ORGANICKÉ JEDY - Nasýtené alifatické uhľovodíky

ORGANICKÉ JEDY

Nasýtené alifatické uhľovodíky

Alifatické uhľovodíky, najmä nasýtené, majú oveľa menší toxikologický význam ako aromatické uhľovodíky.

Metán (CH₄)

Je to inertný dusivý plyn, preto pri väčšine otráv ide o smrť udusením, pokiaľ nie je k metánu primiešaný aj niektorý iný jedovatý plyn (CO, H₂S atď.). Vyskytuje sa najmä v zemných plynoch (bane, naftové polia, rašeliniská).

Vyššie alifatické uhľovodíky etán (C₂H₆), propán (C₃H₈), bután (C₄H₁₀), pentán (C₅H₁₂) až oktán (C₈H₁₈) majú vo vyšších koncentráciách narkotický účinok.

Benzín

Benzín je zmes vyšších alifatických uhľovodíkov (parafíny, olefíny, cykloparafíny) aj aromatických uhľovodíkov. Jeho zloženie je rozdielne podľa náleziska. Niektoré druhy benzínu obsahujú až 20 % aromatických uhľovodíkov, ojedinele aj viac, a niekedy sa k benzínu zámerne pridáva benzén (benzol). Syntetický benzín obsahuje najmä parafíny. Aromatických uhľovodíkov obsahuje 8-15 %. Tekutý benzín sa vstrebáva aj cez pokožku, jeho pary sa vstrebávajú pľúcami a pľúcami sa aj prevažne vylučujú. Toxicita benzínu závisí od jeho zloženia. Alifatické uhľovodíky majú predovšetkým narkotický účinok, dráždia a vysušujú pokožku, dráždia sliznice. Aromatické uhľovodíky poškodzujú predovšetkým krvotvorbu (pozri benzén), preto ak sa pri práci s benzínom objavia krvné zmeny, treba myslieť na vyšší obsah aromatických uhľovodíkov v benzíne, najmä na benzén.

Akútna otrava

Akútna otrava benzínom sa prejavuje bolesťami hlavy, závratmi, poruchami rovnováhy, nevoľnosťou, nauzeou a zvracaním, podráždením spojiviek, dýchacích ciest a pľúc. Pri ťažkých otravách môže dôjsť aj k bezvedomiu a smrti. Obyčajne je prognóza akútnej otravy benzínom dobrá a po prerušení expozície dochádza spontánne k vyliečeniu bez trvalých následkov už za pár dní. Len výnimočne sa opisujú trvalé následky (encefalopatia, neuritis retrobulbaris).

Chronická otrava

Chronická otrava sa prejavuje bolesťami hlavy, poruchou spánku, najmä ospanlivosťou cez deň, parestézami, nechutenstvom, bolesťami žalúdka, chudnutím, malátnosťou, katarmi spojiviek a horných dýchacích ciest, niekedy aj poruchami pamäti a poklesom potencie. Pri vyššom obsahu benzénu môže dôjsť aj k hematologickým príznakom (pozri benzén).

Liečba

Pri akútnej otrave treba postihnutého čo najskôr odstrániť z dosahu benzínových pár. Pri poliatí treba mokré šatstvo čím skôr vyzliecť a celé telo, najmä poliate časti, omývať olejom (olivový, parafínový, slnečnicový) alebo aspoň mydlom a teplou vodou. Pri perorálnej otrave podať najprv 100 ml parafínového oleja a potom vypláknuť žalúdok s pridaním adsorpčného uhlia. Ak je pacient v bezvedomí, analeptiká i. m. a podľa potreby aj i. v. (5 ml Eucoranu i. v. pomaly), pri povrchnom dýchaní lobelín i. m. Kyslík podávame v každom prípade. Pre možnosť pľúcnych komplikácií dávame profylakticky antibiotiká. Pri vyznačenej excitácii podávame barbital 0,2 g i. m. alebo chloralhydrát 2 g per klysman.

Nenasýtené alifatické uhľovodíky

Nenasýtené alifatické uhľovodíky etylén (C₂H₄), propylén (C₃H₆), butylén (C₄H₈) a acetylén (C₂H₂) majú výrazný narkotický účinok. So stúpajúcou molekulárnou váhou stúpa aj ich narkotický účinok. V priemysle sa hodne používa najmä acetylén (autogénne zváranie), ktorý síce v čistom stave nie je veľmi nebezpečný, ale môže byť často znečistený nebezpečným fosforovodíkom!

Halogenizované alifatické uhľovodíky

Halogenizované alifatické uhľovodíky majú veľký praktický význam najmä v priemysle, kde sa hojne používajú ako rozpúšťadlá. Dáva sa im prednosť pred inými rozpúšťadlami najmä preto, že sú nehorľavé, výborne rozpúšťajú tuky, farby, laky, živice, minerálne oleje a mazadlá.

Najrozšírenejšie sú chlórované, brómované a jódované deriváty metánu, etánu a etylénu. Najnovšie začínajú prenikať do popredia aj fluórované deriváty, najmä v chladiarenstve a pri výrobe syntetických plastických hmôt.

Prehľad halogenizovaných alifatických uhľovodíkov:

Deriváty metánu: metylchlorid (CH₃Cl),

dichlórmetán (CH₂Cl₂),

trichlórmetán (CHCl₃, chloroform),

tetrachlórmetán (CCl₄),

metylbromid (CH₃Br),

metyljodid (CH₃J).

Deriváty etánu: monochlóretán až hexachlóretán. Najpoužívanejšie z nich a toxikologicky najvýznamnejšie sú: dichlóretán (C₂H₄Cl₂) a tetrachlóretán (C₂H₂Cl₄).

Deriváty etylénu (nenasýtené): monochlóretylén až tetrachlóretylén. Z nich sú najdôležitejšie trichlóretylén (CHCl:CCl₂) a tetrachlóretylén (CCl₂:CCl₂).

Všetky spomínané halogenizované uhľovodíky majú spoločnú toxikologickú vlastnosť v tom, že účinkujú ako neurotoxické látky a narkotiká.

Deriváty metánu

Metylchlorid

Metylchlorid (monochlórmetán) je číra tekutina sladkastého zápachu s nízkym bodom varu (24 °C), a preto veľmi prchavá už pri izbovej teplote. Používa sa predovšetkým v chladiarenstve ako náplň do chladiacich zariadení, aj do malých domácich chladničiek a najmä veľkých chladiarenských zariadení.

K otrave dochádza skoro výlučne len inhalačnou cestou. Len teoreticky je možná otrava pri poliatí vstrebaním cez kožu, prípadne perorálne, pretože pri normálnych teplotách je CH₃Cl v plynnom skupenstve.

Akútna otrava

Pri akútnej otrave je vyznačený predovšetkým narkotický účinok: po krátkej latencii s bolesťami hlavy, závratmi, poruchami videnia, prípadne aj s nauzeou a vracaním sa vyvíja bezvedomie, ktoré pri ťažkých otravách môže byť spojené s cyanózou, kŕčmi a môže viesť k smrti za príznakov obrny dýchanie. Zväčša je prognóza akútnej otravy dobrá.

Chronická otrava

Má veľmi pestrý klinický obraz, ktorý sa prejavuje nápadným nechutenstvom, nauzeou, vracaním, hnačkami a celkovou skleslosťou a únavnosťou. Neurologický nález pri ľahších otravách býva rôznorodý, aj keď nemusí byť symptomatológia výrazná (Klimková-Deutschová, Petráň), naproti tomu pri ťažších otravách bývajú výrazné poruchy centrálneho i periférneho nervového systému. Zriedkakedy sa pozorujú toxické poškodenia vnútorných orgánov, ale sa opisujú zmeny na pečeni, obličkách a v kostnej dreni (Suntych). Pri skorom prerušení expozície nevedie obyčajne k trvalým následkom (Teisinger). My sme pozorovali obraz rozsiahlej sklerózy, ktorý sa po vyradení z expozície upravil.

Liečba

Pri akútnej otrave, ak je spojená s bezvedomím, inhalácia kyslíka, pri kŕčoch sedatíva (fenobarbital) a celková alkalizačná liečba ako pri otrave metanolom.

Pri chronickej otrave predovšetkým prerušenie expozície, veľké dávky tiamínu (100-150 mg), sedatíva, prípadne vysokohorská klimatická liečba. Liečba ostatných príznakov podľa symptomatológie.

Tetrachlórmetán

Tetrachlórmetán (chlorid uhličitý, CCl₄) je tekutina sladkastého zápachu (podobne ako chloroform) s teplotou varu 77 °C, ktorá sa používa predovšetkým ako priemyslové rozpúšťadlo na odmasťovanie kovov, v čistiarňach, do voskov na parkety a do hasiacich prístrojov. Pri styku s ohňom sa môže vyvíjať fosgén!

Toxický účinok CCl₄ je podmienený hlavne jeho rozpustnosťou lipoidov, a preto má výrazný narkotický účinok. Ten je o niečo slabší ako pri chloroforme, zato sú výraznejšie vedľajšie účinky. Otravy CCl₄ sú skoro výlučne profesionálne, inhalačné, zriedkavejšie dochádza k otrave vstrebaním cez pokožku. Len výnimočne sa zneužíva na samovražedné pokusy, ale k perorálnym otravám môže dôjsť náhodne vypitím, zámenou za alkoholické nápoje.

Tetrachlórmetán má výrazný narkotický účinok už pri 1% koncentrácii vo vzduchu (10 000 p.p.m., 60 mg/l) za 1-3 min. Koncentrácie 2-3% (pribl. 150-200 mg/l) sú už po ˝ hod. expozícii životunebezpečné. Najnižšia perorálna letálna dávka sa udáva na 2-4 ml.

Podobne ako pri ostatných halogenizovaných uhľovodíkoch aj pri CCl₄ je nápadný dvojfázový účinok v tom, že po odznení prvých príznakov akútnej otravy (bezvedomie) po niekoľkodňovej latencii sa objavujú sekundárne vedľajšie účinky.

Akútna otrava

Akútna aj subakútna otrava sú charakterizované dvojfázovosťou. Pri akútnej otrave, po prodromálnych príznakoch (závraty, bolesti hlavy, omámenosť, zmätenosť), sa rýchle vyvíja bezvedomie, ktoré pri veľkých dávkach sa môže vyvinúť aj okamžite bez prodromov. Pri subakútnej otrave sú prodromálne príznaky výraznejšie a bohatšie (nauzea, zvracanie, poruchy videnia, dráždivý kašeľ), ale bezvedomie nenastáva. Z tohto štádia akútnej aj subakútnej otravy sa pacienti pomerne rýchle zotavujú – ak nedôjde k smrti obrnou dýchania pri veľmi masívnych otravách a po 1-2-dňovej latencii sa môže vyvinúť druhá fáza ochorenia.

Druhá fáza je charakterizovaná hepatorenálnym syndrómom. Toxické poškodenie pečene a obličiek nemusí byť vždy rovnako vyznačené, zväčša prevláda poškodenie obličiek nad poškodením pečene. Pri plne vyvinutom obraze hepatorenálneho syndrómu je vyznačený toxický ikterus a toxické poškodenie distálneho tubulu.

Účinok CCl₄ na pečeň je charakterizovaný typickým toxickým vplyvom na pečeňovú bunku. Podľa rozsahu a stupňa poškodenia sú viac-menej vyznačené aj klinické a laboratórne príznaky. Typický toxický ikterus s veľkou, bolestivou pečeňou, zvýšenými hodnotami bilirubínu v sére a jeho nálezom v moči, s pozitívnymi flokulačnými testami, najmä McLaghanovou thymolovou skúškou, nemusí byť v každom prípade plne vyvinutý. Častejšie bývajú poškodenia s menej výraznými klinickými príznakmi, často bez zreteľného klinického nálezu a chudobného nálezu laboratórneho. Naproti tomu sú známe veľmi ťažké poškodenia pečene, ktoré vedú až k akútnej dystrofii pečene. Ľahšie formy však často vedú k chronickej dystrofii s obrazom cirhózy.

Toxické poškodenie obličiek býva konštantnejšie. Objavuje sa 2-4 dni po prekonaní prvej akútnej fázy a je charakterizované toxickým poškodením epitelu distálnych tubulov. Prvými príznakmi bývajú albuminúria s cylindrúriou a mikroskopickou hematúriou. Po krátkej a prechodnej polyúrii dochádza k oligúrii až k anúrii so stúpaním zvyškového dusíka v krvi a podľa stupňa otravy sa môže vyvinúť ťažká urémia s acidózou. Od dĺžky trvania anúrie závisí osud pacienta. Pri zavedení umelej obličky sa pozorovala anúria trvajúca až 20 dní, čo bez umelej obličky by už pacient nemohol prekonať. V regeneračnej fáze dochádza neraz k zvýšeniu diurézy až na 7-8 l, čo môže značiť podstatné straty chlóru a kália a takto ohroziť pacienta. Ešte aj po úprave diurézy dlho pretrváva nedostatočná koncentračná schopnosť obličiek, ktorá sa upravuje iba po 3-6 mesiacoch, ale môže ostať aj trvale poškodená.

Pľúcne príznaky nepatria do obrazu akútnej otravy v prvej fáze. Ak sú prítomné, treba myslieť na zmiešanú otravu a treba ich pripísať prípadnému znečisteniu fosgénom (edém pľúc)!

Pri perorálnej otrave vystupujú do popredia príznaky perakútnej gastroenteritídy s neutíšiteľným vracaním a silnými, často aj krvavými hnačkami, ku ktorým dochádza buď ešte počas narkotického štádia, alebo tesne po ňom a po párdňovej latencii dochádza taktiež k rozvoju hepatorenálneho syndrómu.

Chronická otrava

Pri dlhodobej expozícii voči nižším koncentráciám CCl₄ sa objavujú viac celkové príznaky ako bolesti hlavy, závraty, unavenosť, nechutenstvo a chudnutie. Príznaky hepatorenálnoho syndrómu bývajú len zriedkakedy, a ak sa vyskytujú, sú len ľahkého rázu (albuminúria, zvýšené hodnoty Bi v sére bez ikteru, neurčité hepatálne skúšky).

Naproti tomu sa pri chronickej expozícii veľmi často vytvára rezistencia a pozorovala sa aj toxikománia.

Liečba

Pri perorálnej otrave čo najskôr podať parafínový olej 100-150 ml (v parafínovom oleji sa CCl₄ rozpúšťa, ale neresorbuje), potom výplak žalúdka vodou s pridaním adsorpčného uhlia. Nesmú sa podávať tuky, ktoré sa dobre resorbujú (rastlinné oleje, mlieko)!

Pri inhalačnej otrave s bezvedomím inhalácia kyslíka. Stimulanciá (kofeín, silná káva, Eucoran). Nepodávať adrenalín a jeho deriváty, pretože pri otrave CCl₄ ľahko vyvolávajú chvenie komôr. Na zriedenie noxy a jej urýchlené odstraňovanie kvapôčkové i.v. infúzie 5% glukózy v množstve 1500-2000 ml (Moeschlin odporúča levulózu) a pri vracaní a prípadných hnačkách dávku ešte zvýšiť, prípadne pridať rovnaké množstvo fyziologického roztoku na krytie strát NaCl. Glukóza a najmä levulóza majú význam aj pre prevenciu prípadného toxického poškodenia pečene. Odporúča sa aj denné podávanie 20 ml 10% kalciumglukonátu.

Hneď od začiatku musíme myslieť na možnú druhú fázu otravy a už profylakticky liečiť, resp. chrániť pečeň a obličky. Preto okrem už spomínaných infúzií podávame p. o. metionín každé 3 hod. po 2 g a Cysmonu 2 amp. (0,6 g) i. m., ďalej B komplex, vitamín K 50 mg p. o. aj i. m. a Decorton 50-100 mg i. m. V diéte obmedzujeme tuky a zvyšujeme podiel bielkovín, prípadne podávame striedavo uhľovodanovú a bielkovitú diétu („cik-cak diéta“). Pri nechutenstve a vracaní zvyšujeme infúzie glukózy, resp. levulózy, a dávky parenterálne podávaných vitamínov a aminokyselín (Cysmona).

Pri hrozivej oligúrii až anúrii s urémiou postupujeme podobne ako pri otrave sublimátom. Kým nemáme poruke umelú obličku, robíme peritoneálnu dialýzu alebo aspoň liečbu umelými edémami. Ako pri každej urémii, aj tu treba veľmi starostlivo aledovať bilanciu elektrolytov, predovšetkým Na, K a Cl. Preto je najlepšie pacientov poukázať do ústavov, ktoré sú patrične vybavené na liečbu uremických stavov.

Liečba chronickej otravy je prevažne symptomická. Je nevyhnutné prerušiť ďalšiu expozíciu a odporúča sa klimatická vysokohorská liečba, roboranciá, sedatíva a vitamíny. Ak sa vyvinula toxikománia, vyžaduje sa trpezlivá liečba na uzavretom oddelení.

Z ostatných chlórovaných derivátov metánu treba spomenúť:

Dichlórmetán (CH₂Cl₂) je taktiež výborné priemyslové rozpúšťadlo, ale sa používa oveľa menej ako ostatné chlórované uhľovodíky. V toxicite stojí približne medzi metylchloridom a tetrachlórmetánom a jeho účinok je tiež podobný, s výnimkou toho, že natoľko nepoškodzuje pečeň a obličky ako tetrachlórmetán.

Trichlórmetán (chloroform, CHCl₃): pozri inhalačné anestetiká.

Metylbromid (CH₃Br) je pri izbovej teplote plyn (teplota varu 4,6 °C) éterického zápachu, ťažší ako vzduch, takže sa hromadí pri dlážke. Používa sa najviac ako náplň do hasiacich prístrojov (spolu s tetrachlórmetánom), zriedkavejšie do chladiacich zariadení a pri chemických syntézach ako metylizačný prostriedok.

K otravám metylbromidom najčastejšie dochádza pri neopatrnom plnení hasiacich prístrojov (Hartman), zriedkavejšie v laboratóriách (Hub).

Klinický obraz otravy metylbromidom ovláda trias: edém pľúc, obehová nedostatočnosť a nervové poruchy.

Akútna otrava

Pri veľmi ťažkých otravách sa vyvíja ťažký edém pľúc s cyanózou, bezvedomím a kŕčmi (Hub, Hartman, Prain, Smith) a k smrti dochádza prv, než by sa stačili vyvinúť orgánové príznaky za 2-12 hod.

Pri ľahších akútnych otravách s pozvoľnejším priebehom môže medzi expozíciou a objavením sa prvých príznakov uplynúť určitý latentný čas, alebo po skončení expozície sa najprv objavia prodromálne príznaky (Hartman): škriabanie v hrdle, bolesti hlavy, vracanie, zimnica, omámenosť a bezvedomie sa vyvinie až o niekoľko hodín, už mimo expozície. V bezvedomí je hlboké Kussmaulovo dýchanie, tonicko-klonické kŕče a trasenie celého tela. Zreničky sú široké, rigidné, nereagujú na svetlo. Postupne sa vyvíja ťažká cyanóza, srdcová akcia sa zrýchľuje a stúpa krvný tlak. V moči býva bielkovina a pri ťažších formách otravy môže dôjsť k oligúrii so stúpaním zvyškového dusíka, ba až k anúrii (Prain, Smith). V krvnom obraze býva zreteľná leukocytóza s miernym posunom doľava a s lymfopéniou. Pľúcny edém môže vzniknúť náhle, ale môže sa vyvíjať aj postupne a plynule prejsť do bronchopneumónie. Myoklónia a bolesti vo svalstve pretrvávajú aj po nadobudnutí vedomia ešte aj vyše týždňa.

Chronická otrava

Chronická otrava sa prejavuje príznakmi encefalitídy. Najskôr sa objavujú bolesti hlavy, ospanlivosť, omámenosť, nutkanie na vracanie, tremor a zvýšená sluchová dráždivosť s dyzartrickou rečou. Neskoršie sa môžu vyvinúť mozočkové a labyrintové príznaky: zmätenosť, delirantné stavy a halucinácie.

Liečba

Intenzívna kyslíková liečba, zahrievanie pacienta. Pri známkach pľúcneho edému venepunkcia 300-400 ml s podaním 40-60 ml hypertonického roztoku glukózy. Pri nepravidelnom a prerušovanom dýchaní lobelín a umelé dýchanie. Ak je pacient vzrušený, nepokojný, sedatíva (Largactil). Ak hrozí anúria s urémiou, hojné kvapôčkové infúzie i. v. Starostlivá kontrola krvného obehu a podľa potreby strofantín po 1/8-1/4 mg.

Pri chronickej otrave bezpodmienečne prerušiť ďalšiu expozíciu, veľké dávky tiamínu, podľa potreby sedatíva, prípadne aj vysokohorská klimatická liečba.

Deriváty etánu

Etylchlorid

Etylchlorid (C₂H₅Cl) a etylbromid (C₂H₅Br) majú typický narkotický účinok a prvý z nich sa používa na lokálnu chladovú anestézu (pozri anestetiká).

Dichlóretán

Dichlóretán (C₂H₄Cl₂) sa používa ako priemyselné rozpúšťadlo, zriedkavo ako insekticídna látka a spolu s tetrachlórmetánom ako náplň do hasiacich prístrojov. Jeho toxicita je podobná chloroformu a tetrachlórmetánu, ale nevyvoláva také ťažké poškodenia.

Tetrachlóretán

Tetrachlóretán (C₂H₂Cl₄) sa pokladá za najtoxickejší zo všetkých halogenizovaných uhľovodíkov. Má skoro rovnaký účinok ako tetrachlórmetán (CCl₄) a rovnako ako on vyvoláva aj hepatorenálny syndróm, lenže je ešte toxickejší a pôsobí už v dávkach približne 5 ráz menších. Predtým sa používal hojne ako priemyslové rozpúšťadlo, ale pre svoju toxicitu a nebezpečenstvo sa prestal používať. Niekedy môže byť prítomný v technickom trichlóretyléne a jeho prítomnosti sa pripisujú ťažšie orgánové poškodenia pri otrave trichlóretylénom (pozri trichlóretylén).

Deriváty etylénu

Trichlóretylén

Trichlóretylén (CCl₂.CHCl) je bezfarebná, číra, ťažká tekutina (h = 1,46) charakteristického zápachu (pripomína chloroform) s teplotou varu pri 87,2 °C. Vo vode sa takmer nerozpúšťa, dobre sa mieša s etanolom, éterom, ostatnými chlórovanými uhľovodíkmi, tukmi, olejmi a živicami. Jeho pary sú ťažšie ako vzduch a klesajú ku dnu. Nie je horľavý a so vzduchom netvorí výbušné zmesi. Preto mu, podobne ako iným chlórovaným uhľovodíkom, dávajú prednosť pred inými horľavými a výbušnými rozpúšťadlami. Pri styku s otvoreným plameňom, žeravým a rozohriatým kovom sa rýchle rozkladá na chlorovodík, kyselinu chlorovodíkovú a fosgén. Fosgén sa údajne tvorí aj pri fajčení v atmosfére s parami trichlóretylénu, iní túto možnosť vzniku fosgénu popierajú (Little).

Trichlóretylén sa používa predovšetkým ako rozpúšťadlo olejov, tukov a živíc a jeho spotreba sa stále rozrastá. Používa sa v čistiarňach na chemické čistenie šatstva, v kovopriemysle na odmasťovanie kovových súčiastok, v elektrotechnike, sklárstve, optike, natieračstve, potravinárstve (extrakcia tukov), chemickom priemysle aj v domácnostiach (čističe škvŕn, u nás známy preparát „Či-Ku-Li“). Čistý sa používa aj v zdravotníctve na inhalačnú anestézu (Narcogen).

K otrave dochádza vo veľkej väčšine prípadov inhaláciou pár trichlóretylénu pri práci s ním (čistiarne, odmasťovacie tanky a vôbec odmasťovanie v priemysle, ale náhodne aj v domácnostiach). Zriedkavé sú perorálne otravy, ale poznáme prípad 14-ročného dievčaťa, ktoré omylom vypilo fľašku čistiaceho prostriedku (asi 75 ml), a po niekoľkých hodinách nastala smrť. Zriedkavo môže dôjsť k otrave aj po poliatí a vstrebaní cez pokožku.

Po inhalácii, vstrebaní cez pokožku aj perorálnom požití sa neskôr prejaví výrazný narkotický účinok. Lokálne dráždi sliznice a pokožku. Pri akútnom aj chronickom účinku sa trichlóretylén javí predovšetkým ako nervový jed. Pripisoval sa mu aj toxický účinok na pečeň, ale ten je nepravdepodobný a opísané poškodenia pečeni boli najskôr zavinené znečisteniami technického trichlóretylénu, najmä tetrachlóretánom (Elkins, Vyskočil).

Trichlóretylén v organizme metabolizuje a doteraz nie je bezpečne rozhodnuté, či je toxicita zavinená samým trichlóretylénom alebo niektorými jeho metabolitmi. Metabolizmus trichlóretylénu, jeho vylučovanie a vylučovanie jeho metabolitov boli dôkladne u nás (Teisinger, Souček, Srbová, Vlachová, Kubis, Lišková, Bardodĕj) aj v cudzine (Ahlmark, Forssman, Fabre, Truhaut a iní). Z metabolitov sú známe predovšetkým kyselina trichlóroctová, trichlóretanol, kyselina monochlóroctová a vo vydychovanom vzduchu aj chloroform. Najdôležitejšie z nich, kyselina trichlóroctová a trichlóretanol, sa vylučujú močom a slúžia ako dôkaz pre expozíciu, prípadne aj diagnózu.

Už 6,9 mg/l vzduchu (1280 p.p.m.) vyvolá po 6 minútach dráždenie slizníc, omámenosť, silné bolesti hlavy a celkovú slabosť. 1,5-2,0 mg/l sú znesiteľné po 30 min. bez následkov.

