Z histórie zločinov kapitalizmu

autor: Jozef Šteininger (IV/2005)

Pred niekoľkými rokmi bola s veľkým medialným hurhajom uvedená i na náš knižný trh tzv. Čierna kniha komunizmu, zločiny, teror, represálie. Toto „dielo“ je vo svojej podstate pomerne primitívna manipulácia „chudobných duchom“, pretože v ňom dominuje lož, polopravdy a sfalšovaná história. Pravda je tu stopovým prvkom. Autorov tejto zlátaniny viedla možno infantilná predstava o definitívnom pochovaní pravdy o nesporne spravodlivom spoločenskom poriadku - socializme. Skutočnú príčinu dnešného hospodárskeho, sociálneho a morálneho úpadku však týmto neprekričia. Napriek masívnemu vymývaniu mozgov manipulátormi buržoáznej propagandy pravda zostane pravdou. A teda i tá pravda o skutočných zločinoch kapitalistického systému, v ktorom dominantné postavenie majú USA. História len ich zločinov napáchaných po celom svete by sa nevošla ani do desiatich čiernych kníh. V nadväznosti na uvedené sa sústredím len na určitú časť histórie, na obdobie najmä po II. svetovej vojne, kedy vznikali nové ľudovo-demokratické štáty a ako sa k nim zachovali veľkí demokrati a humanisti sveta. Už si samozrejme nemohli dovoliť to, čo v Rusku po VOSR – vojenskú intervenciu vtedy 15 štátov.

Ich humanizmus mal po vojne podobu podvratných akcií v týchto štátoch od sústavných sabotáži až po úkladné vraždy funkcionárov strany a vznikajúcich Národných výborov. Spolu s ideologickou diverziou mali zvrátiť vývoj k socializmu. Zločinci a vrahovia však vo väčšine boli po práve a spravodlivo odsúdení. Súčasný zločinecký kapitalizmus z nich však vyrobil martýrov a národných hrdinov. Táto história je známa najmä starším. Mladí sa už pravdu od dnešných vládcov nedozvedia.

Súbežne s uvedenými podvratnými „humanistickými“ misiami Západu aktívne a premyslene pôsobili ich tajné služby – anglická SIS a najmä americká OSS, ktorá je predchodkyňou CIA. Tá pripravila a zrealizovala (z ich strany bezpochyby úspešne) operáciu s krycím názvom Splinter factor, ktorá mala pre socializmus a jeho ďalší vývoj veľmi negatívne dôsledky. Podrobné informácie o tejto operácii sú zabetónované v archívoch CIA. Čoho sa boja najväčší demokrati a páni sveta? Pravdy! A tú sa pokúsil rozkryť Stewart Steven vo svojej knihe pod názvom Výbušnina, ktorá na Západe vyšla už v roku 1974. (V Čechách vyšla po handrovej revolúcii v roku 2001, ale u nás ju inkvizičná cenzúra súčasnej totality nepustila.)

Zverejnené fakty o operácii CIA Splinter factor usvedčujú USA zo zodpovednosti za tzv. politické procesy v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré boli vedené proti významným komunistickým predstaviteľom v 50-tich rokoch. Dnešní mocipáni – veksláci a kmíni – ako ich nazval Vladimír Mináč, veľkohubo podľa vzoru veľkého amerického brata označujú 50-té roky za roky temna. Takýto blud však nepatrí do serióznej a slušnej debaty.

Všetko sa teda začalo ešte v rokoch II. svetovej vojny vo švajčiarskom Berne, kde od roku 1942 pôsobil Allan Dulles ako šéf americkej tajnej služby OSS. Súčasne tu pôsobili v Ženeve i manželia Noel a Herta Fieldovci, ktorí sa netajili svojou ľavicovou orientáciou. Field bol šéfom americkej humanitárnej organizácie UNITARIAN CHURCH pre Európu. „Unitári“ sa starali o časť utečencov z krajín obsadených fašistickým Nemeckom.

Fašisti v týchto krajinách likvidovali predovšetkým odboj, v ktorom najaktívnejšou ale i najprenasledovanejšou zložkou boli komunisti. Tak sa stalo, že s pomocou Fielda prešli významní predstavitelia komunistického odboja do bezpečia. Field dokonca presvedčil Dullesa, aby OSS finančne podporovala komunistické skupiny v okupovaných krajinách. (Možno i za toto sa mu patologický antikomunista Dulles po vojne pomstil neuveriteľným spôsobom.)

