Vývoj slovenskej komunity v Rumunsku v 20. a 30. rokoch 20. storočia

Vývoj slovenskej komunity v Rumunsku v 20. a 30. rokoch 20. storočia

1 Politicko- spoločenská situácia

Rumunsko – ako veľká väčšina európskych krajín, v prvých rokoch po prvej svetovej vojne bolo charakterizované neistotou vlády, hlavne z ekonomických a politických dôvodov, tak vnútorných ako i vonkajších.[1] Vlády Rumunska sa snažili riešiť viacero komplexných problémov ako napríklad organizovanie jednotného národného štátu, integrácia pripojených území z roku 1918, ekonomická rehabilitácia, uzavretie mierových zmlúv, pripravenie bodov budúcej zahraničnej politiky a iné.

Celé desaťročie, teda až do 30 rokov, v novom, územne značne rozšírenom štátnom útvare, Veľkorumunskom kráľovstve, bolo jednak obdobím politickej konsolidácie ale i obdobím vyrovnávania všetkých rumunských provincií. V roku 1923 bola prijatá nová ústava, ktorá zaručovala slobodu a rovnoprávnosť všetkých občanov Rumunska (po prvý krát uznala práva Židov), v roku 1926 bol prijatý nový volebný zákon, a o dva roky neskôr zákon o slobode vierovyznania a rovnoprávnosti všetkých cirkví a pod. Toto vyrovnávanie sa týkalo bezprostredne i nadlackých Slovákov, a celkove menšiny v Rumunsku. Prebiehalo najmä v školskom systéme bývalého Rumunského kráľovstva a z nových území Sedmohradska, ktoré predtým patrili Uhorsku.[3]

Ako sme už spomenuli, celková situácia Nadlaku sa ustálila, keď v roku 1922 delimitačná komisia zaradila územie mesta do novej krajiny.

Toto obdobie v dejinách Slovákov v Rumunsku sa zväčša prejavuje snahami o rozšírenie národnostného školstva, ktoré prešlo určitými zmenami následkom nových školských zákonov. Príkladom je aj uzavretie Kultúrnej dohody v roku 1936 medzi Rumunskom a ČSR. Táto dohoda uzavretá na základe reciprocity a vďaka dobrým politickým vzťahom mala dobrý vplyv na rozvoj národnostného školstva, do Rumunska prišlo množstvo učiteľov zo Slovenska, postavili sa nové školské budovy.

Nové zákony sa odrazili aj na vývoji slovenskej evanjelickej cirkvi v Rumunsku. Minister Vasile Goldis vydal nové cirkevné štatúty evanjelickej cirkvi v Rumunsku a podpísal ich aj kráľ Ferdinand I. Slovenské evanjelické zbory sa pridali k saskej Krajinskej evanjelickej cirkvi v Rumunsku – Landeskirche. [4]

Aj napriek určitým snahám bola politická scéna v Nadlaku nejednotná. Dobrým príkladom sú voľby do miestneho zastupiteľstva z roku 1930. Rumuni boli nespokojní s tým, ako sa Slováci zapájali do riadenia obce. Tu sa hlasovalo za listinu rumunsko-slovenskú, za liberálnu, robotnícku stranu. Voľby vyhrala rumunsko-slovenská listina, ale táto výhra bola kontestovaná liberálnou stranou. V nasledovnom kole vyhrala tá istá strana, čo liberálna strana bola prinútená prijať. Za richtára bol takto zvolený Rumun, za podrichtára a pokladníkov boli zvolení Slováci. Celá táto príhoda bola komentovaná v novinách, hlavne na stránkach Slovenského týždenníka. Najpregnantnejšou výhrou nadlackých Slovákov v politike bolo zvolenie P. P. Dováľa do župného zastupiteľstva v Arade (opakovane na za sebou idúce mandáty).

Rok 1938 nepriniesol nič dobré do medzinárodnej politiky. Bola uzavretá Mníchovská dohoda, ktorá privodila rozpad ČSR a čoskoro v marci 1939 vznikla Slovenská republika. Slováci v Rumunsku začali nato reagovať. Najpragmatickejšie východisko, o ktoré sa pokúsili bolo založenie Matice Slovenskej v Rumunsku už o rok neskôr. Lenže v roku 1940 bol nastolený totalitný režim Iona Antonesca a hneď vzápätí vypukla vojna a ich zámery boli zmarené.

Kultúrna, školská a náboženská problematika

Školská problematika

Po roku 1918 sa slovenské školy v Transylvánii a Banáte ocitli v nových štátno – právnych podmienkach. Delimitáciou hraníc, postupným začlenením územia do jednotného rumunského národného štátu, postupným vytváraním nových školských zákonov vznikala pre slovenské školy v Rumunsku dosť zložitá situácia. Treba podotknúť že v tomto období v Rumunsku bolo slovenské školstvo organizované iba formou základných škôl.

Materské školy mohli vznikať iba s vyučovacím jazykom rumunským, úradným jazykom Veľkého Rumunska. Pokiaľ ide o organizovanie základného školstva v medzivojnovom Rumunsku, školský zákon spresňoval nasledovné možnosti: štátne školy (verejné školstvo), súkromné školy a školské ústavy, ako aj v rodine, podľa pravidiel organizovania súkromného školstva.

článok spresňoval ohľadom štátnych základných škôl, že môžu byť založené obcami, respektíve župami, s povolením Ministerstva školstva, prostredníctvom ktorého sa uskutočňovalo menovanie a platové zabezpečenie učiteľov. Podobne ako aj v iných slovenských lokalitách Banátu a Transylvánie slovenské školy v Nadlaku vznikli ako cirkevné školské ustanovizne. Po zjednotení sa stali štátnymi, aj keď to nebolo nevyhnutné .

Štát nenanucoval etatizáciu školstva , či sa už išlo o rumunské väčšinové alebo o menšinové školy národností.