Perorálne sa po 50-75 g pozorovali dlhé bezvedomia, ale aj smrť.

Naproti tomu je známa tolerancia veľmi vysokých dávok a mohli sme vo viacerých prípadoch u pracujúcich s trichlóretylénom pozorovať návyk (toxikomániu). Overili sme si pri klinickom pozorovaní prípad toxikománie u pacienta, ktorý inhaloval trichlóretylén z fľašky. V druhom prípade išlo o pacienta, ktorý pri hostine ponúkal spolustolovníkov vlastným „nápojom“, potom ho sám vypil (asi 2 dl!) a bol v hlbokom bezvedomí 48 hodín. Typický zápach dychu, ako aj vysoké hodnoty trichlóretylénu v krvi a kyseliny trichlóroctovej v moči potvrdili diagnózu otravy trichlóretylénom.

Akútna otrava

Akútna otrava býva zväčša inhalačná a najčastejšie k nej dochádza pri nárazovitých prácach a neopatrnosti v malých, uzavretých priestoroch (odmasťovanie za tepla, chemické čistiarne), náhodne aj v domácnostiach a niekedy aj pri inhalačnej anestéze (Spinadel). Perorálne otravy sú zriedkavejšie a bývajú alebo suicidálne (Vyskočil), alebo, ako sme my pozorovali, náhodné pri zámene a u toxikomana po vypití cca 200 g trichlóretylén.

V prednarkotickom štádiu akútnej otravy bývajú bolesti hlavy, ospanlivosť, amámenosť, pocit opilosti až excitácia, nauzea, hučanie v ušiach, závraty a mdloby. Ak sa expozícia v tomto štádiu preruší, dochádza pomerne k rýchlemu zotaveniu. Lokálne pôsobí trichlóretylén podráždenie slizníc, najmä zápaly spojiviek so slzením a známky chemickej bronchitídy s dráždením na kašeľ.

Druhé, narkotické štádium otravy nastáva pri pokračujúcej expozícii. Útlm sa môže šíriť z mozgovej kôry na podkôrové centrá a na predĺženú miechu, kde obrnou dýchacieho centra môže dôjsť k smrti. Zmeny dýchania, zrýchlené a oploštené povrchné dýchanie sú varovnými príznakmi. Pri veľmi masívnej záplave organizmu môže dôjsť k zastaveniu srdca s arytmiou až chvením komôr.

Včasné prerušenie expozície ešte pred objavením sa spomínaných hrozivých príznakov vedie obyčajne k zotaveniu z bezvedomia, ale po určitej, krátkej latencii sa môžu objaviť neskoré, trvalejšie príznaky. Z nich býva pomerne najčastejší a najvčasnejší edém pľúc. Vyvolaný je jednak dráždením slizníc samým trichlóretylénom, jednak jeho rozpadovými produktami (chlorovodík, ale najmä fosgén). Poškodenie pečene uvádzané v literatúre (Lazarev, Borbély) je pravdepodobne zavinené znečisteninami technického trichlóretylénu (Elkins, Vyskočil), najmä tetrachlóretánom. Niekedy sa pozorujú neskoré a prechodné arytmie.

Z pretrvávajúcich nervových porúch sa udávajú prechodné centrálne hemiparézy (Vyskočil a spol.), poruchy mozgových nervov, najmä anestéza n. trigemini a psychické poruchy s hysteroidnými reakciami a afektívne delirantné mrákotné stavy (Bock, Sahánek). Časté bývajú periférne neuritídy a plexitídy. Opisujú sa aj kožné zmeny: erytémy, vezikuly až buly, prípadne až nekrózy podobné popáleninám, ktoré sú zavinené najskôr veľmi intenzívnym odmastením pokožky.

Chronická otrava

Pri dlhodobej a sústavnej expozícii, najčastejšie a prakticky skoro výlučne len pri práci s trichlóretylénom, sa uplatní chronický neurotoxický účinok trichlóretylénu. Ako sa ukázalo, trichlóretylén je výrazným inhibítorom cholinesterázy (Straus, Wilkinson a iní), čo už samo osebe stačí na vysvetlenie jeho celkového systémového účinku.

Pri opakovaných stredných expozíciách sa môžu objavovať ľahšie príznaky opísané pri akútnej otrave v jej prednarkotickom štádiu: bolesti hlavy, excitácia, pocity opilosti, ospanlivosť, nauzea, hučanie v ušiach a mdloby. Tieto príznaky po skončení expozície prechádzajú a upravujú sa.

Pri dlhšej expozícii sa objavujú trvalejšie príznaky, prevažne vegetatívne: dermografizmus, návaly tepla do hlavy, potenie, neznášanie slnka, tepla a alkoholu, palpitácie. Intolerancia alkoholu (Bardodĕj) je pravdepodobne podmienená individuálne, pretože sme ju u svojich pacientov nemohli dokázať. Okrem vegetatívnych príznakov sa čoskoro objavujú ostatné nervové príznaky, najmä bolesti hlavy, jemný tremor prstov, ale aj hrubší intenčný tremor, závraty, unavenosť, poruchy spánku, podráždenosť a zmeny nálady, teda komplex neurastenického syndrómu.

Pacienti sa často ponosujú na bolesti vo svalstve a v kĺboch, ktoré sa nedajú vždy podoprieť objektívnym klinickým nálezom. Zeman našiel často polyneuritické príznaky. Belica pri negatívnom somatickom náleze našiel v elektromyografickom zázname poruchu periférneho motorického neurónu. Bock a spol. našli izolované lézie mozgových nervov.

Z laboratórnych vyšetrovacích metód si ceníme najmä elektromyografiu. Alkoholový test je podľa našich vlastných skúseností nekonštantný, aj keď ho iní autori odporúčajú (Bock, Bardodĕj a iní).

Liečba

Pri akútnej perorálnej otrave čím skorší výplak žalúdka s predchádzajúcim podaním 100-200 ml parafínového oleja. Ak je pacient už v bezvedomí, pokúsime sa o výplak a podanie parafínového oleja pomocou sondy v Trendelenburgovej polohe tak, že instilujeme malé dávky (200-300 ml) a pomocou balónika ich vyčerpáme tak, aby tekutina nešla popri sonde a aby nedošlo k jej aspirácii. Po výplaku dávame hodne adsorpčného uhlia. Po vykonaní výplaku dávame inhalovať kyslík a periférnymi aj centrálnymi analeptikami udržujeme dýchanie a cirkuláciu.

Pri inhalačnej akútnej otrave postupujeme tak isto, pravda, bez výplaku žalúdka.

V oboch prípadoch dávame profylakticky antibiotiká, aby sme predišli prípadnej bronchopneumónii, či už aspiračnej v prvom prípade, alebo následkom podráždenia dýchacích ciest v prípade druhom.

Pri chronickej otrave dávame sedatíva, veľké dávky tiamínu pri súčasnej úprave životosprávy, pravdaže, s prerušením expozície. Veľmi dobre sa nám osvedčila hydroterapia, fyzioterapia a vysokohorská klimatická liečba. Niekedy robí ťažkosti liečba toxikománie a je potrebná pri nej značná trpezlivosť v ústavnej liečbe.

Z ostatných derivátov etylénu majú prakticky význam dichlóretylén a tetrachlóretylén.

Dichlóretylén (C₂H₂Cl₂) sa používa v priemysle ako výborné rozpúšťadlo voskov, kaučuku a acetylcelulózy (celuloidu). Má slabší narkotický účinok bez špecifických vedľajších toxických účinkov. Je známy jediný smrteľný prípad po vypití 30 ml, ale pravdepodobne išlo o technický dichlóretylén znečistený najskôr tetrachlóretánom. Napriek tomu po vypití väčšej dávky (zámena, suicidium) môže spôsobiť ťažké bezvedomie a útlm CNS, podobne ako všetky ostatné chlórované uhľovodíky.

Tetrachlóretylén (C₂Cl₄) je rovnako výhodné priemyslové rozpúšťadlo. Má taktiež výrazný narkotický účinok, ale dosiaľ nie sú známe iné vedľajšie účinky, pokiaľ nie je znečistený inými, toxickejšími uhľovodíkmi (tetrachlóretán). Zo zažívacieho traktu sa vstrebáva iba za prítomnosti tukov, v ktorých sa dobre rozpúšťa. Pre túto vlastnosť sa používa aj ako antihelmintikum. Po vstrebaní cez zažívací trakt (za prítomnosti tukov!) môže vyvolať ľahšie poškodenie pečene a katarálne zmeny na zažívacom trakte.

Chlóroprén

Chlóroprén (chlórbutadien, CH₂:C.Cl-CH:CH₂) je bezfarebná tekutina intenzívneho charakteristického zápachu. Ľahko polymerizuje, a preto sa používa na výrobu syntetického kaučuku.

Pri inhalácii väčšieho množstva pár má narkotický účinok a môže viesť aj k smrti obrnou dýchacieho centra.

Pri chronickej expozícii vedie k vypadávaniu vlasov na hlave a môže spôsobiť úplnú alopéciu, ale nepostihuje ochlpenie na ostatnom tele. Po prerušení expozície vlasy zase narastajú. Spôsobuje sucho v hrdle a pocit ťažkého tlaku na prsiach, dýchavičnosť a tachykardiu.

Organické kyseliny

Nižšie organické kyseliny (najmä mravčia a octová) sú predovšetkým silnými miestnymi dráždidlami a vo vyšších koncentráciách spôsobujú poleptanie pokožky a slizníc. Pre silný miestny dráždivý účinok človek ani pokusné zviera nevydržia inhaláciu vyšších koncentrácií a snažia sa uniknúť zo zamorenej atmosféry. Ak je uniknutie nemožné, môže sa vyvinúť ťažké chemické poškodenie slizníc, najmä môže dôjsť k chemickej pneumonitíde, podobne ako pri nadýchaní sa pár chlóru alebo nitróznych plynov. Preto sa ani ich celkový resorptívny účinok nemôže uplatniť. Pri perorálnom použití pôsobia predovšetkým ako žieraviny a obdobný je aj liečebný postup.

Kyselina šťaveľová

Kyselina šťaveľová (acidum axalicum, (COOH)₂) sa hojne vyskytuje v prírode v rastlinách: vápenatá soľ je v cukrovke, kyslá draselná soľ v šťaveli, rebarbore. Používa sa vo farbiarstve, textilnom priemysle, v chémii aj v domácnostiach na čistenie hrdzavých škvŕn, vaní a pod. a na bielenie. Udáva sa, že za vojny dochádzalo k otrave kyselinou oxalovou pri nadmernom požívaní rebarborových listov a u detí z prejedenia sa šťaveľom (Zollinger a Rosemund).

Oxalová kyselina pôsobí v organizme predovšetkým leptavo na sliznice, podobne ako každá iná kyselina. Po resorpcii sa jej účinok uplatňuje tým, že väzbou vápnika ochudobňuje oň organizmus. Vzniklý šťaveľan vápenatý sa vyzráža v tubuloch obličiek a môže zaviniť ich mechanické upchatie a tak viesť k anúrii. Nebezpečná dávka šťaveľovej kyseliny je 1-5 g, smrteľná dávka sa pohybuje medzi 5-15 g.

Akútna otrava

Akútna otrava kyselinou oxalovou má 2 fázy. V prvej fáze sa prejavujú následky lokálneho leptavého účinku s prudkými bolesťami v bruchu, pálením v celom zažívacom trakte, nauzeou a dávením hnedočiernych hmôt. V tejto fáze môže dôjsť aj ku kolapsu a smrti a následkom hypocalcinémie k tetanickým kŕčom.

Druhá fáza je ovládaná obrazom poškodenia obličiek následkom vyzrážania oxalátov v tubuloch a kanálikoch. Dostavuje sa 12-24 hodín po požití jedu, obyčajne po odznení príznakov prvej fázy. Býva výrazná oligúria až anúria so stúpaním zvyškového dusíka. Moč býva riedky, so zníženou špecifickou váhou, chemicky sa nájde len albuminúria a v sedimente len ojedinelé valce, nijaké orytrocyty a leukocyty, zato záplava oxalátových kryštálov. Krvný tlak môže stúpať a úmerne k stupňu oligúrie, prípadne anúrie, stúpajú aj hodnoty zvyškového dusíka. Reparácia trvá obyčajne 14 dní, ale niektoré príznaky môžu pretrvávať aj dlhšie (albuminúria, zvýšený T. K., znížená koncentračná schopnosť). Klinický obraz pripomína akútnu glomerulonefritídu, ale močový nález (nijaké erytrocyty a leukocyty a len málo valcov v sedimente, zato hojné kryštály oxalátov) pomôže stanoviť presnú diagnózu. Rovnako prvá fáza s vracaním čiernych más a nález hypocalcinémie pri výskyte tetanických kŕčov uvedú na správnu diagnózu (ale pozor, aby sa prípadné kŕče nevysvetľovali urémiou!).

Chronická otrava

Chronická otrava kyselinou oxalovou je vcelku vzácna a skôr môže ísť o ľahšiu akútnu alebo subakútnu otravu. Hamiltonová uvádza chronickú otravu po opätovnej a dlhodobej inhalácii horúcich pár oxalovej kyseliny, ktorá sa prejavovala chudnutím, chronickým zápalom horných dýchacích ciest s tvrdošijným kašľom a „žalúdočným krvácaním“ s vracaním a melaenou, albuminúriou a silnými bolesťami v krajine obličiek. Uvádza aj Grolnickom opísaný prípad, kde po 2-ročnej expozícii pri čistení dlážky oxalovou kyselinou došlo ku gangréne prstov.

Liečba

Prvá pomoc pri akútnej perorálnej otrave záleží v okamžitom výplaku žalúdka s pridaním asi 40 g kalciumglukonátu, aby sa vytvoril Ca oxalát. Ak nie je poruke Ca glukonát, odporúča sa pitie mlieka s pridním práškovej kriedy (vápnik!). Ak nemožno ihneď urobiť výplak žalúdka, treba vyvolať umelé dávenie (mechanickým dráždením, apomorfín) po predchádzajúcom hojnom podaní vápnika (mlieko a prášková krieda). Pri vyplakovaní sa odporúča nakoniec urobiť výplak 300 ml 1‰ roztoku manganistanu draselného a napokon sondou instilovať do žalúdka ešte 60 ml 1‰ roztoku.

Aby sa uľahčilo vylučovanie vytvoreného Ca-oxalátu a zabránilo jeho vyzrážaniu v obličkových kanálikoch, treba zaviesť trvalú kvapôčkovú infúziu 5% glukózy v množstve 2-3 litre za 24 hodín. Súčasne treba podávať i. v. vápnikové preparáty v množstve 20-40 ml 10% alebo aj 20% roztoku a dávku pri hroziacej hypokalcinémii (kŕče!) opakovať.

Krvný obeh treba kontrolovať a stimulovať podľa aktuálneho stavu (Eucoran).

Pri hroziacom šoku v prvej fáze infúzie plazmy 200-300 ml, prípadne aj exsangvinačnú transfúziu v množstve 500-600 ml a súčasné podávanie kalcia.

Alkoholy a zlúčeniny vytvorené z nich

Alkoholy

Z alkoholov majú najväčší praktický toxikologický význam metylalkohol a etylalkohol, menej často prichodia do úvahy propylalkohol, butylalkohol a prakticky neprichodí do úvahy amylalkohol.

Metylalkohol (CH₃OH)

Metylalkohol (metanol, drevný lieh, CH₃OH) je číra tekutina príjemnej vône a chuti. Má rozsiahle použitie v priemysle ako rozpúšťadlo a používa sa najviac v lakovníctve, pri výrobe celuloidu, filmov, umelej kože a nerozbitného skla, v nezamŕzajúcich zmesiach do chladičov áut a pri rade organických syntéz v chemickom priemysle. Má mať modré ochranné zafarbenie.

K priemyslovým otravám dochádza najčastejšie inhaláciou pár metanolu, časté a dobre známe sú perorálne otravy, keď sa metanol zneužíva na pitie.

V porovnaní s etylalkoholom sa metanol v organizme oveľa pomalšie oxyduje a viac kumuluje. Tým je podmienený aj jeho menší narkotický účinok, ale zato výraznejší celkový toxický účinok. Narkotická a smrteľná dávka sú si veľmi blízke, a preto, ak sa prejaví už narkotický účinok zreteľne (bezvedomie), je osud pacienta veľmi pochybný. Pri oxydácii metanolu vzniká v organizme kyselina mravčia a dokázalo sa aj zvýšenie kyseliny mliečnej (Harrop, Benedict), ktoré vedú k ťažkej acidóze s veľmi výrazným pokles alkalickej rezervy. Podľa niektorých je toxické pôsobenie metanolu priamo úmerné tvorbe formaldehydu. Pre kliniku platí, že závažnosť klinického stavu pri otrave metanolom je priamo úmerná stupňu acidózy.

Pri súčasnom podávaní etanolu s metanolom sa u dobrovoľníkov ukázalo, že sa vylučuje viac metanolu nezmeneného a teda že sa neoxyduje na kyselinu mravčiu a formaldehyd (Leaf, Zatman). Z toho sa uzatvára, že etylalkohol dychtivejšie viaže a spotrebuje niektoré fermenty (alkoholázu?), a preto sa ich nedostáva na štiepenie metanolu a takto nemôže dôjsť k prípadnej acidóze. Tento poznatok má veľký teoretický význam, ale nedá sa prakticky využiť pri liečbe, pretože podávanie etylalkoholu už nemôže ovplyvniť to množstvo metanolu, ktoré sa už medzitým metabolizovalo. Podanie etylalkoholu by malo teoreticky význam len ako veľmi včasná prvá pomoc.

Toxické dávky metanolu u človeka sa udávajú medzi 30-100 ml per os, ale pozorovali sa smrteľné otravy aj po dávkach menších (5 ml), a naopak je známa aj tolerancia veľmi vysokých dávok. Pre inhaláciu pár sa udáva maximálna prípustná hranica 200 ppm (0,02 vol.%). Roe upozorňuje, že experimentálne skúsenosti na zvieratách sa nedajú mechanicky prenášať na človeka.

Akútna otrava

K akútnej otrave obyčajne dochádza po vypití metanolu, zriedkakedy po masívnej inhalácii a len celkom ojedinele po poliatí.

Prvé príznaky otravy sa objavujú po latencii 12-24 hod. a len po mimoriadne veľkých dávkach alebo pri zvýšenej vnímavosti už za niekoľko hodín. Obyčajne sú to závraty, bolesti hlavy, celková slabosť, nauzea a zvracanie a niekedy aj silné bolesti v bruchu. Poruchy vedomia nebývajú, iba ak ide o mimoriadne ťažkú otravu, kde sa uplatňuje už aj narkotický účinok. Jedným z prvých a najcharakteristickejších príznakov bývajú poruchy videnia. Najskôr je to hmlisté videnie a porucha v rozoznávaní farieb, ktoré môžu veľmi rýchlo prejsť na úplné oslepnutie.

O pár hodín po objavení sa prvých príznakov, keď sa už rozvinula acidóza, objavuje sa hlboké, acidotické, Kussmaulovo dýchanie a cyanóza. Pacienti bývajú nepokojní, zmietajú sa na posteli a môžu upadnúť do hlbokého bezvedomia. V ňom sú zreničky extrémne rozšírené a bez reakcie. Terminálne sa môžu objaviť kŕče a obrna dýchania, ktoré vedú k smrti.

Z pomocných vyšetrení je dôležité sledovanie alkalickej rezervy, ktorá v ťažkých prípadoch býva pod 20, v najťažších prípadoch pod 10. Niekedy v terminálnom štádiu sa nájde aj hyperglykémia. Pri oftalmoskopickom vyšetrení sa na samom začiatku nemusia nájsť patologické zmeny, neskôr sa nájde ľahký edém papily s rozšírením vén a konečne atrofia n. optici s vyblednutím papily. Pri ľahkých prípadoch ostáva trvalé temporálne vyblednutie papily.

Pre identifikáciu otravy metanolom je rozhodujúce stanovenie hladiny metanolu v krvi a moči a nález kyseliny mravčej v moči, ktorej hodnoty môžu dosiahnuť vyše 70 mg za 24 hod.

Veľká mydriáza núti myslieť na otravu atropínom a jeho derivátmi a na botulizmus. Pri otrave atropínom je nápadné prekrvenie pokožky a suché sliznice, tachykardia, vzrušenosť, prípadne až delirantné stavy. Pri botulizme bývajú obrny oko-hybných svalov, ktoré pri otrave metanolom chýbajú. Na otravu metanolom treba myslieť aj pri hromadnom výskyte.

Prognóza otravy metanolom závisí od stupňa acidózy (pokles alkalickej rezervy) a dĺžky jej trvania. Včasná a intenzívna alkalizačná terapia môže nielen zachrániť život postihnutého, ale aj jeho zrak.

Liečba

Základom liečby akútnej otravy metanolom je radikálna alkalizačná liečba. Prv odporúčaná liečba etylalkoholom sa neosvedčila a prišla by do úvahy len ako bezprostredná prvá pomoc. Tam, kde sa už chorobné príznaky stačili rozvinúť, už sa nemôže uplatniť účinok etanolu.

Liečebný postup

Včasný výplak žalúdka s hojným pridaním adsorpčného uhlia. Alkalizačná liečba: podľa Chewa a spolupracovníkov sa odporúča po zistení alkalickej rezervy podať i. v. v kvapôčkovej infúzii 3 amp. po 40 ml molárneho roztoku natrii lactici v 1000 ml fyziologického roztoku. Súčasne perorálne 4 razy po 15. min. 4 g natr. bicarbonici. Potom kontrola alkalickej rezervy, a ak vystúpila z hodnôt 10-20 na 40-50, stačí na jej udržovanie podávať p. o. gramové dávky natr. bicarbonici ešte po 5 dní. Ak alkalická rezerva podstatne nestúpla, treba celú kúru ešte raz opakovať.

Ak nemožno z technických príčin kontrolovať alkalickú rezervu, možno sa hrubo riadiť reakciou moču. V hodinovom intervale sa podajú 2 alkalizačné nárazy, ako je už spomínané, a potom sa podáva perorálne každú 1-2 hod. po 2 g nátriumbikarbonátu až dovtedy, kým reakcia moču nie je alkalická (papierikovou metódou, t. j. kým červený lakmus nezmodrie). Potom sa ďalej podávajú malé udržovacie dávky nátriumbikarbonátu.

Na zriedenie oxydačných produktov a ich ľahšie vylučovanie močom treba sa postarať o hojný prívod tekutín každým možným spôsobom (perorálne aj v infúziách). Ak pacient môže piť, je dobré podávať horúce nápoje proti hypotermii a postarať sa o výdatné vyhrievanie postele.

Na základe pozorovaní Suprunova, ktorý našiel u králikov pri experimentálnej otrave podstatné zníženie hodnôt tiamínu a vitamínu C, treba podávať veľké dávky týchto vitamínov parentálne (100-150 mg Thiaminu Spofa a 0,5-1,0 g Celaskonu).

Pri bezvedomí strychnín, Eucoran a ostatné analeptiká podobne ako pri otrave barbiturátmi.

Oči treba chrániť niekoľko dní pred svetlom obväzmi!

Pri hromadnom pití metanolu treba podrobiť kontrole a liečbe všetky osoby, aj tie, u ktorých sa ešte neobjavili príznaky ochorenia!

Chronická otrava

Chronická otrava metanolom je veľmi zriedkavá a mnohí o jej výskyte vôbec pochybujú. Môže k nej dôjsť pri dlhodobej, najmä inhalačnej, pracovnej expozícii. Prejavuje sa poruchami CNS, najmä medzimozgu v zmysle ľahkého parkinsonizmu, polyneuritídou a neuritídou n. acustici.

Etylalkohol (C₂H₅OH)

Etylalkohl (etanol) vzniká v prírode ako produkt kvasenia monosacharidov za aktívnej účasti kvasiniek, pričom vzniká aj množstvo vedľajších produktov, ako metanol, glycerín, vyššie alkoholy, organické kyseliny atď. Kvasením vzniká najviac 14-18 % etanolu; vyššia koncentrácia sa dosahuje destiláciou.

Etanol je bezfarebná prchavá kvapalina, teplota varu 78,3 °C pri tlaku 760 mm Hg (Torr). S vodou sa mieša v každom pomere. Je hygroskopický a ľahko zápalný. Etanol je dobré rozpúšťadlo pre mnohé organické a anorganické látky. V nižších koncentráciách je príjemnej, lahodnej chuti, vo vyšších koncentráciách je pálčivej, ostrej chuti.

V alkoholických nápojoch sa nachádza v rozličnej koncentrácii: alkoholickým nápojom v zmysle zákona rozumieme každý taký nápoj, ktorý obsahuje viac ako 0,75 vol. % alkoholu (viď tabuľku).

Etylalkohol sa dostáva do ľudského organizmu najčastejšie pitím nápojov, hoci nie vylúčené ovplyvnenie človeka inhaláciou alkoholových pár, preniknutím kožou z priložených alkoholických obkladov, alebo podaním alkoholických klyziem, prípadne intravenóznych injekcií.

Lokálne preniká alkohol cez kožu a sliznice pomerne rýchlo. V kožných cievach znižuje tónus, čím dôjde k vazodilatácii, čo sa prejaví lokálnym začervenaním a pocitom intenzívneho tepla. Pri zvýšení výdaja tepla by sme mohli predpokladať antipyretický účinok alkoholu, avšak tento účinok sa po padaní malých dávok reflexne vyrovnáva, po podaní veľkých dávok vyvoláva ochrnutie tepelného centra a tým zlyhanie regulácie telesnej teploty. Pri nízkej atmosférickej teplote sa kontrahujú kožné cievy, čím sa chráni organizmus pred stratou tepla a vychladnutím. Pri ochrnutí kožných ciev v dôsledku účinku alkoholu tento reflexný mechanizmus zlyhá a telo rýchlo stráca z rozšírených ciev teplo. Preto môže dôjsť k smrti vychladnutím u organicky zdravého človeka po nadmernom požití alkoholických nápojov. Na túto skutočnosť treba brať zreteľ pri náleze mŕtvoly človeka za chladného počasia vo voľnej prírode, kde sa okrem známok požitia alkoholu nenájde nijaký podklad pre smrť z chorobných príčin alebo znaky násilnej smrti.

