SOCIÁLNA PERCEPCIA

Sociálna percepcia

„proces, prostredníctvom ktorého je vnímaný iný človek, skupina, či dav ľudí, organizácia, inštitúcia“

Predmet sociálnej percepcie

Predmetom SP sú ľudia, zoskupenia ľudí

Odpovedá na otázky:

Čo osoba robí?

Prečo to robí?

Aká je?

Odpovede na tieto otázky umožňujú pochopiť, ako osoba reaguje v určitej situácií. Vnímania (percipovanie)a poznávanie iných ľudí je úzko späté s úrovňou sebauvedomovania a s habkou sebapoznania. Východisko treba hľadať v poznaní:

seba, svojho „ja“,

svojich schopností, možností, obmedzení,

kladov a záporov.

Delenie názorov z percipovania:

a)      epizodické – týkajú sa aktuálneho stavu druhej osoby:

vonkajšie fakty – pozdravil, má nový oblek

vnútorné fakty – je nepokojný, bojí sa

b)      dispozičné – týkajú sa trvalejších charakteristík:

vonkajšie – je empatický, oblieka sa výstredne

vnútorné – je citlivý, ľahko podrážditelný

Zdroje sociálnej percepcie

Prvým zdrojov je sebapercepcia.

Sebapercepcia – poznatky o sebe získané pozorovaním vlastného prežívania a správania.

Zložky sebapercepcie:

a)      telesné (fyzické) „ja“ – človek svoje telo:

vníma, prežíva, poznáva, hodnotí,

reguluje jeho aktivitu,

rozoznáva hranice telesného „ja“.

Výsledkom je telesná identita (obraz telovej schémy vlastného „ja“)

b)      psychické „ja“ – súbor typických individuálnych duševných procesov, stavov a vlastností

V tejto zložke zastáva významnú úlohu receptívno-kognitívna dimenzia (uvedomovanie si vlastných pocitov postojov atď.). Poznáme:

pocitová schéma vlastného „ja“ – ako človek vníma svoje psychické prejavy a prežíva svoju existenciu

kognitívna schéma vlastného „ja“ – racionálne spracovanie všetkých informácií

c)      integrujúca a regulačná dimenzia – človek je schopný regulovať svoje konanie a správanie na základe poznania svojho „ja“, sebavýchovy a potreby sebarealizácie.

Druhy „ja“:

skutočné „ja“ – ako sa človek vidí v tejto chvíli,

dynamické „ja“ – pohyb, cieľ, ku ktorému „ja“ smeruje vo vzťahu k sebe samému,

fantastické „ja“ – akým by človek chcel byť,

ideálne „ja“ – akým by sa človek mal stať,

budúce (možné) „ja“ – akým sa človek môže stať (v dobrom aj v zlom zmysle).

d)      Údaje o sebe – seba pozorovanie svojich emócií a citov, svojho myslenia, predstáv, fantázie, procesov pamäti, svojich záujmov, cieľov, postojov, ašpirácií.

Druhým zdrojom sú:

a)      Vlastné informácie s pozorovania iného človeka,

b)      Skúsenosti sprostredkované príbuznými, priateľmi a známymi.

Tretím zdrojom sú informácie od neho samého.

Zložky sociálnej percepcie

a)      Expektačná zložka (expektácia = očakávanie) – zameranie vnímania určitým spôsobom

Očakávanie je napaňané nielen vlastnou skúsenosťou, ale aj tým, čo nám o danom človeku povedia iní. Majú naň vplyv zvyky, postoje, predsudky.

b)      Afektívna zložka – dotvárame si ňou dojem o druhom človeku, umožňuje nám selekciu informácií (výber informácií).

c)      Atribučná zložka (sociálna atribúcia) – proces prisudzovania základných a stálych osobnostných charakteristík ľuďom, jej úlohou je určiť, či je dané správanie determinované vonkajšími, alebo vnútornými príčinami.

