Sociologický výskum

Skúmanie sociálneho javu

V poznávaní sociálneho javu tvorí kvantitatívny a kvalitatívny výskum dve strany jednej mince. Kvantitatívny výskum javy detajlne a presne popisuje, kvalitatívny výskum umožňuje pochopiť, čo bolo popísané a čo presný popis znamená.

Kvalitatívny či kvantitatívny výskum v praxi v 'čistej ' forme neexistuje, pretože poznanie nemôže byť obmedzené na definovaný okruh premenných a ich meranie na jednej strane a na hĺbkový popis a správnu interpretáciu na strane druhej.

Cieľom analýzy sociálneho javu je získanie objektívnych informácií, dostupných poznaniu výskumníkov, využívajúc vhodné inštrumentárium optimálne organizovaného sociologického výskumu.

Výskumník vyberá charakteristiky javu, vlastnosti a súvislosti, ktoré označuje ako potrebné skúmať a iné, ktoré v daný okamih považuje za nedôležité. Toto hodnotenie a výber sú samozrejme spojené s poznaním ďalších súvislostí skúmaného problému a jeho zložiek na najrôznejších úrovniach, ale i s osobnými skúsenosťami a hodnotovými orientáciami, ba dokonca s výskumníkovou intuíciou. Výskumník analyzuje a hodnotí jednotlivé zložky skúmaného problému pri definovaní predmetu a cieľa výskumu, pri formulácii hypotéz, operacionalizácii teoretických pojmov a stanovení ukazovateľov, pri škálovaní a výbere výskumných techník.

Pokiaľ má byť výskumný proces objektívny, je nutné aby výskum nebol podriadený iba prianiam a predstavám výskumníkov a zadávateľov. A ak je v analýze problému a v konštrukcii technického aparátu subjektivita neprekonateľná, je nutné zabezpečiť inými nástrojmi a postupmi objektivizáciu, prípadne kontrolu.

Objektivizácia výskumných postupov je neoddeliteľnou súčasťou každej jednotlivej výskumnej činnosti.

Empirický výskum zaisťuje prenos informácií medzi realitou, jej vedeckým záznamom a spracovaním.

Sociologický empirický výskum konkrétnymi metódami a technikami získava empirické dáta o sociálnej realite a spracováva ich.

Poskytuje podklady ako pre vznik teórie, tak aj pre rozhodovanie a riadenie tejto sociálnej reality. Práve zameranie na získanie informácií potrebných k dosahovaniu žiaducich zmien v skúmanej realite radí empirický výskum medzi podmienky riadenia.

Dáta, získavané bezprostredne z reality sú dáta primárne. Ak boli zaznamenané skôr a v daný okamžik sú znova vyvolávané, nazývame ich dáta  sekundárne.

S primárnymi a sekundárnym dáta mi súvisia typy výskumov označované niektorými autormi ako výskum od stola (desk research) a výskum terénny (field research). Výskum od stola pracuje v odbore sekundárnych dát.

Zdroje informácií od stola sú obvykle

štátna štatistika a publikácie štátnej štatistiky;

štátne a verejné orgány a inštitúcie;

súkromné orgány a inštitúcie

výskumné organizácie a inštitúcie

dostupné databázy (knižnice, Internet a pod.)

Výskum terénny pracuje v odbore primárnych dát.

Typy sociologických výskumov

Rozdelenie sociologických výskumov je v literatúre niekoľko druhov. Na predstavenie rozdielov použijeme Lamserovo triedenie sociologických výskumov (1967)

podľa funkcie

podľa poznávacích cieľov

podľa poňatia témy

podľa zamerania na rozsah

podľa spôsobu vykonania

podľa dĺžky trvania

Podľa funkcie, tj. podľa toho, aké výsledky výskumu sú očakávané a na aký účel sú zhromažďované. Potom ide o :

teoretický výskum – odohráva sa v rámci teórie a realizuje sa za použitia logických operácií a obecných myšlienkových postupov;

aplikovaný výskum –  získavajú sa v ňom predovšetkým primárne dáta a  informácie o tej časti reality, ktorá je predmetom záujmu. V tomto učebnom texte je rozobraný predovšetkým tento výskum;

metodologický výskum – je orientovaný na rozvoj a overovanie poznávacích postupov.