Etylalkohol v slabej koncentrácii (2-3 %) stimuluje žalúdočnú sekréciu, avšak už v 5 % koncentrácii znižuje sekréciu a bráni vyprázdňovaniu žalúdka. Vo vyššej koncentrácii irituje žalúdočnú sliznicu, ktorá sa bráni voči pôsobeniu alkoholu zvýšenou sekréciou hlienu. Alkohol sťažuje vstrebávanie vitamínov B komplexu, čo môže viesť k deficientným hypovitaminóznym stavom. V koncentrácii nad 20 % pôsobí dehydratačne a zráža bunkovú protoplazmu. V koncentrácii 50-70 % účinkuje bakteriostaticky, podľa niektorých aj baktericídne. Tieto vlastnosti etylalkoholu využívame aplikáciou zvonka terapeuticky na obmedzovanie potenia, zvyšovanie prekrvenia a zamedzenie infekcie.

Etylalkohol účinkuje na centrálny nervový systém tlmivo, pričom i počiatočná exitácia je výsledkom tlmenia najvyšších koordinačných a zábranných centier. Farmakodynamicky účinkuje alkohol na každý orgán alebo orgánový systém jednak centrálne cez ústredný nervový systém a jednak lokálne priamym účinkom. Na cievy pôsobí vazodilatočne ochrnutím vazomotorov, čo úzko súvisí s porušením termoregulácie. Veľké dávky tlmia činnosť srdca, jeho zlyhanie pri akútnych otravách je však centrálneho pôvodu. Po podaní veľkých dávok sa pripúšťa lokálny účinok na parenchým obličky, ináč etylalkohol zvyšuje diurézu vyvolaním hydrémie. Toxické dávky tlmia dýchacie centrum, kým malé dávky zvyšujú frekvenciu dychov. Alkohol znižuje svalový výkon, a preto požívanie alkoholu pri odporuje všetkým fyziologickým úvahám.

Akútna otrava

Intoxikáciu etylalkoholom môžeme vcelku zadeliť do troch štádií, ktoré prechádzajú plynule jedno do druhého, nezachovávajúc ostré hranice, pričom niektoré štádium môže trvať celkom krátko. Priebeh otravy závisí najmä od množstva a koncentrácie požitého alkoholu a individuálnej dispozície a tolerancie človeka.

Smrteľná dávka etylalkoholu u dospelých je 6-8 g/kg váhy, u detí asi 3 g/kg váhy (Elbel). Deti sú vnímavejšie voči alkoholu ako dospelí.

Po požití etylalkoholu dostaví sa počiatočná ex(c)itácia – excitačné štádium, ktoré sa prejavuje zvýšenou aktivitou. Táto zvýšená aktivita nie je výsledkom stimulujúceho účinku alkoholu na ústredný nervový systém. Subjektívne sa dostaví pocit sily, istoty, spokojnosti, predstavy sa ľahko vybavujú. Človek stráca zmysel pre zodpovednosť, zbytočne riskuje, je síce smelý, ale neopatrný, nepresný a nepozorný. Býva citlivý, emočne naladený, nekritický hlavne k sebe a k svojmu konaniu. Porušuje sa pohybová koncentrácia, hlavne jemnejšie motorické funkcie, predlžuje sa reakčná doba.

Ak sa v pití etylalkoholu pokračuje, dostaví sa narkotické, alebo inhibičné štádium otravy. Pohyby sú málo alebo vôbec nekoordinované, reakcia na vonkajšie podnety je spomalená, človek stráca zmysel pre skutočnosť a svoje okolie, pri chôdzi sa tacká, často zvracia. V ležiacej polohe sa subjektívne pocity stupňujú. Toto štádium je prejavom pojmu opilosti, ktorý pozná každý laik.

Pri ďalšom pokračovaní pitia etylalkoholu dostavuje sa tretie – komatózne štádium. Človek sa vôbec neudrží na nohách, ale v dôsledku ochabnutia kostrového svalstva leží a chrčivo dýcha. Môže dôjsť ku kolapsu a bez poskytnutia pomoci nastáva smrť. V alkoholickej kóme je človek v bezvedomí, vyvrátení obsah žalúdka páchne po alkohole, červená a prekrvená pokožka bledne, koža je vlhká, lepkavá a studená. Zreničky sa rozširujú, nereagujú na svetlo, pulz je nepravidelný, chabý, krvný tlak klesá. Šľachové a kožné reflexy nemožno vyvolať, nastáva samovoľný odchod stolice a moču. Dostavujú sa kŕče, blúznenie, niekedy Cheynovo-Stokesovo dýchanie a za príznakov ochrnutia dýchania smrť.

Ak nedôjde k smrti, nastane uzdravenie spojené s nepríjemnými pocitmi, najmä zo strany zažívacieho traktu. Často sa alkoholická kóma začína epileptiformnými záchvatmi, čo neskúseného môže pomýliť.

Treba si zásadne uvedomiť, že každá akútna otrava alkoholom sa musí pokladať za vážny stav a musí sa jej venovať taká pozornosť a liečebná starostlivosť ako každému prípadu otravy iným jedom. Každé komatózne štádium alkoholickej intoxikácie patrí do ústavného liečenia. Stáva sa, že otravy etylalkoholom odsunuté do domáceho liečenia sa končia smrteľne a sú potom príčinou trestného stíhania lekára. Hospitalizácia je dôležitá najmä u detí, ktoré sú voči alkoholu veľmi vnímavé.

Obraz akútnej otravy etylalkoholom sa v komatóznom štádiu veľmi ťažko diferencuje od iných komatóznych stavov, prípadne iných chorobných alebo úrazových stavov. I nepatrné použitie alkoholického nápoja pri lebečnej traume môže viesť k nesprávnej diagnóze alkoholickej kómy. Alkoholická intoxikácia môže klinicky imitovať subarachnoidálne krvácanie alebo ventrikulárnu hemorágiu.

Diferenciálna diagnóza alkoholickej kómy od apoplektickej kómy a rôznych endotoxikóz je podaná podľa Bogolepova na nasledujúcich tabuľkách:

Diferenciálnodiagnosticky je potrebné sa zmieniť ešte o otrave metylalkoholom. Túto otravu pomerne ťažko odlišujeme. Psychické zmeny, poruchy reči i ataxia hovoria skôr pre etylalkohol, poruchy dýchania, tonické kŕče šijových a žuvacích svalov, ako aj napätie brušného svalstva svedčia pre metylalkohol.

Pri riadnom lekárskom ošetrení je prognóza priaznivá, pri objavení sa Cheynovho-Stokesovho dýchania je zlá, pretože ochrnutím dýchania dochádza k smrti.

Liečba

Pokoj na lôžku, aplikácia tepla. Výplak žalúdka. Podanie kofeínu i. m. V ťažkých stavoch podávame inzulín subkutánne 1/3 m. jednotky na kg váhy spolu s asi 80 ml 30 % glukózy do žily. Apomorfín ako emetikum sa nepodáva, z hypnotík iba paraldehyd.

Chronický alkoholizmus

Nemierne a dlhodobé požívanie alkoholických nápojov spôsobuje zmeny ako psychické, tak aj telesné, ktoré prebiehajú pod rôznymi chorobnými obrazmi: delírium tremens, Korsakowova psychóza, alkoholické halucinácie, alkoholická halucinóza, alkoholická pseudoparalýza, alkoholická epilepsia, alkoholická pseudoencefalitída Wernicke atď.

Otázka liečenia chronického alkoholizmu je doménou psychiatrie: okrem psychoterapie dôležitú úlohu hrá medikamentózna terapia (Skála).

Posudzovanie stupňa alkoholického ovplyvnenia na základe hladiny alkoholu v krvi. Pri posudzovaní stupňa opilosti podľa zistenej hladiny alkoholu v krvi Widmarkovou metódou a príznakov zistených lekárskym vyšetrením odporúčame dodržiavať tieto zásady:

Za fyziologickú hladinu alkoholu v krvi (presnejšie, všetkých redukujúcich substancií) pokladáme hodnotu od 0,03 až po 0,1 ‰ alkoholu v krvi. Pretože hranica chýb Widmarkovej metódy aj v exaktne pracujúcom laboratóriu je ±0,1 ‰, hladinu okolo 0,2 ‰ pokladáme za normálnu.

Ak zistíme hladinu medzi 0,3-0,5 ‰, usudzujeme, že dotyčný mohol požiť alkoholický nápoj v malom množstve, ale nehovoríme ešte o podnapitosti. Objektívnym lekárskym vyšetrením nezisťujeme nijaké príznaky. Objektívne príznaky opilosti musia viesť k preskúmaniu, či nejde o alkoholickú intoleranciu.

Hladinu medzi 0,5-0,1 ‰ posudzujeme ako podnapitosť. Za podnapitosť označujeme stav, ktorý nemožno ešte nazvať miernou opilosťou, ale už ani nie stavom normálnym, fyziologickým. Tieto hodnoty rozhodne nemôžeme pokladať za hodnoty v medziach normy, pravdaže, pri posúdení bude dôležité najmä objektívne lekárske vyšetrenie.

Pri hladine 1-1,5 ‰ hovoríme o miernom stupni opilosti. Tu zisťujeme excitačné štádium alkoholickej intoxikácie; iba u mladistvých a neskúsených môžu byť príznaky narkotického štádia.

Pri hladine 1,5-2 ‰ hovoríme o zreteľnom alebo strednom stupni opilosti. Klinicky sú jasne zistiteľné príznaky opilosti.

Pri hladine 2-3 ‰ hovoríme o ťažkom stupni opilosti. Hodnoty nad 3 ‰ sú znakom akútnej otravy alkoholom. U detí bývajú hodnoty nižšie, 1,5 ‰ stačilo u 8-ročného chlapca k fatálnemu koncu.

Ostatné alkoholy

Veľmi zhruba možno povedať, že čím vyšší alkohol, tým viac stúpa jeho toxicita. Pravda, táto platí s výhradami, pretože najvyššie alkoholy (napr. cetylalkohol) sú husté až pevné, ťažko resorbovateľné, a preto prakticky menej nebezpečné. Toxikologicky sú významné len niektoré z nich.

Propylalkohol (propanol, CH₂CH₂CH₂OH) a izopropylalkohol [(CH₃)₂CH.CH₂OH] majú približne rovnaký, ale o niečo výraznejší účinok ako etanol, okrem toho lokálne viac dráždia pokožku a sliznice.

Butylalkohol (butanol, CH₃CH₂CH₂CH₂OH) a izobutylalkohol [(CH₃)₂CH.CH₂OH] majú ešte výraznejšie už spomínané účinky.

Amylalkohol (C₅H₁₁OH) má 8 izomérov, z ktorých 2,2-dimetyl-1-propanol je pevná kryštalická látka, ostatné sú číre tekutiny charakteristického zápachu. Obchodný amylalkohol je zmes 80 % 2-pentanolu a 20 % 3-pentanolu a má veľmi prenikavý, nepríjemný zápach. Toxicita jednotlivých izomérov je rozdielna, vcelku však väčšia ako pri etanole a okrem toho je v popredí účinku veľmi výrazné dráždenie spojiviek a slizníc horných dýchacích ciest.

Obchodný amylalkohol je málokedy zdrojom otravy pre svoj veľmi nepríjemný zápach. Jeho pary spôsobujú silné dráždenie spojiviek a horných dýchacích ciest, závraty a bolesti hlavy. Dráždenie horných dýchacích ciest je také intenzívne, že spôsobuje nielen dráždivý kašeľ, ale aj dýchavičnosť. Pri perorálnom požití vyvoláva rýchle nauzeu, vracanie a hnačky. Opísalo sa aj dvojité videnie, prechodné ohluchnutie, delirentné stavy a ťažký komatózny stav s exitom. V bezvedomí sa našla glykozúria a methemoglobinémia.

Diacetónalkohol [diacetonylalkohol, diacetón, dimetylacetonylkarbinol, (CH₃)₂COHCH₂COCH₃] sa používa v lakovníctve, papiernictve, textilnom priemysle, farbiarstve, na extrakciu voskov a živíc, do nezamŕzajúcich zmesí a náplní hydraulických bŕzd. Pri inhalácii pár veľmi dráždi sliznice, pri perorálnom požití môže spôsobiť degeneratívne zmeny na pečeňovom parenchýme.

Benzylalkohol (fenylkarbinol, fenylmetanol, C₆H₅CH₂OH) je číra tekutina príjemnej vône. Používa sa ako rozpúšťadlo celulózy, najmä pri výrobe celuloidových náterov a ako plastické činidlo v lakovníctve a pri výrobe filmov, pri výrobe uhľového kopírovacieho papiera a na extrakciu niektorých živíc.

V organizme sa veľmi rýchle oxyduje na benzoovú kyselinu, ktorá sa po zlúčení s glycínom vylučuje ako hipúrová kyselina. Preto ho organizmus pri nepoškodenej pečeni a menších dávkach vie pomerne rýchle a dobre detoxikovať. V dôsledku toho sú aj inhalačné profesionálne otravy veľmi zriedkavé, ale vypitím zámenou môže dôjsť k akútnej otrave. Benzylalkohol má výraznejší narkotický účinok ako nižšie alkoholy a má aj výraznejší lokálny anestetizujúci účinok. V dávkach 6-10 g perorálne spôsobuje nauzeu a vracanie, vo väčších dávkach pôsobí narkoticky.

Cyklohexanol [hexahydrofenol, hexalín, hydralín, (CH₂)₅CHOH] je číra, ľahko prchavá tekutina príjemnej vône pripomínajúcej mentol. Používa sa pri výrobe plastických hmôt, lakov, tlačiarenských farieb, mydiel a insekticídnych látok. Dobre sa resorbuje zažívacím traktom a pokožkou a jeho pary pľúcami. Experimentálne už 10 ml aplikovaných na intaktnú pokožku králika vyvolá po hodine narkózu, tremor, atetoidné pohyby, hypotermiu a lokálny edém, nekrózu a ulceráciu pokožky. U človeka dlhšie pôsobenie na pokožku môže vyvolať podobné príznaky. Inhalácia pár vo vyšších koncentráciách (prípustná koncentrácia je 100 ppm t. j. 0,01 vol.%, približne 0,41 mg/l vzduchu) spôsobuje bolesti hlavy. Perorálne otravy u človeka nie sú známe.

Metylcyklohexanol (hexahydrokrezol, hexahydrometylfenol, CH₃.C₆H₁₀OH) je číra, mierne prchavá tekutina, pripomínajúca zápachom mentol. Rovnako sa používa ako cyklohexanol, ale okrem toho sa používa aj ako odmasťovadlo.

Má podobný účinok ako cyklohexanol, ale pri dlhodobej inhalačnej expozícii sa pozoroval zreteľný tlmivý účinok na kostnú dreň, prejavujúci sa leukopéniou a niekedy aj relatívnou lymfocytózou.

Liečba

Aj keď sú otravy vyššími a cyklickými alkoholmi, najmä akútne a perorálne, zriedkavé, treba s ich výskytom počítať. V každom prípade perorálnej otravy týmito látkami je potrebné radikálne vypláknutie žalúdka s pridaním adsorpčného uhlia, stimulácia obehu a dýchania a zahrievanie pacienta pre nebezpečenstvo hypotermie. Pri poliatí pokožky a šatstva treba šaty rýchle odstrániť a omývať tečúcou vodou a mydlom.

Glykoly

Glykoly sú dvojsýtne alkoholy hustej, olejovitej konzistencie a sladkastej chuti. Pri izbovej teplote sa veľmi málo vyparujú, a preto k inhalačnej otrave môže dôjsť len pri ich zahrievaní. Zato ľahko môže dôjsť k perorálnej otrave pri ich zámene za alkohol, alebo aj pri ich zámernom pití miesto alkoholu. Veľmi dobre sa miešajú s vodou a alkoholom.

Používajú sa ako priemyselné rozpúšťadlá, mazadlá a do nezamŕzajúcich zmesí do chladičov aj do náplní hydraulických bŕzd.

Z celého radu glykolov a ich derivátov je najznámejší a najpoužívanejší etylénglykol a v toxicite stojí asi uprostred, takže je najcharakteristickejším reprezentantom celého radu. Toxicita vyjadrená v LD₅₀ stúpa v tomto poradí: propylénglykol 21.3, dietylénglykol 8.7, dietylénglykolmonometyléter 5.3, dioxan 4.9 a etylénglykolmonoetyléter 3.5 ml/l kg váhy.

Etylénglykol (CH₂OH.CH₂OH)

Bežne nazývaný ,,glykol“ je bezfarebná sirupovitá tekutina s teplotou varu 197,2 °C. K otrave dochádza zväčša po jeho vypití, zriedkavo aj po nadýchaní sa pár, a to len vtedy, keď je zahriaty, napr. pri vypúšťaní horúcej nezamŕzajúcej zmesi z chladiča v garáži.

Účinok etylénglykolu je v ľudskom organizme dvojaký: pôsobí jednak narkoticky, jednak poškodzuje tubuly obličiek. Toxické poškodenie pečene je pravdepodobne sekundárne. Pri veľmi vysokej expozícii dôjde k smrti následkom narkotického účinku ešte prv, ako by sa mohol uplatniť toxický účinok na obličky. Pri stredných dávkach a opozdenej smrti býva jej príčinou poškodenie obličiek.

Pri pitvách smrteľných otráv sa našli v mozgu a v obličkách hojné kryštáliky oxalátov (Milles, Pons a Custer), a preto sa účinok etylénglykolu vysvetľoval tak, že sa metabolizuje na kyselinu oxalovú a tá spôsobuje sekundárne poškodenie obličiek. Proti tomu však svedčí to, že pri otrave etylénglykolom nedochádza k zníženiu hladiny vápnika v krvi ako pri otrave kyselinou oxalovou.

Otrava

Príznaky otravy sa rozvíjajú veľmi rýchle: silné bolesti hlavy, závraty, opilosť a ospanlivosť. Následkom lokálneho dráždenia bývajú bolesti žalúdka, nútenie na zvracanie, vracanie a hnačky. Pri ťažkých otravách dochádza čoskoro k bezvedomiu a s hlbokou kómou a k smrti za niekoľko hodín. Ak prebieha otrava plazivejšie, dochádza k príznakom z poškodenia obličiek: oligúria až anúria s urémiou. V moči býva albuminúria, hematúria a granulované valce; oxalátov býva v sedimente menej ako pri otrave kyselinou oxalovou.

Výskyt chronickej otravy nie je celkom istý. Môžu sa vyvinúť obrazy chronickej encefalopatie. Etylénglykolmonometyléteru (CH₃OCH₂CH₂OH) sa pripisuje hematotoxický účinok podobný ako benzénu. Etylénglykolmonometyléter sa používa v textilnom priemysle na apretúry, najmä pri tvrdení (,,trubenizovaní“) golierov.

Liečba

Špecifickú liečbu pri akútnej otrave nepoznáme. Pri včasnom rozpoznaní otravy urobíme výplak žalúdka s pridaním adsorpčného uhlia a salinických preháňadiel. Obličky chránime hojnými infúziami, aby sa uľahčilo vylučovanie, a dávame i. v. vápnikové preparáty. Keď sú príznaky z narkotického pôsobenia, podávame analeptiká.

Nitroglykol (CH₂ONO₂.CH₂ONO₂)

Nitroglykol, správne etylénglykoldinitrát, je hustá olejovitá tekutina, slabo rozpustná vo vode, ale veľmi dobre rozpustná v tukoch. Väčšina dosiaľ známych otráv je profesionálna po inhalácii pár, ale náhodne môže dôjsť k otrave aj po vypití.

Otrava

Príznaky inhalačnej otravy sa začínajú bolesťami hlavy, nechutenstvom, pocitmi opilosti, často návalmi tepla a opresiami pri srdci. Po určitom čase dochádza k adaptácii, návyku a ťažkosti prestávajú, aby sa po dlhšej prestávke v expozícii, napr. po dovolenke, objavili ešte intenzívnejšie. Nápadná je intolerancia alkoholu a už po celkom malých dávkach (pohár piva) sa objavujú urputné bolesti hlavy. Pri dlhodobej expozícii, napr. za horúcich letných dní, keď sa nitroglykol viac vyparuje, môže aj ľahšia fyzická práca po latencii 24 hod. vyprovokovať akútne zlyhanie srdca a ciev s obrazom ťažkého až smrteľného kolapsu (Symanski a Stein).

Pri perorálnej otrave sú príznaky podobné ako pri predávkovaní nitroglycerínu: následkom extrémnej vazodilatácie dochádza k návalom tepla, prekrvenie pokožky a hrozivého poklesu krvného tlaku so zlyhaním srdca.

Liečba

Liečba akútnej otravy aj alkoholom alebo telesnou prácou vyprovokovaného ťažkého kolapsového stavu záleží v intenzívnej stimulácii periférneho krvného obehu (Pedrolon, adrenalín, prípadne kvapôčková infúzia 4 mg Nor-adrenalínu v 300 ml glukózy).

Estery

Estery majú veľké použitie v priemysle, a preto majú aj špeciálny význam v priemyslovej toxikológii. V praktickej klinickej toxikológii prichodia len zriedkakedy do úvahy ako príčiny akútnej otravy.

Majú spoločné vlastnosti v tom, že sú skoro všetky výborné rozpúšťadlá, najmä celulózy a acetylcelulózy, živíc a voskov. Pre svoju príjemnú vôňu sa hojne používajú pri výrobe voňaviek a toaletných potrieb. Majú zväčša výrazný narkotický účinok, ktorý sa môže uplatniť pri inhalácii pár, aj po perorálnom požití.

Formiáty (metylformiát, acetylformiát, butylformiát) sú toxikologicky málo významné už aj preto, že majú výraznejší lokálny dráždivý účinok.

Známejšie sú estery kyseliny octovej, najmä etylacetát (aether aceticus, CH₃COO.C₂H₅), butylacetát (CH₃COO.C₄H₉) a amylacetát (CH₃COO.C₅H₁₁). Prvý má veľmi príjemnú vôňu a používa sa aj ako prísada k umelým ovocným šťavám (ovocná aróma). Vo veľkých dávkach pôsobí narkoticky asi ako etanol.

Z ostatných esterov má prakticky toxikologický význam etylester kyseliny karbamínovej (uretán, NH₂.COO.C₂H₅,pri hypnotikách) a trikrezylfosfát.

Trikrezylfosfát [(CH₃C₆H₄)₃PO₄]

Tri-o-krezylfosfát, o-tolylfosfát, je v priemysle rozsiahle používané rozpúšťadlo a plastické činidlo. Používa sa najviac ako zmäkčovadlo umelých plastických hmôt. K otrave dochádza jednak pri práci s ním, jednak sa opísali ojedinelé náhodné otravy. Profesionálne otravy trikrezylfosfátom opísal u nás Bock so spolupracovníkmi. Pozorovali sme ľahšie príznaky u detí, ktoré žúvali kúsky túb zo zubnej pasty zhotovené z plastickej umelej hmoty.

Letálna dávka trikrezylfosfátu u človeka sa udáva na 1 g/kg váhy, teda pre dospelého človeka 60-75 g. Ale výrazné nervové príznaky vyvolá už 0,5-2 g (Patty).

Účinok trikrezylfosfátu je výslovne kumulatívny. Ak sa pokusnému zvieraťu podá toxická dávka rozdelená po niekoľko dní za sebou, dosiahne sa takmer ten istý účinok ako po tej istej dávke jednorazove.

Otrava

Pri veľkých toxických dávkach sa najprv objaví spastická chôdza s celkovým hrubým trasením celého svalstva a pomerne rýchle sa vyvinú chabé obrny. Pri ťažkých otravách sa čoskoro objaví povrchné dýchanie, zlyhanie srdca a smrť.

Pri chronickej otrave malými dávkami bývajú často polyneuritický, menej často pyramídový a palidárny syndróm (Bock a spolupracovníci) a nápadne časté poruchy vegetatívnej inervácie: relatívny trofotropizmus, hyperhydróza a arteriálna hypotónia. Psychické príznaky zapadajú do neurastenického syndrómu (nespavosť, sny perzekučného obsahu). Podľa tých istých autorov dochádza pri vstrebaní trikrezylfosfátu cez pokožku častejšie k poškodeniu periférnych nervov, pri inhalácii pár a pri ingescii skôr k pyramídovým a palidárnym poruchám.

U detí, ktoré žuvali ,,igelitové“ tuby, pozorovali sme najprv pocit celkovej nevoľnosti, závraty, neistú chôdzu, bledosť a silné potenie, trasenie mihalníc a prstov rúk, bolesti v priebehu jednotlivých nervov (ulnaris, radialis a peroneus) aj príznaky plexitídy. Išlo vtedy o zlozvyk žuvania a príznaky sa objavili u 3 detí z celkového počtu 4, ktoré žuvali igelitové tuby.

Aldehydy

Aldehydy majú výrazný lokálny dráždivý a mierne anestetizujúci a narkotický účinok. Lokálny dráždivý účinok obyčajne prekrýva celkový anestetizujúci účinok. Dráždivý účinok sa uplatňuje čiastočne na pokožke, ale hlavne na slizniciach, a to predovšetkým na slizniciach dýchacích ciest. Nižšie aldehydy (napr. formaldehyd), ktoré sú dobré rozpustné vo vode, dráždia hlavne horné dýchacie cesty, kým vyššie, rozpustné viac v tukoch, dráždia viac bronchy a pľúca.