V tomto zmysle vyznela aj odpoveď rumunského ministra školstva kňazovi I. Balanovi, ktorý sa dožadoval zrovnoprávnenia cirkevných rímskokatolíckych a grékokatolíckych škôl so štátnymi školami:

“Nikto vám nebráni, aby ste si zachovali cirkevné školy, rovnoprávne so štátnymi, lenže v tom prípade si ich budete musieť financovať sami. Rozumiete?“

Zákon spresňoval, že základné školstvo na celom území Rumunska je jednotné, povinné a bezplatné, že vyučovacím jazykom je rumunčina. V pokračovaní zákon konkretizoval:

“V osadách obývaných nerumunským osadenstvom, Ministerstvo verejnej výchovy založí základné školy s vyučovacím jazykom patričnej menšiny, úmerne s počtom škôl založených v obciach obývaných rumunskou väčšinou. V týchto menšinových školách bude povinná výučba určitého počtu hodín rumunského jazyka, spresnená školským poriadkom“

Školopovinnosť sa v podstate vzťahovala najmä na chlapcov. Po ich zapísaní do školy, dochádzka mala byť poviná do vyplnenia 16. rokov. Povinosťou rodičov bolo zaistiť deťom potrebné pomôcky a učebnice. Pre rodičov ktorí svoje deti neposielali do školy, respektíve im nezaistili učebnice a pomôcky, zákon spresňoval pokuty.

Základné školstvo malo zahŕňať sedemročné vzdelanie. Počas prvých štyroch rokov sa malo zaistiť základné vzdelanie. V nasledovných troch rokoch sa malo zamerať na všeobecné poznatky, nevyhnutné pre tých žiakov, ktorí by chceli v školskej príprave pokračovať.

V prípade nadlackých škôl tieto zmeny boli až prevratné. V Nadlaku totiž už od samého začiatku 20. storočia sa prejavovalo napätie medzi slovenskými učiteľmi a evanjelickou cirkvou. Evanjelická cirkev postavila školské budovy, organizovala cirkevné školstvo, zamestnávala učiteľov a určovala im platy, zaisťovala byty, stavala novú budovu v ktorej vznikla spoločenská miestnosť pre plesy, divadelné predstavenia a iné kultúrno – spoločenské podujatia nadlackých Slovákov, kam sa nasťahovala Slovenská ľudová banka, kde vznikol hotel , a to podstatne vyprázdnilo cirkevné kontá.

Päťročné podvyšky učiteľských platov sa odďaľovali, a keď sa nakoniec začali platiť, viedli k rozdeleniu učiteľov na cirkevných zametnancov a na zamestnancov štátu . Svedčí o tom aj cirkvená zápisnica Školskej rady evanjelickej a.v. cirkvi.

Príťažou pre cirkev bolo aj udržiavanie cirkevných školských budov.

Situácia vyvrcholila zrieknutím sa tých učiteľov ktorí sami požiadali o preradenie do štátneho zamestnania. Za takých okolností došlo k poštátneniu slovenského cirkevného školstva v Nadlaku. Zároveň došlo aj k poštátneniu školských budov. To, pravdaže, vyvolalo aj pohoršenie cirkevného zboru. Otrávilo to miestnu atmosféru, zvýšilo napätie medzi starším evanjelickým kňazom Ľudovítom Boorom a cirkevníkmi.

Boorov odchod do dôchodku, jeho smrť a následné neuznanie vdovskej penzie pre Boorovu manželku, nasvedčujú tomu že na konci svojho života tento slovenský národovec stratil rešpekt značnej časti nadlackých Slovákov, napriek tomu že po celé desaťročia udržiaval národné povedomie a hájil záujmy svojich cirkevníkov.

Existencia škôl a slovenských učiteľov vytváralo aj v Nadlaku predpoklady pre pomalý ale istý rozvoj slovenského základného školstva . Udržiavanie školských budov, platenie tých učiteľov, ktorí pokračovali vo vyučovaní evanjelického náboženstva, cvičení školského evanjelického spevokolu, organovaní v kostole, jedným slovom v tom čo sa nazýva kantorovanie, zachovalo naďalej významné postavenie cirkvy v slovenskom školskom dianí v Nadlaku.

Ak sa v Nadlaku slovenské školy aj napriek ťažkostiam zapríčineným novou rumunskou štátnou príslušnosťou zachovali, ťažšie to bolo so školami v iných slovenských, respektíve čiastočne Slovákmi obývaných lokalitách v Banáte, Bihore, Salaži a na Bukovine. V Banáte to boli lokality Semlek, Butín, Brestovec a Mokrá. Aj tu hlavným problémom bol práve nedostatok slovenských učiteľov.

V Mokrej sa problém vyriešil menovaním slovenského učiteľa z Nadlaku, evanjelika J. Benčíka na voľné učiteľské miesto. Školský problém Butínu sa vyriešil podobne. Po tom čo tamojšia slovenská evanjelická škola bola pomaďarčená v období 1890 – 1918, porumunčená a poštátnená počnúc rokom 1919, roku 1930 došlo k znovuzaloženiu vyučovania v slovenčine. Tu sa pre začiatok učiteľom stal evanjelický kaplán Rudolf Molnár. Neskôr na učiteľskú stanicu nastúpili slovenskí učitelia z Československa. Rudolf Molnár nastúpil na základe rozhodnutia Školského revizorátu v Temešvári, ktorý po prijatí slovenskej delegácie z Butínu z 1 januára 1930, rozhodol že kaplán bude učiť dve hodiny slovenčiny a jednu hodinu náboženstva týždenne. Za odučené hodiny mal byť platený.