Konsenzus – správanie jednotlivca sa zhoduje so správaním iných ľudí v konkrétnej situácií.

Konzistencia – miera s akou daný jednotlivec reaguje rovnakým spôsobom v obdobných situáciách a v širšom časovom slede.

Dištinktivita – miera šírky rozlišovacieho repertoáru správania má daný jednotlivec na riešenie rôznych situácií.

Správanie na základe vnútorných príčin:

Nezodpovedá všeobecnému konsenzu,

Vysoko konzistentné,

Málo dištinktívne.

Správanie na základe vonkajších príčin:

Vysoký konsenzus,

Vysoká konzistencia,

Vysoká dištinktivita.

Mechanizmy sociálnej percepcie

a)      Inferencia – zo správania ľudí vnímaním odvodzujeme rôzne vlastnosti a potom im ich prisudzujeme (úsudok o človeku)

Inferenčné pravidlá:

Identifikačné pravidlá – z akých vonkajších pozorovateľných prejavov človeka je možné určiť charakteristiky

Asociačné pravidlá – vypovedajú o tom, aké charakteristiky sú u ľudí obyčajne navzájom spojené

b)      Empatia – schopnosť vcítiť sa do položenia iného človeka

c)      Recipatia

Proces uvedomovania si emocionálno-citového prežívania, ktoré v nás iný človek vyvoláva

Proces hodnotenia tohto prežívania

Sociálna atraktivita

Atraktivita človeka v nejakej sociálnej skupine, organizácii, či inštitúcii je podmienená tým, do akej miery uspokojuje tento človek svoje potreby, potreby iných, inštitúcie ako celku.

Obľúbený človek:

Pomáha,

Povzbudzuje,

Akceptovanie iných,

Kontroluje svoje nálady,

Zaujíma sa o pocity a potreby iných,

Schopný rýchlo nadviazať kontakt.

Neobľúbený človek:

Príliš dominantný,

Agresívny,

Vystatovačný,

Vyžaduje pozornosť,

Vyžaduje neustálu pomoc.

Chyby pri vnímaní a posudzovaní

Efekt intencionality – tendencia prisudzovať každému správaniu určitý cieľ, zámer.

Haló efekt – keď sa človek dá strhnúť prvým dojmom.

Efekt pozície – tendencia percipovať a posudzovať iných podľa ich spoločenského postavenia.

Efekt podobnosti – hodnotiť iného ako seba samého („Podľa seba súdim teba“).

Efekt dobroty – vidieť len to dobré.

Efekt generalizácie – posudzovať vlastnosti a črty osobnosti, ktoré spolu nejako súvisia, sú hodnotené podobne.

Efekt želania – iných percipujeme nie takých aký sú, ale akých si ich želáme vidieť.

Kritéria zvažovania informácií:

Kritérium dôveryhodnosti – informácia z dôveryhodného zdroja má pre nás väčšiu váhu,

Kritérium relevancie – informáciu zvažujeme podľa dôležitosti,

Kritérium prvotnosti – väčší dôraz prikladáme prvej informácií,

Kritérium zápornej hodnoty – väčší dôraz je prisudzovaní negatívnej informácii.

Asertivita

Umenie presadiť sa a zároveň rešpektovať názory, postoje či hodnoty iných.

Štýl správania, konania v komunikácii, kde sa uprednostňujú požiadavky:

Voľné a otvorené vyjadrovanie vlastných myšlienok, pocitov,

Otvorená úprimná a primeraná komunikácia s inými ľuďmi,

Chápanie a tolerovanie konania iných,

Možnosť rozhodovať sám o sebe,

Dorozumievanie sa s ľuďmi dohodou, kompromisom, ustúpením.