Chlórovaním sa ich dráždivý účinok zvyšuje, ale len do určitého stupňa chlorácie (monochlórderiváty a dichlórderiváty), kým vyššia chlorácia už znižuje lokálny dráždivý a zvyšuje celkový anestetizujúci účinok (chlorálhydrát).

Nenasýtené zlúčeniny sú dráždivejšie a toxickejšie ako nasýtené , napr. akroleín (propenal, CH_2:CHCHO) je toxickejší a dráždivejší ako propionaldehyd (propanal, CH₃CH₂CHO).

Aromatické aldehydy, napr. benzaldehyd, ako aj vyššie alifatické aldehydy sú menej prchavé a tým aj menej toxické.

Formaldehyd (H.CHO)

Formaldehyd je bezfarebný plyn prenikavého, dráždivého zápachu. Rozpúšťa sa dobre vo vode a jeho 40 % vodný roztok je bežne v obchode známy ako formalín. Používa sa najviac pri výrobe umelých syntetických živíc (fenolformolové živice typu bakelit), na dezinfekciu a konzerváciu, pri výrobe farieb, v gumárenskom, kožiarskom a textilnom priemysle.

Otrava

Formaldehyd lokálne veľmi dráždi pokožku a sliznice. Vo vyššej koncentrácii, napr. pri práci s formalínom, môže spôsobiť poleptanie pokožky a pri chronickej expozícii jej zhrubnutie a stvrdnutie. Jeho inhalácia spôsobuje najskôr len dráždenie dýchacích ciest (škrabanie v nose, hrdle, dráždivý kašeľ a zvýšená sekrécia hlienu), pri opätovnej a dlhodobej expozícii môže spôsobiť tracheitídu a bronchitídu. Pre veľmi silné dráždenie sa človek snaží uniknúť z vysokých koncentrácií; keď mu to nie je možné a musí v nich zotrvať, môže dôjsť k chemickej pneumonitíde.

Perorálna otrava po vypití formalínu (formolu) je zriedkavá a dochádza k nej výlučne zo samovražedných úmyslov. Smrteľná dávka formalínu je 10-20 ml. Perorálna otrava formalínom je charakterizovaná predovšetkým lokálnym leptavým účinkom. Formalín spôsobuje denaturáciu a koaguláciu bielkovín a tak vedie k nekrózam, ulceráciím, prípadne až k perforáciám. Príznaky pripomínajú otravu silnými anorganickými kyselinami. Pacient sa ponosuje na silné pálenie v ústach, pažeráku a žalúdku, často môžu byť silné kŕčovité bolesti v žalúdku. Ak dôjde k vracaniu, žalúdočný obsah môže byť krvavý, zväčša je krv denaturovaná, natrávená a vyvrátené masy sú čierne. Ak dôjde k resorpcii, môže nastať poškodenie obličiek s albuminúriou a oligúriou. Často býva vyznačená dyspnoe a pocit zvierania pri srdci. V ťažkých prípadoch dochádza rýchle k bezvedomiu a k smrti. Niekedy, po prechodnom zlepšení, môže dôjsť k perforácii žalúdka.

Formaldehyd má aj výrazný senzibilizačný účinok. U disponovaných ľudí dochádza už po malých a krátkodobých expozíciách k prudkým alergickým reakciám: alergické nádchy, bronchiálna astma a alergické kožné manifestácie (urtikária, ekzémy). Inokedy dochádza k alergickým prejavom len po veľmi dlhej expozícii. Tento účinok sa vysvetľuje tak, že formaldehyd ako antigén pôsobí tvorbu komplexnej formaldehydbielkovitej protilátky. Dôkazom špecifického alergického účinku formaldehydu sú pozitívne kožné testy.

Liečba

Pri perorálnej otrave formalínom opatrný výplak žalúdka tenkou sondou a roztokom urey (60-70 g na 0,5-1 liter roztoku). Po skončení výplaku instilácia 100 ml 2 % roztoku amóniumkarbonátu a po lyžičkách podávanie roztoku urey tak, aby sa podalo spolu 20-30 g, čím sa vytvorí menej toxický hexametyléntetramín.

Pri veľkých bolestiach sa podáva po lyžiciach ˝ % roztok prokaínu každú hodinu 10-15 ml.

Ak došlo k značnej resorpcii, môže vzniknúť acidóza podobne ako pri otrave metanolom a je potrebné zaviesť aj alkalizačnú liečbu (viď liečba pri otrave metanolom).

Pri inhalačnej otrave sa odporúča inhalácia pár slabého roztoku amoniaku.

Acetaldehyd (CH₃CHO)

Acetaldehyd je číra tekutina s teplotou varu 20,8 °C, prenikavého ovocného zápachu.

Používa sa pri výrobe chemikálií, drog, liekov, voňaviek, syntetického kaučuku, syntetických živíc, plastických hmôt a na tvrdnutie želatíny na fotografických filmoch. Jeho polymér je známy ako suchý lieh ,,Meta“.

Účinkuje podobne ako formaldehyd, ale je lokálne menej dráždivý. Vo väčších dávkach vyvoláva silné vracanie a pôsobí mierne narkoticky.

K otravám dochádza najčastejšie požitím tabliet ,,suchého liehu“, a to buď zámenou (deti), alebo v samovražednom úmysle. Účinkom žalúdočnej kyseliny sa polymér rozkladá na acetaldehyd. Letálna dávka pre dospelých je 4 g (1 tabletka suchého liehu), pre deti 2 g.

Akútna otrava

Následkom lokálneho dráždivého a leptavého účinku sa najskôr objavia príznaky hemoragickej gastritídy s nauzeou, vracaním (prípadne aj hemoragického obsahu) a pálčivými bolesťami v žalúdku. Po resorpcii, za 1-3 hod., objavia sa príznaky centrálneho dráždenia: zvýšenie šľachových reflexov, svalová stuhnutosť, kŕče, najmä mimického svalstva (trizmus, pohryzenie jazyka), ale aj epileptiformné kŕče s opistónom. Môže dôjsť aj ku kŕčovitej apnoe s cyanózou. Epileptiformné kŕče sa môžu opakovať ešte aj po niekoľkých dňoch, obyčajne s vystúpením teploty. Vedomie je spočiatku jasné, neskoršie býva zmätenosť až bezvedomie. V krvnom obraze býva leukocytóza s posunom doľava. V moči je výrazná kyslá reakcia, albuminúria a acetonúria (acidóza). Po prekonaní akútnej fázy pretrvávajú poruchy pamäti (retrográdna amnézia – Vischer).

Liečba

Pri liečbe otravy acetaldehydom (suchým liehom) ide predovšetkým o to, aby sa zabránilo ďalšej resorpcii, pretože tabletky suchého liehu sa v žalúdku ťažko rozpúšťajú a ostávajú v ňom dlhý čas, a o zvládnutie acidózy.

Preto sa snažíme čím skôr vyvolať vracanie a urobiť výplak žalúdka. Výplak žalúdka treba niekoľko ráz opakovať, aby sa odstránili ešte nerozpustené časti tablety. Pretože sa acetaldehyd uvoľňuje zo suchého liehu pôsobením soľnej kyseliny, treba robiť výplak izotonickým roztokom natr. bicarbonici. Ku koncu každého výplaku podáme sondou salinické preháňadlo, najlepšie 20-30 g nátriumsulfátu alebo polovičnú dávku magnéziumsulfátu.

Prípadnú acidózu sa snažíme zvládnuť podávaním alkálií ako pri otrave metanolom (viď metylalkohol) a na podporu diurézy podávame hojné infúzie (2 l) fyziologického roztoku, glukózy alebo levulózy.

Pri kŕčoch dávame chlorálhydrát per klysmam (3 g), fenobarbital 0,2 g i.m. a opakovane Calabron i.v.

Akroleín (akrylaldehyd, CH₂:CH.CHO)

Akroleín je bezfarebná až žltkastá tekutina odporného, dráždivého zápachu.

Používa sa pri výrobe umelých živíc, pri organických syntézach a na dezinfekciu kanálov a stokových jám. Nebezpečenstvo otravy akroleínom môže vzniknúť pri zváraní nedostatočne vyčistených cisterien na tuky a oleje, kde sa účinkom plameňa na zvyšky tukov vytvárajú hojné pary akroleínu.

Akroleín pôsobí veľmi dráždivo na sliznice spojiviek a dýchacích ciest. Pri koncentrácii 0,35 mg/l vzduchu už po 10 min. pôsobení účinkuje smrteľne a spôsobuje ťažký edém pľúc a šok. Pri nižších koncentráciách vyvoláva okrem dráždenia slizníc silné vracanie.

Liečebný postup pri akútnej otrave akroleínom je obdobný ako pri ostatných chemických edémoch pľúc (viď chlór a nitrózne plyny).

Ketóny

Najznámejším a doteraz najpoužívanejším ketónom je acetón (dimetylketón, CH₃COCH₃), ale v poslednom čase sa rozmáha výroba aj používanie ďalších alifatických aj cyklických ketónov.

Alifatické ketóny (acetón, butanón, pentanón atď.) majú podobný účinok v tom, že pôsobia narkoticky. Pri cyklických ketónoch (cyklohexanón, metylcyklohexanón) sa okrem narkotického účinku uplatňuje aj toxický účinok na pečeň a obličky.

Acetón (CH₃.CO.CH₃)

Acetón je číra, dosť prchavá tekutina charakteristického, dosť príjemného zápachu. K ptrave acetónom dochádza zväčša pri inhalácii jeho pár, len veľmi vzácne aj po vypití. Pri inhalácii pár acetónu sa najprv objavuje škrabanie v hrdle, dráždenie na kašeľ, závraty, ospanlivosť, prechodná krátkodobá excitácia a bezvedomie. Pri vypití sa objaví najprv pálenie žalúdka, nútenie na vracanie, opilosť, omámenosť až bezvedomie. Obyčajne sa pacienti veľmi rýchle a bez následkov zotavia. K smrteľným otravám dochádza len pri protrahovanom účinku, napr. keď postihnutý ostáva v prostredí zamorenom výparmi acetónu aj po upadnutí do bezvedomia, alebo po vypití väčšieho množstva (100 ml), keď vypitý obsah nevyvrátil.

Podobný účinok majú aj ostatné alifatické ketóny.

Pri liečbe, najmä keď ide o bezvedomie, treba pamätať na zvládnutie acidózy. Obačajne sa vystačí s omnoho menšími dávkami alkálií ako pri otrave metylalkoholom. Inhalácia kyslíka a analeptiká sú popri kontrole krvného obehu hlavnými liečebnými prostriedkami.

Cyklohexanón [(CH₂)₅:CO]

Cyklohexanón sa v poslednom čase začína hojne používať pri organických syntézach. Má podobný narkotický účinok ako acetón, ale okrem toho poškodzuje pečeň a obličky a môže vyvolať hepatorenálny syndróm (hepatózu s ikterom až žltú atrofiu pečene a poškodenie proximálnych aj distálnych tubulov obličiek).

Podobný, ale miernejší účinok má aj metylcyklohexanón [CH₃CH(CH₂)₄CO].

Ketén (CH₂:CO)

Ketén je číry, veľmi ostro a nepríjemne páchnuci plyn. Ako väčšina zlúčenín s dvojnou väzbou, je chemicky aj biologicky veľmi aktívny. Účinkuje podobne ako fosgén a spôsobuje ťažký edém pľúc, okrem toho lokálne veľmi dráždi sliznice. Pre lokálnu dráždivosť a neznášanlivosť sú otravy keténom pomerne zriedkavé, aj keď sa v priemysle používa hojne pri acetylovaní. Liečba je obdobná ako pri otrave chlórom a fosgénom.

Aromatické zlúčeniny

Benzén (benzol, C₆H₆)

Benzén je jedno z najlepších organických rozpúšťadiel, a preto má rozsiahle použitie v priemysle, laboratóriách, pri chemických syntézach ako základná surovina a stretávame sa s ním aj ako s medziproduktom pri množstve chemických procesov.

Benzén je číra tekutina aromatického zápachu, hustoty 0,874, s teplotou varu 80,4 °C. Vo vode sa nerozpúšťa, dobre sa rozpúšťa v alkohole, v benzíne a vo väčšine ostatných organických rozpúšťadiel. Je veľmi horľavý a jeho pary tvoria so vzduchom výbušné zmesi. Výborne rozpúšťa tuky, oleje, vosky, živice, fosfor, jód, kaučuk a väčšinu od benzénu odvodených cyklických zlúčenín. Jeho pary sú približne 2,7 ráz ťažšie ako vzduch, a preto sa hromadia pri dlážke a na dne.

Komerčný benzén nie je chemický čistý a obsahuje primiešaniny svojich homológov (toluén, xylén), aj stopy sírouhlíka a cyklopentadiénu.

K otrave benzénom dochádza najčastejšie pri vdychovaní jeho pár, a to predovšetkým pri práci s ním. Zriedkavejšie môže dôjsť k otrave aj po vstrebaní benzénu cez pokožku, ale mnohí o tomto spôsobe a možnosti otravy pochybujú. Aj keby vstrebanie benzénu cez pokožku neprichádzalo do úvahy, poliatie tela a šatstva je dostatočným rizikom aj pre inhalačnú otravu. Zriedkavo je možná aj otrava po vypití benzénu (náhodný omyl, suicidium).

Najčastejšie príležitosti na otravu sú pri neopatrnej práci s benzénom, najmä v gumárenstve (lepenie gumy), v obuvníctve (lepenie gumených podrážok a opätkov), pri lepení teragumy, pri oprave pneumatík, pri miešaní benzénu a benzínom, pri odmasťovaní kovových súčiastok, pri čistení špeciálnych technických textílií a všade tam, kde sa benzén používa ako základná surovina (výroba jeho derivátov, insekticídnych látok, liekov a chemikálií), a konečne pri jeho výrobe (suchá destilácia dreva a uhlia).

Benzén a jeho homológy (toluén a xylén) ako väčšina v lipoidoch rozpustných látok pôsobia narkoticky vo vyšších koncentráciách. V nižších koncentráciách majú zvláštny vzťah ku kostnej dreni a poškodzujú krvotvorbu.

Pary benzénu sa rýchle resorbujú pľúcami a rovnakou cestou sa aj z organizmu vylučujú. U človeka sa pri inhalácii retinuje v prvých 5 min. 70-80 %, potom resorpcia rýchle klesá a udržuje sa približne na 50 %, ostatok celkového množstva sa opäť vydychuje. V čase desaturácie, teda po prerušení inhalácie benzénových pár, 30-50 % vstrebaného benzénu sa vylúči pľúcami a len nepatrný zlomok močom (0,1-0,2 %). Zvyšok vstrebaného benzénu, t. j. 50 – 70 %, sa v organizme zadržuje a metabolizuje (Teisinger, Srbová, Škramovský a spolupracovníci).

V erytrocytoch sa našla dva razy vyššia koncentrácia benzénu ako v plazme (Schrenk a Ýant et al.), v kostnej dreni a v tukovom väzive až 20 ráz vyššia koncentrácia.

V organizme sa benzén detoxikuje. Jedným z jeho oxydačných produktov sú fenoly, ktoré sa detoxikujú v pečeni väzbou s kyselinou sírovou a glukurónovou, a tak sa vylučujú močom. Následkom toho sa v moči mení pomer anorganických a organických síranov tak, že pri otrave benzénom stúpa podiel organických síranov na úkor anorganických. Hodnoty vyše 50 % organických sulfátov svedčia pre zreteľnú benzénovú expozíciu (Forssman).

Zvýšená afinita ku kostnej dreni a výslovný hematotoxický účinok benzénu nie sú doteraz celkom vysvetlené. Zdá sa, že benzén pôsobí cytostaticky brzdením bunečného delenia. Najnovšie sa predpokladá, že väzbou benzénu na cysteín a vznikom fenylmerkapturónovej kyseliny dochádza k úbytku cysteínu a následkom toho sekundárne k nedostatku cytochrómu a tým aj k hypoxii kostnej drene (Vives Maňé).

Akútna otrava

Dochádza k nej obyčajne po masívnej inhalácii benzénových pár, najmä pri práci s benzénom v uzavretých priestorov, napr. pri čistení cisterien, prečerpávaní benzénu, lepení teragumy na dlážku a podobne. Zriedkavé sú perorálne otravy, keď sa omylom, náhodou alebo aj úmyselne (tentamen suicidii) vypije benzén. Udáva sa, že už 30 g benzénu per os môže spôsobiť letálnu otravu (Fühner). Aj keď sú výhrady proti vstrebávaniu benzénu pokožkou (Nunziante-Cesaro), predsa je poliatie tela a šatstva veľkým rizikom, pretože je už automaticky daná možnosť aj inhalačnej otravy.

Koncentrácia 20 000 ppm (t. j. 2 %, 63,8 mg/l) je smrteľná za 5-10 min., koncentrácia 7 500 ppm za 0,5-1 hod. Maximálna prípustná koncentrácia benzénových pár v ovzduší sa udáva na 100 ppm (0,01 obj. %, 0,32 mg/l).

Klinický obraz akútnej otravy benzénom je podobný otrave alkoholom. Zo začiatku býva postihnutý vzrušený, má neistú chôdzu, závraty, nutkanie na vracanie, neskoršie ospanlivosť a bezvedomie. Pri veľmi vysokej koncentrácii benzénových pár dochádza priamo k bezvedomiu bez excitačného štádia. Pacient je v bezvedomí, bledý až cyanotický, jeho dych páchne po benzéne (pozor na rozdiel od alkoholického zápachu, najmä pri pití aromatických destilátov!). Pulz je zrýchlený a krvný tlak klesá. Zreničky sú rozšírené, rigídne, bez reakcie. Šľachové reflexy sú oslabené až vyhasnuté. Pri ťažkých otravách sa môžu objaviť aj tonicko-klonické kŕče, dýchanie sa stáva nepravidelným, povrchným a pacient zomiera obrnou dýchacieho centra.

Prognóza akútnej otravy záleží na hĺbke bezvedomia, ktorá je priamo úmerná expozícii, t. j. násobku koncentrácie a času. Keď sa poskytne zavčasu prvá pomoc a liečba a bezvedomie netrvalo dlho, pacient sa pomerne rýchlo zotaví.

Po prebratí sa z bezvedomia trvajú kratší čas príznaky z podráždenia spojiviek, rohovky a dýchacích ciest. Niekoľko dní môžu pretrvávať príznaky ,,kocoviny“: bolesti hlavy, závraty, malátnosť, nevoľnosť.

Chronická otrava

Obraz chronickej otravy benzénom a jej priebeh je podrobne opísaný v našom (Rejsek a Rejsková, Rejsek a Havránek, Teisinger, Roubal) aj zahraničnom písomníctve (Johnstone, Hamilton a Hardy, Baader, Taeger, Moeschlin, Raynaud et al., Voughan a Finch, Duvoir et al.).

Chronická otrava benzénom je oveľa častejšia, najmä profesionálna, plazivejšia a často aj zákerná, a preto aj závažnejšia.

Klinický obraz chronickej otravy benzénom sa vyvíja postupne, plazive. Podobne ako pri ostatných chronických otravách, aj tu, ale ešte výraznejšie sa prejavuje individuálna dispozícia. Často sa pozoruje, že pri rovnakej expozícii na tom istom pracovisku niektorí ochorejú veľmi vážne, kým u druhých sa neprejavia nijaké príznaky ochorenia. Pre chronickú otravu benzénom býva charakteristický aj latentný čas medzi ukončením expozícii a objavením sa klinických príznakov. Táto latentná perióda môže trvať niekoľko mesiacov až pár rokov.

Pre chronickú otravu benzénom je charakteristické poškodenie krvotvorby, ktoré ovláda aj klinický obraz. Môže ísť len o prechodný útlm, ktorý sa prejaví dočasnou granulocytopéniou a po prerušení expozície sa upraví, aj keď úprava trvá často veľmi dlho. A môže ísť o dreňový útlm, ktorý sa môže prejaviť až po latentnej perióde a ktorý sa môže končiť letálne. Takéto ťažké formy sú zriedkavé s ohľadom na počet exponovaných, ale boli zaznamenané početnými pracovníkmi.

My sme pozorovali 2 takéto ťažké, letálne sa končiace chronické otravy a 3 sú nám známe z iných okolitých pracovísk, kde sa prevencii a periodickým prehliadkam nevenovala dostatočná pozornosť a kde riziko nebolo zavčasu rozpoznané. Naproti tomu Rejsek a Rejsková ukazujú, že pri sústavnej kontrole exponovaných pracujúcich nedošlo k ťažkým formám ochorenia.

Prvé príznaky chronickej otravy benzénom bývajú všeobecného rázu a vyvíjajú sa pozvoľna, majú ráz neurastenického syndrómu. Je to pocit únavy a slabosti, ospanlivosť, závraty, strata chuti do jedenia, niekedy s chudnutím, bledosť, niekedy nauzea s vracaním a palpitácie už pri malej námahe. V takomto štádiu býva pacient obyčajne zachytený pri prvej lekárskej prehliadke. Niekedy však môže toto prodromálne štádium chýbať a objavia sa priamo príznaky druhého štádia s výraznými hematologickými zmenami.

Druhé štádium je charakterizované už príznakmi z útlmu kostnej drene. Najčastejšie býva leukopénia s výraznou granulocytopéniou. Celkový počet leukocytov klesá pod 4500 a granulocyty pod 50 %. Útlm v bielej zložke môže byť ešte výraznejší, takže klinicky ide o obraz agranulocytózy alebo aplastickej anémie. Často býva prvým klinickým príznakom hemoragická diatéza alebo aj výrazné krvácanie zo slizníc (ďasná, epistaxis, enteroragie) a na pokožke sa objavujú petechie a krvné podliatiny. Tie bývajú najskôr len po vyvolávajúcich mechanických účinkoch, po slabom údere, tlaku, neskoršie aj spontánne. U žien dochádza k zosilnenému a nepravidelnému krvácaniu pri menštruácii. U nás bývajú zriedkavé krvácania vnútorné (z obličiek, čriev, prípadne do vnútorných orgánov, do mozgu a miechy).

V hematologickej literatúre sa benzénu pripisuje dôležitá úloha v patogenéze leukemických stavov ( Naegeli, Heilmayer, Moeschlin, Vives Maňé). Benzén sa predovšetkým obviňuje ako príčina akútnych leukóz objavujúcich sa po dlhšej latencii od prerušenia expozície. Aj keď je tento predpoklad teoreticky odôvodnený, pretože leukózy sú len kvalitatívnou obmenou útlmových stavov, u väčšiny týchto prípadov ťažko dokázať skutočný stupeň expozície a väčšina zpráv sa opiera len o anamnestické údaje, že pacienti s benzénom pracovali. Pozorovali sme dvoch pacientov s akútnou myelózou, ktorí v anamnéze údavali, že pracovali s benzénom. U jedného sa skončila práca ľ roka, u druhého rok pred ochorením. Obaja konali individuálnu prácu a ich značná expozícia sa dala predpokladať, ale nedala sa už dokázať. Veľkým nedostatkom pri hodnotení oboch týchto pacientov bolo aj to, že počas expozície neboli vyšetrovaní a tak chýbali údaje o prípadnom predchádzajúcom poškodení benzénom.

Pre stanovenie diagnózy chronickej otravy benzénom je bezpodmienečne potrebné podrobné a často aj viac ráz opakované hematologické vyšetrenie. Prv sa pokladal za charakteristický príznak úbytok leukocytov, predovšetkým granulocytov. S tým možno súhlasiť potiaľ, že granulocytopénia je výrazom len jednej fázy a formy poškodenia benzénom. Dnes platí skôr zásada, že výrazné hematologické zmeny v každej zložke krvného obrazu (anémia, granulocytopénia, trombocytopénia, prípadne aj kvalitátívne zmeny, ako výrazná makrocytóza alebo mikrocytóza, mononukleóza, nápadne zmenené trombocyty atď.) sú varovným príznakom, najmä ak sa dokážu aj pri opakovaných vyšetreniach, prípadne ak plynule alebo aj skokom progredujú.

Celkom schematizovane by sme mohli uviesť vývoj hematologických zmien asi takto: najskôr, na samom začiatku pôsobenie benzénu, je ľahká tendencia k hyperplázii a prejaví sa prechodnou leukocytózou s mononukleózou a makrocytózou; pri pokračujúcej expozícii sa prejavia známky útlmu v jednej alebo aj viacerých zložkách krvného obrazu (granulocytopénia, anémia, trombocytopénia) a konečne môže dôjsť aj k myeloickej reakcii alebo aj k myelóze.

Obdobne ako v periférnom krvnom obraze, vyvíjajú sa ja zmeny v kostnej dreni. V najvčasnejšom štádiu poškodenia benzénom sú veľmi diskrétne, ťažko hodnotiteľné a nijako nie špecifické. Podľa našich skúseností by sme za prvý príznak pokladali rozmnoženie retikulárnych elementov, neskôr megakaryocytov a mladých megakaryoblastov a napokon výslovný útlm v jednej alebo aj všetkých zložkách.

Pri hodnotení hematologických zmien sa správame skôr ich dynamikou ako absolútnymi hodnotami jediného vyšetrenia. Preto si osobitne ceníme opakované, sústavné vyšetrenia, z ktorých vidíme vývoj zmien. O to viac, že pri jednorazovom vyšetrení môže ísť aj o náhodnú koincidenciu s iným ochorením, ktoré má podobný hematologický nález. Sústavné a pravidelné sledovanie krvného obrazu má veľký význam najmä v prevencii u pracovníkov na exponovaných pracoviskách.