Ako sme už spomínali bolo školstvo v Rumunsku v roku 1922 poštátnené. Učitelia pôsobiaci na národnostných školách boli povinní do jedného roku sa naučiť rumunský jazyk a zložiť z neho skúšky. V tom istom čase sa začali robiť nátlaky o obmedzenie národnostných škôl. Kedže v tom čase, slovenské školstvo bolo zväčša na úrovni prvého stupna tieto nariadenia sa ho veľmi nedotkly. Práve to vyvolalo väčšie snahy, kedže bolo zakázané používať knihy zo zahraničia. V roku 1925, v Gemelčičky, tamojší učiteľ Domokoš a krčmár Hummil vydali Slovenský šľabikár a čítanku, a v roku 1924 Samuel Kubica, správa slovenských škôl vydáva Obrázkový šľabikár a čítanku a Prírodopis a sylospit .

Školy v oblasti Bihoru a Salaju boli pomerne málo a bojovali s nedostatkom učitelov. V Židárni učenie bolo prerušené v období 1923-1928. Počnúc od tohto 1928 roku sa vyučovalo po rumunsky. V Novej Hute situácia nebola o nič lepšia. V období 1914-1927 sa nevyučovala pretože nebolo učiteľa. Potom nastúpil rumunský učiteľ. Dochádza však bola problémova, asi dve tretiny dochádzali pravidelne do školy. Na Starej Huti tiež v tom istom období sa nevyučovalo. V rokoch 1927-1930 bol nekvalifikovaný učiteľ. V Bodonoši boli dve učiteľky v období vojny. V medzivojnovom období tu učila učiteľka zo Slovenska.[15] V podobnej situácii boli aj slovenské školy v Bukovine. Tomuto problému sa venovali aj noviny, aby upozornili na stav slovenského školstva v tejto oblasti. Môžeme tu spomenúť článok P. P. Dováľa z Našich Snáh z roku 1937 pod názvom „Dajte kultúrne práva Slovákom v Bucovine.“

Oživenie slovenského školstva v Rumunsku nastáva po podpísani československo-rumunskej kultúrnej dohody v roku 1936.[17] Uzavretie tejto dohody bolo výsledkom dobrých vzťahov, ktoré sa začali vyvíjať hned po roku 1918 medzi Rumunskom a Československom a tiež aj na základe reciprocity.Túto dohodu podpísali rumunský minister školstva G. Angelscu a splnomocnenec ministerstva školstva ČSR Ján Šeba. V Rumunsku bola tak slovenská ako i česká národnosť. V Podkarpatskej rusi žila v rámci prvej ČSR rumunská menšina.Takto sa zaistoval právny rámec pre zachovanie a vývoj slovenského a dohody spresnoval možnosť vytvoriť menšinové školstvo na území Rumunska, s podmienkou že na tom území je aspoň 30 školopovinných detí.To isté platilo aj pre rumunské školy v ČSR. Druhý článok stanovil povinnosť rešpektovať predpisy a školský poriadok štátu na území ktorého menšina žije. Ďaľšie články dohody spresnovali kto mohol zastávať miesto učiteľa. Musel to byť občanom štátu na území ktorého bola škola, kvalifikovaný. V prípade že nebolo dosť takých učiteľov, dohoda dovolovala posielanie učiteľov z materskej krajiny. Kedže chýbali menšinový učitelia pre národnosti v Rumunsku a v ČSR, dohoda sa snažila riešiť tento problém tým že posielala slovenských učiteľov do Rumunska, a rumunských učiteľov do ČSR . Na základe tejto dohody boli československých prostriedkov postavených 13 nových škôl v bihorsko-salajskej oblasti a začali byť posielaní učitelia do týchto oblastí, a nielen ale aj do Butínu, Nadlaku. Vznikli nové školy v Bodonoši, Varzali, Borumlake, Čerpotoku, Starej a Novej Hute. V Nadlaku došlo podľa nového školského zákona k osamostatneniu slovenskej školy . Závažnú úlohu v rozvoji školstva zohral i zákon o organizovaní ľudového školstva a učiteľských ústavov z roku 1939, ktorý umožnil vyučovanie v materinskej reči všetkych predmetov, okrem rumunského jazyka, zemepisu a dejepisu Rumunska a občianskej výchovy.

Za takýchto priaznivých okolností nastal dosial nepoznaný rozvoj slovenského školstva v Rumunsku. Koncom tridsiatych rokov a začiatkom štyridsiatych rokov boli obnovené alebo založené školy v každej lokalite kde žila slovenská komunita. Ich počet narástol, z 11 v roku 1930 na 26 v rokoch 1939-1940. Tento systém bol narušení, teda zrušení de iure, keď druhá viedenská arbitráž z roku 1940 anketovala bihorsko salajsku oblasť k Hortyovskému Maďarsku. V Rumunsku takto zostalo iba 11 škôl a na anketovanom území 15. De facto, ale prvá Slovenská republika naďalej posielala slovenských učiteľov a počet škôl dalej rástol. Čoskoro ich už bolo 16 v Rumunsku a 17 v anketovanom území. V tomto období sa zvýšil aj počet kvalifikovaných učiteľov čo značne vylepšilo aj úroveň vyučovania.

