Vývoj po 2.svetovej vojne - reemigrácia

Vývoj po 2.svetovej vojne - reemigrácia

 Príčiny reemigrácie

Už v medzivojnovom odbobí revanšizmus Nemecka, Maďarska a Bulharska bol vážnou hrozbou pre štáty vytvorené po rozpadnutí Rakusko-Uhorska. Táto politika vytvárala napätie medzi novými štátotvornými národmi a menšinami, ktoré etnickým pôvodom patrili k revanšistickým národom.

Ešte pred ukončením vojny sa na Slovensku začínajú prípravy na presídlenie zahraničných Slovákov do vlasti. Ujala sa toho Vedecká Spoločnosť pre zahraničných Slovákov. Keď sa po ukončení vojny obnovila Československá republika a keď dostala súhlas mocností, bola podpísaná dohoda o presídlení najprv s Maďarskom a potom aj s Rumunskom. Dohoda s Maďarskom bolo založené na vzájomnej výmene obyvateľstva, ale v Rumunsku o tom nemohla byť ani reč, pretože Podkarpatská Rus kde bolo rumunské obyvateľstvo pripadlo Sovietskemu zväzu.

V auguste 1945 sa otázka presídlenia Slovákov a Čechov z Rumunska prejednávala na valnom zhromaždení Československého zväzu. Presídľovacie komisie ktoré vznikli neskôr propagovali repatriáciu pod heslom „Mať volá!“. V radoch Slovákov sa tejto myšlienky chytila slovenská učiteľská inteligencia. Táto pochádzala zväčša z Československa. Aj značná časť ostatných Slovákov začala premýšľať o odchode z Rumunska.[1]

Slovákov podnietilo viacero príčin aby sa presťahovali. Podľahli hlavne propagácie ktorú robili učiteľia. Ťažká povojnová situácia, zvýšené dane ako i dávky od obilia od hektára a i možné znárodnenie pôdy tiež prehovorilo veľkú časť Slovákov aby odišli z Rumunska aj napriek obavám. Najviac sa Slováci báli že sa nedostanú do podobných životných situácii, že pôda nebude dostatočne dobrá a že nakoniec na repatriáciu doplatia.[2]

2 Priebeh reemigrácie

Hoci reemigrácia Slovákov z Maďarska, Rumunska, Juhoslávie, Bulharska, Ukrajiny atď. vychádzala z jednotnej koncepcie, v konečnom dôsledku pri jej realizácii z každého jednotlivého štátu mala celý rad osobitostí a zvláštností. S každým z týchto štátov, odkiaľ sa reemingranti vracali, podpisovalo ČSR samostatnú zmluvu. V podstate riešili ten istý problém, ale predsa sa navzájom líšili predovšetkým podmienkami, za ktorých mohli reemigranti odchádzať z konkrétneho štátu. Ústretovejšie pristupovali k tejto problematike tie štáty, s ktorými malo ČSR aj v minulosti priateľské vzťahy, ako bola Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko.[3]

Základná zmluva o reemigrácii Slovákov a Čechov z Rumunska – lebo v prípade Rumunska išlo o reemigráciu príslušníkov oboch národností – bola podpísaná medzi vládami obidvoch štátov v Bukurešti 10.7. 1946. V tom období žilo v Rumunsku vyše 50 tisíc Slovákov a Čechov, z toho bolo vyše 40 tisíc Slovákov. Zmluva o majetkovoprávnych otázkach mala byť podpísaná dodatočne.[4]

Československá presídľovacia komisia v Oradei – dalej ČSPK – bola zriadená v auguste 1946. Naplno však začala pracovať až po jej doplnení kvalifikovanými pracovníkmi koncom roku 1946. Preto prvý transport so slovenskými reemigrantmi vycestoval z Rumunska až 17.2. 1947 s celkovým počtom 424 osôb. Kedže zmluva o riešení majetkovoprávnych otázok reemigrantov ešte stále nebola uzatvorená, pracovníci ČSPK vyhotovili presný zoznam majetku, zanechaného reemigrantmi na rumunskom území, ktorý potvrdili aj patriční rumunskí funkcionári. V tomto prípade išlo prevažne o obyvateľov Poiana Micului (Poľana Malého) v severovýchodnom Rumunsku, v ktorom žili aj Slováci. [5]