Z ostatných hematologických vyšetrení má hodnotu najmä vyšetrenie krvácavosti, zrážavosti a venostatický pokus Rumpelov-Leedeho. Doba krvácavosti býva predĺžená, doba zrážania býva normálna.

V priebehu chronickej otravy benzénom sa môžu objaviť aj nervové príznaky jednak ako následok krvácania do mozgu a miechy (veľmi zriedkavé), jednak toxické polyneuritídy.

Zdá sa, že ženy sú voči benzénu citlivejšie ako muži a chronické otravy benzénom sú u nich častejšie (Voughan, Finch, Savy et. al.). Okrem metrorágií dochádza u žien vystavených účinku benzénu k častejším potratom a poruchy krvotvorby sú u nich ťažšie. Poznali sme 2 letálne sa končiace aplastické anémie, ktoré sa vyvinuli u tehotných žien po práci s benzénom.

U mužov dochádza niekedy k impotencii, ktorá dlho pretrváva aj po úprave ostatných príznakov.

Stanovenie diagnózy chronickej otravy benzénom sa musí opierať o diagnózu klinickú a laboratórnu a tiež o dôkaz expozície. Anamnestický údaj, že chorý pracoval s benzénom, ešte nestačí, pretože nemusí byť presný (zámena benzénu s benzínom) a nemusí vystihovať ani stupeň expozície. Pretože väčšina chronických otráv benzénom je profesionálna, je potrebné na každom pracovisku stanoviť koncentráciu benzénových pár v ovzduší a tak stanoviť stupeň expozície. Táto okolnosť má prvoradý význam aj pri stanovení diferenciálnej diagnózy, pretože do úvahy prichádzajú všetky útlmové stavy inej etiológie, aj idiopatické.

Pozorovali sme prípad ťažkej aplastickej anémie u inžiniera, ktorý pracoval v laboratóriu s veľkými kvantami benzénu. Ochorel na horúčkovité onemocnenie, ktorého etiológia nebola stanovená, a bol liečený veľkými dávkami chloramfenikolu a sulfónamidmi. Po vyliečení (resp. po dosiahnutí afebrility) sa cítil ešte slabý, a preto už na svoje pôvodné pracovisko do laboratória nenastúpil. Keď sa príznaky ochorenia zase vrátili, odišiel na kliniku, kde bola stanovená diagnóza aplastickej anémie. Expozícia na benzén tu bola veľmi pravdepodobne vysoká, ale určitú úlohu tu mohol hrať aj chloramfenikol a sulfónamidy. Diferenciálnu diagnózu sťažovalo aj to, že počas práce s benzénom nebol nikdy vyšetrený a koncentrácia benzénu v ovzduší jeho pracoviska nebola stanovená.

Pri ľahších formách otravy benzénom treba myslieť aj na to, že podobné hematologické zmeny (granulocytopénia) sa môžu vyvinúť aj pri niektorých interkurentných, najmä infekčných chorobách (virózy, fokálne infekcie), a preto je bezpodmienečne potrebné niekoľkonásobne opakované vyšetrenie s kompletným krvným obrazom.

Je pozoruhodné, že na známych rizikových pracoviskách, kde sa pravidelne vykonávajú periodické prehliadky, nedochádza k ťažkým formám chronickej otravy benzénom a že tieto otravy sa vyskytujú skoro výlučne len na malých, skrytých pracoviskách (aj v domácnostiach!), kde sa benzén používa nepravidelne a bez patričnej kontroly.

Liečba

Pri akútnej otrave ide predovšetkým o okamžité odstránenie postihnuté z dosahu benzénových pár. Dobre sa osvedčujú inhalácie kyslíka a veľké dávky vitamínu C (Jaroslavskaja et al.). Analeptiká dávame len v prípade potreby, keď nápadne klesá krvný tlak, zvyšuje sa tepová frekvencia a dýchanie sa stáva nepravidelným a povrchným.

Pri perorálnej otrave radikálny výplak žalúdka.

Pri chronickej otrave s vyvinutými príznakmi je bezpodmienečne potrebné prerušiť ďalšiu expozíciu. V ľahších prípadoch dávame veľké dávky vitamínu C (Celaskon 100 mg denne), vitamín B₁₂ a veľmi dobre sa nám osvedčila vysokohorská klimatická liečba (Štrbské Pleso). Pri výraznejších útlmoch kostnej drene dávame opakovane menšie transfúzie krvi (100-150 ml), keď sú výraznejšie príznaky krvácania, dávky krvi zvyšujeme. Možno vyskúšať aj podávanie kyseliny listovej a pyridoxínu.

Prevencia. Predovšetkým , kde je to možné, treba nahradiť benzén menej nebezpečným rozpúšťadlom (benzín). Pri práci s benzénom kontrolovať ovzdušie a na pracoviskách zavádzať dokonalé odsávanie. Pri práci v malých uzavretých priestoroch (čistenie cisterien) používať účinné masky a filtre, alebo ešte lepšie, dýchacie prístroje.

Homológy a deriváty benzénu

Homológy benzénu [toluén, C₆H₅CH₃, a xylén, C₆H₄(CH₃)₂] sú hustejšie a menej prchavé ako benzén, a preto sú inhalačné otravy zriedkavejšie. Ich toxicita je však približne rovnaká ako toxicita benzénu a ich účinok je podobný. Pri akútnej otrave toluénom je vari o niečo vyznačenejšie excitačné štádium s nápadnou eufóriou (asi ako pri etanole). Aj poškodenie krvotvorby u človeka je zriedkavejšie.

Naftalén (naftalín, C₁₀H₈) je pevná kryštalická látka známeho charakteristického zápachu. Okrem priemyslu je jeho používanie rozšírené aj v domácnostiach (proti moľom), kde môže dôjsť k otravám buď náhodne zámenou (deti), alebo aj úmyselne. U detí sa pozorovali letálne otravy už po 7 x 0,25 g (proti hlístam).

Akútna otrava

Naftalín je hematotoxický jed a spôsobuje hemolýzu a anémiu. Následkom tvorby methemoglobínu sa vyvíja cyanóza. Pri kyslej reakcii moču sa môže methemoglobín vyzrážať v kanálikoch obličiek a zaviniť anúriu. Resorbuje sa zo zažívacieho traktu, najmä s tukmi, v ktorých sa dobre rozpúšťa. Preto, ak sa použije nalačno bez tukov, nemusí sa resorbovať.

Liečba

Prvá pomoc záleží v zábrane ďalšej resorpcie: vyvolať umelé vracanie (mechanicky, apomorfín), salinické preháňadlá (ricínový olej je kontraindikovaný!), prípadne parafínový olej. Výplak žalúdka s podaním adsorpčného uhlia alebo parafínovým olejom a s následným podaním salinického preháňadla.

Pri stúpajúcej cyanóze a iktere (hemolýza) exsangvinačné transfúzie po 400-500 ml. Alkalizácia, aby sa zabránilo vyzrážaniu methemoglobínu v tubuloch obličiek.

Fenol (hydroxybenzén, C₆H₅.OH)

Je to biela kryštalická hygroskopická látka rozpúšťajúca sa vo vode, alkohole, chloroforme, éteri, toluéne, glyceríne a olivovom oleji. Používa sa hodne v priemysle (plastické hmoty, syntézy) a ako dezinfekčný prostriedok (kyselina karbonylová). Veľmi dobre sa vstrebáva cez pokožku, zažívacím traktom a jeho pary pľúcami. Pri lokálnej aplikácii sa veľmi rýchle vstrebáva aj cez sliznice (uterus, peritoneálna dutina) a z rán.

K otrave fenolom dochádza pri práci (inhalácia pár, častejšie poliatie), požitím fenolu zámenou za liek alebo v suicidálnom úmysle a známe sú početné otravy fenolom v minulosti, keď sa hojne používal ako dezinfekčný prostriedok. Chlumského roztok (Camphorae 60 g, Phenoli 30 g, Alcoholi 10 g) môže pri dlhšej aplikácii spôsobiť nielen lokálne poškodenie (nekrózy), ale po resorpcii aj celkové príznaky otravy.

Fenol je silný protoplazmatický jed. Letálna dávka sa udáva 1-3 g (30 g 10 % kyseliny karbolovej), ale ojedinele sú známe oveľa vyššie dávky (až 60 g fenolu, t. j. až 600 ml kyseliny karbolovej) bez letálneho účinku. Naopak sú známe letálne intoxikácie u dojčiat po lokálnej aplikácii zlomku gramu, napr. pri ošetrovaní pupka. Z organizmu sa čiastočne vylučuje pľúcami, ale hlavne močom, a to jednak viazaný na kyselinu sírovú a glukurónovú, jednak voľný. Následkom výsledného obsahu voľných aj viazaných fenolov moč na vzduchu za krátky čas černie (!), pravdepodobne následkom prítomnosti vyšších fenolov. Značná časť fenolu sa v organizme oxyduje na vodu a kysličník uhličitý (Deichmann, Schafer). Metabolické pomery a vylučovanie fenolu závisí do značnej miery od toxickej dávky a od času pôsobenia, a preto sú pomery vylučovania pri rôznych spôsoboch otravy rozdielne (Deichmann).

Toxický účinok fenolu je jednak miestny na pokožku a sliznice, jednak celkový po resorpcii. Resorptívny účinok sa prejavuje najskôr poškodením CNS, neskoršie aj poškodením obličiek.

Akútna otrava

K akútnej otrave fenolom dochádza náhodne alebo úmyselne po vypití roztoku fenolu (kyseliny karbolovej) alebo častejšie po vstrebaní fenolu cez pokožku (Cronin a Brauer), či už po poliatí fenolom, alebo po jeho lokálnej aplikácii. Inhalačné akútne otravy sú veľmi zriedkavé. Resorptívny účinok po perorálnej aj transkutánnej aplikácii.

Na pokožke spôsobuje fenol najskôr pálenie, bolestivosť a napokon anestézu, ktorá umožňuje ďalšie vstrebávanie. Pokožka na mieste aplikácie zmäkne a obelie, neskoršie zožltne až zhnedne ako pri popálenine. Ak sa fenol resorbuje aj do hlbších partií, vyvolá typickú ,,fenolovú gangrénu“. Môže sa vyvinúť už za niekoľko hodín po aplikácii 2-3 % roztoku kyseliny karbolovej alebo Chlumského roztoku, najmä na prstoch.

Na slizniciach (po vypití karbolovej kyseliny) sa v ústach, ezofágu, žalúdku a čreve vytvárajú biele, difúzne nekrotické ložiská. Nápadne biele sliznice úst a zápach po fenole sú dôležitým diagnostickým ukazovateľom.

Celkové príznaky sú rovnaké po perorálnej aj perkutánnej aplikácii. Pretože sa fenol cez pokožku resorbuje rovnako dobre ako cez sliznice zažívacieho traktu, celkový obraz závisí od množstva resorbovaného fenolu. Celkové príznaky sa vyvíjajú veľmi rýchle, najmä po poliatí väčšej plochy tela, keď sa na veľkej ploche môže fenol veľmi rýchle resorbovať. Videli sme pacienta, ktorý pri hasení požiaru spadol do cisterny s roztokom fenolu a namočil si obe dolné končatiny do polovice stehien a trochu si pofŕkal ruky a trup. Napriek tomu, že sa ihneď vyzliekol a umyl v tečúcej vode, asi za pol hodiny upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral.

Pri menších dávkach fenolu, či už p.o., alebo resorbovaných cez pokožku, najskôr sa objaví nevoľnosť, závraty, hučanie v ušiach a nápadný slinotok. Ak sú dávky väčšie (okolo 1-2 g fenolu, t. j. 10-20 g 10 % kyseliny karbolovej), dôjde k bezvedomiu, ľahšej cyanóze, bradykardii a môže sa vyvinúť aj poškodenie obličiek, ktoré sa prejaví albuminúriou, hematúriou a oligúriou. Niekedy, keď otrava prebieha dlhší čas (24-48 hod.), môže sa vyvinúť aj anúria s urémiou.

Pri veľkých dávkach (vyše 10-20 g fenolu, t. j. 100-200 ml kyseliny karbolovej) môže dôjsť k smrti za niekoľko minút až hodinu pod obrazom hlbokého bezvedomia a ťažkého kolapsu (šoku) s tachykardiou 140-160, príznakmi zlyhania dýchania a obehu a s tonicko-klinickými kŕčmi.

Ak pacient prežije bezvedomie, môžu ostať trvalé následky z poleptania slizníc (striktúry ezofágu) a pokožky. Aj v moči môže ešte dlho pretrvávať albuminúria s hematúriou.

Diagnóza sa opiera o anamnézu, typický fenolový zápach, známky poleptania pokožky a pri perorálnej otrave typické biele sliznice úst. Veľmi charakteristické je hnednutie až černanie moču na vzduchu a svetle.

Chronická otrava

Chronická otrava bývala veľmi častá medzi lekármi za čias Listerových, keď sa fenol hodne používal na antisepsu. Dnes je zriedkavá a najskôr k nej môže dôjsť pri práci s fenolom po inhalácii jeho pár. Prejavuje sa bolesťami hlavy, nechutenstvom a kožnými vyrážkami. Podľa Schwartza a Tulipana 20 % kožných manifestácií u robotníkov pri výrobe fenolformolových živíc (bakelit) je zavinených fenolom.

Liečba

Pri poliatí kyselinou karbolovou (roztokom fenolu) okamžité vyzlečenie šatstva a dôkladné omývanie celého tela mydlom a tečúcou vodou. Pri perorálnej otrave ako prvá pomoc piť mlieko, vaječný bielok a umele vyvolať vracanie. Čím skôr výplak žalúdka vlažnou vodou s pridaním 10 % glycerínu alebo nátriumsulfátu a adsorpčného uhlia, pálenej magnézie (Magn. usta) alebo kalciumglukonátu. Po výplaku instilujeme sondou 10-20 g nátriumsulfátu v roztoku. Proti bolestiam dávame po kávových lyžičkách ˝ % roztok prokaínu, spolu za hodinu 10-20 ml.

Na uľahčenie vylučovania fenolu a jeho zriedenia v obličkách sa staráme o hojný prívod tekutín: v kvapôčkovej infúzii 2-3 litre 5 % glukózy a fyziologického roztoku. Pri rozsiahlych kožných popáleninách treba okrem toho podať krvnú plazmu 300-400 ml, prípadne aj opakovane.

Podľa stavu dýchania a krvného obehu podávame centrálne aj periférne analeptiká (Pedrolon, Eucoran, lobelín), prípadne aj kyslíkové inhalácie.

Profylakticky, ako ochranu pred sekundárnou infekciou, dávame antibiotiká (penicilín po 500 000 m. j., streptomycín po 1 g) a podávame ich ešte aj niekoľko dní po odznení prvých akútnych príznakov.

Ak sa vyvinuli striktúry, prípadne hlbšie a rozsiahlejšie kožné defekty, je potrebná včasná chirurgická intervencia.

Vyššie fenoly

Dihydroxybenzény [pyrokatechín, rezorcín a hydrochinon, C₆H₄.(OH)₂] majú podobný celkový resorptívny účinok ako fenol, ale menej vyznačený lokálny leptavý účinok. Okrem toho sa tak dobre navstrebávajú cez pokožku. Ich toxicita je približne taká ako pri fenole. Rezorcinol spôsobuje výraznú methemoglobinémiu. Všetky spôsobujú kontaktné dermatitídy. Pary hydrochinonu pôsobia zápal spojiviek a keratitídu. Podobný účinok má aj chinon (C₆H₄O₂), ktorý okrem toho spôsobuje čiernohnedavú pigmentáciu rohovky.

Pri pitve zistíme methemoglobinémiu a stukovatenie pečene i obličiek.

Pyrogalol [C₆H₃.(OH)₃, 1,2,3-trihydroxybenzén] je silné redukčné činidlo, a preto má rozsiahle použitie v mnohých chemických odvetviach. Jeho toxický účinok záleží v tom, že mohutne redukuje hemoglobín a vedie k rozpadu erytrocytov (hemolýza). Otravy pyrogalolom sú len málo známe.

Pri pitve zistíme prekrvenie orgánov, tukovú degeneráciu pečene a obličiek, methemoglobinémiu.

Krezoly (metylfenoly, oxytoluény, CH₃.C₆H₄.OH) poznáme 3: ortokrezol, metakrezol a parakrezol. Metakrezol je tekutina, ostatné dva sú kryštalické. Ťažko sa oddeľujú, a preto sa používa zmes všetkých troch. Sú silnejšie antiseptiká ako fenol a majú oveľa slabší lokálny leptavý účinok. Ich celkový toxický účinok je podobný fenolu, ale je o niečo slabší. Používajú sa ako antiseptiká v roztokoch mydiel a lúhu. Lyzol je roztok krezolov v draselnom (mazľavom) mydle, odorit v mydle sodnom a menej používaný solutol v lúhu sodnom.

Známe sú perorálne suicidálne otravy lyzolom a odoritom a otravy pri kriminálnych potratoch, kde sa do maternice instiloval lyzol.

Klinický obraz týchto otráv zodpovedá klinickému obrazu pri akútnej otrave fenolom, len pri lyzole sa môže svojím hemolytickým účinkom uplatniť aj toxický účinok draselného mydla, takže k celkovému obrazu fenolovej otravy pristupuje ešte aj hemolytická anémia s ikterom.

Liečba

Je obdobná ako pri otrave fenolom, len pri výraznejšej hemolýze (ikterus, hemoglobinúria) sú nevyhnutné exsangvinačné transfúzie a alkalizácia, aby sa zabránilo vyzrážaniu hematínu v kanálikoch obličiek a tak prípadnej anúrii.

Aromatické nitroderiváty a amínoderiváty

Medzi aromatické nitrozlúčeniny a amínozlúčeniny patrí veľký počet látok, ktoré majú ohromný význam v chemickom priemysle a v rámci tejto knihy nie je možné ich všetky prebrať. Skoro všetky majú aj veľký význam v priemyslovej toxikológii. Tu sa obmedzíme len na najdôležitejšie a najcharakteristickejšie z nich, aby si čitateľ mohol urobiť predstavu o toxikológii celej tejto veľkej skupiny. Pre podrobnejšie štúdium odporúčame záujemcom, podobne ako aj pri iných skupinách, najmä monografie Lazareva a Pattyho, uvedené v bibliografickom zozname.

Všetky tieto látky majú veľký význam v tzv. anilínovej chémii, pri výrobe farieb, liečiv, gumárenských urýchľovačov, výbušnín, vo farebnej fotografii, pri farbení koží (,,Ursoly“) a v rade iných priemyselných odvetví.

Najtypickejšími reprezentantmi tejto skupiny sú nitrobenzén a anilín (amínobenzén, fenylamín); na ich príklade možno najlepšie ukázať najtypickejšie toxikologické vlastnosti celej skupiny. Pritom si však treba uvedomiť, že ďalšie deriváty majú nielen odlišné chemické vlastnosti, ale aj ich toxické vlastnosti sú podmienené do určitej miery ich odlišnými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Tak napr. pre inhalačnú intoxikáciu má veľký význam prchavosť, odparovateľnosť zlúčeniny, pre perkutánnu intoxikáciu rozhodujúca rozpustnosť v tukoch a pre perorálnu intoxikáciu rozpustnosť vo vode a kyselinách. Preto, keď je experimentálna parenterálna toxicita dvoch látok rovnaká, ale ich spomínané fyzikálne a chemické vlastnosti sú rozdielne, aj ich praktická toxicita bude rozdielna. Inokedy zas je prakticky rozhodujúca tenzia pár, aj keď perorálna toxicita je rovnaká, pretože príležitosť na otravu je len pri inhalácii pár. Tieto okolnosti majú veľký praktický význam, najmä v priemyselnej toxikológii.

Napr. toxicita mononitrobenzénu a dinitrobenzénu je približne rovnaká pri parenterálnej injekčnej aplikácii aj perorálne, ale prvý je tekutý a dobre sa vyparuje aj rýchlejšie resorbuje zo zažívacieho traktu ako druhý, ktorý je pevný, kryštalický, a preto prvý z nich je prakticky toxickejší, lepšie povedané, jeho toxický účinok sa môže ľahšie a rýchlejšie uplatniť.

Pre anilín aj nitrobenzén je charakteristický ich toxický účinok na krv a krvotvorbu. Oba spôsobujú methemoglobinémiu, čím je podmienený ich hlavný toxický účinok. Methemoglobinémia a s ňou spojená cyanóza sú prvým a hlavným príznakom akútneho pôsobenia. Pritom nemusia byť na začiatku vyznačené iné príznaky a pacienti sa napriek cyanóze cítia dobre (Patty). So stúpajúcou methemoglobinémiou sa dostávajú príznaky z anoxie a dochádza k bezvedomiu.

Oba, nitrobenzén aj anilín, sú dobre rozpustné v tukoch, respektíve sú dobrými rozpúšťadlami tukov, a preto sa môžu resorbovať aj cez intaktnú pokožku. K otravám však najčastejšie dochádza inhaláciou ich pár (aspoň vo väčšine priemyslových otráv). Perorálne otravy sú zriedkavejšie, ale sú známe náhodné aj suicidálne otravy, najmä po vypití nitrobenzénu.

V krvnom obraze pri otrave aromatickými nitrozlúčeninami a amínozlúčeninami býva najtypickejší nález inklúzií v erytrocytoch (Heinzove telieska), ktoré sa nájdu najlepšie pri farbení nílskou modrou a sú dobre viditeľné aj v natívnom preparáte fázovým kontrastom (Moeschlin).

Okrem tvorby methemoglobínu zasahujú tieto látky aj hlbšie do bunečného metabolizmu. Dôkazom toho je aj výsledok ich chronického pôsobenia, keď poškodzujú nielen periférnu krv, ale aj krvotvorbu a môžu vyvolať aj aplastickú anémiu a toxickú žltačku (trinitrotoluén). Tento ich účinok sa vysvetľuje zásahom do bunečného metabolizmu cez niektoré enzýmy, pravdepodobne blokovaním bunečnej peroxydázy. Tento mechanizmus by najskôr vysvetľoval aj tvorbu Heinzových teliesok.

Nitrobenzén

Nitrobenzén (C₆H₅.NO₂, Mirbanov olej) je žltkavá tekutina veľmi intenzívneho zápachu pripomínajúceho vôňu horkých mandlí. Používa sa pri syntéze ostatných derivátov, vo voňavkárstve, ako rozpúšťadlo farieb, pri výrobe ,,mandľového mydla“, náterov, krémov na topánky a používal sa aj na falšovanie ,,mandľového“ pečiva. Prv sa často používal na ošetrenie konských postrojov a koží.

K otrave dochádza najčastejšie pri inhalácii jeho pár. Zriedkavejšie sú perorálne otravy, videli sme však dva pokusy o samovraždu vypitím asi 20 ml. Prv sa používal aj ako abortívum perorálne aj instiláciou do uteru. Cez pokožku sa dobre resorbuje a boli opísané otravy aj po poliatí. Tu, podobne ako pri benzéne, pravda, nemožno vylúčiť aj súčasnú inhaláciu.

Toxická dávka perorálne sa udáva na niekoľko ml, letálne dávky na 10-20 ml. Oba naše prípady po vypití asi 20 ml otravu prežili bez trvalých následkov.

Akútna otrava

Pri perorálnej otrave je rýchlosť rozvoja chorobných príznakov závislá od rýchlosti resorpcie. Nalačno sa resorbuje pomalšie, s tukmi veľmi rýchle. Následkom lokálneho dráždenia v žalúdku sa najprv dostavuje dráždenie na vracanie, prípadne aj vracania, ktoré môže zabrániť ťažším resorptívnym príznakom, a kolikovité bolesti žalúdka. Ako prvý príznak resorpcie sa objavuje cyanóza, ktorá sa rýchle rozvíja a dosahuje priam dramatický stupeň. Je to modrosivá, mimoriadne intenzívna cyanóza, s akou sa nestretneme nikde inde, len pri otrave nitrobenzénom a anilínom. Súčasne s cyanózou sa objavujú prudké bolesti hlavy, nepokojnosť, omámenosť a dyspnoe. So stúpajúcou cyanózou dochádza k bezvedomiu. Cyanóza má farbu zrelej bystrickej slivky. Na vrchole otravy býva slabý nitkovitý a zrýchlený tep. Dýchanie je sprvoti prehĺbené, neskoršie sa stáva nepravidelným a plytkým. Zreničky sú rozšírené, rigidné, bez reakcie. Šľachové reflexy sú podľa stupňa otravy oslabené až vymiznuté. Terminálne sa môžu vyvinúť epileptiformné kŕče.

Moč na začiatku nemusí vykazovať patologický nález, iba ak urobilinogén býva pozitívny. Neskoršie, keď cyanóza dosiahla vrchol a trvá už pár hodín, nájdeme v tmavom červenohnedom moči methemoglobín, hematín a žlčové farbivá. Krv je čokoládovohnedá. V krvnom obraze postupne narastá anémia (hemolýza) a v erytrocytoch sú charakteristické inklúzie (Heinzove telieska).

Inhalačná otrava má rovnaký klinický priebeh, ibaže chýbajú prodromálne gastrointestinálne príznaky a cyanóza sa rozvíja pozvolnejšie, pacient nemusí pociťovať nijaké nepríjemné príznaky dovtedy, kým cyanóza (methemoglobinémia) nedosiahne určitý stupeň (30-40 % methemoglobínu), keď nastáva bezvedomie.

Diagnóza akútnej otravy nitrobenzénom sa opiera predovšetkým o nápadnú, ťažkú cyanózu, zápach dychu po horkých mandliach, čokoládovohnedú krv a nález Heinzových teliesok. Diferenciálnodiagnosticky prichodí do úvahy predovšetkým otrava anilínom (čo je podstate to isté), kde však chýba typický mandľový zápach. Ďalej otravy ostatnými methemoglobínotvornými látkami (nitrity, KClO₃). Ale nikde okrem anilínu nie je cyanóza taká výrazná.

