Thomas Morus, N. Machiavelli a Thomas Hobbes a ich sociálnopolitické názory

Thomas Morus, N. Machiavelli a Thomas Hobbes a ich sociálnopolitické názory

Historické pozadie:

Tak ako sa renesancia prejavila v rozdielnom nazeraní a reflektovaní sveta vo filozofii, náboženstve, vede, či umení, tak sa prejavila aj v úvahách o štáte a práve. Cirkev stratila svoj dominantný vplyv na svetskú moc, táto sa dostáva do rúk „štátu“, či monarchu. Tento zmenený pohľad na štát a vplyv človeka na jeho tvorbu a realizáciu sa odráža v dielach mysliteľov ako Machiavelli, Campanella, Morus, Grotius, Bodin a iných. V ich dielach je možno vidieť dve základné tendencie: koncepcie silnej centralizovanej politickej moci (Bodin, Machiavelli) a projekty popisu ideálneho spoločenského zriadenia (Campanella, Morus)

Nicolo Machiavelli (1469 – 1527)

Je klasikom renesančnej sociálnej filozofie a súčasne zakladateľom modernej politickej teórie. Jeho život a dielo boli spojené s osudom florentskej mestskej republiky a s rodinou Medici. Narodil sa v rodine právnika a od mladosti sa zaujímal o právo a politiku. Študoval diela starovekých mysliteľov, ktoré považoval za materiál slúžiaci na politickú analýzu. Pracoval ako sekretár kolégia zahraničných vecí a vojenstva Florencie. Zúčastňoval sa diplomatických posolstiev a písal úvahy o zahraničnej politike Florencie. V roku 1498 po páde rodiny Medici a po upálení fanatického prívrženca teokratickej republiky Savonarolu vstúpil so služieb florentskej republiky vo funkcii sekretára kancelárie pre zahraničné styky. Po znovunastolení vlády rodiny Medici upadol do nemilosti a tak sa sťahuje do ústrania, kde píše svoje diela Vladár, Vojenské umenie, Úvahy o prvej dekáde Tita Lívia, Dejiny Florencie. Spracoval v nich empirický materiál z dejín, hlavne z Ríma a snažil sa nájsť historickú zákonitosť, ktorú by mohol aplikovať na reálnu politickú situáciu svojej doby.

Základnou myšlienkou jeho diel, ktoré vychádzajú z jeho pomerov a veľmi konkrétnej situácie je požiadavka, aby z rozdrobenosti Talianska vzišiel silný, jednotný, centralizovaný národný štát. Cieľ je vznešený, treba mu podriadiť všetky prostriedky. To je jeho politický imperatív.

O štáte:

M skúmal dejinný postup vzniku, rozmachu a zániku štátov, v ktorých videl večný kolobeh. Tvrdil, že tyrania, alebo cisárska moc mestá utláčajú. Republiku treba uprednostniť pred ostatnými formami vlády. Každá republika musí na svojich občanov pôsobiť náboženstvom (zastrašovaním a podnecovaním) a zákonmi (službou spoločným záujmom). Čisté formy monarchie, aristokracie, demokracie považuje za nestabilné, pretože stavajú záujmy jednej skupiny proti záujmom druhej. Zo všetkých síl bojuje hlavne proti feudalizmu a proti jeho pilieru – šľachte. M ako jeden z prvých zavádza do teórie politiky pojem štát. Chápe ho ako ľudský výtvor, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, existenciu organizovanej politickej moci, zákony a súdnictvo.

Človek a vladár:

Vo svojom učení vychádza M zo svojho pohľadu na človeka, ktorý je podľa neho vo svojej podstate pokrytecký, zbabelý, ziskuchtivý a dobro koná len z nutnosti. Zisk, alebo obrana majetku je najmocnejším z ľudských záujmov. Na tom treba podľa neho založiť politiku, ktorú prezentuje ako určitý súbor pravidiel manipulácie z ľuďmi. Ak si vladár chce udržať moc, musí sa naučiť uplatňovať schopnosti, podľa toho, ako si ich vyžadujú okolnosti. Preto M nehovorí o ideálnych, ale o skutočných vlastnostiach, ktoré vladár potrebuje. Preto má byť vladár schopný dodržiavať zákony a dané slovo, ale keď to situácia vyžaduje, použiť aj silu a nebáť sa porušiť sľub. Má byť „líškou a levom“. Lev padne ľahko do pasce a líška sa neubráni pred vlkmi. Treba byť líškou, aby sme poznali pasce a levom, aby sme vyľakali vlkov. „Vladár má budiť zdanie súcitnosti, oddanosti, nábožnosti, ľudskosti, čestnosti a má taký aj byť. Ak však vznikne situácia, že treba byť iný, musí byť schopný tieto vlastnosti zmeniť na ich opak. Musí byť teda pripravený obrátiť sa tam, kam duje vietor a kam sa zvrtne osud.“