Pravdou pritom je, že niektorí komunisti boli po príprave vysielaní späť na obsadené územia, kde popri odbojovej činnosti získavali a odovzdávali aktuálne informácie o stave a pohybe fašistických vojsk a o hospodárskej a politickej situácii. Takže poskytnutie pomoci bolo vlastne podmieňované odovzdávaním informácii, ktoré mali prispieť k vojenským úspechom spojeneckých jednotiek.

Po skončení vojny sa však situácia zásadne zmenila predovšetkým zásluhou tzv. veľkých demokratov Západu. Vystúpenie britského premiéra W. Churchila vo Fultone bolo signálom na spustenie železnej opony, ktorá oddelila západné imperialistické štáty od vznikajúceho socialistického spoločenstva. Tým boli zmarené i snahy o povojnovú spoluprácu. Pre Západ sa stal nepriateľ číslo jedna socializmus a komunisti. Bez nepriateľa by kapitalizmus asi zahynul. V spustenej studenej vojne pritom hrala CIA rozhodujúcu úlohu. Jednou z jej hlavných úloh bolo rozbitie tzv. komunistického bloku vo východnej Európe, zlikvidovanie vplyvu Sovietskeho zväzu na ostatné socialistické štáty a zastavenie šírenia komunizmu.

Niektorí západní politici chceli tohto cieľa dosiahnuť napr. podporou národne orientovaných komunistov a tak si zachovať určitú mieru vplyvu v týchto krajinách. Určite pritom nemysleli na mierumilovnosť či dokonca dobročinnosť. Pri formovaní ich postupu voči Sovietskemu zväzu a ďalším socialistickým štátom však zvíťazil úplne opačný názor, ktorého spoluautorom bol i Dulles, že komunizmus možno odhaliť iba tým, že sa stalinizmus nechá rozvinúť v každom smere. Pritom pravdu o tzv. stalinizme zmasakrovali spôsobom vlastným iba buržoáznej propagande. Buržoáznymi stratégmi boli národní komunisti považovaní za ešte väčšie nebezpečenstvo ako extrémni stalinisti a nimi reprezentovaná národno-liberálna forma komunizmu by mohla byť uznávaná a trebárs i prijateľná pre nimi vykorisťované národy.

Základnú konštrukciu spomínanej operácie vytvoril Allan Dulles, ktorý bol v rokoch 1946 až 1948 konzultantom CIA, potom jej šéfom. Jej konkrétna podoba bola dorobená, keď sa na scéne objavil pplk. Jozef Swiatlo, vysoký funkcionár poľskej bezpečnosti. Bol zástupcom náčelníka oddelenia, ktoré malo strážiť politickú a ideologickú čistotu straníckych a štátnych funkcionárov PĽR. V roku 1948 sa Swiatlo rozhodol zdrhnúť na Západ, za pomoci britskej SIS. Tá však od prekvapenia bola paralyzovaná a preto toto tučné sústo podhodila na strávenie CIA. Dulles v tej chvíli zrejme uveril v nebesá. Ďalším jeho tromfom bolo to, že sa osobne poznal s Noelom Fieldom. Zločinecká hra sa mohla začať.

Swiatlo sa stal agentom CIA, ktorá rozhodla, že zostane na svojej služobnej pozícii, z ktorej bude všade odhaľovať špiónov medzi najvyššími predstaviteľmi komunistickej strany a vlády. Mal za úlohu odhaliť trockistické sprisahanie financované z USA, ktoré má zasiahnuť postupne všetky nové ľudovodemokratické štáty.

Mal tiež dokázať, že titoizmus sa rozmáha nielen v Poľsku, ale tiež v Maďarsku, Bulharsku, Československu, Rumunsku i vo východnom Nemecku. Všetky „dôkazy“ dodali samotní Američania. Šéfovi KGB Berijovi mal hlásiť, že hlavou celého tohto sprisahania je Noel Field, najdôležitejší americký agent v Európe. V dobe vojny mu humanitárna organizácia mala slúžiť ako špionážna centrála vo Švajčiarsku, prostredníctvom ktorej získaval členov komunistickej strany do utečeneckých táborov, kde ich naverboval do služieb americkej tajnej služby. Podľa Swiatlových dôkazov Field riadi špionážnu sieť, ktorá má za úlohu uskutočniť prevraty v socialistických krajinách a že do týchto akcií sú namočení najvyšší komunistickí predstavitelia jednotlivých socialistických štátov. Vieme, že základný zámer operácie sa podaril, i keď vtedy k odtrhnutiu a rozbitiu socialistických štátov nedošlo.