Podľa poznávacích cieľov alebo podľa toho, akú poznávaciu hodnotu má výskum mať. Potom rozlišujeme:

popisný (deskriptívny) výskum – zistené skutočnosti sa zoraďujú bez vzájomného porovnávania a podmieňovania;

explikatívny výskum – obsahuje okrem popisu tiež väzby sledovaných javov, ich podmienenie a zdôvodnenie. Rozdiel medzi popisným a explikatívnym výskumom je podobný ako je rozdiel medzi  dátami a interpretáciami.

Podľa poňatia témy s ohľadom na relatívnu ohraničenosť výskumných problémov. Ide o:

komplexný výskum – skúma relatívne uzatvorený celok vo všetkých v daný okamih možných väzbách štruktúrnych častí, dynamikách a podmieneniach;

čiastkový výskum – obsahuje detajlný popis a vysvetlenie čiastkovej skutočnosti.

Podľa zamerania na rozsah alebo hĺbku skúmania. Potom rozlišujeme:

extenzívny výskum – výskumy sú zdrojom informácií v prípadoch, kedy výskum reaguje na vzniknuté problémy, výskum je iba výrazom pohybu skutočností;

intenzívny výskum – môže byť chápaný ako sústavné prehlbovanie poznávania alebo ako dlhodobé zameranie na určitý sociálny jav.

Podľa spôsobu vykonania, tj. z hľadiska organizácie výskumného subjektu, rozoznávame:

individuálny výskum – realizácia štandardných empirických výskumov nie je v súčasnosti záležitosťou jedného človeka, takto je možné postupovať napr. v výskume teoretickom;

tímový výskum – empirický výskum si žiada spoluprácu tímu sociológov, psychológov, štatistikov, ale i  ekonómov, demografov, lingvistov, a pod.

Podľa dĺžky trvania rozlišujeme:

operatívny výskum – alebo tiež jednorazový, dôraz sa kladie na komplexnosť a štruktúru poznania (napr. porovnávanie podsúborov, odhalenie závislosti),

longitudinálny výskum – u dlhodobých výskumov je cieľom zachytiť vývoj.

Definícia sociologického výskumu

Sociologický výskum je špecifický celok bádateľských úkonov slúžiacich na preskúmanie stanoveného výseku sociálnej skutočnosti s použitím na tento cieľ spravidla osobitne zozbieraného materiálu s opieraním sa o pojmy s priamym empirickým krytím.

Cieľom výskumu je výber takej časti spoločenskej skutočnosti, ktorú je možné identifikovať, merať a analyzovať jej súvislosti.

Nevyužíva sa iba materiál získaný v konkrétnom výskume, ale aj informácie a dáta z rôznych iných zdrojov.

Neoperacionalizované pojmy bez priameho empirického krytia sú pre výskum ťažko použiteľné. Sú nedefinovateľnej hodnoty, neporovnateľné a nemerateľné.

Sociologický výskum možno podľa časovej postupnosti rozdeliť do štyroch fáz:

prípravná fáza

fáza zberu informácií

fáza spracovania informácií

interpretačná fáza

Prípravná fáza výskumu obsahuje vytvorenie projektu výskumu a všetky odborné, technické kroky a organizačné kroky, predchádzajúce samotnej realizácii výskumu.

Vymedzenie predmetu výskumu a formulovanie charakteristík javu je procesom identifikácie. Abstraktné pojmy, ktoré sa v počiatočnej etape používajú na charakterizovanie javu sa operacionálnym definovaním premieňajú na také vlastnosti, pojmy, výrazy, ktoré označujú jednoznačné, pozorovateľné, merateľné skutočnosti, ktoré sa v priebehu existencie javu menia a možno ich zaznamenať. Podľa dostupnosti sledovaného javu a možnosti jeho sledovania sa volia procedúry, metódy a techniky skúmania.

Obvyklé kroky prípravnej fázy sociologického výskumu možno nazvať:

formulácia problému a vytýčenie cieľov výskumu

predbežná teoretická analýza problému a formulácia výskumných hypotéz

voľba metód a techník výskumu

vypracovanie metodiky výskumu

organizácia výskumu.

4 Rozdelenie empirických sociologických výskumných metód

Slovo metóda je gréckeho pôvodu a znamená cestu, návod. Metódou sa rozumie spôsob systematického poznávania, odlišného od poznávania bežného, laického, nesystematického.

Existuje množstvo triedení empirických metód, ktoré sa používajú v rámci sociologického výskumu.