Súbežne pokračovali prípravy na odchod ďaľších transportov. Druhý až 21. transport odišiel v období od 13. 8. 1947 do 17. 7. 1948 s celkovým počtom 14 863 osôb. Už do prípravy druhého transportu však zasiahli aj vážnejšie problémy. Dohoda o riešení majetkovoprávnych otázok stále nebola podpísaná, čo vytváralo podmienky pre množstvo nedorozumení pri prípravách na vycestovanie jednotlivých transportov. Pracovníci ČSPK naďalej vyhotovovali presné zoznamy majetku zanechávaného reemigrantmi, ale zástupcovia rumunských orgánov ich už odmietali podpisovať. Pri tom v zmluve z 10. 2. 1946 sa konkrétne uvádzalo, že o zanechanom majetku reemigrantov budu vyhotovené presné zoznamy v dvoch exemplároch, ktoré budú podpisovať zástupcovia obidvoch strán. V novovzniknutej situácii preto pracovníci ČSPK okrem iného navrhovali prihláseným na reemigráciu, aby si majetkové otázky podľa možnosti vyriešili individuálnym spôsobom ešte pred vycestovaním. Potom od každého remigranta žiadali, aby ešte pred nástupom do transportu podpísal formulár vyhlásenia, že v Rumunsku nezanecháva žiaden nehnuteľný majetok. Vláda ČSR sa týmto opatrením snažila riešiť problém značného majetku reemigrantov v Rumunsku. Naďalej pokračovala v intenzívnych rokovaniach s rumunskou vládou o riešení problému aj majetku zanechaného reemigrantmi. Nevyriešená otázka zanechaného majetku totiž spätne nepriaznivo ovplyvňovala tých potenciálnych záujemcov o reemigráciu, ktorý boli súčasne vlastníkmi nehnuteľného majetku.

V dňoch 19. 7.- 21. 7. 1948 sa v Bukurešti uskutočnilo rokovanie predsedov vlád obidvoch štátov: Antonína Zápotockého a Dr. Petre Groza, v rámci ktorého bola podpísaná československo-rumunská spojenecká dohoda na 20 rokov. Jedným z dôležitých záverov rokovania bolo aj rozhodnutie zriadiť do 1. 10.1948 Zmiešanú československo-rumunskú komisiu (ZČSRK), ktorá okrem iného mala vyriešiť aj majetkovoprávne otázky reemigrantov. Dr. Petru Groza vopred prisľúbil, že rumunská strana umožní v budúcnosti reemigrantom aj odvoz živého a mŕtveho inventáru, likvidáciu nehnuteľností a pod.[8]

V priaznivejšej atmosfére po podpísaní spomínanej spojeneckej dohody sa čiastočne zlepšili podmienky činnosti ČSPK. V priebehu novembra a decembra 1948 vycestoval z Rumunska 22. až 24. transport s celkovým počtom 2204 osôb. Naďalej každý z reemigrantov musel podpísať aj spomínaný formulár prehlásenia, že v Rumunsku nezanecháva žiaden majetok.[9]

Koncom roku sa zdalo, že sa podarí vyriešiť aj problém zanechaného majetku. ZRČSK vyhlásila že reemigranti môžu so sebou zobrať živý a neživý majetok. Toto sa však zmenilo, keď vo februári 1949 rumunská vláda vyhlásila, že pozastavuje vysídľovanie. Tieto zmeny treba hľadať v širších súvislostiach. Po podpísaní mierovej zmluvy s Rumunskom 10. februára 1947 a následne daľších parciálnych medzinárodných zmlúv výrazne sa zmenilo postavenie Rumunska. Došlo k zásadným zmenám aj vo vnútropolitickej situácii. Zrušila sa monarchia, bola vyhlásená „ľudová republika“ a nová vláda začala realizovať novú koncepciu vývoja ekonomiky. Ak predtým bývalý podpredseda vlády Gheorghe Tatarescu veľmi ochotne podpísal zmluvu, začiatkom roka 1949 nová ministerka zahraničných vecí Ana Pauker musela hľadať spôsoby, ako si udržať odchádzajúcu pracovnú silu. [10]

V nových podmienkach odchod každého daľšieho transportu bol ešte komplikovanejší. Napriek tomu ČSR vláda nemohla pripustiť, aby reemigrácia nebola dokončená nielen z prestížnych politických dôvodov. Nezanedbateľné boli aj ekonomické dôvody. Do prípravy a realizácie reemigrácie investovala ČSR vláda na tú dobu rozsiahle prostriedky, a to v situácii keď chýbali prostriedky na obnovovanie vojnou zničenej ekonomiky.[11]

Za pomoci nových ústupkov sa československej vláde podarilo dosiahnuť, že 19. 4. 1949 odišiel 2 transport s 550 osobami. V novovzniknutej situácii však musela počítať už aj s tým že pravdepodobne nebude možné dokončiť reemigráciu z Rumunska podľa povôdných plánov. Preto súbežne s prácami, súvisiacimi s vycestovaním ďaľších transportov, uložila na svojom zasadnutí 28. 6. 1949 ministrovi práce a sociálnej starostlivosti a ministrovi zahraničných vecí dokončiť hromadné presídľovanie z Rumunska do 31. 12. 1949.[12]