Na začiatku bolo dôležité usvedčiť Fielda pomocou fingovaných materiálov CIA, že je západný špión. Túto úlohu splnila poľská tajná polícia. Pritom veľa predložených dôkazov bolo pravdivých. Field sa skutočne poznal s mnohými vysoko postavenými komunistickými funkcionármi, cez vojnu ich i finančne podporoval. A nakoniec sa osobne poznal so známym Dullesom. Tieto i ďalšie „dôkazy“ putovali do Moskvy, ktorá si cestou svojho agenta v centrále CIA overila, že Field je skutočne agentom CIA. Čo však Moskva nevedela bolo, že ich agent je dvojitý, teda že zároveň pracuje i pre CIA. Nim potvrdená informácia bol podvrh CIA. Mašinéria nazvaná Splinter factor sa mohla rozbehnúť na plné otáčky. K tomu dopomohol i Dullesov brat, ktorý pracoval na MZV USA, z ktorého „unikla“ informácia, že CIA začala akciu „X“. Podľa nej agenti v najvyšších straníckych a štátnych funkciách v socialistických štátoch mali realizovať svoje poslanie.

Tieto i ďalšie dôkazy priviedli sovietov k jednoznačnému záveru, že Noel Field je skutočný špión CIA a preto začali konať. V máji 1949 bol Field pozvaní do Prahy, kde mu mala byť daná ponuka docentúry na Karlovej univerzite. O niekoľko dní v sprievode dvoch mužov odišiel do Maďarska a od tejto chvíle bol nezvestný.

Podobne zmizol jeho mladší brat Hermann aj jeho manželka, ktorí ho išli v Prahe hľadať. Ďalšou obeťou bola priateľka rodiny Fieldovcov Erica Glaserová-Wallachová, ktorá odcestovala do východného Nemecka aby zistila, kde sú jej priatelia. I z nej CIA spravila špiónku a i ona bola nezvestná. To boli prvé obete tejto obludnej operácie. Pri vypočúvaní Field priznal, čo bola pravda: že finančne podporoval komunistické organizácie, že finančne podporoval komunistov a skupiny, ktoré menoval, že sa osobne pozná s Dullesom, že v táboroch často vedúcu úlohu hrali juhoslovanskí komunisti. Obvinenia zo špionáže poprel.

Ďalším krokom plánu CIA bolo zdiskreditovanie významných maďarských komunistov, k čomu využívala rôzne metódy. Jednou a veľmi účinnou boli fingované listy, ktoré dostávali významní komunisti od emigrantov zo Západu. Tieto boli koncipované tak, aby vytvárali dojem, že adresát je americkým agentom. Kontrašpionážou boli samozrejme zachytené a stali sa nezvratným dôkazom. Všetky tieto listy písal jeden človek podľa presných inštrukcií CIA na Georgetowskej univerzite vo Washingtone. Zrejme za odmenu sa potom stal profesorom. Podobný postup bol uplatnený i v ďalších štátoch. V Maďarsku bol takto obvinený populárny László Rajk, minister zahraničných vecí, Tibor Szonyi, vedúci kádrového oddelenia ústredného výboru strany, ale i ďalší komunisti.

Súd s Rajkom a ďalšími ôsmimi vysokými funkcionármi sa začal v septembri 1949. Na čestnej tribúne sedel zástupca PĽR, americký agent CIA podplukovník Jozef Swiatlo. Nevinní komunisti sedeli na lavici obžalovaných. Rajko a jeho dvaja spoluobvinení boli popravení.

V Poľsku bol zatknutý Wladyslav Gomulka, generálny tajomník strany – ako jeden z mala nebol popravený. V Bulharsku bol podpredseda vlády Trajčo Kostov najprv zosadený, potom obvinený zo zrady a v decembri 1949 popravený.