Podľa   spôsobu získavania empirických údajov alebo informácií sa zatrieďujú empirické výskumné metódy do piatich skupín :

metódy exploratívne – zisťovacie

Slúžia na získavanie faktov o subjektívnej stránke sociálnej reality.

metódy observačné – pozorovacie

Slúžia na získavanie faktov o objektívnej stránke sociálnej reality, ktorú možno pozorovať.

sociologický experiment

Slúži na štúdium pôsobenia alebo účinkov navodených činiteľov v konkrétnom, presne definovanom celku.

historická metóda

Umožňuje študovať vznik, vývoj a fungovanie spoločenského javu v čase – retrospektívne i prospektívne.

obsahová analýza

Je špecifickou empirickou výskumnou metódou, ktorá sa používa na opis a rozbor písomných materiálov a iných prejavov kvalitatívneho charakteru.

4.1 Exploratívne – zisťovacie metódy

Do skupiny metód zisťovacích sa zaraďujú

metóda riadeného rozhovoru – interwiev

Spočíva v tom, že sa od skúmaných osôb získavajú potrebné informácie a fakty prostredníctvom verbálnych interakcií. Rozhovoru sa budeme venovať v samostatnej časti.

metóda skupinového rozhovoru

Umožňuje sledovať názory a spôsoby správania sa respondentov v skupine počas rozhovoru.

dotazníková metóda

Je získavanie empirických faktov pomocou dotazníka, ktorý umožňuje v pomerne krátkom čase s pomerne malými nákladmi získať množstvo informácií od veľkého počtu osôb. Dotazníku sa budeme venovať v samostatnej časti.

anketa

Môže používať aj dotazník, obsahuje iba niekoľko voľne štylizovaných otázok.

metóda záznamového hárku

Záznamový hárok je výskumná pomôcka na zaznamenávanie pozorovania, analýzy, evidencie, správ a pod.

test

Výskumná pomôcka na relatívne presné meranie napr. efektívnosti výučby, socializácie osobnosti, stupňa identifikácie pomocou batérie otázok.

metóda voľného opisu

Využíva opis udalostí, ktoré respondent prežil, opísanie jeho reakcií a názorov.

sociometrická metóda

Špeciálna metóda, ktorá slúži na zisťovanie, opis, analýzu miery a intenzity interpersonálnych preferencií.

biografická metóda

Potrebné empirické fakty na štúdium sociálnej reality sa získavajú zo životopisov ľudí.

zdroje empirických faktov o javoch subjektívnej povahy

Čerpá informácie z osobných materiálov a dokumentov (listov, denníkov, záznamov).

Observačné - pozorovacie metódy

Do skupiny pozorovacích metód sa zaraďujú

metóda priameho vedeckého pozorovania výskumníkom

metóda priameho pozorovania pozorovateľmi

metóda denníkových záznamov

metóda sprostredkovaného pozorovania

Observačným - pozorovacím metódam sa budeme venovať v samostatnej časti.

4.1.1 Otázka a jej druhy

Predtým, než sa podrobnejšie zameriame na analýzu a vysvetlenie niektorých metód sociologického výskumu, budeme sa venovať základnej komunikačnej jednotke, ktorou iniciujeme, sprostredkovávame, odovzdávame a zaznamenávame získané dáta a informácie – otázke a odpovedi na otázku.

Každý krok pri tvorbe otázky a pri formulovaní odpovedí treba uskutočňovať v zmysle cieľa analýzy, v zmysle cieľa výskumu.

Dôležitou súčasťou stavby otázok je ich „overenie“. Toto overovanie sa uskutočňuje pri tvorbe otázky porovnávaním významu otázky a hodnoty odpovedí s cieľom výskumu.

Autor otázky musí obhájiť zrozumiteľnosť otázky a jednoznačnosť odpovedí s informáciou, ktorú sa pokúša získať. Nie je platné, že to, čo pod otázkou rozumie autor, budú rozumieť aj respondenti. Hovoríme o potrebe porovnania empirického krytia pojmov.

Pri príprave otázok je potrebné vytvoriť dostatok možností, alebo priestoru, aby respondent mal možnosť svoju alternatívu nájsť alebo formulovať.

V druhom kroku sa formulácia otázok a odpovedí preveruje individuálne v rámci predvýskumu, alebo formou skupinového rozhovoru.

Zároveň s objasnením empirického krytia použitých pojmov sa zistí, či tvorca otázky nepridelil priestor možnostiam, ktoré respondenti „nepotrebujú“ a zároveň neposkytol dostatok priestoru na „potrebné“ možnosti.