Chronická otrava

Chronická otrava je zriedkavá a skoro výlučne len inhalačná (profesionálna). Môže sa vyvinúť anémia, ľahší hemolytický ikterus, azda aj ľahšia toxická hepatóza a nervové poruchy (encefalopatie, neuritídy?). Latentná cyanóza sa dá vyprovokovať alkoholom.

Liečba

Pri perorálnej otrave ako prvá pomoc, kým je pacient ešte pri vedomí, umele vyvolať vracanie. Čím skôr výplak žalúdka vlažnou vodou s hojným adsorpčným uhlím. Nijaké tuky a mlieko! Po výplaku instilovať sondou 100 ml parafínového oleja a salinické preháňadlá (nátriumsulfát, magnézium sulfát). Inhalácia kyslíka a pri známkach obrny dýchania umelé dýchanie. Centrálne a periférne analeptiká podľa stavu cirkulácie a dýchania.

I. v. veľké dávky vitamínu C (1 g), prípadne opakovane. Odporúča sa podať aj 10 ml 2 % roztoku metylénovej modrej alebo toluidínovej modrej. Účinok týchto farbív, aj keď samy tvoria methemoglobín, vysvetľuje sa tak, že svojou dychtivejšou väzbou vytesňujú toxickejší nitrobenzén a že sú intermediárnymi prenášačmi kyslíka.

Pri masívnej methemoglobinémii exsangvinačné transfúzie po 300-500 ml.

Na ochranu obličiek a uľahčenie vylučovania nitrobenzénu kvapôčkové infúzie glukózy (2 litre 5 % roztoku za 24 hod.).

Pri poliatí okamžité vyzlečenie šatstva a omytie celého tela alkoholom alebo parafínovým olejom a potom vlažnou vodou a mydlom.

Dinitrobenzén

Dinitrobenzén [C₆H₄.(NO₂)₂] je pevná kryštalická látka, čím je jeho resorbovateľnosť v porovnaní s nitrobenzénom menšia, a preto je aj menej nebezpečný, aj keď jeho absolútna toxicita je rovnaká. K otravám dochádza najmä inhaláciou prachu (Rejsek), menej často perorálne a málo pravdepodobná je resorpcia cez pokožku.

Účinkuje podobne ako nitrobenzén. U robotníkov pracujúcich s dinitrobenzénom je známe, že latentnú cyanózu vyprovokuje už malá dávka alkoholu (Rejsek) a že sa kumuluje pravdepodobne v tuku, odkiaľ sa alkoholom mobilizuje (Rejsek). Pri perorálnej otrave je klinický obraz podobný ako pri nitrobenzéne a podobný je aj liečebný postup akútnej otravy.

Pri chronickej otrave okrem anémie s cyanózou dochádza k toxickému poškodeniu pečene s ikterom a v minulosti boli opísané ťažké hepatózy s obrazom žltej atrofie. Nervové príznaky bývajú len zriedkakedy, ojedinele sa pozorovali izolované poškodenia nn. optici et acustici (Taeger).

Trinitrotoluén

Trinitrotoluén [C₆H₂.CH₃.(NO₂)₃, TNT] je známa výbušnina. Je to pevná kryštalická žltooranžová látka s teplotou topenia pri 84 °C. K otrave dochádza inhaláciou pár a prachu, náhodne by mohlo dôjsť aj k perorálnej akútnej otrave.

Pri práci s trinitrotoluénom sa pozorovali ťažké toxické žltačky (Crawford, Stewart et al.) a aplastické enémie. Inhalácia prachu vedie k chronickým katarom dýchacích ciest a jeho prehltávanie ku chronickým gastroenteritídam. Podobne ako pri práci s dinitrobenzénom, aj tu dochádza k žltohnedému, niekedy až zelenavému zafarbeniu pokožky, vlasov a nechtov. Cyanóza a nález Heinzových teliesok v erytocytoch nie sú také význačné ako pri nitrobenzéne.

V nami pozorovaných prípadoch sme našli len minimálne známky poškodenia pečene, a tam, kde boli aplastické anémie, nedal sa vylúčiť súčasný vplyv benzénu, ktorý sa používal súčasne na tých istých pracoviskách. Nevideli sme aplastické anémie tam, kde boli pracujúci vystavení účinku len samého TNT.

Dinitrofenol

Dinitrofenol [C₆H₃.OH.(NO₂)₂] je zmes 6 izomérov, ktorých fyzikálne a chemické vlastnosti sa len málo líšia a ktorých toxicita je približne rovnaká. Používa sa pri syntéze dechtových farieb, pri výrobe kyseliny pikrovej a na impregnáciu dreva. Jeden čas sa používal v USA ako odtučňovací prostriedok, ale pre jeho toxicitu sa od jeho používania upustilo. Vstrebáva sa dobre zažívacím traktom, pokožkou a jeho prach aj cez pľúca.

Jeho methemoglobínotvorný účinok je len nepatrne vyznačený, ale veľmi výrazný je jeho vplyv na bunečný metabolizmus. Príznaky otravy do značnej miery upomínajú na tyreotoxikózu: zvýšená teplota, potivosť, chudnutie a tremor. Pravdepodobne pri masívnejšej a dlhšej expozícii dochádza aj k poškodeniu pečene a obličiek a pozorovali sa aj deštruktívne zmeny v štítnej žľaze. Pozorovali sa aj zákaly šošovky (Horner et al., Boardman, cit. Patty).

Liečbe akútnej i chronickej otravy dinitrofenolom okrem bezpodmienečného prerušenia expozície, prípadne výplaku žalúdka pri akútnej perorálnej otrave sľubuje dobré výsledky použitie tiouracylových preparátov (Alkiron).

Trinitrofenol

Trinitrofenol [C₆H₂.OH.(NO₂)₃, kyselina pikrová] je citrónovožltá kryštalická látka používaná pri výrobe výbušnín, v laboratóriách a v syntetickej chémii. Je podstatne menej toxický ako ostatné spomínané zlúčeniny. Farbí na žlto pokožku a sliznice (okrem spojiviek a sklér), takže imituje žltačku. Na vyvolanie tohto efektu stačí opakovaná 1 g dávka. Pritom môže následkom lokálneho dráždenia dôjsť k vracaniu, čo ešte viac zvyšuje podozrenie na žltačku. Ale v moči sa nenájdu žlčové farbivá (!), aj keď môže byť moč hnedavo zafarbený.

Anilín

Anilín (amínobenzén, fenylamín, C₆H₅.NH₂) je olejovitá, bezfarebná tekutina, ktorá sa na svetle farbí do žlta a hneda. Má zvláštny charakteristický zápach a pálčivú chuť. Veľmi rozsiahle sa používa pri výrobe anilínových farieb a ich medziproduktov, pri výrobe gumárenských urýchlovačov, protioxydačných činidiel, liečiv, fotografických vývojok, plastických hmôt a syntetických živíc (iónomeničov).

Akútny účinok je podobný ako pri nitrobenzéne a záleží v mohutnej tvorbe methemoglobínu, ktorej výrazom je aj rovnaký klinický obraz s veľmi nápadnou cyanózou. V krvnom nátere sa nájdu rovnalo Heinzove telieska v erytrocytoch.

Pri chronickom pôsobení bývali opisované anémie, ale u nás ich Marhold nemohol dokázať ani po dlhej expozícii. Rozhodujúce tu budú hygienické pomery na pracovisku, najmä koncentrácia anilínových pár v ovzduší. Anilín a jeho intermediárne metabolické produkty (beta-naftylamín a benzidín) sa už dávno upodozrievajú, že ako kancerogény spôsobujú nádory močového mechúra (Case et al., Marhold, Scott, Walpole). Staršie klinické pozorovania, ktoré boli vrozpore s inými autormi, vidia sa byť potvrdené najnovšími experimentálnymi prácami spomínaných autorov.

Z derivátov anilínu treba spomenúť:

Tetryl [trinitrofenylmetylnitramín, tetranitrometylanilín, (NO₂)₃.C₆H₂.N(NO₂)CH₃], známa výbušnina, má okrem charkteristických účinkov celej skupiny vyznačenejšie nervové príznaky (Hardy a Maloof) a časté bývajú ekzémy na tvári a na šiji.

Chlóranilín (C₆H₄.NH₂.Cl) a nitroanilín (C₆H₄.NH₂.NO₂) majú približne ten istý účinok ako anilín, len ich pary majú výraznejší dráždivý účinok na sliznice dýchacích ciest a na spojivky. V jednom prípade akútnej otravy chlóranilínom sme videli okrem obrazu typickej akútnej anilínovej otravy aj výraznú chemickú bronchitídu.

Fenyléndiamín [p-fenyléndiamín, ,,Ursol“, C₆H₄.(NH₂)₂] sa hojne používa pri spracovávaní a farbení kožušín a vo fotografii pri vyvolávaní jemnozrnného, najmä farebného filmu. Okrem charakteristického skupinového účinku má už vo veľmi malých dávkach výrazný senzibilizačný účinok a spôsobuje ťažké kontaktné dermatitídy.

Toluidín (C₆H₄. CH₃NH₂) a xylidín [C₆H₃.(CH₃)₂.NH₂] majú podobný účinok ako anilín.

Benzidín [diamínodifenyl, (C₆H₄.NH₂)₂] a beta-naftylamín (C₁₀H₇.NH₂) majú, ako sme už spomínali, pri chronickej expozícii kancerogénny účinok.

Celý rad ostatných aromatických nitrozlúčenín a amínozlúčenín, ktorých výpočet sa vymyká z rámca tejto knihy, má význam zväčša v priemyselnej toxikológii. Ich p§sobenie zapadá do rámca celej tejto skupiny a viac-menej sa svojím účinkom približujú k niektorému z už spomínaných derivátov.

Insekticídy

Škodlivé účinky niektorých druhov hmyzu na poľnohospodárske kultúry boli známe už v stredoveku (kobylky) a často zapríčiňovali katastrofy. Rovnako v epidemiológii hral a ešte stále hrá dôležitú úlohu hmyz pri prenášaní niektorých chorôb a tvrdí sa, že v minulosti zapríčiňovali vši prenášaním škvrnivky väčšie straty ako bojové akcie. Rovnako dobre známa je neblahá úloha komárov pri prenášaní malárie, bĺch pri prenášaní moru a niektorých druhov múch (Glossina palpalis) pri prenášaní spavej nemoci. Najnovšie poznáme úlohu niektorých článkonožcov (kliešte) pri prenášaní vírusovej encefalitídy.

Už dávno sa ľudstvo snažilo nájsť účinné prostriedky na hubenie škodlivého hmyzu. V starej Číne bol známy odpudzujúci účinok niektorých rastlín na niektoré škodlivé druhy hmyzu. Neskoršie sa podarilo z týchto a iných rastlín získať účinné látky (pyretrum, tabakový extrakt) a napokon sa hľadali syntetické chemické látky na hubenie hmyzu. Medzi ľudom bol už dávno známy insekticídny účinok muchotrávky. Z chemických látok to bol dobre známy naftalín proti moľom, skúšal sa sírouhlík a chlórované uhľovodíky, ale všetky tieto látky nevyhovovali všetkým požiadavkám, ktoré sa na ne kládli. Hľadali sa preto také syntetické látky, ktoré by mali mohutný, ale len selektívny účinok na určitý škodlivý druh hmyzu a ktoré by nepôsobili toxicky na teplokrvné živočíchy a najmä na človeka a napakon, ktoré by sa dali vhodným spôsobom aplikovať.

Tak vzniklo celé nové moderné chemické odvetvie – agrochémia, ktoré svoju pôsobnosť rozšírilo aj na hľadanie a výrobu chemických prostriedkov na hubenie nielen škodlivého hmyzu, ale aj ostatných poľnohospodárskych škodcov: hlodavcov, plesní a húb, buriny. Podľa pôsobenia rozoznávame a delíme potom tieto jednotlivé látky na:

1. insekticídy – látky hubiace hmyz,
2. fungicídy – látky hubiace plesne a huby,
3. herbicídy – látky ničiace určité rastliny (burinu),
4. rodentocídy – látky hubiace hlodavce,
5. repelnciá – látky, ktoré síce nehubia hmyz, ale ho odpudzujú.

Mnohé z moderných agrochemických prostriedkov majú len jeden výrazný účinok, iné majú 2 aj 3 viac-menej vyznačené účinky, napr. insekticídny, fungicídny a čiastočne aj rodentocídny, alebo aj herbicídny. Pravda, nie každý tento účinok je rovnomerne zastúpený, prípadne vo svojom vedľajšom účinku nepôsobí selektívne, a preto nie je vhodný na použitie v každom prípade.

Okrem toho je známe, že sa po čase u hmyzu vyvíja rezistencia voči používanej insekticídnej látke a tak sa táto látka časom stáva menej účinnou alebo neúčinnou. To je známe nepr. o DDT, proti ktorému sa u múch vyvíja rezistencia, takže po viacročnej aplikácii prestáva byť DDT na muchy účinný. Ako sa však ukázalo najnovšie, možno potenciovať účinok DDT v takýchto prípadoch pridaním nepatrného množstva inej účinnej látky (HCH, Gamexanu). Preto musí agrochémia s týmto faktom počítať a hľadať stále nové účinnejšie látky, prípadne nové formy ich aplikácie.

Insekticídne látky našli rozsiahle použitie v poľnohospodárstve, ovocinárstve a zeleninárstve a v nemalej miere aj vepidemiológii, kde doslova suverénne zvládli také závažné problémy ako napr. škvrnivku, resp. jej prenášača voš. DDT pomohol pri zvládnutí škvrnivky na konci poslednej vojny. V porovnaní s prvou svetovou vojnou, kde hubila celé armády, ohraničila sa škvrnivka tento raz na vcelku nepatrné skupiny.

Na druhej strane sa doteraz nepodarilo nájsť také účinné insekticídy, ktoré by boli celkom netoxické pre cicavce a pre človeka. Stále sa hľadajú nové a účinnejšie látky a tak sa vytvára aj stále nový a aktuálny toxikologický problém.

Insekticídny účinok má rad chemikálií, ale je to ich vedľajší účinok, a aj keď sa niekedy používajú na hubenie hmyzu, nepočítame ich medzi špecifické insekticídne látky (napr. sírouhlík, dichlórmetán, dichlóretán, kyanovodík, silné anorganické kyseliny a lúhy).

Dnes sú insekticídy reprezentované hlavne 3 najdôležitejšími skupinami: chlórované aromatické zlúčeniny, nitrokrezoly a orgánofosforečné insekticídy.

Chlórované aromatické insekticídy

Dichlórdifenyltrichlóretán [(Cl.C₆H₄)₂.CH.CCl₃, DDT, Dinocid, Dinol]. DDT je biely, vo vode nerozpustný, ale v tukoch a oleji dobre rozpustný prášok. Chemicky čistý je skoro bez zápachu, väčšina obchodných prípravkov má slabý zápach upomínajúci na chlór. Používa sa v 5 %, zriedkavejšie v 10 % práškovanej zmesi alebo v emulzii pod rozličnými obchodnými značkami (,,Dinol“, ,,Dinocid“, ,,Gesarol“, ,,Neocid“, ,,DDT“ atď.) v poľnohospodárstve proti škodlivému hmyzu, na postrek stromov a vinohradov, na humánnu dezinfekciu a aj v domácnostiach proti muchám, moľom a čiastočne proti švábom a prusom. Náhodne alebo v suicidálnom úmysle požitý môže byť príčinou otravy.

Toxicita: pre hmyz, ktorý má chitínový kryt, DDT letálny už v koncentráciách 1/10 000 gama v 1 ccm roztoku. Účinkuje tak, že sa v chitíne dobre rozpúšťa a za krátky čas spôsobuje obrnu. Účinkuje teda kontaktne a nie perorálne a je hlavným reprezentantom ,,kontaktných“ jedov. Pri bežne používaných koncentráciách na postrek je pre človeka neškodný, či už resorpciou cez pokožku, alebo inhalačne. Letálna dávka pre človeka perorálne sa udáva na 3-6 g, t. j. cca 100 g 5 % emulzie (Smith). Pre jeho rozpustnosť v tukoch záleží aj na tom, či sa požije s tukmi, alebo bez nich. McCormick (cit. Rosický, Weiser) opísal akútnu otravu po 0,5 g DDT požitého s maslom. Tolerancia: 10-12 mg/l kg váhy.

Akútna otrava

U človeka dochádza k akútnej otrave DDT výlučne len perorálnou cestou. Teoreticky by prišla do úvahy aj resorpcia cez pokožku, ale resorpcia potrebnej toxickej dávky by bola možná len umele, po vtieraní (cca 100 ml 5 % emulzie, alebo 50 ml 10 % emulzie, alebo napokon čistej substancie v oleji).

Prvé príznaky otravy sa objavia až po latencii niekoľko hodín. Najskôr sú to vracanie a prudké, kŕčovité bolesti v žalúdku. Prvé nervové príznaky sa objavujú až po 12-24, ba až po 36 hodinách. Najskôr sa objavujú zášklby mihalníc a zášklby sa šíria centrifugálne na mimické svalstvo a na svalstvo trupu a končatín. Najvýraznejšie bývajú zášklby a tremor na končatinách. Napokon sa vyvinú tetanické kŕče s trizmom a opistotónom, ktpré môžu vyprovokovať hlukom alebo prudkým svetlom, čím obraz pripomína tetanus alebo otravu strychnínom. Pri ťažkých otravách býva mydriáza s úplnou rigiditou zreničiek, bez reakcie na svetlo a akomodáciu. Vedomie je zachované. Smrť nastáva obrnou dýchania alebo fibriláciou komôr. V Smithovom prípade došlo aj k anúrii s urémiou. Nie je isté, či v tomto prípade nešlo o hypochloremickú anúriu následkom dlhotrvajúceho silného vracania.

Pri kontaminácii očí zásypom DDT môže dôjsť k dočasnému oslepnutiu.

Liečba

Pri akútnej perorálnej otrave čím skôr výplak žalúdka parafínovým olejom (niekoľko ráz opakovane po 100-150 ml), potom vlažnou vodou s 2-3 lyžicami práškovaného adsorpčného uhlia a napokon s instiláciou 20-30 g natr. sulfurici alebo polovičnej dávky Magn. sulfurici.

Pri tremore a kŕčoch barbituráty i. m. (fenobarbitál po 0,2 g), prípadne opakovať podľa potreby.

I. v. kvapôčkové infúzie fyziologického roztoku 1-2 litre denne, pri hypochlorémii s pridaním hypertonického roztoku NaCl (4-5 g).

V rekonvalescencii obmedziť v diéte na 14 dní tuky!

Nepodávať adrenalínové a efedrínové preparáty pre nebezpečenstvo chvenia komôr!

Chronická otrava

Chronická otrava DDT u človeka nie je bezpečne známa. Pod obraz chronickej otravy sa zahrňuje chudnutie, ľahká anémia, svalová slabosť a tremor. My sme tieto príznaky nepozorovali pri sústavnom vyšetrovaní osôb pracujúcich dlhé roky pri výrobe DDT, kde bola dosť veľká a sústavná expozícia.

Ostatné chlórované insekticídy

Metoxychlór (dimetoxydifenyltrichlóretán) a tetrachlórdifenyletán majú podobný účinok ako DDT, ale sú pre človeka menej toxické.

Hexachlórcyklohexan (C₆H₆Cl₆, HCH, ,,Gamexan“, ,,Vermexan“ atď.). Najúčinnejší je jeho gama-izomér, ktorého letálna toxická dávka pre človeka sa udáva na 150 mg/kg váhy. Technický HCH, ktorý sa skladá z viacerých izomérov, je približne 4 razy menej toxický. Toxicita a účinok jednotlivých izomérov nie sú rovnaké. Gama-izomér pôsobí excitačne, delta-izomér naopak depresívne na CNS, takže sa tu javí zreteľný antagonistický účinok (Fišerová-Bergerová). Beta-izomér sa uskladňuje v tukovom tkanive, odkiaľ sa veľmi pomaly vylučuje, a preto hrá dôležitú úlohu najmä pri chronickej otrave. Preto aj klinický obraz pri otrave technickým HCH bude závisieť od pomerného zastúpenia jednotlivých izomérov. (Niektoré zahraničné preparáty ako Lindan a Gamexan obsahujú vraj 99 % čistého gama-izoméru).

HCH má typický stuchnutý zápach (ako potuchnutá kukurica), čo obmedzuje jeho použiteľnosť v poľnohospodárstve. Zato sa hojne používa na dezinsekciu budov, šatstva a tam, kde jeho zápach neznehodnocuje poľnohospodársku plodinu.

Akútna otrava môže prebiehať pod veľmi rozmanitým obrazom, podľa zloženia preparátu. Zväčša prebieha pod obrazom ťažkej dýchavičnosti s cyanózou a klonicko-tonickými kŕčmi.

Pri chronickej otrave sa opisujú predovšetkým poškodenia kostnej drene (Danopoulos et al.), ale ťažká aplastická anémia bola zaznamenaná už aj týždeň po akútnej inhalačnej otrave.

Chlórdan (C₁₀H₆Cl₈) a toxafén (chlórovaný kamfén) sú pre svoju rozpustnosť a hromadenie v tukoch približne 4-5 ráz toxickejšie ako DDT (Mellanby).

Aldrín, dieldrín a endrín sú oveľa jedovatejšie zlúčeniny ako DDT, používané sú v cudzine.

Nitrokrezoly

Dinitroortokrezol [DNOC, C₆H₂.CH₃.OH.(NO₂)₂]. Je to žltooranžová kryštalická látka, ktorá sa používa v roztoku alebo emulzii na zimný postrek ovocných stromov a vo vyšších koncentráciách ako herbicíd na hubenie buriny.

Jeho účinok je podobný účinku dinitrofenolov. Pri pokusoch brzdí delenie vajíčok morskej ježovky a zvyšuje ich respiráciu (Judah). In vivo podstatne zvyšuje bunečný metabolizmus, pravdepodobne zásahom do Krebsovho cyklu (Judah).

U ľudí pracujúcich s DNOC dochádza k nápadnému ožltnutiu vlasov, obočia, ochlpenia, nechtov a hyperkeratotických částí pokožky (mozole).

Otrava

K otrave dochádza najčastejšie inhaláciou pár, hmloviny pri postreku, menej často aj prachu DNOC. Náhodne alebo úmyselne môžu dôjsť aj k perorálnym otravám. Experimentálne na dobrovoľníkoch sa denným podávaním 75 mg p. o. po 5 dní vyvolali už príznaky ľahkej otravy (Harvey, Bidstrup a Bonnell).

Včasné príznaky otravy DNOC sú podobné ako pri otrave dinitrofenolmi: únava, excesívne potenie, nezvyčajný smäd. Na druhý deň nepokoj, pocit strachu, tachypnoe, tachykardia, stúpanie teploty a chudnutie. Na tretí deň desivé pocity až pocit hrôzy, bolesti pod sternom, vystupňované potenie a smrť v ťažkom kolapse (Bidstrup, Payne).

Príznaky otravy sa stupňujú a sú výraznejšie pri fyzickej námahe a pri práci v teplom prostredí. Preto sa aj väčšina otráv pozorovala pri letnom a nie pri zimnom postreku (Bidstrup a Payne). My sme pozorovali ľahšie príznaky otravy pri výrobe DNOC, keď sa zaviedla v teplých letných mesiacoch, zatiaľ čo predtým v zimných mesiacoch sme nijaké klinické príznaky nepozorovali.

Chronické otravy DNOC nie sú bezpečne známe, ale podobne ako pri dinitrofenoloch sa môže vyvinúť obraz podobný hypertyreóze a poškodenie kostnej drene, pečene a obličiek.

Liečba

Liečba akútnej otravy sa opiera o podávanie sedatív (fenobarbitál) a možno skúsiť aj Alkiron pri dostatočnom prívode tekutiny a kontrole činnosti srdca. Pri chronickej otrave sľubuje dobré výsledky Alkiron. (Pozri aj dinitrofenoly).

Organofosforečné insekticídy

Organofosforečné insekticídy (OFI) patria do veľkej skupiny látok blokujúcich (inhibujúcich) cholinesterázu. Práve pre tento svoj účinok patria medzi veľmi prudké jedy.

Z veľkého počtu doteraz známych organofosfátov majú všetky kvalitatívne rovnaký účinok a rozdielne sú len čo do kvantitatívneho zastúpenia jednotlivých príznakov, podľa druhu látky a jej dávky. Podľa chemického zloženia poznáme 3 základné skupiny OFI:

1. alkylpyrofosfáty (z nich najznámejšie sú tetraetylpyrofosfát a hexaetyltetrafosfát),
2. alkyltiofosfáty (najznámejší Parathion a Malathion),
3. fosforamidy (Schradan, Pestox).

K otrave dochádza buď resorpciou cez pokožku, alebo inhaláciou pár a hmloviny pri postreku. Zriedkavo môže dôjsť aj k perorálnej otrave (deti, suicidium).

Dietylnitrofenyltiofosfát. Najznámejší a aj u nás používaný je dietylnitrofenyltiofosfát (,,Parathion“, ,,Ekatox“, ,,E 605“). Jeho účinok, podobne ako aj ostatných OFI, záleží v mohutnej inhibícii cholinesterázy, čo sa prejavuje tzv. nikotínovým a muskarínovým a pravdepodobne aj strychnínovým účinkom (Friborská-Waelschová). Nie všetky príznaky bývajú pri každom OFI rovnomerne zastúpené a ich pomer závisí nielen od druhu OFI, ale aj od dávky (Rosival, Selecký).

