Zo staršej histórie osídlenia

Zo staršej histórie osídlenia

Podnety pre začiatok vysťahovalectva zo Slovenska treba hľadať v období, keď sa stupňovali aj úsilia Habsburgovcov o upevňovanie absolutizmu v Uhorsku. V hospodárskom a sociálnom ohľade nastalo v tomto období bezuzdné vykorisťovanie, aké snáď nikdy v historii. Najprv to boli náboženské dôvody a potom neskôr čisto hospodárske dôvody, ktoré prinútili Slovákov zmeniť svoj domov a usadiť sa na Dolnej zemi. Aradská a Banátska rovina boli málo zaľudnené, chýbala tu pracovná sila a preto sa tunajší zemepáni rozhodli ich kolonizovať roľníkmi s určitými majetkovými predpokladmi samostatného hospodárenia.[2]

Sťahovanie Slovákov na územie súčasného Rumunska prebiehalo vo viacerých vlnách, v druhej, ale najmä v terciálnej etape. Začalo sa v druhej polovici 18 storočia a pokračovalo prevažne aj v prvej polovici 19. storočia. Slováci osídlili prevažne štyri oblasti Rumunska – rovinaté oblasti Aradskej župy a Banátu, hornaté a zalesnené oblasti Bihorskej a Salajskej župy, nížinné i bánske oblasti žúp Satu Mare a Maramureš, ako i severo-východnú Bukovinu.[3]

Aradská a Banátska oblasť

Najstaršia slovenská osada ktorá vznikla v dnešnom Rumunsku je osada Mokrá, alebo známa ako Mocrea. Založili ju v roku 1748 na majetku zemepána Jána Péterffyho Slováci z Békešskej Čaby a Sarvaša. Každá hlava rodiny dostala kus pôdy a boli na tri roky oslobodení od daní . K nim sa neskoršie pridali rodiny z Gemera a Hontianskej stolice, ktoré emigrovali dôsledkom náboženského prenasledovania. Čoskoro po osídlení, osadníci začali stavať svoju prvú modlitebňu a školu aby tak naplnili duchovné, ale i iné potreby. Do začiatku 19. storočia sa v Banáte, ani inde v Rumunsku, nestretáme s ďaľším slovenským osídlením.

V roku 1802-1803 rodiny z preľudneného Tótkomlóšu, ku ktorým sa pripojili ďalšie zo Sarvaša a Békešskej Čaby sa usadili v Nadlaku, ktorý po skončení prvej svetovej vojny pripadol Rumunsku. Predtým patril k súvislému slovenskému ostrovu spolu s obcami Slovenský Komlóš, Pitvaroš, Sarvaš a i.[7] Hovorí o tom aj správa zo Slovenských novín z roku 1854: „Na počátku ninejšího století začal se Nadlak osazovati lidem slovenským, kteří pochádzejí z Békešskej stolice, nejvíce z novověkých osád slovenských Tótkomlóše, Sarvaše, z Veľkej Čaby, Poľného Berinčoka, potom i z horních stolíc jako z Gemerské, Novohradské, ze Zvolenské, z Liptovské a z Oravské a také ze stolice Pešťanské..“ .

Nadlak bol súčasťou komorského majetku a odtiaľ sa vysťahovali srbskí hraničiari. Zostal len malí počet hraničiarov a novoprišlých Rumunov. Neskoršie toto slovenské obyvateľstvo rozmnožili prisťahovalci priamo zo slovenských stolíc, najmä z Gemera a aj z Banátskej Stamory. V roku 1806 tu žilo už 3335 obyvateľov a roku 1930 až 7754. Tento počet ešte po ďalšie roky narástol na viac ako 8000 ľudí.[9] Roku 1820 Nadlak sa stal mestečkom, a vyvinul sa na duchovné a kultúrne centrum Slovákov v Rumunsku. Po prvej svetovej vojne situáciu sťažilo poštátnenie cirkevných škôl a povinné vyučovanie rumunčiny.

Ďalšie osídľovanie Banátu Slovákmi sa uskutočnilo až od polovice 19. storočia. Do obce Semlak prišli prví slovenskí osídlenci koncom roku 1819 a začiatkom roka 1820. Druhá skupina Slovákov sem prišla po roku 1852. Boli to príslušníci uhorského vojska, ktorí sa rozišli po Dolnej zemi ako sluhovia po potlačení košutovského povstania. Slováci sa v tejto osade rýchlo porumunčili alebo pomaďarčili. [10] V roku 1852 Slováci zo Šariša založili Peregul Mare-Veľký Pereg. Menšie počty Slovákov sa usadili v osadách ako Pecica, Seitin, Pancota a v meste Arad. V roku 1883 prisťahovalci z Oravy a Nitrianskej stolice založili osadu Tipar(Cipár). Mali sa tu usadiť najprv Sasi, ale bolo ich málo, preto uhorský minister poľnohospodárstva Szapári usadil tu Slovákov a Maďarov. Prví usadlíci boli rímskokatolícke rodiny z Oravy a Nitry, evanjelici z Békeščaby, Ambrózu a Medešu. Hneď po ich príchode uhorská vláda dala postaviť školy pre všetky národnosti. Do roku 1930 počet Slovákov v Aradskej župe vzrástol na vyše 10 000.