Po roku 1945 až do roku 1948, keď bola vydaná daľšia školská reforma, učiteľia zo Slovenska zostali tu dalej pôsobiť aj keď ich bolo čoraz menej. V školskom roku 1948-1949 preto mnoho nových škôl zaniklo. Toto prinútilo Československý zväz v Rumunsku, aby usporiadal nábor pre obsadenie voľných učiteľských miest. Prihlásili sa najmä nadlackí mladí remeselníci so základným školským vzdelaním. Niektorí tam boli iba na kratšie obdobie, ale väčšina si doplnila štúdium a zostali tam natrvalo.[24]

V tomto období vzniká aj prvé slovenské gymnázium v Nadlaku, presnejšie v roku 1945. Bola to významná etapa vo vývoji slovenského školstva v Rumunska. Pri vzniku pomohol najmä Československý zväz a evanjelická a.v. cirkva, ktorá škole prepožičala svoju budovu. Nieslo najprv názov Štátne československé gymnázium v Rumunsku, niekoľkokrát zmenilo názov a v súčasnosti má pomenovanie Školské stredisko J. G. Tajovského. [25]

2.2 Kultúrny vývoj v 20. a 30. rokoch 20. storočia

Kultúrny vývoj slovenskej komunity v Rumunsku sa vyvíjal hlavne prostredníctvom rôznych spolkov, ktoré sa zakladali hlavne v prvých rokoch 20. storočia. 20. a 30. roky predstavujú akúsi kontinuitu spolkového a kultúrneho života. Pokračovala činnosť už jestvujúcich spolkov, zväčša viazané o slovenskú komunitu v Nadlaku. Stalo sa to tak najmä vdaka benevolentnej politike voči národnostiam. Ako za počiatok týchto aktivít možno považovať prvé ochotnícke divadelné predstavenie z roku 1899, čo vlastne demonštrovalo tu existujúce predpoklady na organizovanie spolkového života. Prvý spolok slovákov na území Rumunska vzniká tiež v Nadlaku v roku 1904 a niesol názov Slovenský ľudový kruh. Jeho prvým predsedom bol Ľudovít Boor, a po ňom nasledoval Ivan Bujna, ktorý pôsobil na tomto mieste až do zániku spolku. Tento spolok pestoval rozličné ochotnícke činnosti a stal sa i členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti. Jeho pôsobenie pokračovala dalej v spomenutých rokoch, Hospodársky spolok ktorý vznikol v roku 1914 udržiaval svoje zameranie na hospodárske otázky a združoval hospodárov obce. Remeselnícka domovina v Nadlaku združovala od svojho začiatku nadlackých remeselníkov. Postupne sa z maďaronského združenia stala profesijným spolkom slovenských remeselníkov. Svoju činnosť udržoval nadalej aj ochotnícky spolok. Tento spolok vznikol v roku 1905 pod záštitou Slovenského ľudového kruhu ale v roku 1913 sa osamostatnilo.

V roku 1920, vo Vukovej vzniká Vzdelávací spolok a spevokol slovenský. Založil ho domáci farár Ladislav Turčáni a učiteľ Tomáš Kováč.

V roku 1924 vzniká, svojou činnosťou možno najdôležitejší spolok, Slovenský kultúrny spolok. [28] Tento spolok sa zameral na kultúrne a národné zjednotie všetkých slovákov v Rumunsku. Zameriaval sa vo svojej činnosti na ochotnícke a osvetárske aktivity, Slovenskému kultúrnemu spolku sa podarilo založiť pobočky v najpočetnejšich slovenských komunitách v Rumunsku. Bolo to napríklad v Butíne, Veľkom Peregu,Novej Hute, Bodonoši, Cipáre, Vukovej atd. Tymto činom sa podarilo rozprúdiť v týchto obciach národno-kultúrne aktivity. Spolok ktorý vznikol vo Vukovej sa stal pobočkou tohto nového slovenského spolku. V rokoch 1924-1925 vznikol tenisový krúžok. Jeho zakladateľmi boli vysokoškolskí študenti, pod vedením Jozefa Pajtáša. Krúžok mal zaistiť pravidelné stretávanie slovenskej študujúcej mládeže, jej vzájomné poznávanie sa, spoluprácu a pocit spolupatričnosti. Popri slovenskom tenisovom krúžku bol založený aj študentský spolok Slávia, ako odbočka Slovenského kultúrneho spolku. Jeho náplnou bolo nacvičovanie amatérskych divadelných hier. Tieto sa tešili veľkej obľube v radoch Nadlačanov. V rámci Slávie v neskorších rokoch vznikol aj mandolínový zbor Zora (v roku 1937) ako i futbalové družstvo. Rovnako v tomto období sa prejavili pokusy o založenie poľnohospodárskych družstiev, podnikov zameraných na spenaženie obili a mliečnych výrobkov.

Samostatne od existujúcich spolkov, Matej Rádix zakladá v roku 1927 telovýchovnú jednotu Sokol. Okrem tohto sa zakladá aj Spolok slovenských evanjelických a.v žien a Združenie evanjelickej mládeže. [31]

Všetky spolky mali vlastné knižnice založené najmä na donáciach Matice Slovenskej. Zároveň spolky si predplácali noviny a časopisy zo Slovenska. Prostredníctvom tejto tlače tak udržiavali styky s národným a kultúrnym dianím v starej vlasti, so spisovnou slovenčinou. Chýbala však vlastná tlač Slovákov v Rumunsku. [32]

Vlastný tlačový orgán Slovákov v Rumunsku, ktorý by sa zameriaval na ich problematiku sa stával čoraz väčšou potrebou. V roku 1929 začal Ján Kmeť vydávať prvý slovenský časopis pod názvom Slovenský týždenník. Nepolitický časopis Slovákov v Rumunsku. Tento časopis vychádzal až do roku 1932 keď zanikol z finančných dôvodov.Tu sa podarilo Kmeťovi a najmä ostatným jeho spolupracovníkom vytvoriť priestor kde by mohli pravdivo písať o svojich názoroch o spoločenskom a národno-kultúrnom živote Slovákov. V roku 1936 dochádza k vzniku nového časopisu pod názvom Naše Snahy(národné, kultúrne, hospodárske)[33]. Jeho redaktorom bol dr. Peter Pavel Dováľ. Tento nový časopis sa adresoval hlavne Slovákom, ale aj Čechom.