Akútna otrava

Klinický obraz otravy Parathionom sa začína anorexiou a nauzeou, ktorá sa vystupňuje jedením alebo fajčením (Bidstrup). Za ˝-2 hod. nasleduje zvracanie s kolikovitými, kŕčovitými bolesťami v bruchu, saliváciou a profúznym potením. Opilosť, omámenosť a celkový nepokoj obyčajne nasledujú po anorexii, ale jej môžu aj predchádzať. V ľahších prípadoch, ak nedošlo k priamemu lokálnemu pôsobeniu na oči, môže chýbať myóza, ináč býva vždy výrazná. Ďalej sa objavujú zášklby mihalníc a jazyka a pri ťažších otravách sa šíria na mimické svalstvo, okohybné svalstvo, kde vyvolávajú nystagmoidné pohyby, a na svalstvo krku a šije. Zášklby svalstva sa môžu generalizovať na celé telo a môžu prejsť do obŕn.

Pri ťažkých otravách bývajú hnačky s tenezmami, inkontinencia, bronchiálne spazmy a pľúcny edém.

Účinok na CNS sa okrem počiatočnej opilosti prejavuje prudkými bolesťami hlavy, poruchami spánku (nespavosť alebo mimoriadna spavosť), ataxiou, tremorom, omámenosťou, znížením koncentračnej schopnosti, dezorientáciou, poruchami reči a psychickými poruchami.

Kóma sa vyvinie postupne za 1-9 hod. od začiatku objavenia sa prvých príznakov. K smrti dochádza za 1-21 hod. po skončení expozície, v priemere za 9 hod.

Laboratórne potvrdí diagnózu pokles hladiny cholinesterázy (Janok a Líška), a to pri akútnej otrave plazmovej, pri chronickej skôr erytrocytovej cholinesterázy. Pravda, reakcia nie je špecifická pre OFI, pretože cholinesterázu inhibujú aj iné látky, napr. jedy muchotrávky (Amanita phalloides) a iných húb. Špecifickejší je dôkaz p-nitrofenolu v moči (štiepny produkt Parathionu), ale ten zas nebýva prítomný pri iných OFI (ktoré nemajú nitrofenolovú skupinu).

Liečba

Pri ľahších formách opätované podávanie atropínu po 1-2 mg i. m. v ˝-1 hod. intervaloch. Pri priamom zásahu oka alebo pri silnom slzení a bolestiach 1-2 kvapky 1 % roztoku atropínu do oka.

Pri ťažších otravách treba podať atropín i. v. a jeho dávky po 2 mg treba opakovať každých 5-10 min., pretože jeho účinok trvá oveľa kratšie ako účinok jedu. Nebezpečenstvo z predávkovania atropínu je oveľa menšie ako nebezpečenstvo z OFI. Atropín sa musí podávať tak dlho, kým nepominú kardiopulmonálne príznaky, a potom ho treba podávať ešte perorálne alebo s. c. v niekoľkohodinových intervaloch po niekoľko dní (Wood). S podávaním atropínu treba počkať len vtedy, ak sa už vyvinula ťažká cyanóza a vtedy treba atropín podávať až po predchádzajúcej inhalácii kyslíka, po podaní strofantínu, prípadne aj sedatív (pri kŕčoch Largactil, fenobarbital).

Pri známkach obrny dýchania dávame centrálne analeptiká (lobelín), umelé dýchanie, kyslík. Pri edéme pľúc venepunkcia, hypertonické roztoky, prípadne aj orťutové diuretiká.

Prevencia záleží v prísnom dodržiavaní pracovných predpisov, v nosení ochranného šatstva, respirátorov a masiek. Na každom balení je uvedení presný návod.

Alkaloidy

Alkaloidy sú zložité bázické dusíkaté látky, vytvárané rastlinami. Najčastejšie sú pevnej konzistencie. Vo vode sa len veľmi zle alebo vôbec nerozpúšťajú, zato sú dobre rozpustné v alkohole a éteri. S kyselinami tvoria vo vode veľmi dobre rozpustné soli, ľahko a rýchle resorbovateľné z gastrointestinálneho traktu, preto ich účinok po požití sa dostaví za veľmi krátky čas.

Väčšina alkaloidov predstavuje silné nervové jedy, postihujúce centrálny alebo periférny nervový systém; cezeň majú prenikavý účinok jednak na životne dôležité funkcie, na dýchanie a krvný obeh a jednak na mnohé orgány a ich funkcie. Súčasne sú niektorými orgánmi rozrušované; vylučujú sa z organizmu obličkami, pečeňou, sliznicou gastrointestinálneho traktu a mliečnymi a slinnými žľazami.

Alkaloidy ópia

Ópium je zaschnutá mliečna šťava získaná z nezrelých makovíc. Obsahuje asi 25 alkaloidov, z ktorých najdôležitejšie sú: morfín, narkotín, papaverín, kodeín, tebaín, narceín a iné. Morfín tvorí viac ako polovičku všetkých účinných alkaloidov ópia, takže farmakodynamický účinok ópia je prakticky totožný s účinkom morfínu, najmä z toxikologického hľadiska. Najvýraznejším účinkom morfínu je jeho tlmivý účinok na centrálny nervový systém a účinok analgetický, ktorý sa dostavuje už po malých dávkach a ešte pred účinkom narkotickým.

U niektorých indivíduí, najmä u žien, morfín môže vyvolať paradoxné príznaky a nepríjemné reakcie, ako vracanie, bolesti hlavy a nespavosť. I kožné vyrážky a urtikariálneho charakteru sa pozorujú po morfíne. Centrálne tlmivý účinok sa zvlášť intenzívne prejavuje na dýchacom centre, takže už aj po terapeutických dávkach morfínu klesá počet dychov a neskoršie i respiračný minútový volúmen. Tento tlmivý účinok na respiračné centrum sa zvlášť nepríjemne a nebezpečne klinicky prejaví po väčších dávkach morfínu. Individuálna vnímavosť na morfín je veľmi vyznačená, a to nielen pre vzniku vedľajších reakcií, ale i pri manifestovaní sa jeho normálnych farmakodynamických efektov. Deti a starci sú na morfín i ostatné alkaloidy ópia veľmi citlivý.

Akútna otrava

Príležitosť na otravu ópiom, respektíve morfínom je dnes u laikov sťažená v dôsledku sprísnenej kontroly distribúcie a predaja. Častejšia je preto len u ľudí, ktorí majú ľahší prístup k týmto alkaloidom. Sú to lekári, lekárnici, ošetrovateľský personál atď. Najčastejšie ide o otravy suicidálne.

Príznaky otravy: Po veľmi krátkej excitácii dostavuje sa ospalosť prechádzajúca v spánok a v kómu so spomaleným a povrchným dýchaním, často typu Cheyneho-Stokesovho, maximálne zúžené zreničky, oslabenie až vymiznutie šľachových a periostálnych reflexov a reflexu korneálneho. Telesná teplota klesá. V krvi môže byť leukocytóza 10-20 tisíc. S ochabovaním dýchania objavuje sa cyanóza a známky cirkulačnej slabosti následkom anoxie vazomotorického centra. Smrť nastane ochrnutím dýchania.

Toxické dávky morfínu sú individuálne vysoké, začínajú sa už od 0,03-0,05 g; dávka 0,06 je vždy toxická, letálna dávka sa udáva priemerne 0,3 g (Švec).

Liečba

Pri perorálnom požití jedu sa snažíme eliminovať prípadné ešte neresorbované zvyšky opakovaným výplakom žalúdka 1 ‰ manganistanom draselným, po ukončení instilujeme sondou do žalúdka carbo medicinalis a jednu až jednu a pol polivkovej lyžice MgSO₄ asi v 50-100 ml 1 ‰ manganistanu draselného. Pri veľmi ťažkej otrave treba počkať s výplakom žalúdka až po eventuálnej úprave dýchania a cirkulácie. Vypláknuť žalúdok je účelné i pri parenterálne vpravenom morfíne, pretože sa vylučuje z krvi do žalúdka a z neho sa môže znova resorbovať.

Ako antidotum morfínu sa v literatúre (Švec, Moeschlin) uvádza N-alylkodeín, respektíve N-alylmorfín v dávkach 10 mg pomaly i. v. podľa potreby každých 10 až 20 minút do celkovej dávky 40 mg.

Analeptiká (kofeín, Cardiazol, Coramin, Eucoran, Coretonin atď.) a lobelín i. v. O použití strychnínu a pkrotoxínu sa mienky rozchádzajú: niektorí autori ich neoporúčajú pre ich dráždivý účinok na spinálnu miechu.

Inhalácia kyslíka s 5 % CO₂, umelé dýchanie, pri technických možnostiach intubácia trachey a riadené dýchanie špeciálnymi aparátmi.

Ak ide o subkutánne vpravenie morfínu, možno sa pokúsiť eliminovať časť jedu chirurgickou incíziou na mieste vpichu. V každom prípade injekčného vpravenia jedu do končatiny treba ju podviazať nad miestom vpichu, aby sa resorpcia spomalila. Na ten istý účel sa odporúča aj adrenalínový obstrek (1 mg).

Pri dlhšie trvajúcom bezvedomí podávať i. v. infúzie 5 % glukózy, starať sa o vyprázdňovanie močového mechúra, klyzmami odstraňovať črevný obsah a s ním i jed z organizmu, venovať starostlivosť ústnej dutine.

Penicilín 600 000 m. j. ako ochranu pred sekundárnymi infekciami dýchacích ciest.

Chronická otrava – morfinizmus

Blahodarný analgetický a eufóriu vyvolávajúci účinok morfínu, respektíve ópia je príčinou zneužívania uvedeného alkaloidu, najmä indivíduami, ktoré trpia chronickými bolestivými chorobami. Nezriedka sú to sami lekári, ktorí nezodpovedným dlhým predpisovaním ópiových alkaloidov vypestujú zo svojich nemocných morfinistov. Ópium, morfín a niektoré iné alkaloidy ópia sa totiž vyznačujú tým, že sa na ne ľahko zvyká a že sa čoskoro pri ich užívaní vyvíja neodolateľná túžba po stále častejšom a častejšom užívaní drogy. Súčasne s tým klesá aj účinok drogy, a preto je potrebné dávku zvyšovať. Po dlhšom čase vyvinú sa typické symptómy chronického morfinizmu: absolútne nechutenstvo, poruchy črevného trávenia, obstipácia striedajúca sa niekedy s hnačkami, veľké schudnutie, bledožlté sfarbenie pokožky, úbytok telesných síl, neuralgické bolesti v končatinách, tremor rúk, strata pamäti, tuposť, nezáujem, menlivá nálada, podráždenosť atď. U mužov impotencia, u žien strata libida a menštruačné poruchy.

Liečba

Pokus zastaviť pravidelný prívod jedu vyvolá u morfinistu charakteristické abstinenčné príznaky: vracanie, hnačky, pocity úzkosti, trasenie celého tela, zúrivosť, nespavosť, absolútny odpor k jedlu, kolapsové stavy atď. V takomto stave sa morfinista stáva nevyberavým v prostriedkoch na zadováženie svojho lieku. V núdzi sa uspokojí dočasne aj s iným alkaloidom ópia, prípadne prejde celkom na jeho užívanie (vlastné pozorovanie morfinistu, ktorý prešiel na kodeínizmus).

V dôsledku uvedených búrlivých abstinenčných ťažkostí je liečba chronického morfinizmu možná len v uzavretom ústave. Praktikuje sa nahrádzaním morfínu veľkými dávkami hypnotík v kombinácii so skopolamínom, odporúčajú sa väčšie dávky inzulínu, dlhodobý spánok atď. Trvalých vyliečení je pomerne málo.

O ostatných alkaloidoch ópia, derivátoch a prípravkoch ópiových alkaloidov (Pantopon, Novopon, Dionin, Dilaudid, Dicodid, Eukodal, Dinarcon atď.) platia z toxikologického hľadiska, najmä pre terapiu akútnych otráv, tie isté smernice, aké sme uvideli pri morfíne. Návyk na chronické užívanie sa pri nich menej vyvíja, je však pri niektorých známy, napr. pri kodeíne (Vondráček).

Kokaín a syntetické lokálne anestetiká

Kokaín je alkaloid získaný z listov juhoamerického kríka Erythroxylon coca. Z toxikologického hľadiska patrí medzi nervové jedy s euforickým účinkom. Túto jeho eufóriu vyvolávajúcu vlastnosť poznali už juhoamerickí domorodí obyvatelia pri žuvaní kokových listov.

Farmakodynamický účinok kokaínu sa prejavuje lokálne a po resorpcii celkove. Lokálny účinok sa prejavuje paralýzou zakončenia senzitívnych nervov a súčasnou vazokonstrikciou. Po resorpcii dostáva sa krvnými cestami do organizmu a do kontaktu s nervovými zakončeniami v intime ciev a jednak s centrálnym nervovým systémom. Jeho celkový účinok na CNS je veľmi zložitý a prejavuje sa dráždením a útlmom rozličných oddielov CNS, prevláda však nakoniec účinok paralyzujúci (Rajskij). Zo subjektívnych príznakov vyplývajúcich z pôsobenia na CNS, do popredia vystupuje eufória s pocitmi zvýšenia telesných i duševných síl.

Pre nepríjemné vedľajšie reakcie, značnú individuálnu precitlivenosť, ťažkú dózovateľnosť a pre nebezpečenstvo zneužívania toxikomanmi bol kokaín vytlačený z medicíny a nahradený syntetickými látkami podobného účinku, avšak menej nebezpečnými a dobre dózovateľnými.

Nové syntetické látky pre pomerne malú toxicitu a dobrú ovládateľnosť v dózovaní dovoľujú využiť všetky výhodné terapeutické vlastnosti kokaínového účinku a rozšíriť ich indikačnú oblasť z pôvodného použitia lokálnych a zvodových anestetík na množstvo onemocnení chirurgických, neurologických, reumatických, interných a iných. Podľa cieľa zásahu a žiadaného účinku sa tieto látky aplikujú nielen lokálne, ale i – a to najčastejšie – vnútrožilne, do blízkosti nervových kmeňov a nervových ganglií, epidurálne, periartikulárne, intralumbálne atď.

U precitlivených indivíduí môže sa dostaviť i po celkom malých dávkach kokaínu, zriedkavejšie dodnes užívaných syntetických preparátoch, obraz akútneho šoku s prechodom do hlbokej kómy končiace sa exitom. Takéto príhody sa pozorovali nielen pri infiltračnej anestéze, ale i po aplikácii kokaínu na sliznice (kokaínový šok).

Terapeuticky v takýchto prípadoch treba ihneď podať 1 mg adrenalínu i. m., v ťažkých prípadoch pomaly i. v., analeptiká, inhalácie O₂, lobelín a kalcium i. v.

Akútna otrava

Príznakom akútnej otravy kokaínom dochádza buď v dôsledku precitlivenosti na kokaín, alebo po požití veľkých dávok kokaínu. Okrem uvedených a zriedkavých náhodných otráv relatívne častejšie sú suicidálne otravy u kokainistov. Po vytriezvení z kokaínovej opilosti sú často trápení výčitkami, nespavosťou, sú deprimovaný, pohŕdajú sami sebou a neraz v takej depresívnej nálade užijú väčšie množstvo drogy s úmyslom samovraždy.

Príznaky otravy

Po menších dávkach dostaví sa bledosť tváre, závraty, pocit slabosti a úzkosti, zrýchlenie srdcovej činnosti, celková nevoľnosť, zriedkavejšie veselá nálada s pocitmi telesnej i duševnej sviežosti a sexuálna podráždenosť, predovšetkým u žien. Po väčších dávkach v dôsledku dráždenia sympatiku vzniká obraz podobný hypertyreóze s tachykardiou, miernym zvýšením teploty, tremorom, začervenaním obličaja, potením, lesklými očami a rozšírenými zreničkami, živou gestikuláciou atď. Halucinácie, najmä sexuálneho charakteru, sú pestré a prichádzajú najmä u indivíduí, ktoré často užívajú kokaín. Dráždenie centrálneho nervového systému môže dosiahnuť taký stupeň, že dôjde až k tetanicko-klonickým kŕčom a po ich vyčerpaní k zastretiu vedomia až kóme s nepravidelným spomaleným dýchaním a exitom ochrnutím respiračného centra.

Letálne dávky per os sa udávajú nad 1 g, pri subkutánnej aplikácii 0,2-0,3 g. Pri otravách kokaínom pri žuvaní listov alebo šnupaní kokaínového prášku dávky sa nedajú určiť.

Liečba

Liečba akútnej otravy je symptomatická. V štádiu podráždenia CNS treba tlmiť prípadné kŕče a nepokoj krátko účinnými barbiturátmi-Evipanom, Narcamonom, Narconumalom i. v.; morfín je kontraindikovaný pre jeho tlmivý účinok na dýchacie centrum. V štádiu útlmu treba podávať excitanciá a analeptiká, inhalácie O₂, umelé dýchanie. Po perorálnom požití jedu urobiť výplak s 1‰ manganistanom draselným a carbo medicinalis a na konci výplaku instilovať MgSO₄ alebo Na₂SO₄ (1 až 2 lyžice).

Chronická otrava – kokainizmus

Euforická nálada, pocity telesnej a duševnej sily a sviežosti, sexuálne a iné príjemné halucinácie sú hlavným dôvodom požívania kokaínových drog. Začiatky návyku často vznikali pri užívaní lekárom predpísaných a vykonávaných kokainizáciách slizníc. Na celom svete je kokainizmus rozšírený, najmä medzi chronickými navštevovateľmi nočných lokálov, často u hercov a varietných umelcov (Moeschlin) atď. Najbežnejší spôsob je šnupanie čistého kokaínu.

Následky chronického kokainizmu sú celkové a lokálne. Po čase sa dostavuje nezadržateľný úbytok telesných i duševných síl, chudnutie, tremor celého tela, nespavosť, podráždenosť, palpitácie a depresívne stavy, ktoré neraz vedú kokainistu k pokusu o samovraždu veľkými dávkami kokaínu. Pri chronickom šnupaní kokaínu vznikajú atrofické zmeny na nosovej sliznici, ekzémy v okolí nosa i vriedky, prípadne až prederavenie nosovej priehradky.

Liečba

Liečba má výhľady na úspech len vtedy, keď sa robí v uzavretých ústavoch. Psychoterapeutické ovplyvnenie a zásahy sú málo účinné, keďže ide o indivíduá duševne rozložené, degenerované. Recidívy po prepustení z ústavu sú preto veľmi časté.

Preventívne opatrenia: Treba obmedziť na najmenšiu mieru predpisovanie kokaínových šnupacích práškov pri zápaloch nosovej sliznice, tak isto i čistých roztokov.

Vedľajšie a toxické prejavy kokaínových látok pri lokálnej, i. v. a inej aplikácii

Kokaín sa dnes používa ako lokálne anestetikum vo forme 1 až 10 % roztoku, v masti alebo v prášku. I pri tejto aplikácii sa vyskytujú nepríjemné vedľajšie reakcie – značné vysychanie sliznice, na ktorú sa kokaín aplikuje, pri aplikácii do spojivkového vaku škodlivé vysychanie rohovky a pri častej aplikácii je možnosť návyku a konečne u precitlivených osôb i vznik akútneho šoku. Tieto nepríjemné reakcie sú pomerne zriedkavejšie pri používaní syntetických kokaínových látok, a preto je dnes tendencia voliť ich miesto kokaínu i pre lokálnu anestézu.

Pri rýchlejšom i. v. podávaní syntetických prípravkov pozorujú sa niekedy nepríjemné vedľajšie reakcie, zblednutie, nauzea, tachykardia, poruchy dýchania, hučanie v ušiach a pokles krvného tlaku. U precitlivených osôb môže dôjsť i k obrazu šoku. Preto je nevyhnutné i. v. injikovať len málo koncentrované roztoky (0,1 – 1 %) a veľmi pomaly, najlepšie v kvapôčkovej infúzii. Pri prvej injekcii voliť dávky nízke (4-6 ml jednopercentného roztoku). V kvapôčkovej i. v. infúzii možno bez obáv podať dávky blízke toxickým (40-50 i viac ml jednopercentného prokaínu), pretože pri pomalom prívode dochádza k rozkladu a detoxikácii injikovanej látky, a tak nemôže dôjsť k jej väčšiemu nahromadeniu v organizme. Najvhodnejší preparát pre i. v. aplikáciu je prokaín. Oficiálny podľa ČsL II, str. 606 je Procainum hydrochloricum. Maximálna jednotlivá dávka 0,2 g, denná 0,6 g. Maximálna dávka v kvapôčkovej infúzii vo fyziologickom roztoku je 1,5 až 2 g. Jednorazová i. v. dávka jednopercentného roztoku nemá byť vyššia ako 15 ml.

Pri infiltračnej a blokovej anestéze môže dôjsť k nepríjemným a nebezpečným reakciám vtedy, ak sa používajú koncentrované roztoky a ak sa nedopatrením dostane injikovaná látka vo väčšom množstve a kratšom čase do krvných ciest. Preto na uvedené ciele sa používajú značne zriedené roztoky (0,25-0,5 %); pri infiltračnej anestéze sa k anestetiku pridáva adrenalín (1 až 2 kvapky 1 ‰ adrenalínu na 10 ml anestetika) s cieľom spomaliť resorpciu.

Najčastejšie u nás používané prípravky a ich dávkovanie (podľa Šveca): prokaín, novokaín 0,25-0,5 % v množstve až 100-125 ml na infiltračnú anestézu, na blokovú 1-2 % v množstve 10-15 ml pri jednom vstrieknutí. Pri i. v. aplikácii 6-12 ml 1 % pomaly injikovať, v kvapôčkovej infúzii 40-50 ml 1 % i viac vo fyziologickom roztoku. Zo špeciálnych domácich prípravkov treba uviesť Anaestheticum locale v ampulkách (1-2 % prokaínchlorid s adrenalínom) na lokálnu anestézu. Denticain a Neodenticain v ampilkách na dentálnu anestézu a iné. Podobný účinok majú aj preparáty Larocain, Intercain a Pantocain. Oba posledné sú toxickejšie než prokaín, preto ich maximálna dávka pre infiltračnú anestézu nemá prekročiť 0,02 g a k roztoku sa má vždy pridať adrenalín.

Nupercain (Percain) je zo všetkých syntetických anestetík najtoxickejší. Napriek tomu uvedený preparát niektorí používajú a chvália (Riedl, Vondráček). Na infiltračnú anestézu sa používajú 0,05-0,1 % roztoky (s pridaním adrenalínu) v maximálnom množstve 2, resp. 1 ml na 1 kg telesnej váhy.

Lumbálna anestéza, pri ktorej sa vpravuje lokálne syntetické anestetikum do likvoru, skrýva v sebe rad nepríjemných a nebezpečných reakcií a komplikácií, a preto sa dnes postupne stráca z operačných sál. Okrem najvážnejšej komplikácie – ochrnutia interkostálnych nervov a svalov, ak sa anestetikum pri neodbornom podávaní dostane do oblasti hrudnej miechy, dochádza pri lumbálnej anestéze k poklesu krvného tlaku, najmä ak sa injikovaná látka dostane do vyšších miechových oblastí. Ďalej dochádza k zvýšeniu črevnej peristaltiky, k poruchám mikcie, obrnám končatín, poruchám chôdze, bolestiam hlavy, spazmom končatinových ciev, ktoré sa môžu dostaviť po tejto anestéze.

Uvedený spôsob anestézy má robiť len skúsený anestezológ. V priebehu anestézy treba sledovať krvný tlak, pri jeho klesaní treba včas aplikovať adrenosympatikotropnú látku efedrín v dávke 0,03-0,05 g i. m. alebo Sympatol; pri ohrození dýchacích pohybov treba zaviesť umelé dýchanie. Po zákrokoch má pacient aspoň 12 hodín zostať v horizontálnej polohe, čím zabránime bolestiam hlavy. Poruchy mikcie vyžadujú katetrizáciu močového mechúra.

Za kontraindikácie lumbálnej anestézy treba pokladať nízky krvný tlak, anémie, choroby kardiovaskulárneho aparátu a mozgovomiechové choroby.

Syntetické prípravky kokaínového účinku vyvolávajú niekedy alergické kožné reakcie. Známe sú napríklad po prokaíne, ktorý je prísadou depotného prokaínpenicilínu, ďalej po prokaínovom prípravku aplikovanom v masti alebo v kvapkách, po diokaíne atď. (Jirásek a Schwank).

Atropínová skupina

Z alkaloidov atropínovej skupiny sú najdôležitejšie atropín a skopolamín. Sú hojne obsažené v ľuľkovitých rastlinách (Solanaceae), ktoré rastú aj u nás a sú pomerne často príčinou akútnych otráv, najmä detí. Oba uvedené alkaloidy sú veľmi prudké jedy. Ich farmakodynamický účinok sa prejavuje jednak na receptoroch cholinergického prenosu podráždenia na bunky hladkého svalstva a na bunky žľazové a jednak na centrálnom nervovom systéme (Švec). Pretože je určitý rozdiel v ich účinkoch, a to najmä na centrálnom nervovom systéme, povieme o každom z nich osobitne.

Atropín

Atropín sa vyskytuje v značnom množstve v ľuľkovci zlomocnom (Atropa belladona), rastline, ktorá rastie u nás na mnohých miestach. Jej bobuľovité plody sú čiernej farby, veľkosti čerešne, dozrievajú v jeseni; 3-5 bobúľ môže vyvolať u dieťaťa smrteľnú otravu. V menšom množstve sa vyskytuje okrem skopolamínu i v durmane (Datura stramonium), v skopolii kranskej (pablen ľuľkovitý, Scopolia carniolica), koreni mandragory (Mandragora officinalis) a v čiernom blene (Hyoscyamus niger).