Nebezpečenstvo hrozí autorovi aj z iného hypotetického hodnotenia charakteristiky – vlastnosti javu než akú hodnotu v skutočnosti má. Autor môže nesprávne predpokladať „normálnu odpoveď“, pričom väčšina zvolených alternatív odpovedí sa môže nachádzať práve v jednej nesprávne špecifikovanej odpovedi.

Tvorca otázky sa môže dopustiť  ovplyvňovania respondenta zv. sugestívnou formou otázky. V snahe vysvetliť alebo uľahčiť, respondentovi napovedá , alebo navádza na odpoveď.

Druhy otázok:

otvorené otázky. Pri otvorenej otázke odpoveď formuluje sám respondent. Výhodou otvorenej otázky je voľnosť respondenta vybrať si akúkoľvek možnosť odpovede. Nevýhodou otvorených otázok je ich problematické spracovanie. Využívajú sa najmä pri tvorbe štruktúry otázky a formulovaní možností odpovedí na otázku.

zatvorené otázky. Zatvorené otázky majú vypovedané všetky možné alternatívy odpovedí na otázku. Respondent si môže zvoliť iba z uvedených možností. Výhodou takýchto otázok je dobrá štatistická spracovateľnosť. Nevýhodou je určité obmedzenie možností odpovede a čiastočne i sugestívnosť vo formulovaní odpovede.

polootvorené otázky. Respondentovi je ponúknuté určité množstvo možností odpovedí. Zároveň má respondent možnosť, v prípade, že nenájde vhodnú alternatívu, vytvoriť svoju vlastnú formuláciu odpovede. Tento typ otázky umožňuje zabezpečiť využitie celého spektra možností odpovedí. Neobmedzuje respondenta, dáva mu priestor na vyjadrenie. Výnimočné a zvláštne formulácie sa obvykle využívajú pri hodnotení na dokreslenie skúmaného problému alebo ako karikatúra.

úvodné otázky. Sú to otázky charakterizované podľa miesta v inštrumentáriu. Úvodné otázky majú respondentovi prezentovať jednoduchosť, zaujímavosť a prejaviť záujem o respondentov názor. Obvykle majú úlohu zainteresovať, nakontaktovať, ale malú výpovednú hodnotu.

filtračné otázky. Dôvodom použitia filtračnej otázky je snaha o rozdelenie súboru na dva alebo viac podsúborov. Cieľom je klásť otázky iba takým respondentom, u ktorých predpokladáme schopnosť, alebo možnosť odpovedať. Respondent nemusí byť kompetentný odpovedať na otázku a ak tvorca otázky túto alternatívu nepredpokladá, pripúšťa skreslenie výsledku. Zároveň je pri tvorbe otázky nevyhnutné stanoviť, kam bude zaradený respondent, ktorý z nejakého dôvodu nechce, alebo nemôže odpovedať. Respondent má právo na otázku neodpovedať a byť zaradený do súboru respondentov s touto charakteristikou.

kontrolné otázky. V každom inštrumentáriu by sa mali nachádzať otázky, ktorými možno overiť, či respondent z nejakého dôvodu nemení odpovede. Môže ísť o fakt, že respondent otázke nerozumel, alebo nechcel na ňu pravdivo odpovedať. Odpoveď na kontrolnú otázku porovnávame s otázkou, ku ktorej bola vytvorená otázka kontrolná.

projekčné otázky. Projekčné otázky sú vytvorené obvykle na zisťovanie intímnych alebo chúlostivých údajov. Priamo formulovaná otázka by mohla pôsobiť na respondenta nevhodne, vyvolať jeho podráždenie, alebo ovplyvniť jeho vôľu pravdivo odpovedať. Pri formulovaní otázky tvorca kladie otázku respondentovi tak, aby respondent vypovedal o svojom názore, ale nemusel sa k nemu hlásiť. Otázka nežiada o názor respondenta, ale „ľudí obecne“ alebo „verejnosť“, prípadne „obyvateľov“. Respondent umožní poznať jeho pocity, potreby, úzkosti alebo skrývané postoje.

4.1.2 Kompetencia respondenta

Pri tvorbe inštrumentária je nevyhnutné poznať vlastnosti respondenta. Podľa veku, druhu, úrovne a ďalších charakteristík predpokladaného respondenta koncipuje autor inštrumentárium. Formulácie a pojmový aparát použitý v inštrumentáriu musí byť pre respondenta pochopiteľný. Nemožno tvoriť slovník inštrumentária, príklady a najmä formulácie možností odpovedí pre „anonymného respondenta“.