V roku 1930 sa objavili prvé snahy zjednotiť existujúce spolky, kedže tieto boli už v značnom počte. Za dôležitú otázku to pokladá najmä mladá slovenská intelingencia. Vzniká tak Zväz Čechoslovákov v Rumunsku. Na jeho čelo bol zvolený Ján Benčík. Neskôr, v roku 1938 mení svoje meno na Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku, ako následok neúspešného pôsobenia. Združuje Česko-Slovenský spolok v Arade, v Peregu, Slovenský hospodársky spolok v Nadlaku, Slovenských ľudový kruh a Slovenský kultúrny spolok taktiež z Nadlaku a jeho pobočky. Okrem bohatej osvetovej a ochotníckej činnosti a po krátkom útlme činností počas vojny, tento zväz sa v období 1945-1948 stáva najreprezentatívnejšou organizáciou Slovákov a Čechov v Rumunsku. Zohráva dôležitú úlohu aj pri zakladaní prvého slovenského gymnázia s vyučovaním v slovenčine.[34] Snaha spolku o zjednotie nebola úspešná. Bolo to najmä z dôvodu nezhôd s čechoslovasticky orientovanou telovýchovnou jednotou Sokol.

Až vznik Zväzu československých spolkov 1 februára 1938 na čele s Fraňom Ambrušom prináša zjednotenie. Činnosť spolku je propagovaná na stránkach Naších Snáh, ktorý začal P P Dovaáľ redigovať po zániku Slovenského týždenníka. Aj napriek sľubnému začiatku, ani aktivita tohto spolku netrvala dlho. Jeho činnosť bola prekazená nepriaznivou domácou a zahraničnou politickou situáciou. [35]

Okrem týchto zjednocujúcich organizačných úsilí ktoré vychádzali z Nadlaku, spolupatričnosť jednozlivých slovenských spoločenstiev sa prejavila najmä uverejnovaním rôznych článkov na stránkach na jedného alebo druhého časopisu. Tu sa prejavovali najmä snahy nadlackých slovákov o to aby upozornili na kritickú situáciu etnickej neznášanlivosti v Brestovci, Bukovine atd, čim vlastne podporili národné úsilia tamojších Slovákov. Rovnako dôležitými boli aj postoje uverejnené na stránkach domácej tlače k rumunskej legislatíve o národnostných otázkach. Vo svojich článkov P. P. Dováľ uvadza svoje postoje o tom ako by mali Slováci sa stavať ku svojej problematike, ako bojovať o svoje práva, a ako si uvedomiť že „tvoríme jednu uvedomelú a organizovanú masu, ktorá ako taká nemá len povinnosti, ale aj práva, zvlášť jestvovania.“

2.3 Vývoj Slovenskej evanjelickej cirkvi na území Rumunska

Od momentu keď sa Slováci usadili na území dnešného Rumunska a založili osady, ich spoločenský život sa krútil okolo cirkevného zboru. Vlastne cirkvné zbory boli tie ktoré organizovali v prvom rade školstvo, rôzne zoskupenia na ekonomickej báze, a potom neskôr iniciovali aj národno-kultúrne združenia. Aj keď sa na prelome 19. a 20. storočia a neskoršie viaž do roku 1947, národno-kultúrne aktivity osamostatnili, predsa si však cirkev, prechovávala v základnych rysoch svoju dominantnú a určujúcu úlohu.[37]

V bihorsko-salajskej oblasti, ktorá bola a je cirkevne podriadená veľkovaradínskemu (oradejskému) biskupstvu, založené slovenské komunity vystupovali ako filiálky už existujúcich zborov. Čoskoro sa však osamostatnili. Kedže ale veľkovaradínske biskupstvo bolo maďarské, aj cirkevné školy v slovenských lokalitách boli do roku 1922, teda až do poštátnenia boli prevažne s vyučovacím jazykom maďarským. Preto nemôže do tohto obdobia hovoriť o žiadnom prepojení cirkvi s národno kultúrnymi aktivitami. Prvé takéto snahy sa zjavujú až niekedy v medzivojnovom období keď v Bodonoši sa snažili zaviesť spievanie v kostole aby bolo slovenské.[38]

Vývoj a život cirkvených zborov v aradsko banátskej oblasti určovali jednak relatívna autonómia tejto cirkvi v rámci Uhorska, jednak priaznivejšie ekonomické podmienky rozvoja oproti bihorsko salajskej oblasti početne väčších slovenských evanjelických komunít. Slováci ktorí sa prestahovali na územie dnešného Nadlaku si so sebou priviezli aj farára a čoskoro postavili aj prvý kostol. Podobne to bolo aj v ďaľších komunitách z tejto oblasti.

Prvé desaťročie 20. storočia, po tom čo Nadlak bol pripojený k Rumunsku sa prejavil bojmi o založenie vlastného seniorátu, prípadne dištriktu. Prvý s touto myšlienkou prišiel vtedajší farár Ľudovít Boor, 29. júla 1920 na stretnutí presbyterstva nadlackého zboru. Generálny inšpektor evanjelickej cirkvi barón Solymossi požadoval, aby sa nadlacký evanjelický cirkvený zbor pripojil k aradskému maďarskému seniorátu. Do Klužu vyslaná delegácia tiež neuspela. Tu delegácia žiadala utvorenie slovenského seniorátu so sídlom v Nadlaku, s prináležiacimi cirkevnými zbormi Mokrá s fíliou Cipár, Vuková s fíliou Veľký Semlak – Morava a Butín s fílou Klopodia.