V Timišskej župe sa Slováci usadzovali najmä medzi rokmi 1813-1848, ale aj neskoršie. Do dediny Butín, ktorá patrila kráľovskej komore, prišli na pozvanie vojenskej správy slovenskí kolonisti z Oravy a Nitrianskej stolice. Stalo sa to roku 1813. K týmto obyvateľom sa neskoršie pridali aj osadníci z Petrovca v Báčke. V rámci štátnej kolonizácie prišlo roku 1825 do dediny Vucova 25 rodín z novohradského Veľkého Krtíša. Do dediny Brestovat prišli v rokoch 1847-1848 osadníci z Békešskej Čaby. Ďalsie dediny, v ktorých sa usadili Slováci, boli Teš, Felnac, Hernacova. V tejto župe bolo dovedna spočítaných v roku 1930 viac ako 2600 Slovákov.

Bihorská oblasť a iné kraje

Sedmohradské Rudohorie sa tiež stalo domovom pre chudobných Slovákov od roku 1785. Založili sa tu zväčša kopaničiarske osady, ktoré patria v súčasnosti do žúp Bihor a Salaj. Majitelia veľkých lesných komplexov v tejto oblasti – knieža Barányi, knieža Batthyányi a barón Bánffy – nemohli užívať svoje majetky, lebo nikto sa tu nechcel usadiť. V roku 1785 prišlo však na pozvanie kniežaťa Barányiho prvých 50 slovenských rodin s prísľubom dobrých podmienok. Pochádzali najmä z Oravy, Kysúc a Gemera a najviac sa ich usadilo v Bodonoši. Táto osada sa stala najstaršou slovenskou osadou v Sedmohradsku. V roku 1790 ďaľší Slováci z Gemeru a Zemplína založili osady Varzaľ a Borumlaka. Priviedol ich knieža Barányi ako drevorubačov.

V rokoch 1811-1817 daľších kolonistov priviedol barón Bánffy. Pozval si drevorubačov a hutníkov na pálenie potaše z východoslovenských a stredoslovenských stolíc. Títo založili osady Židáren a Novú Hutu.[13]

Najväčšou slovenskou kopaničiarskou osadou bola a je Valea Ungurului, známa aj ako Gemelčička. V roku 1811 ju založili pristahovalci zo Zemplína. Ako sme už spomínali, ďalšou slovenskou osadou bola Nová Huta-Sinteu. Založili ju osadníci zo Šarišskej, Zemplínskej a Gemerskej stolice. Dodnes patrí medzi významné slovenské osady v tomto regióne.[14]

Osady Stará Huta a Sočet vznikli niekedy v tridsiatych rokoch z iniciatívy kniežaťa Batthyányiho. Jeho pokusom sa skončila pôvodná kolonizácia. Po nej nasledovala tzv. vnútorná kolonizácia tejto oblasti, v rámci ktorej Slováci prichádzali do daľších osád, najmä v rokoch 1830-1918.

Pôvodné osídľovanie Sedmohradského rudohoria Slovákmi malo prevažne ekonomické dôvody. Veľký počet Slovákov bol presídlený sem ako kvalifikovaná pracovná sila v drevorubačskom odvetví a do nových sklenných hút. „Slabá bonita pôdy získaná vyklčovaním lesov, vysoká pôrodnosť a nedostatok pracovných možností zapríčinili vnútorné sťahovanie do iných lokalít. Tento proces trval až do roku 1918. Slováci z pôvodne osídlených lokalít sa usadili v miestach ako Šarany, Nový Šastelek, Boiana Huta, Čerpotok, Plopiš, Iaz, Lunc-šoara a i.“ Menšie počty sa presťahovali aj do Aradskej župy, najmä do Nadlaku.

Menej známe je osídľovanie Slovákov v Satmárskej a Marmarošskej župe. Slováci ako poľnohospodárski robotníci prišli na výzvu magnátov Károlyho a Perényiho. Pochádzali zo Zemplínskej a Šarišskej stolice a roku 1787 sa usadili v obci Livada. Pre potreby sklenární boli pozvaní Slováci zo severného Slovenska a usadili sa v Huta-Certeze. Baníci zo Spiša prichádzali od konca 18. storočia až do prvej polovice 19. storočia do obcí Baia Sprie, Ocna Slatina. V oboch župách bol pomerne veľký počet Slovákov, ale rýchlo sa asimiloval.

Čo sa týka Bukoviny v severovýchodnom Rumunsku, aj sem sa prisťahovali Slováci z toho istého dôvodu, ako aj do Sedmohradska. Prišli ako pomocná sila do novozaložených hút. Prišli sem koncom 18. storočia. Pochádzali zo severných Kysúc, z Čierneho pri Čadci, zo Skalitého, Osčadnice. Po roku 1830 sa usadili v osadách Poiana Micului, Pleši a Novom Solonci. Dlho si však svoju identitu nezachovali a boli polonizovaní. V roku 1944, v apríli nemeckí vojaci prišli do Poiana Micului hľadať partizánov, za spoluprácu so sovietskými vojskami. Obec zapálili a obyvateľstvo muselo odísť do vnútrozemia. Po druhej svetovej vojne boli prednostne presídlení do ČSR.