Typy správania z pohľadu asertivity:

Asertívne správanie – nie je ani pasívne ani agresívne, priame vyjadrovanie, pohľad do očí, primeraná intonácia reči, uvoľnenosť, sabaistota

Pasívne správanie – ústupčivosť, bojazlivosť

Agresívne správanie – vyvolávaním nadradenosti, ale aj strachu so snahou ponížiť a ublížiť

Manipulačné správanie – prostredníctvom neho môžeme človeka nepriamo dotlačiť k tomu, čo chceme, kde potrebujeme

Asertívne práva

posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky, emócie a byť za ne zodpovedný

neponúkať žiadne výhovorky a ospravedlnenia vysvetľujúce tvoje správanie

posúdiť, či a nakoľko si zodpovedný za riešenie problémov ostatných

zmeniť svoj názor

robiť chyby  byť za ne zodpovedný

povedať, ja neviem

byť nezávislý od dobrej vôle ostatných

robiť nelogické rozhodnutia

povedať, ja ti nerozumiem

povedať, je mi to jedno

Techniky asertivity

a)      pokazená gramofónová platňa – pokojne, zreteľne a jasne opakujeme žiadosť

b)      otvorené dvere – nepopierame kritiku

c)      mlčanie – no comment

d)      negatívna asercia – človek úplne prizná svoju chybu

e)      negatívne opytovanie – namiesto konštatovania vlastnej kritiky sa snažíme túto kritiku ešte prehabiť s cieľom použiť vyselektované informácie, alebo vyčerpať tie, ktoré majú manipulačný charakter a vyžadovaním ďalšej kritiky môžeme dosiahnuť zmenu názor osoby, ktorá nás kritizuje

f)        parafrázovanie – opakovanie toho čo sme si vypočuli

g)      kompromis – no comment

Stres

Stres je rušivý faktor pôsobiaci na jedinca (skupinu) v priebehu vykonávanie určitej činnosti, čím dochádza k sťaženie respektíve k znemožneniu dosiahnutia stanoveného cieľa.

Stav, ktorý ohrozuje uspokojenie základných potrieb organizmu.

Stresová situácia vyvoláva podráždenosť (nervozitu), duševné napätie, únavu, pocit slabosti, narúša koncentráciu pozornosti a dezorganizáciu správania.

Stresogénne faktory:

a)      sťažené životné podmienky – podmienky znemožňujúce realizovať činnosti bežným , navyknutým spôsobom

b)      časový deficit – subjektívne prežívanie nedostatku času pri plnení činností, úloh

c)      tlak povinnosti – silné prežívanie zodpovednosti za správne i presné realizovanie úlohy

d)      tlak ohrozenia – súvisí s podmienkami skutočného či možného ohrozenia života prípadne iných životne dôležitých hodnôt

Typy stresov a ich zdroje:

a)      problémy s pracovnou záťažou

pracovné preťaženie – požiadavky práce sú vyššie a schopnosti človeka

nedostatočné zaťaženie – nezmyselná práca

b)      problémy v zamestnaní

neurčitosť roly –nedostatok informácií o podstate svojej práce

konflikt rolí – vzniká pri rozpore medzi potrebami podriadených a požiadaviek nadriadeného

vysoký stupeň špecializácie – nezmyselné vzdialenie od konečného produktu svojej práce

nedostatočné vedenie pri profesionálnej kariére – zlými možnosťami osvojovať si nové pracovné postupy

zlá komunikácia – nedostatočná komunikačná sieť

otázky byrokracie – problémy v bránení iniciatíve, v napomáhaní priemernosti

c)      problémy zmien v zamestnaní

vedecko-technický pokrok – problémy s kvalifikáciou

povýšenie v zamestnaní – problémy súvisiace so zmenou sociálnych rolí, vzťahov s ľuďmi

preradenie – zmena pracovného miesta

reorganizácia – problémy s adaptáciou

nadbytočnosť – pocit nepotrebnosti

odchod do dôchodku

Prejavy stresu

úzkosť – tendencia emocionálne negatívne a často defenzívne reagovať na ohrozenie

obava – ako druh strachu má u ľudí väčšinou charakter aktivizujúcej emócie

tréma – druh duševného stavu emočného charakteru, vyznačujúci s zvýšeným citovým napätím a vzrušenosťou (nervozitou)

strach – signálna emócia, ktorá chráni existenciu človeka a v mnohých prípadoch stimuluje jeho činnosť

hnev – agresívny cit charakteristický prekazením aktivity (činnosti), smerujúcej k dosiahnutiu cieľa

Pri strese najprv dochádza k alarmovej reakcii potom k frustračnému správaniu a nakoniec k vyčerpaniu.