Kedže tento pokus nebol úspešný, 12. januára 1922 na zastupiteľskom konvente Ľudovít Boor prečítal projekt zmluvy, v ktorej sa nadlacký zbor pripojil ku nemeckej evanjelickej a.v. cirkvi Landeskirche so sídlom v Sibiu. Zmluva bola podpísaná 1. septembra 1922. Otázka založenia slovenského seniorátu sa doriešila až v roku 193[42]

V tomto istom období, teda rok 1922, došlo k poštátneniu slovenských cirkvených škôl v Nadlaku. Prešli najprv učitelia a potom aj samotné školy. Ich udržiavanie však nadalej pripadalo slovenskej evanjelickej komunite.[43]

Na základe nových zákonov v novovytvorenom štátnom útvare slovenské cirkvené zbory sa pridali k nemeckej Landeskirche. Už v roku 1927 boli schálené nové cirkvné štatúty evanjelickej cirkvi v Rumunsku, podpísal ich minister Vasile Goldis a kráľ Ferdinand I. Tieto štatúty povoľovali organizovanie evanejelického školstva v Rumunsku, ako aj vydávanie príručiek a učebníc. V roku 1933 vznikol aj prvý slovenský evanjelický seniorát. Za prvého seniora bol zvolený vtedajší farár Ján Kmeť.[44]

Významné osobnosti slovenskej komunity

Aj keď čo do počtu slovenská komunita v Rumunsku sa nezaraduje medzi veľké, mala svoje osobnosti z rôznych oblastí vzdelanosti, ktorých hlavným záujmom bolo zveľadovanie kultúry a dedičstva slovákov. Boli to zväčša farári alebo učiteľia, ale aj novinári alebo spisovateľia ktorí či už vo svojich memoároch, článkoch alebo svojou činnosťou sa zapríčinili o zachovanie Slovákov, o zachovanie kultúry, jazyka, o zachovanie identity ako etnika. V tejto kapitole vymenujeme niekoľko najdôležitejších osobností slovenskej komunity 20. storočia.

Ľudovít Augustín Boor ( 1855 – 1924 )

Narodil sa 30. augusta 1855 v Bukovci na Slovensku do rodiny farára. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde aj zmaturoval. Teologiu študoval vo Viedni a Bazileji. Zastával miesto kaplána na viacerých miestach. V roku 1895 bol menovaný za farára do Nadlaku kde zostal až do svojej smrti. Umrel v Nadlaku v roku 1924. [45]

Celou svojou činnosťou sa zaslúžil o zachovanie a rozvoj národnej identity Slovákov v Nadlaku a v ďalekom okolí. Bol prvým predsedom Slovenského ľudového kruhu, ktorý pomáhal aj založiť. Zaslúžil sa o pričlenie Nadlaku do Rumunska a stal sa aj senátorom prvého parlamentu Veľkého Rumunska. Bol hlavným iniciátorom založenia slovenského evanjelického seniorátu ktorého sa ale nedožil. Jeho ďaľšou zásluhou bolo vystavanie nových školských budov a reprezentačnej budovy hotela Slovák. Budova hotelu slúžila neskôr ako sídlo Nadlackej ľudovej banky, potom ako školská budova kde aj doteraz je slovenské lýceum.

Ivan Bujna ( 1881- 1949)

Narodil sa v Pukanci na Slovensku 26. júla 1881. Do školy chodil v rodisku, potom v Banskej Bystrici a Bánskej Štiavnici. V Bratislave absolvoval teologické štúdia. Pôsobil na viacerých miestach ako kaplan, a v roku 1909 ho zvolili za zborového farára do Nadlaku. Zostal tu až do roku 1948 keď repatrioval do Československa. Tu aj umrel o rok neskôr. [47]

Horlivo šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom v Nadlaku, ako predseda Slovenského ľudového kruhu usporiadúval prednášky, divadeľné predstavenia. Prispieval do tlače, hlavne do Našich Snáh a Slovenského týždenníka.[48] Bol aj členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti a bol vyznamenaný aj Rumunským rádom Hviezdy a Rádom Koruny. Medzi jeho najdôležitejšie zásluhy patrí iniciovanie založenia Slovenského seniorátu Krajinskej evanjelickej cirkvi a.v. v Rumunsku a zastával aj funkciu seniora po rezignácii Jána Kmeťa.

Okrem článkom publikoval aj svoje kázne, ale aj Stručný nástin dejin cirkve evanjelickej a.v. v Nadlaku od roku 1853 do roku 1912 a Dejiny Slovenského ľudového kruhu v Nadlaku 1904-1934.[49]

Húževnato sa zapájal aj do politiky. Spolu s Ľudovítom Boorom sa v rokoch 1918-1920 zapojil do politických pohybov o samourčenie dolnozemnských Slovákov a o pripojenie Nadlaku do Veľkorumunského kráľovstva.[50]

V tridsiatych rokoch zápasi o vedúcu úlohu Slovenského ľudového kruhu v zakladajúcom sa zväze Čechoslovákov v Rumunsku, ktorý nielenže zjednotil aj ostatné spolky ale aj ostatné slovenské a české komunity v Rumunsku.

Počas krátkodobej okupácie Nadlaku hortyovskou armádou Maďarska je prenasledovaný a preto sa skrýva, a po roku 1945 až do svojho presťahovania do ČSR sa stáva predsedom Repatriačnej komisie. V roku 1948 sa presťahuje do Bratislavy kde o rok umrie.[51]

Ján Kmeť (1902 - 1936)

Narodil sa v roku 1902 v Nadlaku, v rodine miestneho remeselníka čižmára. Chodil do miestnych evanjelických škôl, ale aj do školy v Periamoši, Makove a Arade. Teológiu študoval v Bratislave aj Prahe. Pôsobil ako evanjelický kňaz v Bratislave v roku 1926, o rok nato sa presťahoval do Šivetíc v Gemeri a v tom istom roku bol vyvolený za evanjelického farára v Nadlaku. Tu pôsobil do roku 1936, keď odchádza na Slovensko za farára do Veľkých Levárov, kde po krátkom pôsobení umiera následkom ťažkej choroby. [52]