Pravdivé údaje, ktoré od respondenta tvorca otázky plánuje získať, by mal byť schopný respondent poskytnúť. Ak aj je predpoklad, že respondent bude priaznivo naladený na poskytnutie informácií, že bude motivovaný pravdivo odpovedať, nemusí byť kompetentný poskytnúť informácie. Už pri tvorbe inštrumentária je potrebné zaistiť spôsob ako poznať kompetencie predpokladaného respondenta.

Niektoré spôsoby preverenia kompetencie respondenta podať Informácie o udalostiach:

hodnotenie celkovej úrovne a rozhľadu respondenta

Zistenie určitých vedomostí môže preveriť respondenta ako schopného odpovedať, hodnotiť, alebo poskytnúť informácie o skutočnosti.

použitie filtračných otázok

Rozdelením súboru respondentov podľa možnosti odpovedať vyradíme respondenta z ďalšieho opytovania na danú tému.

oddelenie informácie od hodnotenia a interpretácie

Pri tvorbe otázky treba striktne odlíšiť, či respondent odpovedá o svojich vedomostiach o skutočnosti, alebo do odpovede premieta aj svoj názor na skutočnosť.

oživenie pamäti – nehodnovernosť

Pomôckou pre zistenie orientácie respondenta v čase alebo informáciách môže byť otázka na oživenie pamäti a zároveň zistenie, či je respondent o tom čase, alebo o určitej oblasti informovaný.

otázky zisťujúce intenzitu mienky – presvedčenie

Na overenie názoru respondenta, prípadne intenzity jeho presvedčenia sa používajú otázky typu „skutočne ?“ alebo „do akej miery?“. Respondent potom sám definuje hodnotu svojej informácie.

4.1.3 Úvodný text

Neoddeliteľnou súčasťou písaného i hovoreného inštrumentária je úvodný text. Bez úvodného slova možno inštrumentárium hodnotiť ako nekvalitné a neodborne skonštruované.

Niektoré pravidlá konštrukcie úvodného textu

žiadosť o identifikačné údaje. Nie je vhodné, ak sa hneď na začiatku inštrumentária nachádzajú  otázky na meno, vek, adresu a ďalšie identifikačné údaje a nimi sa začína komunikácia s respondentom. Samozrejme, že môžu existovať výnimky, kedy je nevyhnutné hneď na začiatku uviesť identifikačné údaje. Ak je niečo také potrebné v zmysle cieľa výskumu, je žiadúce túto potrebu tolerovať. Nikdy však nemožno tolerovať ani na začiatku, ani na konci inštrumentária žiadosť o také identifikačné údaje, ktoré sú zo zákona neprípustné, alebo nie sú v zmysle cieľa výskumu. Nie je možne od respondentov vyžadovať napr. „rodné číslo“.

návody ako odpovedať na otázky. Súčasťou úvodného textu musí byť spôsob, ako odpovedať na otázky, alebo ako odpoveď vyznačiť. Čím jasnejšie je formulovaný „manuál“ na formuláciu, alebo označenie odpovede, tým väčšia je pravdepodobnosť želateľne označených odpovedí. Treba pripomenúť potrebu striktného, jednoznačného a presného návodu najmä v prípade, že odpovede na otázky označuje respondent na iné miesto ako sú otázky napr. do „záznamového hárku“.

definícia maximálneho počtu alternatív odpovedí. Už v  úvodnom slove je treba informovať respondenta o fakte, že bude odpovedať na otázky rôznym spôsobom. Treba uviesť, že z niektorých možností odpovedí môže respondent vybrať viac možností. Zároveň ho treba uistiť, že presný návod je uvedený pri každej otázke. Ten návod tam naozaj musí byť.

definovanie spôsobu určovania preferencii. Ak od respondenta tvorca otázky očakáva napr.“ hodnotenie dôležitosti“ alebo „určenie poradia“, teba respondenta na túto skutočnosť vopred upozorniť. Pri danej otázke zrozumiteľne respondentovi vysvetliť spôsob vykonania preferencie. Najlepšie respondentovi uviesť príklad výberu a vyplnenia.

Rozhovor

Rozhovor – interview je metódou empirického sociologického výskumu, slúžiacou na získanie dát, pri ktorej opytovateľ osobne a ústne kladie otázky respondentovi, aby tak verbálnym spôsobom získal informácie. Metóda je obľúbená a často používaná pre ťažšie odmietnutie respondentom ako pri iných technikách.

