perzonifikácia sily, ktorá tu musela byť prítomná pred pratreskom a ktorá sa volá Boh, a predstava starého dobrého pána, šírená katechétmi medzi veriacimi, skresľujú pohľad na túto otázku.

Mocná sila, ktorá existovala pred počiatkom všetkého diania, bolo „neutrum“. „To“ existovalo už pred „veľkým treskom“, „To“ spôsobilo veľkú katastrofu, „To“ umožnilo vznik všetkých svetov vesmíru, „To“, prasila bez tela, určujúce prarozkaz, bola hmota a „To“ poznalo výsledok veľkej explózie, „To“ chcelo dospieť k prežitej skúsenosti.

V mnohých diskusiách som sa pokúšal vysvetliť tieto svoje predstavy na veľmi zjednodušenom myšlienkovom modeli. Terrible simplificateur!

Navrhoval som: Predstavte si počítač, ktorý pracuje so 100 miliardami jednotiek myslenia (bitov v reči odborníkov). Ten by mal „osobné vedomie“, ako to formuloval profesor Michie z univerzity v Edinburghu, keď vyvinul prototyp prvého mysliaceho počítača. Osobné vedomie počítača je pevne ustálené v komplikovanej sústave s jej miliardami spojov. Keby tento počítač chcel sám seba vyhodiť do vzduchu, jeho „osobné vedomie“ by sa zničilo, pokiaľ by inteligentný počítač pred explóziou nezmagnetizoval všetky miliardy bitov. Nastáva explózia. 100 miliárd bitov sa rozletí na všetky strany rozličnou rýchlosťou, podľa ich veľkosti. Počiatočné sústredené počítačové vedomie už neexistuje, ale bystrý sebazničiteľ naprogramoval budúcnosť po explózii. Všetky magnetické bity so svojimi jednotlivými informáciami opäť dorazia do centra explózie. Každý bit si po návrate pôvodného „osobného vedomia“ prináša so sebou nový faktor - „osobnú skúsenosť“. Od okamihu explózie až po okamih návratu nijaký z bitov „nevedel“, že bol len nepatrnou čiastočkou veľkého osobného vedomia a že ním teraz opäť bude. Keby si takýto jednotlivý bit pri svojej minimálnej schopnosti myslenia mohol položiť otázku: Aký je zmysel a cieľ mojej šialenej cesty? alebo: Kto ma stvoril, odkiaľ pochádzam?, nemal by nijakú odpoveď. Napriek tomu, že to bol začiatok a koniec jedného aktu, jedného spôsobu „stvorenia“, vedomie bitu bolo obohatené o jeden faktor: skúsenosť.

Možno, že toto zjednodušené prirovnanie pomôže pri pátraní po fenoméne „To“. Všetci sme súčasťou tejto prasily „Toho“. Až celkom na konci v „bode Omega“ Teilharda de Chardina (1881-1955) budeme opäť vedieť, že sami v sebe zjednocujeme príčiny a výsledky stvorenia.

Že „To“, synonymum pojmu Boha, muselo existovať pred pratreskom, sa mi vidí „nezvratnou“ myšlienkou. Evanjelista Ján, ktorý svojimi zjaveniami dokazuje, že mal prístup k starým tajným textom, opisuje vznik všetkého bytia takto:

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn, 1,1-3).

To všetko by bolo logické, keby pojem Boh nebol zaťažený počas dvoch tisícročí predstavami, ktoré dovoľujú sprostredkovať deťom a divochom dejiny stvorenia, ale bránia dostať sa k jadru tajomstva stvorenia. Lenže ak sa fenomén „To“ (Boh) rozhodol premeniť na hmotu, potom je „To“ stvorením a zároveň samo produktom svojho stvorenia. Čo hovorí profesor D. L. Pieper z univerzity v Stanforde? „Panický strach z chýb znamená smrť každého pokroku. Láska k pravde je jeho ochranným štítom!“

Tak ako počítačové bity, aj my sa opäť zídeme v jednom celku. Sme časťami, nepatrnými čiastočkami „Toho“, k čomu nájdeme cestu späť - k nekonečnému kozmologickému spoločenstvu. Všetky úvahy, všetky filozofie sa trápia odpoveďou na otázku „prečo“ a „odkiaľ“. Teológ profesor Puccetti píše:

„Vedomosti sa nemusia bezpodmienečne získať vedeckou cestou a naozaj nijaká významná náboženská pravda sa nezískala touto cestou.“

Na prahu tretieho tisícročia nášho letopočtu je svet roztrieštený na päť veľkých súperiacich cirkví a tisíce fanatických siekt.

Technike sa s najväčšou istotou umožní nadviazať styk s cudzími inteligenciami vo vesmíre.

Ako sa im predstavíme?

Ako katolíci? Ako protestanti? Ako luteráni? Ako husiti? Ako mormoni? Ako moslimovia? Ako budhisti? Ako hinduisti? Ako pravoslávni?

Chceme, aby na nás cudzie inteligencie hľadeli ako na duševne menejcenných, pretože v sobotu nepoužívame vypínač svetla (ortodoxní Židia)? Pretože nejeme bravčové mäso (moslimovia a Židia)? Pretože pokladáme chudé kravy a tučné potkany za posvätné (hinduisti a príbuzné náboženstvá)? Alebo preto, že sme krutým spôsobom ukrižovali nášho všemohúceho Boha?