Spomedzi jeho najvýznamnejších činností spomenieme napríklad založenie študentského tenisového krúžku v roku 1924, podieľal sa na vzniku spolku Slávia, zorganizoval intérnát pre žiakov ktorí bývali na vzdialených sálašoch, podporoval založenie cirkevného spevokolu a vypracoval plán náboženskej výchovy pre všetky triedy. V roku 1929 založil Slovenský Týždenník ktorý vychádzal do decembra 1932. Tento časopis distribuovali do všetkých slovenských obcí v Rumunsku a do Maďarska. Je spoluzakladateľom slovenského evanjelického seniorátu v Rumunsku a jeho prvým zvoleným seniorom. [53]

Bol prvým slovenským evanjelickým seniorom v Rumunsku, nadlackým rodákom, národne uvedomelým intelektuálom. Jeho krátky život bol naplnený neúnavnou činnorodou prácou. [54]

Peter Pavel Dováľ (1906 - 1994)

Významná osobnosť Slovákov v Rumunsku, publicista, právnik, narodil sa 20. augusta 1906 v Nadlaku ako syn rolníka. Otec mu zahynul počas prvej svetovej vojny. Základnú školu ukončil v Nadlaku, gymnaziálne štúdia začal na Sarvaši pokračoval súkromne v Nadlaku a na katolíckom gymnáziu v Arade. Rok študoval na gymnáziu Andreja Sládkoviča v Bystrici. Pokračoval na rumunskom gymnáziu v Brade, potom v Orastie kde aj zmaturoval, univerzitné štúdia na právnickej fakulte v Kluži. Pokúsil sa spoločne s Dr. Jánom Durišom otvoriť advokátsku kanceláriu v Nadlaku ale bezúspešne. Odišiel do Bukurešti, kde bol právnym zástupcom Československej dunajplavby v rokoch 1936-1941. [55]

Počas vojny sa presťahoval na Slovensko, kde pôsobil na rôznych úradoch. V rokoch 1924-1925 je spoluzakladateľom slovenského tenisového krúžku Slávia, v roku 1929 bol pri založení Slovenského týždenníka. Bol členom redakcie a písal úvodníky. Bol dopisovateľom rumunských denníkov Universul a Cuvantul v Bukurešti a Drumul Nou v Kluji. Dopisoval do Národných novín. V roku 1936 založil a redigoval Naše Snahy ktoré vychádzali až do roku 1941. [56] Rozšíril pôsobnosť týchto novín do všetkých slovenských a českých obcí v Rumunsku, zároveň v ních publikoval úvodníky vzťahujúce sa na politický život v Rumunsku a v ČSR.

Matej Rádix (1882 - 1960)

Osobnosť Slovákov v Rumunsku, prispel k udržiavaniu národného povedomia v Nadlaku a ku kultúrnemu rasti nadlackých Slovákov.[57]

Národovec, kultúrny pracovník bol povolaním obuvník. Od roku 1915 bol členom výboru Slovenského ľudového kruhu. V roku 1927 založil v Nadlaku telovýchovnú a kultúrnu jednotu Sokol. Dlhý čas bol knihovníkom ľudového kruhu a vynikal aj ako režizér ochotníckych divadiel.

Písal do Národných novín, Národneho Hlásnika, Slovenského týždenníka, do časopisu Naše Slovensko a do Dolnozemského Slováka. Jeho jediným knižným dielom, ale len v rukopise je Dejiny Nadlackých Slovákov od roku 1903 do roku 1953-ho.

4 Socio-ekonomický vývoj

Prvé desaťročie po skončení prvej svetovej vojny, celá Europa, vrátane Rumunska sa musela prispôsobiť rôznym novým podmienkam, či už geopolitických alebo ekonomických v snahe obnoviť vojnou zničené krajiny. Následky vojny sa prejavili v období medzi rokmi 1929 a 1933 keď celú Europu zachvátila hlboká ekonomická kríza.

Táto kríza zachvátila aj Rumunsko. Prejavila sa zníženým produkcie, zníženie cien poľnohospodárskych a industriálnych výrobkov, spomalenie bankových operácii, a zvýšenie počtu bankrotov rôznych spoločností. [59]

Ako aj v iných krajinách, kríza výroby bola úzko spojená aj s krízou v oblasti poľnohospodárstva. Znížila sa produkcia a rovnako aj ceny na tieto výrobky. Ťažko sa predávali a výrobcovia zostávali s nimi na sklade, čo ich nakoniec prinútilo predávať za veľmi malé ceny, z ktorých si nevybrali vstupnú investíciu.

Rumunsko sa pokúšalo nájsť všelijaké riešenia na ekonomické problémy. Najprv to bolo prevedenie menovej reformy.Rumunská vláda zamenila koruny ktoré sa dovtedy používali na leie v pomere 2:1. [60] V roku 1921 previedlo agrárnu reformu. Táto reforma mala za cieľ prevedenie asi 6 milionov hektárov zeme z vlastníctva veľkoroľníkov a štátu do rúk maloroľníkov. Ani táto reforma však neprebehla tak ako mala, trvalo to nesmierne dlho kým roľníci dostali zem, a nezaobišlo sa to ani bez nejakej finančnej povinnosti z ich strany.