Zásadným krokom, od ktorého závisí úspešnosť rozhovoru je komunikácia opytovateľa a respondenta.

Pozdravenie a oslovenie respondenta je otvorením komunikácie. Aj spôsob oslovenia sa ovplyvňuje úspešnosť komunikácie.

Rozhovor sa obvykle začína predstavením a úvodným slovom. V úvodnom slove musí opytovateľ predstaviť seba, inštitúciu, ktorú zastupuje a ciele výskumu. Od toho, ako úspešne vysvetlí ciele výskumu, aký je asertívny a ako motivuje respondenta, závisí úspech metódy. Respondent potrebuje pocítiť, že výber jeho osoby je pre výsledok analýzy skutočnosti optimálny. Respondent, ktorý má pocit, že je expert na problematiku odpovie aj na otázky, na ktoré by za iných okolností neodpovedal.

V prípade, že rozhovor uskutočňujú viacerí opytovatelia, je nevyhnutné zabezpečiť približne rovnakú úroveň komunikačných zručností.

Pri príprave výskumu je nevyhnutné komunikačné zručnosti opytovateľov poznať a prípadne ich kultivovať.

Rozhovory rozlišujeme podľa spôsobu uskutočňovania, podľa druhu metodiky a podľa cieľa výskumu na

štandardizovaný rozhovor Štandardizovaný rozhovor je metóda, pri ktorej opytovateľ kladie respondentovi otázky a zaznačuje odpovede podľa vopred pripraveného formulára. Otázky sú v ňom presne formulované, je vopred stanovené ich poradie. Formulácie všetkých alternatív odpovede sú vopred pripravené.

neštandardizovaný rozhovor Neštandardizovaný rozhovor má vopred pripravenú osnovu. Konštrukcia otázok je pripravená vopred, ale presnú formuláciu môže opytovateľ upraviť v zmysle cieľa výskumu. Opytovateľ môže otázky vysvetľovať, prípadne dať doplňujúcu otázku. Podobne sa môže meniť poradie otázok. Odpovede zaznačuje opytovateľ.

pološtandardizovaný rozhovor Metóda využíva výhody oboch predchádzajúcich. Otázky, ktoré vyžadujú presnú formuláciu a presne formulované odpovede opytovateľ kladie a zaznačuje presne podľa písaného textu. Niektoré otázky kladie podľa uváženia v zmysle cieľa výskumu v závislosti od potreby doplniť, vysvetliť alebo spresniť.

individuálny Individuálny rozhovor sa uskutočňuje zásadne bez prítomnosti ďalšej osoby.

skupinový rozhovor Skupinový rozhovor prebieha v komunikácii opytovateľa so skupinou. Obvykle sa využíva pri overovaní konštrukcie otázok v predvýskume. Respondenti spolupracujú pri konštrukcii alternatív odpovedí. Zisťuje sa pomocou neho pochopenie významu pojmov, prípadne názor na potrebu použitia ďalších možností odpovedí. Skupinový rozhovor umožňuje sledovať správanie jednotlivcov a ich zoskupenie do názorových skupín, ich vzájomné motivovanie a ovplyvňovanie.

hĺbkový rozhovor Metóda obsahuje otázky zamerané iba na jeden problém. Cieľom použitej metódy je získať všetky dostupné informácie v maximálnej intenzite.

panelový rozhovor Metóda, ktorou sa získavajú informácie od rovnakej skupiny osôb „panelu“ v časových odstupoch pomocou rovnakých výskumných nástrojov.

zjavný rozhovor Zjavný, alebo aj otvorený rozhovor je charakteristický tým, že osoba respondenta je oboznámená s cieľom rozhovoru.

skrytý rozhovor Pri použití metódy skrytého rozhovoru je respondentovi utajený cieľ rozhovoru medzi opytovateľom a respondentom.

telefonický rozhovor Metóda telefonického rozhovoru sa používa najmä pri anketách, zisťovaní názorov a postojov. Výhodou je stabilná, opakovateľná vzorka, ktorú je možné používať pre porovnanie názorov na rôzne témy.

4.1.5 Dotazník

Dotazníková metóda patrí medzi najpoužívanejšie inštrumentáriá sociologického výskumu. Základom je dotazník, ktorý je systémom otázok , odpovedí, vyjadrení, hodnotení a výpovedí. Štruktúra dotazníka vyjadruje zámer a cieľ výskumu. Jeho obsah závisí od formy otázok a druhu informácií, ktoré v ňom respondent vyjadruje a zaznačuje podľa projektu výskumu.