Medzi jednotlivými ďaľšími rokovaniami československých a rumunských predstaviteľov rumunské ministerstvo zahraničných vecí 8. 7. 1949 oznámilo, že po 31.12. 1949 nedá súhlas na vycestovanie žiadnemu daľšiemu transportu. Napriek tomu, že v apríli 1949 bolo ZČSRK dohodnuté o ďaľšom vycestovaní jej členov do jednotlivých lokalít, kde žili aj Slováci s cieľom upresniť zoznamy záujemcov o reemigráciu. Prácu síce mali dokončiť v máji 1949 s následným ukončením transportov do konca júna 1949, komisia však bola vytvorená oneskorene a pracovať začala až 18. 1949. Podľa zoznamov, ktoré sa jej do 4. 7. 1949 podarilo upresniť, na presídlenie ešte čakalo 5020 osôb. Československá vláda preto okamžite požiadala rumunskú vládu, aby súhlasila s pokračovaním reemigrácie aj v auguste 1949. V záujme urýchlenia vypracovania ďalších transportov požiadala aj o súhlas na zriadenie ďalšieho strediska ČSPK v Oršove, ktoré by mohlo operatívnejšie organizovať vycestovanie transportov z Banátu.

Aj v novej situácii sa československej vláde podarilo dosiahnuť, že v dňoch 21. 6 až 16. 8. 1949 vycestovali 26. až 31. transport s celkovým počtom 2893 osôb. V septembri toho istého roku požiadala vláda ČSR rumunské orgány o umožnenie reemigrácie ešte asi 100 osobám zo sociálnych dôvodov (išlo predovštkým o prípady rozdelených rodín). Dňa 22. 12. 1949 preto mohol vycestovať aj 32. transport a oneskorene - 23. 1. 1950 - dokonca aj 33. transport.[14] Zmiešaná komisia ukončila svoju činnosť ešte v auguste 1949. Nepodarilo sa jej vyriešiť presídlenie ďalších záujemcov najmä Čechov z Vukovej, Scaiusu, Garnicu, Svätej Heleny atď.

Pri komplexnejšom hodnotení problémov súvisiacich s vycestovaním jednotlivých transportov reemigrantov z Rumunska je zrejmé, že rozhodnutie československej vlády ukončiť transporty do roku 1949 nevzniklo len pre pokračujúce problémy pri získavaní súhlasov rumunskej vlády. Dovtedajší priebeh dokazoval, že s rumunskou vládou sa dalo dohodnúť bez komplikácií. Dokazuje to napr. fakt, že i keď nedala svoj súhlas, nakoniec predsa povolila vycestovať aj daľším transportom. Oveľa závažnejším problémom bolo umiestnenie reemigrantov do českého a moravského pohraničia. Bolo čoraz ťažšie získať voľné byty alebo pozemky pre tých, ktorí prichádzali. Nevyšiel ani náhradný plán získať byty po maďarských presídlencoch, aj napriek novým rokovaniam s maďarskou vládou. Samozrejme, aj ďaľšie problémy sa vyskytovali počas presídlenia, ale hlavne nedostatok bytov spôsobil, že československá vláda sa rozhodla ukončiť reemigráciu .

Príčinou všetkých problémov pri zabezpečení reemigrácie Slovákov z Rumunska bola absencia majetkovoprávnej zmluvy. Taká rozsiahla akcia ako reemigrácia nemohla prebehnúť spokojne bez komplexného zmluvného zabezpečenia majetku[17].

Po vycestovaní posledného transportu zo slovenskymi repatriantmi v januári 1950 počet Slovákov a Čechov v Rumunsku poklesol. Zostalo ich iba okolo 30 000. Pokles počtu Slovákov viedol v konečnom dôsledku k zániku slovenských škôl v lokalitách, kde slovenské obyvateľstvo bolo už pred repatriáciou málopočetné. V tomto období opustili Rumunsko skoro všetci slovenskí učitelia a dokonca i kňazi. Za takýchto okolností zanikol aj evanjelický seniorát, pretože v Rumunsku zostal iba jeden jediný slovenský evanjelický kňaz Rudolf Molnár. Repatriácia na krátke obdobie vytvorila vážny problém ohľadom budúcnosti slovenského gymnázia v Nadlaku.[18]

Veľká väčšina slovenských reemigrantov z Rumunska zostala v českom a moravskom pohraničí natrvalo, so všetkými následnými nepriaznivými podmienkami. Nezaistenie bytov, absencia majetkovoprávnej zmluvy sa ukázalo byť hlavnou príčinou všetkých následných ťažkostí, ktoré reemigráciu sprevádzali od začiatku.