Záver:

M je politickým realistom a pragmatikom. Odmietol populárne diela opisujúce ideálne štátne zriadenia, ktoré podľa jeho slov nikto nevidel. Jeho najväčším prínosom je vyslobodenie politiky z područia morálky, jej emancipácia. Usúdil, že v rámci politiky neexistujú prostriedky vznešené a nízke, ale len efektívne a neefektívne, z čoho vychádzal jeho názor, podľa ktorého politika nemá žiaden vzťah ku morálke. Hlavným záujmom má byť ochrana vlasti a jej slobody a tomu treba podriadiť všetko ostatné.

Thomas Morus (1479 – 1535)

Je predstaviteľom tzv. sociálnej utópie, tvorcom pojmu „utópia“. Študoval v Oxforde gréčtinu a klasickú kultúru. Neskôr získal v Londýne právnické vzdelanie a bol zvolený do parlamentu. Jeho politická kariéra vyvrcholila menovaním na miesto lorda kancelára v službách Henricha 8. Dobový konflikt medzi kráľovskou mocou a autoritou cirkvi končí Aktom o zvrchovanosti, ktorý kráľa vyhlásil za jedinú hlavu anglikánskej cirkvi. Mora, ktorý odmietol potom zložiť prísahu obvinili z velezrady a popravili.

Dielo:

Jeho slávnym dielom je: „Knižka skutočne zlatá a rovnako užitočná ako zábavná o najlepšom štáte a o novom ostrove Utópia“ (kľudne píšte len Utópia). Má formu dialógu, ktorého rozprávačom je Rafael Hythlodaeus, moreplavec a člen výpravy Ameriga Vespucciho a poslucháčmi More a jeho priateľ Gilles. Rafael rozpráva o neznámom ostrove, kde prežil vyše päť rokov a odišiel len preto, aby o ňom rozšíril správy o svete.

Kniha má dve časti. Prvá je spoločenskou kritikou anglických pomerov. More tu opisuje a kritizuje obdobie vyháňania roľníkov z pôdy a ohradzovanie pozemkov, ktoré podľa neho viedlo ku rastu biedy, nezamestnanosti a zločinnosti. Analyzuje tento stav a v druhej časti knihy ponúka svoju víziu ideálnej spoločnosti. Je presvedčený (a odvoláva sa na Platóna) o tom, že ľudské pomery možno šťastne usporiadať len zrušením súkromného vlastníctva. „Pokiaľ bude súkromné vlastníctvo existovať, väčšina ľudí bude trpieť pod bremenom chudoby a biedy.“ Podľa neho bohatí tvoria zákony na to, aby si mohli udržať a zväčšiť bohatstvo a upevniť svoju moc. Na ostrove Utópia „nikto nemá nič a predsa sú všetci bohatí.“ Vládne tu všeobecná pracovná povinnosť, dominuje roľníctvo. Cieľ ľudskej existencie je podľa Mora v šťastí. Základnou cnosťou obyvateľov Utópie je krédo žiť podľa prírody.

Za základ v štáte pokladá spravodlivosť. Dokonalým právom na ostrove Utópia je to, že zákonov je málo a sú jasné z zrozumiteľné pre všetkých. Prebytok zákonov pokladá za nespravodlivosť, pretože zväzujú ľudí. V otázkach náboženstva je obhajcom náboženskej tolerancie: „náboženské presvedčenie nesmie byť nikomu na ujmu“. Vojnu pokladajú obyvatelia Utópie za zverskú a nesprávnu vec. Vojensky zasahujú len na obranu vlastného územia, alebo aby iný národ oslobodili spod tyranskej nadvlády a útlaku.