Pri tvorbe dotazníka sa obvykle postupuje podľa pravidiel, ktoré možno zhrnúť do niekoľkých bodov:

úvod Dotazník je opatrený úvodným textom, v ktorom je označený autor, inštitúcia a cieľ sociologického výskumu. Zároveń musí obsahovať návod ako má respondent na otázky odpovedať. Ďalej spôsob ako má respondent zvolené alternatívy odpovedí označovať. Taktiež spôsob a miesto odovzdania. Zároveň možno pre zvýšenie motivácie respondenta uviesť kontakt, na ktorom respondent môže získať informácie o výsledkoch výskumu.

objem Objem dotazníka je často diskutovaný. Vhodné množstvo otázok závisí od populácie, jej veku, kultúrnej úrovne, vzdelania, času, stresovosti témy a mnohých ďalších charakteristík. V rámci predvýskumu je treba určiť, či objem dotazníka nie je príliš obťažujúci, či daný respondent je schopný sa sústrediť na celý objem.

anonymita V prípade, že je dotazník anonymný, treba zaručenie anonymity vysvetliť. Obvykle sa v úvodnom texte okrem spôsobu odovzdania vyplneného dotazníka popisuje aj spôsob ochrany údajov. Napr. „odovzdanie v zalepenej obálke do uzamknutej schránky“.

prvá tretina dotazníka Otázky nachádzajúce sa v prvej tretine dotazníka majú respondenta navnadiť na vyplňovanie, nadviazať s ním kontakt, presvedčiť ho, že úlohu zvládne, zainteresovať ho.

druhá tretina dotazníka Obsahuje otázky náročnejšie. V tejto časti je zisťovaná kompetencia respondent , filtračnými otázkami umožnené respondentovi vyjadrovať sa a zároveň kontrolovaná pravdivosť odpovedí kontrolnými otázkami.

tretia tretina dotazníka V tretej časti dotazníka dostáva respondent možnosť odpovedať aj na háklivé a nepríjemné otázky. Tvorca dotazníka sa môže spoliehať aj na zotrvačnosť a tendenciu respondenta vyplniť aj posledné, hoci aj menej príjemné otázky.

personálie Otázky zamerané na identifikáciu je treba umiestňovať okrem výnimočných prípadov na záver dotazníka.

4.1.6 Porovnanie niektorých vlastností rozhovoru a dotazníka

Z dôvodu prehľadnosti použijeme na porovnanie vybraných vlastností rohovoru a dotazníka formu tabulky.

Tab.č.: Pporovnanie vybraných vlastností rohovoru a dotazníka.

Observačné – pozorovacie metódy

Pozorovanie

Vedecké pozorovanie je zámerné, prehĺbené vnímanie, racionálne poznávanie javov objektívnej skutočnosti. Je základnou vedeckou metódou nielen v prírodných vedách, ale aj v  sociológii. Pozorovaním možno získavať fakty, informácie predovšetkým o konkrétnych javoch sociálnej skutočnosti. Pri pozorovaní sa nezúčastňujú len zmyslové receptory, pozornosť a pamäť,ale aj uvažovanie, logické teoretické myslenie.

Prednosťou pozorovania je, že jeho prostredníctvom možno merať a kvantifikovať. Pri pozorovaní možno zaznamenať sociálny jav v jeho časovej následnosti, priestorovej kontinuite a v reálnych súvislostiach sociálnej reality.

Výsledky pozorovania sú však deformovaťeľné subjektívnymi vplyvmi pozorovateľa. Výsledky pozorovania možno deformovať nielen vedome, ale aj nevedome. Pozorovateľ môže zanedbať fakty o sociálnej skutočnosti, pretože jeho optika je zameraná iba na javy, ktoré sú predmetom skúmania. Druhou chybou pozorovania v sociologickom výskume je deformácia správania ľudí, ak vedia, že sú pozorovaní. Pozorované osoby korigujú svoje obvyklé spôsoby správania, majú tendenciu predstierať alebo zatajovať svoje obvyklé prejavy.

Aby sa zabezpečilo korektné pozorovanie, je nevyhnutné pri projektovaní inštrumentária dodržiavať pravidlá uskutočňovania pozorovania.

Charakteristiky jednotlivých druhov pozorovania:

metóda priameho vedeckého pozorovania výskumníkom

Metódu priameho vedeckého pozorovania výskumníkom možno aplikovať niekoľkými spôsobmi. Rozdelenie nie je samoúčelné. Jednotlivé spôsoby majú charakteristiky, ktoré umožňujú používať inštrumentárium v rôznych situáciách, prípadne s rôznym cieľom.