Frustrácia je taký typ psychickej záťaže, pri ktorej dôjde k zabráneniu realizovať aktuálnu potrebu prípadne činnosť jej totálnym blokovaním.

Deprivácia je nemožnosť dlhodobo uspokojovať danú potrebu. Poznáme:

deprivácia biologická (fyzická)

deprivácia sociálna

deprivácia existenčná

Konflikt

Konflikt je súčasné pôsobenie dvoch a viac protikladných faktorov (síl) približne rovnakej intenzity. Príčinou konfliktov sú ľudia ktorí:

nechcú pochopiť argumenty iných,

neovládajú svoju emocionálnosť,

sa preceňujú,

sa podceňujú.

Druhy konfliktov:

a)      vnútorné – týkajú sa jedného človeka a jeho vnútorných protirečení, ktoré sa navonok môžu, ale ani nemusia vždy a otvorene prejaviť:

intrapersonálne

intrapersonálne konflikty predstáv – slovné vyjadrenie je v rozpore s neverbálnym prejavom

intrapersonálne konflikty názorov – sú spojené s vnútorným bojom názorov, rozpaky (nerozhodnosť) je znakom tohto konfliktu

intrapersonálne konflikty postojov – ide o vnútorné vyjasňovanie, keď ešte nemáme vyhradený názor na niekoho, niečo

intrapersonálne konflikty záujmov – keď má človek rôzne záujmy

intrapersonálne konflikty súvisiace s túžbou vyniknúť a s pocitom menejcennosti

v oblasti práce

v oblasti vzájomných vzťahov s druhými ľuďmi

v oblasti sexuálnych vzťahov

zmiešané intrapersonálne konflikty – prenikanie jedného druhu konfliktu do druhého

Zdroj(e) tohto druhu konfliktu závisia od:

povahovo-charakterových vlastností človeka

jeho predstáv o sebe

jeho momentálneho telesného stavu

jeho momentálneho fyzického stavu

dostatočných a nedostatočných vedomostí a skúseností

b)      vonkajšie – vznikajú vtedy, keď dochádza k rozporom jednotlivca s jednotlivcom, s normami, nariadeniami, predpismi, príkazmi a zákazmi okolia:

interpersonálne (medziľudské) konflikty – konflikt medzi dvoma ľuďmi týkajúci sa:

interpersonálneho porovnávania hodnôt

osobných, subjektívnych, psychologických potrieb a cieľov

porovnávanie s druhými

Pre tento konflikt poznáme tri prípady:

záujmové oblasti sú celkom odlišné

záujmové oblasti sa čiastočne prekrívajú

záujmy obidvoch sú zhodné

skupinové konflikty – vznikajú vo vnútri skupiny

medziskupinové konflikty – konflikty medzi dvom a viac skupinami

Typy konfliktov

a)      konflikt pozitívnych hodnôt – vzniká, ak na človeka pôsobia dva pozitívne a rovnako lákavé faktory (motívy, ciele)

b)      konflikt negatívnych hodnôt – existuje možnosť voľby medzi vykonaním nepríjemnej úlohy, alebo príjme trest za jej nesplnenie

Riešenie konfliktov

Cieľom riešenia konfliktov je obnovenie narušenej vnútornej (psychickej) a vonkajšej rovnováhy. Riešenie závisí od:

povahy konfliktu

situácie

skúseností

Predpoklady riešenia konfliktu:

nepripustiť reakciu na novú konfliktnú situáciu

racionalizácia konfliktu

Komunikácia

Komunikácia je vzájomná výmena informácii medzi jednotlivcami alebo skupinami.