Thomas Hobbes (1588 – 1679)

Bol synom dedinského farára, ale skončil štúdium v Oxforde. Žil v období anglickej buržoáznej revolúcie a vo svojom učení nadväzoval na Bacona, ale inšpiroval sa aj Descartom. Cestoval po Európe, čo ovplyvnilo jeho filozofiu. V spore racionalizmu proti empirizmu zaujal stanovisko medzi nimi. Uznával síce zmyslový pôvod poznania, ale zdôrazňoval význam racionálnej abstrakcie.

Filozofia:

Podobne ako Bacon, aj on tvrdil, že poznanie je silou, mocou. Preto má filozofická teória slúžiť praktickým účelom, rozvíjať životný pokrok ľudí. Múdrosť má slúžiť človeku, poznanie sa stáva silou prostredníctvom vedy, filozofie. Filozofia a veda mu prakticky splývajú. Predmet ľudského bádania je podľa neho len jeden a to: objektívne existujúce teleso. Filozofia je teda podľa neho náukou o telese, ktorú skúma v troch základných rovinách:

1. v rovine všeobecnej ako prírodu
2. v rovine špecifickej ako človeka
3. v rovine umelého telesa ako spoločnosť a štát

Takto rozdelené filozofické skúmania sú ním rozpracované v rozpravách: O telese, O človeku, O občanovi.

V zhode s princípom nominalizmu tvrdí, že skutočné sú len jednotlivé, konkrétne veci – telesá. Základná je pre neho hmota (hmotu ako takú považuje za teleso), ktorá ako súhrn všetkých vecí existuje večne, je nestvorená a nezničiteľná. Svet ako súhrn telies je podriadený zákonom mechanického pohybu. Vo svete niet nijakých netelesných, nemateriálnych duchov, pojmy ako netelesná duša, alebo duch sú pre Hobbesa len prázdnymi slovami. Telesá majú svoje vlastnosti – akcidencie. Týmito sú pohyb, priestor a čas. Priestor je vlastnosťou telesa, jeho rozpriestranenosťou. Pohyb je premiestňovaním, zmenou miesta telesa, podlieha mechanickým zákonitostiam. Čas neexistuje vo veciach, ale len v našej mysli. Pohybujúce sa telesá prebúdzajú v našom rozume predstavu času. Čas je teda predstava a to predstava pohybu.

Človek a spoločnosť:

Človek je pre Hobbesa ohnivkom medzi prírodou a spoločnosťou. Z jednej strany je zložitým telesom prírody, z druhej strany je konštruktérom umelých sociálnych telies ako štát. Vo svojej prirodzenosti je človek determinovaný svojimi pudmi a vášňami, hlavným princípom jeho správania je pud sebazáchovy. Tento pud mu velí brániť sa pred hrozbou smrti tým, že sa snaží získať moc a vládu nad inými ľuďmi. Prirodzeným stavom ľudstva je teda vojna všetkých proti všetkým (bellum omnium contra omnes), kde sa každý snaží získať moc a vládu nad ostatnými. V tomto prirodzenom stave platí zákon: človek človeku vlkom (homo homini lupus). Pretože však tento stav nie je pre ľudí výhodný a priaznivý, požiadavkou rozumu je mier. Preto si ľudia zakladajú spoločenstvá, pre ktorých existenciu je nevyhnutná jednotná vôľa všetkých. Táto vôľa vzniká len ak sa každý vzdá časti svojich práv a podriadi sa vôli iného subjektu, ktorého rozhodnutia budú považované za vôľu všetkých. Týmto subjektom je pre Hobbesa štát, alebo občianska spoločnosť. Nazýva ho Leviathanom – smrteľným bohom (rovnaký názov nesie jeho najvýznamnejšie dielo – Leviathan). Občania takéhoto štátu prenesú na Leviathana svoje práva a štát sa stáva absolútnou mocou. V tomto absolutistickom poňatí štátu vidí Hobbes jedinú záruku uskutočnenia spravodlivosti, mieru a mravnosti. Zavrhuje teda vo svojom učení teóriu o božskej prirodzenosti spoločnosti a štátu a hájil teóriu spoločenskej zmluvy. Za najlepšiu formu štátu považoval absolútnu monarchiu.