Zúčastnené /participačné/ pozorovanie využíva výskumník vtedy, ak môže uskutočňovať pozorovanie počas aktívnej účasti na práci v skupine. Výskumník sa dočasne stáva členom skupiny, vykonáva činnosti ako iní členovia a zároveň vykonáva pozorovanie. To môže mať dve formy – zúčastneného zjavného a zúčastneného utajeného pozorovania. Pri  zjavnom pozorovaní ostatní členovia skupiny vedia, pri utajenom nevedia o zámere pozorovateľa.

Zúčastnené pozorovanie má veľa výhod. Výskumník má možnosť sledovať priebeh javu v jeho reálnom prostredí, vidieť všetky súvislosti. Nevýhodou je časová a odborná náročnosť.

metóda priameho pozorovania pozorovateľmi

Výnimočne možno sledovať jav iba v jednom čase na jednom mieste pomocou jediného človeka. Väčšinou je potrebné pozorovať na viacerých miestach a použiť na to viac pozorovateľov. Pozorovatelia musia byť schopní podľa pokynov objektívne pozorovať, získavať reliabilné, spoľahlivé fakty o spoločenskom jave, ktorý je predmetom pozorovania.

S presnými pravidlami pozorovania sa pozorovatelia oboznamujú na inštruktáži ústnou a písomnou formou. Pozorovateľ je povinný počas pozorovania priebežne porovnávať metodické pokyny s vykonávanou činnosťou. V priebehu pozorovania vykonáva výskumník kontrolu dodržiavania pravidiel pozorovania.

metóda denníkových záznamov

Metóda denníkových záznamov spočíva v tom, že osoby, od ktorých chceme získať empirické fakty o konkrétnych, objektívnych javoch z  ich vlastného života, vedú o týchto javoch, ich kvalite, rozsahu a frekvencii denne písomné záznamy. Vybrané osoby sa dôkladne – ústne i písomne oboznámia s pravidlami zaznamenávania pozorovania. Denníkové záznamy vedú podľa metodických pokynov v stanovených časových intervaloch. Časová dochvíľnosť a dodržiavanie metodických pokynov výskumník priebežne kontroluje.

metóda sprostredkovaného pozorovania

V rámci sociologických výskumov je potrebné získavať aj také údaje, ktoré výskumník nemôže priamo pozorovať. V takých prípadoch sa používajú empirické fakty, údaje alebo informácie z ekonomickej, sociálnej alebo kultúrnej evidencie, ktorá obsahuje rôzne úrovne štatistiky, operatívno-technickej evidencie alebo účtovnej evidencie. Podľa druhu údajov a formy ich spracovania sú to materiály typu monografií, ročeniek, štatistík, odborných posudkov a správ. Okrem evidencie a štatistiky sprostredkúvajú objektívne empirické fakty aj špeciálne spoločenské vedy.

5 Hodnotenie metodologickej správnosti sociologického výskumu

Hodnotenie použitých metód, ich účinnosti, efektívnosti a vhodnosti v oblasti analýzy sociálneho javu sa uskutočňuje pomocou niekoľkých charakteristík:

validita – platnosť

Vyjadruje účinnosť, s ktorou merací inštrument meria to, čo je cieľom merania.

Je funkciou troch premenných:

relevancie - /závažnosti/ - či dotazník získava taký typ informácií, aký má získavať,

kompletnosti – či dotazník získava všetky závažné informácie,

presnosti – miery dôvery každej otázke, indikuje korektnosť odpovedí.

Výsledky merania sú validné, ak sú merané tie charakteristiky javu, ktoré boli vybrané.

reliabilita - spoľahlivosť

Vyjadruje mieru schopnosti dotazníka rozlíšiť rozsah, do ktorého premenná fluktuuje

ako výsledok chyby merania, na rozdiel od skutočnej zmeny, ktorú vykazuje

objekt merania.

Reliabilitu možno definovať ako relatívnu neprítomnosť chýb merania určitého prostriedku merania.

item assesment - hodnotenie položiek

Berie do úvahy fakt, že obsah každej položky nemá rovnakú hodnotu.

Pozitívna odpoveď na jednu položku môže byť pre výskumníka ďaleko významnejšia ako odpoveď na otázku inú. Odpovede musia mať rôznu výpovednú hodnotu.