Úrovne komunikácie

a)      makroúroveň – komunikácia v určitých historických obdobiach (časový rámec tvorí celý život jednotlivca, sociálny rámec všetky skupiny, s ktorými jednotlivec žije a pracuje)

b)      mezoúroveň – komunikácia pri kultúrnych činnostiach, hre atď. (čsový rámec s počíta v hodinách príp. v minútach)

c)      mikroúroveň – komunikačné akty sú združené do dvojíc, trojíc atď. (otázka - odpoveď )

Druhy komunikácie

a)      intrapersonálna – získavanie informácii z počítača alebo z archívu)

b)      interpersonálna – medziľudská, uskutočňuje sa v troch rovinách:

rovina znakovo vyjadrovacia – výmena informácií sa realizuje pomocou znakov (t.j. reči) a to:

jazykom hovoreným

jazykom písaným

najuniverzálnejším prostriedkom (najmenej sa stráca zmysel porozumenia)

rovina sociálno-štruktúrna

rovina cieľová a inštrumentálna

Zložky interpersonálnej komunikácie:

komunikátor – oznamovateľ – hovoriaci zdroj, vychádza z neho informácia

komunikant – prijímateľ – prenáša sa naňho informácia

komunikačný kanál

verbálny

neverbálny

komunikácia činom, skutkom – kreslenie schém atď.

komuniké – obsah informácie

c)      manažérska komunikácia – vzájomná výmena informácií medzi účastníkmi manažérskych aktivít, poznáme:

jedmnosmerná MK

obojsmerná MK

d)      masová komunikácia – ide o komunikáciu kde jednotlivec vystupuje vo vzájomných vzťahoch s inými jednotlivcami (najčastejšie sa realizuje prostredníctvom pôsobenia masových médií ako rozhlas, televízia, tlač, počítače a pod.)

Verbálna komunikácia

VK je dorozumievanie sa pomocou prirodzeného jazyka. Delí sa na tri roviny:

a)      lingvistická rovina komunikácie – verbálnymi prostriedkami komunikácie sú slová, znakom reči je jej spoločenská povaha, schopnosť dorozumieť sa pomocou jazyka (reč môže byť hovorená alebo písaná)

b)      paralingvistická rovina komunikácie – komunikácia kde sú informácie prenášané pomocou rôznych výrazových prejavov celkového správania, jej prostriedkami sú:

intenzita hlasového prejavu (hlasnosť)

výška tónu hlasu

sfarbenie hlasu

objem reči, produkovanie slov:

veľmi malý

veľký a veľmi veľký

objem a rýchlosť reči je plynulý („hovorí ako z knihy“)

chyby reči – výslovnosť je nesprávna atď.

kvalita reči – vecnosť, plný fráz, trhanie reči atď.

c)      extralingvistická rovina komunikácie – je neverbálna komunikácia

Interpersonálne zóny:

intímna

osobná

sociálna

verejná

Neverbálna komunikácia

NK dopaňa a podporuje VK a umožňuje tak lepšie pochopiť informácie.

Proxemika – vzdialenosti

Haptika – podávanie rúk

Pohľady – reč očí

Mimika – reč tváre

Pantomimika – reč pohybov

Posturológia – podľa držania tela môžem zistiť ako sa človek cíti

Kinetika – pohyby tela a končatín

Teritorialita – umiestnenie v priestore (sedenie, )

Gestika – gestikulácia (gestá)

Synsémantické – sprevádzajú citové prejavy, ilustrujú obsah hovoreného

Autosémantické – sú schopné v určitých situáciách nahradiť reč (musí ich chápať aj adresát)

Produkcia - oblečenie