Akútna otrava

Príležitosť na otravu je jednak medicinálna – po požití alebo po parenterálnom vpravení čistého atropínu alebo prípravkov obsahujúcich atropín a jednak pri požití plodov uvedených rastlín; stáva sa tak najčastejšie u detí, ktoré omylom požijú bobule rastliny obsahujúcej atropín v domnení, že ide o jedlé plody (Bárdošová).

Príznaky otravy vyplývajú z účinkov atropínu: z blokády zakončení parasympatika a z účinku na centrálny nervový systém. Zatiaľ čo cholínolytický (parasympatikolytický) účinok pri otrave atropínom sa dostaví vždy a mení sa len jeho stupeň, účinok na centrálny nervový systém sa mení kvalitatívne podľa množstva do organizmu vniknutého jedu a podľa štádia otravy: v prvej fáze otravy vystupujú do popredia príznaky dráždenia a v druhej fáze po veľkých dávkach jedu dochádza k tlmeniu až k paralýze centrálneho nervového systému.

Ľahšia otrava sa prejaví suchosťou v ústach a hltane, rozšírením zreničiek a poruchou akomodácie. S takýmito príznakmi sa stretávame často i pri dlhšom užívaní terapeutických dávok atropínových prípravkov, u precitlivených indivíduí dokonca už i na začiatku liečby. Po väčších dávkach jedu sa dostaví súčasne s vystupňovanými uvedenými príznakmi tachykardia, zrýchlené dýchanie, sčervenanie tváre, veľký motorický nepokoj. Otrávený sa často smeje alebo plače, máva rozličné halucinácie, vykonáva nekoordinované pohyby končatinami, pri chôdzi sa tacká, hlas má úplne zachrípnutý až afonický v dôsledku krajnej suchosti laryngeálnej sliznice. Po veľkých dávkach atropínu je motorický nepokoj i psychické dráždenie tak vystupňované, že prechádza až v zúrivosť. V druhej fáze účinku atropínu – vo fáze tlmenia CNS – dochádza k upokojeniu nemocného, k somnolencii, prípadne až k spánku, ktorý môže prejsť v hlbokú kómu a až v exitus paralýzou vitálnych centier, predovšetkým centra dýchacieho. Po požití jedu per os môže dôjsť na začiatku klinických prejavov i k vracaniu.

Letálne dávky atropínu u dospelého sú nad 100 mg a sú veľmi individuálne. U detí boli opísané exity už i po troch bobuliach ľuľkovca, na druhej strane bolo zachránené dieťa, ktoré požilo 20 bobúľ.

Klinický obraz otravy je taký charakteristický, že ak sa na otravu atropínom myslí, nebudú nijaké diferenciálnodiagnostické ťažkosti. Objektívny nález treba doplniť anamnestickými údajmi, ktoré sa majú vzťahovať jednak na pátranie po požitom jede a jednak na dokreslenie celého klinického obrazu a jeho symptómov od prvých prejavov otravy až po štádium, v ktorom sa nemocný dostal k vyšetrujúcemu lekárovi. Značné diagnostické ťažkosti môžu byť v štádiu útlmu CNS, najmä ak chýbajú údaje o priebehu ochorenia. Dôkaz otravy atropínom sa môže niekedy podariť skúškou na morčati: kvapkaním moču otráveného do spojivovkového vaku morčaťa dôjde k mydriáze.

Liečba

Pri perorálnej otrave výplak žalúdka s prísadou carbo medicinalis, pri ukončení instilovať 2 lyžice ricínového oleja alebo MgSO₄. Sondu treba namazať väzkým olejom. Pri ťažkostiach pri zavádzaní sondy pre suchosť slizníc treba upustiť od výplaku a miesto toho aplikovať apomorfín v dávke 0,01 s. c.

O použití pilokarpínu alebo prostigmínu ako antidota sa mienky autorov rozchádzajú. Moeschlin odporúča podávať pilokarpín v dávkach 5-10 mg s. c. každú hodinu až do objavenia sa sekrécie, iní autori radia prostigmín 1,5 mg i. v. a potom každú hodinu ˝ mg i. m. Obavy pred aplikovaním cholínotropných látok sú odôvodňované tým, že by ich účinkom mohlo dôjsť k zhoršeniu príznakov centrálneho nervového systému (Švec).

V štádiu veľkého podráždenia CNS treba podávať hypnotiká, najlepšie krátko účinné (Narcamon, Evipan atď.), prípadne chlorálhydrátový klystír (1-2 g). Dávky i tempo aplikácie hypnotík treba voliť opatrne a tak, aby nedošlo ich pôsobením k veľkému útlmu CNS, ktorý by sa pri dlhšom trvaní mohol sumovať s prípadnými neskoršie sa dostavivšími tlmivými účinkami atropínu. Pre tie isté obavy je potrebná najväčšia opatrnosť pri voľbe a podávaní morfínu, najmä u detí, a to pre nebezpečenstvo ochrnutia dýchacieho centra (Grossmann), i keď niektorým autorom sa Mo u delirujúcich detí dobre osvedčil (Fanconi – cit. Moeschlin).

V štádiu útlmu CNS v somnolencii, v spánku alebo v kóme podávať excitanciá, analeptiká a lobelín, a to v takých dávkach a v takom tempe, aby sme nimi nevyvolali stav podráždenia.

Preventívne opatrenie: Pri predpisovaní atropínových liekov treba upozorňovať, že ide o nebezpečné látky a že preto musia byť uložené na miestach deťom neprístupných. Deti majú byť poučené rodičmi i učiteľmi o škodlivosti ľuľkovitých rastlín, ktoré obsahujú atropínové látky.

Skopolamín

Základný rozdiel v účinku skopolamínu proti atropínu je ten, že skopolamín od začiatku svojho farmakodynamického pôsobenia vyvoláva tlmenie ústredného nervstva. Po 0,5-1,0 mg dávke skopolamínu objaví sa pocit únavy, ktorý prechádza v somnolenciu a spánok, v ktorom sú všetky bolestivé pocity značne tlmené. Cholínolytický efekt skopolamínu je podobný ako pri atropíne, preto pri otrave skopolamínom sú prítomné všetky príznaky plynúce z paralýzy parasympatika, aké sme uviedli pri otrave atropínom. Na rozdiel od atropínovej otravy chýba štádium excitácie, alebo je len také krátke, že sa klinicky ani dobre nepozoruje. Po toxickej dávke skopolamínu nastáva strata vedomia, zreničky sú široké, suchosť slizníc je však menej vyznačená ako pri atropínovej otrave, začervenanosť tváre môže chýbať a tachykardia je menšieho stupňa. Pri ťažkých otravách dochádza k exitu paralýzou dýchacieho centra.

Akútna otrava

Pri ľahších otravách je chorý v mrákotnom stave, máva rozličné halucinácie, neodpovedá na otázky, bolesti sú značne otupené. Tento účinok vhodných dávok skopolamínu sa okrem iného využíva i v chirurgii v premedikácii celkovej anestézy, prípadne v kombinácii s morfínom alebo jeho derivátmi a s lokálnym infiltračným znecitlivením ako dostačujúce anestetikum pri mnohých chirurgických zákrokoch. Známe sú prípravky Benarcos, Dilaudid-scopolamin, Novopon-scopolamin, Scopolamin Spofa atď.

Za letálne sa pokladajú dávky 0,1-0,2 g skopolamínu. Príležitosť na otravu je predovšetkým medicinálna.

Liečba

Liečba skopolamínovej otravy sa riadi tými istými smernicami, aké sme uviedli pri atropíne, odpadávajú však prostriedky tlmiace CNS, keďže skopolamín nevyvoláva známky predráždenia ústredného nervstva. V prípadoch ťažkej otravy s ohrozením dýchania a s areflexiou treba použiť strychnín a pikrotoxín podľa postupu ako pri otravách hypnotikami, dať inhalovať O₂, zaviesť umelé dýchanie atď. (pozri kapitolu o hypnotikách).

Syntetické atropínové náhrady. Špeciálne prípravky s obsahom atropínových látok

Syntetické náhradné látky atropínového účinku sú odvodené buď od atropínu, alebo majú celkom inú skladbu než atropín. Majú cholínolytický účinok bez účinku na centrálny nervový systém. V medicíne našli veľmi široké a obľúbené používanie. Uvedieme aspoň tie najznámejšie.

Homatropín je ester tropínu s kyselinou mandľovou. Je menej toxický než atropín. Používa sa hlavne v očnom lekárstve.

Novatropín je N-metylhomatropín bromid. Nemá taký toxický účinok na ústredné nervstvo ako atropín. Používa sa ako spazmolytikum.

Eumydrín je N-metylatropínnitrát. Má len cholínolytický účinok. Používa sa v očnom lekárstve.

Syntropán je ester kyseliny tropovej a terciárneho amínoalkoholu. Má cholínolytický účinok, najmä na gastrointestinálny trakt, účinky na ostatné orgány sú značne slabšie.

Trasentín je chemicky príbuzný s lokálnymi anestetikami. Jeho spazmolytický účinok je vyvolaný jednak pôsobením cholínolytickým a jednak priamym pôsobením na hladké svalstvo.

Banthine-bromid je kvartérny amín, má veľmi výhodný spazmolytický a žalúdkovú sekréciu tlmiaci účinok bez ostatných cholínolytických atropínových účinkov. Používa sa s výhodou pri vredovej chorobe.

Pri eventuálnej otrave uvedenými náhradami atropínu objavia sa príznaky vyvolané vystupňovanými základnými účinkami toho ktorého prípravku.

Zo špeciálnych prípravkov domácej výroby, ktoré obsahujú atropínové látky, treba uviesť Bellaspon, Contraspan, Dormotropin, Radobelin, Sedobelin, Spasmo-Veralgin a Spasmo-Dinyl.

Pri použití veľkých dávok, najmä tých preparátov, u ktorých je hlavnou zložkou atropínová látka, mohlo by dôjsť k podobnému obrazu otravy ako pri atropíne. Liečba takejto otravy sa riadi tými istými princípmi ako otravy atropínom. V prevencii otráv sa treba zamerať na poučovanie chorých, ktorým takýto medikament ordinujeme, aby ho chránili pred deťmi.

Solanín

Solanín je alkaloid obsiahnutý okrem iného v malom množstve i v zemiakoch (Solanum tuberosum). Vo väčšom množstve je prítomný v nezrelých zemiakoch a najmä v starých zemiakoch, ktoré už vyklíčili. Požitie väčšieho množstva takýchto zemiakov môže vyvolať otravu prejavujúcu sa nauzeou, vracaním, pálením v hrdle, malátnosťou, bolesťami hlavy a hnačkami. Pri ťažkej forme otravy môže dôjsť k edému mozgu, kŕčom a komatóznemu stavu s letálnym koncom.

Liečba

Výplak žalúdka s carbo medicinalis, na konci výplaku podať preháňadlo. Proti eventuálnemu edému mozgu podávať 40 % glukózu 40-60 ml i. v., u vyvinutého edému urobiť lumbálnu punkciu. Ináč liečba symptomatická.

Nemali by sa používať zemiaky, ktoré už vyklíčili, lebo môže v nich byť vysoký obsah solanínu, najmä ak boli uskladnené v teplej a svetlej pivnici.

Nikotín

Nikotín je alkaloid tekutej konzistencie obsiahnutý v tabakových listoch (Nicotiana tabacum) v množstve 0,5-6 % podľa druhu tabaku. Pri fajčení sa uvoľňuje z tabaku, preniká do tabakového dymu a z neho sa ľahko resorbuje sliznicou respiračného traktu a po vniknutí so slinami do žalúdka, resorbuje sa i gastrointestinálnou sliznicou. Po resorpcii cirkuluje v krvi, detoxikuje sa v pečeni a len veľmi pomaly sa vylučuje obličkami do moču.

Nikotín v malých dávkach pôsobí dráždivo na vegetatívne gangliá, najmä na sympatické. Väčšie dávky spôsobujú – po prechodnom podráždení vegetatívnych ganglií – paralýzu gangliových buniek vo vegetatívnych gangliách, čím sa preruší vedenie popudov z preganglionárnych vláken na vlákna postganglionárne. Podobný dvojfázový účinok má nikotín i na ústredný nervový systém. Po počiatočnom dráždení dochádza v druhej fáze k útlmu. Uvedeným účinkom si ľahko vysvetlíme poruchy funkcie mnohých orgánov a klinické symptómy, ktoré pozorujeme pri akútnej intoxikácii nikotínom. O škodlivosti chronického nikotizmu na niektoré orgány a orgánové systémy, ako aj o vzťahu falčenia k etiológii pľúcnej rakoviny bude reč v odseku o chronickej otrave nikotínom.

Výška toxickej i letálnej dávky je veľmi individuálna a závisí predovšetkým od návyku. Chronický silný fajčiar znesie dávku, ktorá by u nezvyknutého vyvolala obraz ťažkej otravy. Letálna dávka sa pohybuje okolo 50 mg, čo je približne obsah jednej cigary alebo 5 cigariet. Pri fajčení sa však len malá časť vstrebe a dostane do organizmu, pritom je okrem druhu tabaku rozhodujúci spôsob fajčenia: pri vdychovaní tabakového dymu, ako sa zvyčajne deje pri fajčení cigariet, je percento vstrebaného nikotínu značne vyššie než napr. pri fajčení fajky, pri ktorom fajčiar dym neinhaluje, ale naopak, zbavuje sa časti nikotínu tým, že často vypľúva nikotínom presiaknuté sliny.

Akútna otrava

Pri ľahšej otrave, ako zažil napr. každý začiatočník po vyfajčení prvej cigarety alebo i zvyknutí fajčiari po vyfajčení nezvyčajného množstva cigariet, objaví sa nauzea, závraty, bolesti hlavy, zvýšená salivácia, prípadne i vracanie, pocit celkovej slabosti, chvenie rúk, zblednutie v tvári, prípadne i mierne zrýchlenie činnosti srdca.

Ťažšie formy akútnej otravy sa okrem uvedených začiatočných symptómov prejavia obrazom kolapsu s rýchlym mäkkým pulzom, studeným potom, hnačkami, prípadne až bezvedomím, v ktorom môže dôjsť k exitu ochrnutím dýchania.

Zotavenie z ľahkej otravy nastane za niekoľko hodín, po ťažkej trvá i niekoľko dní.

Z príležitostí na akútnu otravu treba okrem fajčenia upozorniť na nikotínové postrekové prípravky používané v záhradníctve a ovocinárstve proti parazitom. Majú vysoký obsah nikotínu a môžu vyvolať príznaky otravy po dlhšom inhalovaní rozprašovaných preparátov pri postrekovaní stromov alebo po vypití tekutého prípravku omylom.

Liečba

Pri perorálnom požití nikotínových prípravkov treba čím skôr urobiť výplak žalúdka 1‰ roztokom manganistanu draselného, po ňom teplou vodou s carbo medicinalis, nakoniec instilovať asi 50 ml 1‰ roztokom manganistanu draselného s 1 až 2 lyžicami adsorpčného uhlia.

Kofeín subkutánne, čierna káva.

Pri známkach útlmu CNS umelé dýchanie, inhalácia kyslíka s CO₂, lobelín.

Chronická otrava

Chronická otrava nikotínom prejavuje sa symptómami z poškodenia dýchacích ciest, kardiovaskulárneho aparátu, gastrointestinálneho traktu a nervového systému. Chronické užívanie nikotínu vyvoláva v dýchacích cestách katarálne zmeny, ktoré sa klinicky prejavujú škrabaním v hrdle a kašľom. Diskutuje sa aj o vzťahu nikotinizmu ku vzniku pľúcnej rakoviny. Štatistické práce domácich i zahraničných autorov (u nás Klein, Hammond a Horn v USA a mnohí iní) prinášajú presvedčivé údaje o tom, že existuje príčinný vzťah medzi vznikom pľúcnej rakoviny a chronickým fajčením, najmä fajčením cigariet.

Najpresvedčivejšie a najväčšie škody vyvoláva nikotín na kardiovaskulárnom aparáte. Z nich najčastejšie sú zmeny funkcionálne prejavujúce sa palpitáciami, extrasystolami, tachykardiou, anginóznymi bolesťami a inými nepríjemnými subjektívnymi pocitmi. Z mechanizmu toxického účinku na cievy i z klinických poznatkov o nespornom zhoršujúcom vplyve nikotínu na mnohé cievne ochorenia sa dnes právom dáva nikotín do etiogenetického vzťahu s mnohými arteriálnymi chorobami (Hegglin a Keiser) – s m. Bürger, s ochoreniami koronárnych artérií, hypertóniou a inými.

Zo strany gastrointestinálneho traktu sa pri zneužívaní nikotínu často pozoruje strata chuti do jedenia s následným chudnutím, zvýšenie peristaltiky, poruchy žalúdkovej sekrécie, u mnohých indivíduí i bolestivé spazmy v žalúdku a pálenie záhy, najmä pri vredovej chorobe a hyperacidite.

Súčasne s uvedenými poruchami objavujú sa i príznaky poškodenia nervového systému: vegetatívna labilita, poruchy spánku, jemný tremor, závraty, rozličné neuralgie, ochabovanie duševných schopností, podráždenosť, poškodenie zrakového nervu, strata čuchu, oslabenie sluchu (Riedl – Vondráček) a iné.

Zneužívanie nikotínu v gravidite a laktácii môže privodiť poškodenie plodu, resp. dieťaťa, keďže nikotín preniká bariérou placenty a vylučuje sa i do mlieka.

K príznakom chronickej otravy môže dôjsť nielen u silných fajčiarov, ale aj u pracovníkov s tabakom následkom inhalovania tabakového prachu.

Vzhľadom na nedozerné škody, ktoré nikotín spôsobuje v ľudskom organizme, je povinnosťou lekárov a osvetových pracovníkov upozorňovať obyvateľstvo pri každej príležitosti na nebezpečenstvo nikotinizmu. Pri cievnych ochoreniach, pri vredovej chorobe a pri kataroch dýchacích ciest treba trvať na zákaze fajčenia. Nenapraviteľným fajčiarov treba radiť, aby používali ochranné filtre.

Liečba

Liečba chronického nikotinizmu vyžaduje predovšetkým prerušenie fajčenia. K tomu je, pravda, potrebné pevné odhodlanie fajčiara a psychoterapeutické ovplyvnenie lekárom, ktorý má poukázať, a keď treba, i so zveličovaním, na škodlivé účinky nikotínu. Príznaky abstinencie, ako poruchy nálady a nervozitu, miernime symptomaticky účinkujúcimi liekmi, sedatívami a hypnotikami.

Lobelín

Lobelín je alkaloid z byliny Lobelia inflata rastúcej v Severnej Amerike. V medicíne sa používa temer výhradne synteticky pripravovaný piperidínový derivát. Má podobný farmakodynamický účinok ako nikotín, t.j. najprv dráždi vegetatívne gangliové bunky a potom pôsobí na ne tlmivo. Okrem toho prehlbuje a zrýchľuje dýchanie, a to dráždením chemoreceptorov v glomus caroticum, a nie priamym účinkom na dýchacie centrum, ako sa pôvodne myslelo (Švec). Pritom súčasne lobelín znižuje krvný tlak a vyvoláva bradykardiu dráždením vágového centra, v druhej fáze účinku krvný tlak zvyšuje a niekedy vyvoláva aj arytmie. Účinkom na CNS môže vyvolať vracanie a hnačky.

Akútna otrava

Po toxických dávkach (nad 0,1 g) dostavuje sa nauzea, vracanie, suchosť v hrdle, bolesti v bruchu, hnačky, závraty, pocity úzkosti, cefalalgia, mydriáza, parestézy a tremor. V ťažkej otrave dochádza nakoniec k somnolencii, zúženiu pupíl, k tachykardii a k exitu ochrnutím dýchacieho centra.

Liečba

Je symptomatická.

Cholínotropné (parasympatikomimetické) látky

(Acetylcholín, pilokarpín, fyzostigmín, muskarín, arekolín, prostigmín)

Parasympatikomimetické látky delíme podľa spôsobu účinku na tri skupiny: do prvej skupiny patria odvodeniny cholínu – acetylcholín, do druhej alkaloidy pilokarpín, arekolín a muskarín a do tretej fyzostigmín, prostigmín a niekoľko ďalších látok.

Postupne preberieme jednotlivé látky so stručnou charakteristikou ich účinku, s opisom klinických symptómov vyvolaných toxickými dávkami tej ktorej látky s uvedením liečby nimi vyvolaných otráv.

Acetylcholín

Acetylcholín je látka, ktorá sa uvoľňuje v organizme v gangliových bunkách. Bol pripravený aj synteticky. Pôsobí priamo na žľazové bunky i bunky hladkého svalstva inervované parasympatikom a okrem toho i na priečne pruhované svalstvo a na gangliové synapsy (Švec). Účinok i. v. vpraveného acetylcholínu je veľmi krátky, keďže v organizme sa veľmi rýchle rozkladá, a preto sa neprejaví nijakými farmakodynamickými účinkami. Pri subkutánnej alebo intramuskulárnej aplikácii má tiež len veľmi slabý účinok. V terapeutických i. v. podaných dávkach vyvoláva iba nepatrné účinky na cirkuláciu, mierny prechodný pokles krvného tlaku v dôsledku vazodilatácie periférnych ciev a miernu bradykardiu.

Po rýchlejšom podaní toxických dávok 90-140 mg za 1 minútu pri celkovej dávke 1 g (Švec) dôjde k poklesu krvného tlaku, k pocitu tepla, k sčervenaniu pokožky, poteniu, zvýšenej sekrécii slín a sĺz, k poruchám dýchania s kašľom a k vracaniu. Tieto toxické prejavy trvajú počas infundovania acetylcholínu a ešte niekoľko minút potom.

Pilokarpín

Pilokarpín je alkaloid z listov Pilocarpus jaborandi a Pilocarpus microphylus, rastúcich v Južnej Amerike. Čistý alkaloid je olejovitá tekutina.

Je to látka s mohutným parasympatikomimetickým účinkom, pôsobí priamo na bunky žliaz a hladkých svalov inervované parasympatikom. Je antagonistom atropínu.

Akútna otrava

Príležitosť na otravu je najmä medicinálna. Pilokarpín sa používa ako hydragogum v očnom a ušnom lekárstve. Podľa ČsL 2 obvyklá jednotlivá terapeutická dávka je 0,005 g s.c., maximálna dávka 0,02 g s.c. Za letálne sa pokladajú dávky nad 20 mg, boli však pozorované letálne sa končiace otravy aj po menších dávkach.

Príznaky akútnej otravy: Hneď po podaní jedu sa dostaví pocit tepla v celom tele, sčervenanie tváre, potenie, slzenie, slinenie, otrávený sa chveje, má závraty, pocit ochabnutosti, nauzeu s vracaním, bolesti v bruchu s opakovanými hnačkovitými stolicami, krvný tlak klesá, zreničky sú veľmi zúžené, v dôsledku zvýšenej bronchiálnej sekrécie a bronchospazmov je nutkanie na kašeľ a pocity dusenia. Pre veľké straty tekutín potením, slinením, hnačkami, zvýšenou sekréciou do bronchov atď. Otrávený pociťuje veľký smäd. V najťažších prípadoch môže dôjsť k edému pľúc a k exitu. U gravidných môže dôjsť k abortu.

Liečba

Suverénnym liekom, antagonistom pilokarpínu je atropín. Pri ľahšej otrave vystačíme s i.m. podaním jedného až dvoch mg atropínu, v ťažších prípadoch otravy treba atropín pomaly injikovať i.v. v dávke 1 mg opakovane podľa stavu a trvania príznakov. Pri poruchách dýchania dať inhalovať kyslík, s.c. injikovať lobelín; ak sú známky edému pľúc, treba urobiť venepunkciu 300-400 ml krvi a injikovať i.v. Ľ - ˝ mg strofantínu s glukózou. Veľké straty tekutín treba nahradiť infúziami fyziologického roztoku, pri edéme pľúc je to však kontraindikované.

Arekolín

Arekolín je alkaloid zo semien palmy Areca catechu. Jeho cholínotropný účinok je podobný ako pri pilokarpíne, je však značne silnejší. Pre jeho príliš prudký účinok sa v humánnej medicíne nepoužíva.

Z toxikologického hľadiska má svoj význam a dôležitosť ako návykový jed pri tzv. betelovej toxikománii, veľmi rozšírenej v ázijských krajinách. Pripravuje sa tak, že sa kus arekového orecha zmieša s vápnom a zabalí do betelového listu. Toxikomani ho žuvajú; vyvoláva u nich okrem podráždenia ústnej sliznice eufóriu, chuť k práci, utišuje hlad a smäd. Vážnejšie škody tento zlozvyk v organizme nevyvoláva.

Muskarín

Muskarín je alkaloid objavený v muchotrávke (Amanita muscaria). Chemickou konštitúciou je podobný acetylcholínu. Má podobné účinky ako ostatné cholínotropné látky.

V toxikológii má veľký význam, lebo ako prudký jed vyvoláva ťažké poškodenie organizmu pri otravách niektorými hubami. Podrobnejšie bude o muskaríne reč v kapitole o otravách hubami.

Fyzostigmín (eserín)

Fyzostigmín je alkaloid zo semien byliny Physostigma venenosum rastúcej v západnej Afrike. U domorodého obyvateľstva sú tieto semená známe pod menom esere.

Mechanizmus účinku fyzostigmínu je iný než skupiny pilokarpínovej. Fyzostigmín pôsobí inhibíciu cholínesterázy, resp. acetylcholínesterázy a tým umožňuje intenzívnejšie pôsobenie obidvoch základných účinkov acetylcholínu, t. j. účinku muskarínového a nikotínového. Okrem väzby cholínesterázy pôsobí fyzostigmín i priamo na funkčné orgány – na žľazové bunky a na hladké a priečne pruhované svalstvo (Švec).

Akútna otrava

Príznaky otravy sú