Domnievam sa, že so vstupom do medzihviezdneho tretieho tisícročia neodvratne nastane koniec pozemského mnohobožstva.

Za predpokladu, že sme všetci časťami jedného mohutného „Toho“, už nemusí byť jediný Boh nepochopiteľným spôsobom súčasne dobrý i zlý. Už nebude zodpovedný za utrpenie a radosti, za skúšky a rozhodnutia. Pozitívne a negatívne sily nosíme v sebe sami, lebo všetci pochádzame z fenoménu „To“, ktorý bol vždy.

Nemôžem sa vyhnúť otázke, ktorá sa týka „Toho“, alebo otázke týkajúcej sa Boha. Ani nechcem, lebo som presvedčený, že náboženstvo so svojimi nespočetnými bohmi iba brzdí pokrok. Ako často boli náboženstvá a sekty zaklínajúce sa svojím jediným Bohom príčinou vojen, utrpenia a hanebností! Bez lepšieho pochopenia môžu byť spolupríčinou konca ľudskej existencie.

Systémový analytik Jay W. Forester z Massachusetts Institut of Technology vo svojom presnom matematickom modeli podal najdôkladnejšiu štúdiu o prírastkoch obyvateľstva a ich dôsledkoch. The limits of the growth (Hranice rastu) má názov kniha, v ktorej profesor Dennis Meadows v máji 1972 na základe Foresterových prepočtov zoznamuje svetovú verejnosť s perspektívami budúcnosti, vzbudzujúcimi obavy. Počet ľudí sa zvyšuje každodenne, každú hodinu. Našu planétu zaplavuje ľudská povodeň. Všetci ľudia potrebujú potravu, odev, prístrešie. Všetci odhadzujú odpadky, špinu a rozmnožujú dusík. Bude treba viac úžitkovej hospodárskej pôdy, ako má k dispozícii naša Zem. Povrch Zeme sa rozbujnie mestami a sídliskami ako metastázami rakovinového nádoru. Ak v poslednej núdzi vymiznú džungle a pralesy, ľudstvo sa udusí: budú zničené zdroje kyslíka. Elixír života - voda - už nebude stačiť, aj keď sa bude rátať s oceánmi a objemom polárneho ľadu. Vedci varujú: Zem bude zničená ešte pred rokom 2100.

Tento problém má len jedno riešenie: okamžitý a prísny zákaz pôrodov. Proti tomu sa stavajú mocní ľudia veľkých i malých náboženských spoločenstiev ako v nejakej kartelovej dohode, ktorou je opradený celý svet. Každé spoločenstvo ráta svoje ovečky a viac ovečiek znamená viac moci, a to aj vtedy, keď táto moc v skutočnosti znamená ľudskú biedu, čo Boh nechcel. Čo sa deje v mene Božom, je mocenská politika s tými najúbohejšími tvormi, je zločin páchaný na ľuďoch. Na obrazoch Božích?

Nemal by už človek konečne začať chápať sám seba ako bytostnú časť vesmíru? Z tohto zorného uhla by uviedol svoj vlastný význam do zodpovedajúcich relácií. Mohol by si svoj svet chrániť ako vlasť a súčasne smelšie siahnuť po hviezdach. Budúcnosť prinesie cesty do vesmíru - návštevy na Mesiaci boli len celkom nepatrným začiatkom - lebo budeme potrebovať suroviny a priestor. Cesta do vesmíru s pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, prinesie aj stretnutie s „Pánom iných hviezd“.

Toto stretnutie sa nehodí do konceptu 20 000 náboženstiev a siekt. Veriaca ovečka, človek, musí zostať korunou stvorenia! Ako by na iných planétach mohli existovať inteligentné bytosti, ktoré by nad nami mali dokonca prevahu, bez božského stvoriteľského aktu? Je to také ťažké rozlúčiť sa s dôvernými rozprávkami, ktoré sme si obľúbili?

S obratnosťou Lucifera sa „ktosi“ usiluje túto budúcu techniku s jej cieľom sabotovať. „Ktosi“ varuje pred výsledkami výskumov zameraných na tento cieľ. Infiltrácia tohto myslenia vniká tak ostro a ľahko pod kožu, že niektorí múdri kritici, ktorí napadajú plánovanie ciest do vesmíru, ani nepozorujú, kto im pri ich argumentáciách vedie pero Čo teda? Čo robiť?

Majú sa vyhodiť do vzduchu chrámy a zbúrať kostoly?

V nijakom prípade.

Kde sa schádzajú ľudia a velebia Stvoriteľa, tam pociťujú blahodárne a posilňujúce spoločenstvo. V priestore sa ako tón vylúdený ladičkou vznáša tušenie niečoho veľkolepého. Chrámy a kostoly sú miesta na rozjímanie. Sú to priestory na spoločnú chválu nedefinovateľného. „Toho“, čo sme sa naučili pomocne volať Bohom. Tieto miesta zhromažďovania sú pre nás nenahraditeľné. Ale ostatné je zbytočné.