V ČSR prezident Gottwald určitú dobu odolával tlakom, aby boli robené čistky v strane. Od maďarských predstaviteľov však dostal zoznam členov protištátneho sprisahania, amerických agentov: Vladimíra Clementisa, ministra zahraničných vecí; Václava Noska, ministra vnútra; Artura Londona, námestníka MZV; Otta Šlinga, tajomníka strany; Eugena Löbla, námestníka ministerstva zahraničného obchodu a Ludvíka Frejka, vedúceho odboru kancelárie prezidenta. Váhanie Gottwalda a Slánskeho prelomil Swiatlo, ktorý intervenoval u Beriju a ten zasa u Stalina.

Podľa scenára CIA prvým na rade bol Clementis, ktorý však nemal byť súdený, ale jeho chceli prinútiť k emigrácii. Stalo sa tak pri jeho účasti na zasadnutí OSN v októbri 1949, kde ho agenti CIA nútili, aby požiadal o politický azyl. Keď tak nespravil, jeho rozhovory so západnými štátnikmi boli reprodukované tak, že je nepriateľ ZSSR. Švajčiarske noviny uverejnili správu, že bude doma zatknutý, čo malo potvrdzovať že je americkým agentom. Clementis po návrate domov bol zosadený z funkcie ministra a v roku 1951 zatknutý. Zatýkanie pokračovalo a do väzenia sa dostala i Mária Švermová, manželka hrdinu SNP. CIA sa vzápätí sústredila na druhého najdôležitejšieho muža v ČSR, Rudolfa Slánskeho, o ktorom rozšírila (pomocou českých emigrantov a Slobodnej Európy) správu, že chce emigrovať na Západ. K tomu CIA robila fingované prípravy. Sovietsky agent túto informáciu potvrdil, pričom Sovieti ani teraz nevedeli že i tento pracuje aj pre CIA. Nakoniec bol zatknutý i Slánsky, už ako podpredseda vlády. Zo štrnástich obvinených boli jedenásti popravení, London, Hajdu a Löbl dostali doživotné tresty. Na Slovensku boli súdení zasa buržoázni nacionalisti.

Keď agent CIA Swiatlo splnil svoje poslanie, v decembri 1953 utiekol na Západ. Už v marci 1954 ho bolo počuť z rádia Slobodná Európa, kde vystrašeným poslucháčom rozprával o zverstvách poľskej tajnej polície pri politických procesoch. V tom istom roku dostal v USA politický azyl. Po jeho úteku začalo oklamaným svitať, ale ľudský život sa nedá vrátiť. Rehabilitácie boli len určitou satisfakciou. Rehabilitovaní boli aj Fieldovci, každý dostal 50 tisíc dolárov odškodné a mali možnosť sa vrátiť do USA. Manželia Fieldovci to však odmietli a rozhodli sa žiť v Maďarsku. Zrejme sa nechceli vo svojej slobodnej vlasti stať obeťou dopravnej nehody, alebo nechceli dostať infarkt či spáchať samovraždu.

Súdne procesy v podaní západnej propagandy vyvolávali zdesenie a strach nielen u obyvateľov Západu, ale i domácich. CIA takto dokázala, že je možné manipulovať s celými národmi a dokonca ich presvedčiť, aby si sami zlikvidovali svojich vodcov. Splinter factor priniesol smrť mnohým ľuďom, mnohým zničil život i ideály. Uvedené je len zlomkom zo zločinov kapitalistického systému, ktorých odhaľovanie a poznanie nie je v súčasnosti v kurze.

Zhnitý kapitalistický systém je schopný akejkoľvek zvrhlosti, dnes už v celosvetovom rozsahu. Plienenie celých národov, vojny, protektoráty po celom svete. Karol Ondriaš pri uvádzaní faktov o tzv. komunistickej totalite a o kapitalistickej demokracii zvýrazňuje zarážajúcu skutočnosť – a to rozsah teroru súčasného kapitalistického systému, ktorý si pomaly ani neuvedomujeme. A na strane druhej, absolútnu bezmocnosť svetového spoločenstva tomuto teroru čeliť. Kto a kedy teda túto obludnú mašinériu zastaví? Ako odpoveď by som použil slová klasika: „ život sám nosí v sebe zárodok smrti a vôbec každý jav obsahuje rozpor v tom zmysle, že sám zo seba vyvíja také prvky, ktoré skôr alebo neskôr spravia koniec jeho existencii, premenia ho v jeho vlastný protiklad. „