Slovenské komunity sa snažili riešiť ekonomické problémy ako vedeli. Slováci neboli ľahostajný voči politike ale ich hlavnou prioritou bolo hospodárenie. Už od minulého storočia sa snažili o zveľadovanie rôznych foriem samostatnej hospodárskej kooperácie. Vznikla tak Cirkvená obilnica, z ktorej rokmi vznikla Slovenská ľudová banka, ktorá bola jedna z popredných penažných ústavov Uhorska. Pokračovala aj po roku 1918 v tejto činnosti s pomerne dobrými výsledkami. Nadlackí Slováci a nielen sa prevažne zaoberali poľnohospodárstvom. Len niekoľko rodín patrilo do kategórie veľkoroľníkov, ostatní patrili do kategorie maloroľníkov. Pre nich najväčším problémom bolo neefektívne hospodárenie, zintenzívnenie výroby a výhodný odpredaj dopestovaných obilnín a dochovaného dobytka. P.P. Dováľ v jednom svojom článku píše že jednou z hlavných úloh československého Zväzu je „zakladať hospodárske družstvá pre konzum a odpredaj.“[62] Mal na mysli asi prvotné úspechy družstva Pestovateľ (ktorému bol tajomníkom, a predsedom bol P. Garaj mladší). Toto družstvo sa začalo zaoberať obchodovaním s obilninami a spracúvaním mlieka. Archívne záznamy obecného úradu mesta Nadlak vykazujú rôzne problémy s ktorým sa toto mesto pasovalo. Robili sa rôzne špekulácie vo všetkých piatich mlynoch ktoré malo mesto s múkou, proti čomu obyvateľstvo silno protestovalo. V Nadlaku aj napriek intenzívnym snahám rozšíriť obchodné aktivity s Československom (dovážali sa aj rôzne výrobky z Čiech ako napríklad drevo a bavlna) a zapojiť do tejto činnosti i jeho zastupiteľský úrad v Bukurešti sa táto činnost neosvedčila. Domáci Slováci nemali dostato síl prekonať monopol veľkoobchodu s obylninami, hydinou a dobytkom ktoré držali židia. Ďaľším zaujímavým faktom ktorý zaznamenávajú archívy je že do mesta často prichádzali „verbovači“ aby hľadali zamestnancov do rôznych teheľní do Jimbolii alebo Lugoju. Nadlačania tam odchádzali na desiatky. Napríklad v roku 1936 sa prihlásilo 90 Nadlačanov, v rovnakej miere muži i ženy na prácu do teheľni v Lugoji. Sľubený plat bol 600 lei, plus rôzne iné retribúcie ako múka, zemiaky, soľ a 50 lei naviac za každý odrobený mesiac. Platové podmienky boli vynikajúce preto nadlačania neváhali odísť, aj keď to znamenalo možno nechať neobrobenú svoju zem. Ceny na vývoz obilia boli veľmi slabé a úroda tiež nebola bohatá preto sa neoplatilo obrábať zem. Štatistika ktorú previedli v tom istom roku o tom kto má viac ako 50 ha zem poukazuje že len 4 slovenské rodiny spadali do tejto kategorie. Ostatný mali len medzi 1 až 10 ha.

Príchodom roku 1939 situácia sa vyostrila. Rumunsko uzavrelo 4.decembra 1939 obchodnú zmluvu so Slovenskom v snahe vylepšiť ekonomickú situáciu krajiny. Rovnako uzavrelo podobnú zmluvu s Nemeckom. O rok nato Rumunsko previedlo mobilizáciu čo tiež značne zatažilo hospodárstvo krajiny.

Nový diktátorský režim generála Iona Antonesca, ktorý bol nastolený septembra 1940 znamenal aj daľšie závažné zmeny v oblasti rumunského hospodárstva. Vydávali sa rôzne dekréty ktoré ešte viac militarizovali hospodárstvo krajiny. Jedným z takýchto prvých dekrétov bol uverejnený v Monitorul Oficial 14. Septembra 1940. Ním sa zaviedol štátny dozor nad rumunským hospodárstvom. Následkom tohoto dekrétu bolo možné doniesť tovar do Rumunska len na základe povolenie ktoré vydal minister hospodárstva. Tieto povolenia platili na 3 mesiace. Všetky predtým vydané povolenia strácali platnosť a bolo potrebné si vyžiadať nové. Tento dekrét aj keď jeho cieľom bolo pomôcť len stažil situáciu vo výmennom obchode medzi krajinami a komplikoval plnenie záväzkov ktoré vyplývali z dôhod ktoré Rumunsko uzavrelo. V tom istom čase vydalo aj dekrét ktorým každý podnik mohol byť militarizovaný ak to vyžadovali „štátne záujmy“. Podnik prešiel priamo pod kontrolu hlavného štábu a zamestnanci podliehali vojenským zákonom.

Čo sa týka demografického vývoja slovenských lokalít v Rumunsku, previedli sa dva sčítania v roku 1910 a 1930 ktoré sú relevantné pre náš výskum. Sčítanie z roku 1910 nie je kompletné. Neobsahuje počty Slovákov ktorí žili v Bukovine ani v severnom Sedmohradsku. Boli spočítaní len Slováci ktorý žili v piatych župách a to Arad, Timiš-Torontal, Caras, Severin a Hunedoara. Celkový počet je 14 791, z ktorých v Nadlaku bolo 7651. Predstavovali 54,5 % obyvateľstva mesta. Sčítanie z roku 1930 vykazuje nasledovný počet 51.824 osôb. Tvorili teda pomerne malopočetnú minoritu v Rumunsku. Zhrnutú údaje udávajú o počte Slovákov a Čechov po lokalitách a župách a to nasledovne: v župe Arad žilo 10.883 Slovákov, v župe Timiš Torontal 3116 Slovákov, v Bihore 10.227 a župe Salaj 5771. Hlavne župy Bihor a Salaj bojovali s nepriaznivou situáciou, chýbali školy, pracovné miesta (väčšina mužov pracovala mimo domova ako drevorubači). Ďaľšie sčítania sa neuskutočnili, alebo nie sú publikované preto sme nemohli preštudovať ďaľšie údaje na porovnanie. Obyvateľstvo sa zvýšilo o niekoľko tisíc za 20 rokov, ale v Nadlaku sa zaznamenala akási stagnácia pretože, zo 7651 sa zvýšilo len na 7754 Slovákov. Ako hovorí P.P. Dováľ: “Keď pozorujeme celkovú našu štatistiku o populačnom vzraste slovenského živlu v Rumunsku, ľahko uvidíme, že ona nie je všade rovnaká. Ba dokonca uvidíme, že je veľký rozdiel medzi Slovákmi v Rudohorí a Slovákmi v pomaruší a Banáte.“